Historik Kováč: Slováci sú štátotvorní už od roku 1918. Vďaka vzniku prvej ČSR

Jeho starší brat Michal, len nedávno zosnulý prvý slovenský prezident, sa nikdy netajil tým, že vznikom samostatného Slovenska sa mu splnil veľký sen. Historik Dušan Kováč bol zase v roku 1992 proti rozdeleniu štátu, ktorý predtým Slováci zdieľali spoločne s Čechmi. Pravda sa s ním porozprávala na tému česko-slovenských vzťahov, historických peripetií, spoločných míľnikov, ale aj mýtov.

31.10.2016 14:00
Dušan Kováč, historik Foto: ,
Popredný slovenský historik Dušan Kováč.
debata (112)

V piatok 28. októbra sme si pripomenuli 98. výročie vyhlásenia ČSR. Myslíte si, že naša politická reprezentácia už docenila význam Československa pre súčasnú slovenskú štátnosť?
Stále si tým nie som istý. Naša politická scéna je rôznorodá. Možno väčšine slovenských politikov je to viac-menej jasné, určite to neplatí o celom politickom spektre a celej spoločnosti. Čo sa napríklad týka vládnej koalície, museli by ste sa spýtať predstaviteľov SNS, čo si myslia o spoločnom štáte s Čechmi. Vždy to predsa bola strana nacionalistická a jej nacionalizmus sa v extrémnejšej podobe odrážal v tvrdeniach jej predstaviteľov, že bývalá republika riešila iba českú, nie slovenskú otázku. Čo, samozrejme, nikdy nebolo korektné.

Dva roky zostávajú do okrúhlej storočnice vzniku ČSR. Ako hodnotíte, že sa obe krajiny podujali osláviť toto jubileum celým radom spoločných aktivít?
Jednoznačne vítam, že naše najvyššie kultúrne inštitúcie sa oslavy chystajú zorganizovať spoločne. Ide teraz len o to, aby sa na nich obe strany podieľali naozaj rovnocenne, nielen rečami, ale aj skutkami. Spoločné akcie bude treba napríklad aj spoločne financovať. Nech sa teda nestane, že sa viac bude musieť angažovať česká strana.

Mal by byť aj na Slovensku 28. október štátnym sviatkom?
Celkom určite. A verím, že raz ním aj bude. Pre Slovákov, to je môj názor, znamenal totiž vznik ČSR v roku 1918 ešte oveľa viac ako pre Čechov. Tí už vtedy boli ďalej, česká spoločnosť bola vyspelejšia, český národ sformovaný. Naopak, slovenský sa len vďaka Masarykovej republike pretvoril z etnika na štátotvorný národ. Slováci prvý raz v histórii získali primeraný počet poslancov v parlamente. Nie ako predtým v uhorskom, kde v tom poslednom mali len dvoch zástupcov, no obvykle žiadneho. Mali tiež svojich ministrov, dokonca predsedu vlády Milana Hodžu. Prvýkrát zažili demokratický politický systém a z predstavy o ňom potom žili aj dlhé roky komunizmu. Už ani nehovoriac, že sa vtedy prvý raz vytýčili konkrétne hranice Slovenska, nie veľmi rozdielne oproti terajším.

Prečo teda dnes Česi a Slováci vnímajú vznik štátu rozdielne? Pre našich susedov je to najväčší sviatok, pre nás iba pamätný deň, aj to nie dlho.
Je to asi obraz nášho pokriveného historického vedomia. Slovenský pohľad na spoločný štát bol až dvakrát účelovo zdeformovaný. Prvý raz v roku 1939, keď ho ľudáci pomohli Hitlerovi rozbiť a ospravedlňovali to tým, že Slovákom Česi ubližovali a neriešili slovenskú otázku. Pritom, opakujem, práve tento štát ju riešil! A potom nasledovala komunistická deformácia, bol to predsa buržoázny štát, takže nemohol byť dobrý. V takom svetle sa dostal do učebníc, médií. Česká spoločnosť, napriek tomu, že komunisti aj jej vnucovali zdeformovaný obraz ČSR, si tento štát vždy viac cenila.

Česi si sviatok pripomínajú príkladne. Nevyrušujú vás však podivné udalosti, ktoré sa okolo jeho osláv v Prahe odohrávajú v posledných rokoch?
Áno, máme tu bojkot osláv rektormi vysokých škôl, videli sme prijímanie vyznamenania v mikine, tentoraz zase rezonuje škandál okolo Jiřího Bradyho, ktorého údajne vyškrtli zo zoznamu ocenených pre stretnutie jeho synovca, českého ministra kultúry, s tibetským dalajlámom. Treba však zdôrazniť, že to všetko neboli prejavy neúcty k sviatku samotnému. Problémom je iba osoba a skutky prezidenta Zemana, v ktorom časť českej spoločnosti jednoducho nevidí dôstojného predstaviteľa štátu a zreteľne mu to dáva najavo.

Slováci sa však niekedy dožadujú, aby bol za deň vzniku ČSR vyhlásený 30. október. Až vtedy bola prijatá Martinská deklarácia, ktorou sa pripojili k spoločnému štátu.
To sú len nie celkom historicky korektné výhovorky tých, ktorí stále hľadajú zámienky, aby sme si tento sviatok pripomínali v iný deň ako Česi. Martinská deklarácia je veľmi významný dokument, pôvodne ju však vyhlásili preto, aby slovenskí reprezentanti dali zahraničiu najavo, že stoja za Masarykom. Slováci deklaráciou vyjadrili súhlas so vznikom štátu. Urobili to však až vtedy, keď už ČSR existovala. Tento fakt sa dozvedeli od Milana Hodžu, keď im prišiel do Martina vysvetliť situáciu. Následne v deklarácii urobili isté úpravy. Prosto, v Martine nová republika vyhlásená nebola, stalo sa tak 28. októbra v Prahe.

Od roku 1993 už Slováci a Česi žijú oddelene. Postavenie našich už samostatných krajín je však značne rozdielne. Česi majú takmer najnižšiu nezamestnanosť v Európe, sú na úplnom chvoste v rebríčku rizika chudoby. Slovensko je na tom oveľa horšie. Pritom premiér Mečiar po rozdelení federácie sľuboval, že do piatich rokov Česko dobehneme.
Ak by sme vychádzali z toho, čo kedy nahovoril Mečiar, ďaleko by sme v tomto rozhovore nezašli. Aj toto bol len jeden z jeho bonmotov, nepodložený nijakou analýzou. Pretože on analýzy nepotreboval, stačilo mu narozprávať kopy nezmyslov. Situácia oboch krajín po rozdelení bola zásadne rozdielna. Solídni analytici sa k tomu, ako bude Slovensko napredovať, stavali ešte oveľa skeptickejšie, ako sa v skutočnosti ukázalo. Štruktúra našej ekonomiky bola zlá. Ani divoká mečiarovská privatizácia sa v Česku neudiala. Tam z nej štát získal prostriedky, ktoré mohol vložiť do rozvoja školstva, vedy, zdravotníctva. U nás išli peniaze do vreciek „poctivých podnikateľov mečiarovcov“. Dnešné postavenie Slovenska je preto z pohľadu mnohých odborníkov priam zázrak. Nožnice medzi dôchodