Filozofka Kobová: Romantický obraz domácnosti zakrýva neplatenú prácu žien

Európsky inštitút pre rodovú rovnosť nedávno predstavil súhrnnú správu o situácii v oblasti rodovej rovnosti na Slovensku. V porovnaní s inými krajinami EÚ sa Slovensko v Indexe rodovej rovnosti dostalo na nelichotivé predposledné miesto. Horšie na tom je už len Rumunsko. Naopak, rodovú rovnosť - podľa očakávania - pestujú najviac vo Švédsku, Fínsku a v Dánsku. Feministická filozofka Ľubica Kobová za najzávažnejšie zistenia Indexu považuje to, že ženy na Slovensku stále podstatne viac času trávia starostlivosťou o domácnosť ako muži. "V našej spoločnosti nemôžeme povedať, že sme emancipované," hovorí Kobová.

27.09.2016 07:00
Ľubica Kobová, filozofka Foto: ,
Feministická filozofka Ľubica Kobová.
debata (129)

Prečo Slovensko v porovnaní s inými štátmi EÚ v Indexe rodovej rovnosti tak zaostáva?
Byť nešťastní z toho, že sme na predposlednom mieste a zaostávame za ostatnými európskymi krajinami, je v istom zmysle neproduktívne. Ale rozhodne je to dobrý pohľad do zrkadla. Môžeme sa pozrieť na to, čo robia druhé krajiny, akým spôsobom sa relatívne zlepšujú, akým spôsobom sa relatívne zlepšuje alebo zhoršuje Slovensko. Index rodovej rovnosti nám však nepovie všetko. Môže to byť začiatok nejakej debaty. Pre političky a politikov je dobré vidieť, že nejaké veci sa dajú štatisticky zmerať a porovnať medzi jednotlivými krajinami a aj celkovo – medzi všetkými štátmi únie.

Index skúmal situáciu žien vo viacerých oblastiach ako práca, peniaze, znalosti, čas, moc a zdravie. V čom sme sa prepadli najviac?
Oblasť, v ktorej išlo Slovensko výrazne nadol, bola oblasť moci. Tam sa meria počet žien v parlamentoch, v centrálnych bankách a v správnych radách spoločností kótovaných na burze. To, že na Slovensku za posledné obdobie poklesol počet žien v správnych radách v približne ôsmich finančných inštitúciách, spôsobilo náš neproporčne väčší pád v európskom rebríčku Indexu rodovej rovnosti. Ovplyvnil to aj fakt, že vo vedení centrálnej banky teraz nepôsobí nijaká žena. Otázka však je, či sa má prikladať taká váha počtu žien vo vedení centrálnej banky alebo niektorých kľúčových spoločnostiach. Treba to vedieť prečítať kriticky.

V ktorej oblasti je podľa vás situácia naozaj kritická?
Zaujímavejšia je podľa mňa oblasť času, v ktorej je na tom Slovensko veľmi zle. V tejto oblasti sa sleduje to, do akej miery ženy a muži vykonávajú domáce práce, starajú sa o závislých členov rodiny a aký čas im potom zostáva na sociálne aktivity, či už na šport, kultúru, alebo na komunitné organizovanie sa, dobrovoľnícku prácu a podobne. Tu sa ukázalo, že až 62 percent žien – v porovnaní len s 8 percentami mužov – sa denne venuje práci v domácnosti a vareniu prinajmenšom hodinu. To je podľa mňa jedno z najzávažnejších zistení Indexu. Na tomto sa ukazuje, v akom zmysle tradične žijú slovenské spoločné domácnosti muža a ženy. Je to veľký problém. Index tiež dobre ukazuje, čo sa vlastne udialo po finančnej a hospodárskej kríze. Narástla nezamestnanosť, klesá počet žien zamestnaných na čiastočný alebo plný úväzok. Zároveň čoraz viac žien potrebuje investovať relatívne veľa času na udržiavanie domácnosti.

Aký to má vplyv na ich život a možnosti uplatnenia sa?
Starostlivosť o domácnosť sa nedá zrušiť. Problém je v tom, že sme si zvykli na to, že ženy trávia čas jej manažovaním, aj keď sa na starostlivosti o deti či starších členov rodiny podieľajú spoločne s mužmi. Sú tiež názory, že ženy to možno chcú. Čo ak ženy baví upratovať, variť? Máme tu obrazy romantizovanej domácnosti, kde sa mladé mestské ženy stávajú matkami a popri tom varia dobré, pekne vyzerajúce jedlá, fotia si ich a dávajú na sociálne siete, vymieňajú si recepty s kamarátkami a podobne. V istom zmysle to nepriaznivo skresľuje obraz toho, čo tá starostlivosť o domácnosť vlastne znamená. Varenie môže byť v istom momente záľubou, ale z veľkej časti je to zabezpečenie základných životných potrieb – tvorba úžitkových hodnôt, ktoré domácnosť potrebuje. Ten čas, ktorý trávime prácou v domácnosti, ktorú robíme pre dobro našich blízkych, ktorých máme rady, však potom chýba. Chýba čas na čítanie kníh, šport, posedenie s kamarátkami, vzdelávanie sa a v neposlednom rade chýba čas na prácu v lepšie platenom zamestnaní.

Čiže vytvára sa obraz typu – starostlivosť o domácnosť nie je povinnosť, ale záľuba?
Deň má 24 hodín. A myslím si, že naša spoločnosť so svojimi stereotypmi oberá ženy na Slovensku o možnosti robiť niečo iné. Určite je veľmi uspokojujúce robiť veci pre blízkych, ale zatvára to horizonty.

Podporuje sa tým kult tradičnej rodiny?
Som opatrná pri používaní pojmov „tradičná rodina“ či „návrat k tradíciám“. Myslím si, že rodová zmluva o tom, aká bude deľba práce v domácnosti a kto bude zodpovedný za finančné zabezpečenie rodiny, sa neustanovila Bohom, ani v dobe slovenského národného obrodenia v polovici 19. storočia, ale ani v roku 1993, keď vznikla samostatná Slovenská republika. To, čo my vnímame ako tradičné, sa budovalo alebo bolo prebudované v čase reálneho socializmu. Preto podľa mňa nemá zmysel hovoriť o žiadnej tradičnosti. V mestách a tam, kde bol priemysel, sa rodové vzťahy modernizovali, ženy získali vlastný príjem, prestali byť závislé od jedného gazdu, ktorý mal na starosti zárobok. Preto mám problém s pojmom „tradícia“. Možno by sa dalo skôr uvažovať nad otázkou, kde je „miesto“ žien, alebo keď to poviem zjednodušene – kam vlastne ženy „patria“. Je to verejné pôsobenie? Sféra platenej práce? Alebo iba domácnosť?

Teda či je ich miesto za sporákom?
Myslím si, že na niektorých miestach na Slovensku a v chudobnejších oblastiach vo svete je nutné, aby ženy v domácnostiach zabezpečovali reprodukciu každodenného života, či už záhradkárčením, chovom zvierat a podobne. Robia to, čo by sme nazvali tradičnou ženskou prácou. Potom však máme mestský romantizovaný obraz, ktorý považujem za dosť škodlivý. Nastoľuje mýtus, akoby si ženy mohli vyberať, či budú pôsobiť vo sfére platenej práce, alebo sa budú naplno venovať domácnosti a akože si „užívať“ rodičovskú „dovolenku“. Pojem „užívania si“ sa omieľa donekonečna a hovorí ho aj veľa feministiek. Ale dosť o tom „užívaní si“ pochybujem, pretože to, čo sa v domácnosti odohráva, je z veľkej časti práca. Keď sa táto činnosť neberie ako práca, tak sa zakrýva jeden z dôležitých faktorov rodovej nerovnosti v spoločnosti.

Upratovať domácnosť a variť prinajmenšom hodinu... Foto: SHUTTERSTOCK
žena, domácnosť, upratovanie, Upratovať domácnosť a variť prinajmenšom hodinu denne. Spoločenské stereotypy oberajú ženy na Slovensku o možnosti robiť niečo iné.

Prečo podľa vás obraz tradičnej rodiny pochádza zo socialistických čias?
Zástancom tzv. tradičnej rodiny sa asi zježia vlasy na hlave, keď poviem, že to, čo si predstavujú pod tradičnou rodinou, je fakticky reálnosocialistická rodina. Teda pár muža a ženy, ktorý sa vďaka propopulačnej politike 70. rokov minulého storočia mohol dostať k bývaniu, mal zabezpečené základné životné potreby a bol podporovaný v tom, aby ženy rodili deti. Myslím si, že obraz tradičnej rodiny bol naozaj viac vybudovaný v reálnom socializme, ako by bol obrázkom vystrihnutým z Nového zákona. Ja v tom úsilí o tzv. tradičnú rodinu vidím obrovské pohŕdanie tým, ako rôzne žijú ľudia v spoločnosti.

Nevedie to k posilňovaniu rodovej nerovnosti?
Ani jeden zástanca návratu k tzv. tradičnej rodine nepovedal, že z dlhodobého hľadiska to znamená opätovné prehĺbenie rodovej nerovnosti. Spoločnosť chápu tak, že je rozdelená na veľmi jasné jednotky, z ktorých každá má svoju funkciu, a ľudia musia akoby pochopiť svoje poslanie a funkcie v nej. Koncept rodovej rovnosti v ich ponímaní vlastne nemá zmysel, pretože každý má predsa svoju rolu. Ženy majú svoju, muži svoju. Prirodzenosť muža je úplne iná ako prirodzenosť ženy, tak o akej rodovej rovnosti môžeme hovoriť? Základný koncept, ktorý používajú, je komplementarita. Vraj práve tým, akí sme rodovo odlišní a aké máme odlišné úlohy, sa dopĺňame, a vďaka tomu panuje vo svete „harmónia“. Pochopiteľne, z môjho feministického a viac ľavicového nazerania, ktoré vychádza z osvietenských ideálov o univerzálnosti ľudských práv, tu ide o jednoznačné smerovanie k rodovej nerovnosti.

Vráťme sa k neplatenej práci žien. Hrozí aj preto feminizácia chudoby?
Ženy sú oveľa viac zodpovedné za výchovu detí, a to – spolu s nedostatkom predškolských zariadení – vytvára situácie, že ak sa žena rozhodne mať dieťa, tak vypadáva z pracovného procesu, sporenia si na dôchodok a zo sociálneho zabezpečenia. To sa potom ukazuje v dôchodkovom rodovom rozdiele. Všetky nerovnosti, ktoré zažívame v produktívnom veku, sa zbierajú v neskoršom veku. Na ženách býva väčšinou zodpovednosť za to, že musia vyzdvihnúť deti zo škôlky a nemôžu zostať dlhšie v práci. Pri matkách alebo tých, čo sa starajú o rodičov, sa automaticky predpokladá nelojálnosť voči zamestnávateľovi, čo sa odráža aj na takých veciach, ako sú odmeny. Potom sa to môže prejaviť na feminizácii chudoby. Ale čo sa týka chudoby, ten najväčší problém, ktorý sa rovnako týka aj mužov – sú nízke mzdy. Takisto práca na živnosť a zároveň kombinovanie najnižších možných odvodov, peniaze cez rôzne dohody – to sú prediktory chudoby, čo si možno teraz ani neuvedomujeme alebo to v rámci celej spoločnosti potláčame.

Keď sme pri nízkych mzdách, ako dopadol váš pražský výskum: Ženy za pokladnicou. Pracovné podmienky žien v supermarketoch?
Ženu pri pokladnici sme vnímali ako jeden z tých typov zamestnaní, ktoré sú slabo platené, prefeminizované a v podstate nestále. Z obrovského množstva pracovných ponúk je zrejmé, že ľudia sa tam často menia. Ukázalo sa, že zamestnávatelia sa snažia o čo najväčšiu flexibilizáciu pracovnej sily. Výskum sme robili v Prahe, ale zamestnávatelia na Slovensku aj v iných postkomunistických krajinách sa iste správajú podobne.

Aké dôsledky má takáto flexibilizácia?
Niektoré predavačky s dlhšou pracovnou skúsenosťou videli, ako sa postupne vplyvom finančnej krízy znižoval počet zamestnancov a menili sa pracovné zmluvy. Vytvorilo sa akoby jadro zamestnancov, ktorí pracujú na trvalú pracovnú zmluvu, a potom akoby nárazníková zóna ľudí, ktorí majú dohody o pracovnej činnosti, agentúrni zamestnanci. Špecifikum Prahy je možno v tom, že prepracovať sa k trvalej práci je skutočne ťažké. Uprednostňujú sa skrátené pracovné úväzky do šiestich hodín, pracovníčky sú však väčšinou nútené robiť nadčasy – a to do výšky ôsmich hodín pracovnej doby. Nadčasy sa však začínajú počítať až od zákonne stanovenej pracovnej doby, čo je osem hodín denne. Takže ony vlastne vykonávajú neplatenú prácu.

Ide o zneužívanie práce žien?
Americká literatúra to pomenúva výrazom „okrádanie o čas“. Pracujúca musí prísť polhodinu pred začiatkom pracovnej doby, aby si upratala, a rovnako je donútená zostávať ešte po pracovnej dobe. Vytvárajú sa tak nerovnosti a napätie medzi ľuďmi. Inokedy zas môže byť nevýhodné pracovať na trvalý pracovný pomer, lebo máte väčšiu zodpovednosť v porovnaní s brigádničkami. Ste nútená robiť neplatené nadčasy a vždy pod tlakom hrozby prepustenia.

Dá sa z tých platov vyžiť?
Mzdy sú na pražské pomery skutočne veľmi nízke. Ukrajinky túto prácu považovali za to najlepšie, k čomu sa mohli dostať, pre ne to bol kariérny vzostup. Pre Češky zase kariérny zostup, o ktorom si často mysleli, že je dočasný. Vraveli si – teraz nemám peniaze, nemôžem nájsť zamestnanie vo svojej oblasti, tak pôjdem pracovať do obchodu, lebo je tam stále nedostatok pracovných síl. Ale tie ženy tam v istom zmysle zostali akoby lapené. Nízka mzda zároveň vytvára závislosť od nejakého partnera. Bolo zjavné, že ženy mali partnerov, ktorí zarábali viac. Ukrajinky bývali v ubytovniach, kde platili nízky nájom, niektoré ženy zas odrobili vo viacerých prácach cez agentúry aj 12 hodín denne… Nie je to dôstojná mzda, z ktorej by mohla jedna osoba prežiť. Je to práca, ktorá vytvára závislosť od druhej osoby alebo robí človeka veľmi zraniteľným voči výpadku príjmu. Pri chorobách nezostáva liečiť sa doma, nemôže si dovoliť vypadnúť z pracovného kolobehu ani na pol dňa.

Leto sa síce skončilo, ale aj tak. Ako ste vnímali diskusiu o zákaze burkín na francúzskych plážach?
V prvom rade – v západných ako aj ďalších kultúrach, ktoré sú patriarchálne – to poukazuje na kontrolu spoločnosti nad telami žien. Štát, reprezentant nejakej vôle verejnosti – väčšinou mužskej, má dojem, že môže kontrolovať telá žien. Tá kontrola sa deje rôznymi spôsobmi. Teraz sa niekto zaoberá mierou odhaľovania alebo zahaľovania sa konkrétnym odevom na plážach vo Francúzsku. Lenže kontrola nad telami žien je aj prístup k interrupciám a predinterrupčné poradenstvo, ktoré sa robí na Slovensku. Je to ten istý problém.

To, čo my vnímame ako tradičné, sa budovalo alebo bolo prebudované v čase reálneho socializmu.

Vo Francúzsku argumentujú sekularizmom.
Ideály francúzskeho sekularizmu sú postavené na dosť zvláštnej predstave toho, že verejný priestor môže byť neutrálny. Podľa mňa verejný priestor nemôže byť nikdy neutrálny. Vždy sa v ňom budú nejako prejavovať naše súkromné sociálne či politické identity. Povedať, že šatka zahaľujúca vlasy študentky strednej školy je neprípustným náboženským symbolom, ktorý narúša sekulárny priestor verejného vzdelávania, je podľa mňa neúctou k individuálnej náboženskej slobode, ktorú si môže uplatňovať každá osoba. Súčasne to posilňuje zvláštny sebaklam o tom, že tento priestor je neutrálny. No nie je. Pohybujú sa v ňom muži v sutanách, policajti v uniformách, zdravotné sestry v rovnošatách, ženy v plavkových topoch. Všetko nejakým spôsobom označuje, kým sme. Ak vylúčime týchto ľudí, tieto obrazy zo spoločnosti a budeme si myslieť, že je to lepšie, tak to je sebaklam. Hlavne je to obrovské obmedzovanie slobody. Myslím si, že verejný priestor nie je na to, aby sme všetci chodili ako v školských uniformách, aby sme vyzerali všetci rovnako a neutrálne. Verejný priestor má byť istým spôsobom slobodný a pestrý.

Nesúhlasíte teda s argumentom, že burkiny pomôžu moslimkám oslobodiť sa?
Celá predstava pomoci je predpojatá. Predpokladá, že nejaké osoby pre svoje náboženské presvedčenie alebo pre pôvod v nejakej krajine, kde je dominantným iné náboženstvo ako kresťanské, potrebujú nejakú pomoc. Ak ľudia prichádzajú na to, že sa nachádzajú v nejakej nepriaznivej situácii, to, v čom si môžeme pomáhať, je, že si pomôžeme definovať situáciu.

Čo by sme si mali zadefinovať u nás doma?
Aj pre slovenskú spoločnosť by bolo zaujímavé debatovať o tom, akým spôsobom náboženstvo určuje naše predstavy o živote a svete. To je otázka, ktorú si môžu položiť katolíčky, evanjeličky, židovky aj moslimky a tiež ateistky. Ale je problematické prísť s hotovým riešením a povedať: Odhoď šatku, odhoď burkiny a keď si oblečieš bikiny, budeš oslobodená, budeš sa mať dobre, budeš emancipovaná. V rôznych životných situáciách predsa uplatňujeme rôzne miery slobody. Ani v našej spoločnosti nemôžeme povedať, že sme emancipované.

Ako to myslíte, že nie sme emancipované?
Americká historička Joan Scott už pred niekoľkými rokmi napísala, že obraz emancipácie alebo oslobodenia sa žien je v súčasnosti stotožnený s odhaleným sexualizovaným ženským telom. Podľa nej je to veľká redukcia pochopenia toho, čo vlastne znamená byť slobodná a nárokovať si rovnosť svojich práv. Panuje tu predstava, že vyzlečená žena je symbolom pokroku a zahalená – symbolom spiatočníctva. Niektorí západní obrancovia spoločnosti sa teraz stavajú do pozície tých, čo opätovne preberajú kontrolu nad telami žien v spoločnosti. Hovoria síce, že vaše telá sú slobodné, ale ja rozhodujem o tom, že sú slobodné, ja viem, že vaše telo je slobodné, keď je prístupné môjmu pohľadu a pripravené mať so mnou sex. Obraz emancipovanej ženy, ktorá je odhalená a sexuálne dostupná, je to, proti čomu bojovala druhá vlna feminizmu. Podľa mňa to opätovne poukazuje na patriarchalizmus v spoločnosti. Sú to muži, čo chcú kontrolovať telá žien a prostredníctvom kontroly upevňovať moc v spoločnosti.

Ľubica Kobová (1978)

  • Je vysokoškolská pedagogička, pôsobí na Katedre genderových štúdií Fakulty humanitných štúdií Univerzity Karlovej v Prahe.
  • Zaoberá sa najmä feministickou politickou filozofiou a problematikou práce a pracovnej etiky.
  • Edične pripravila publikáciu Feministky hovoria o práci.
  • V rokoch 2015 – 2016 sa podieľala na výskume Ženy za pokladnicou. Pracovné podmienky žien v supermarketoch.
  • Je podpredsedníčkou Genderovej expertnej komory Českej republiky.
Ľubica Kobová, filozofka, feministka

© Autorské práva vyhradené

129 debata chyba
Viac na túto tému: #domácnosť #rodová rovnosť #feminizmus #emancipácia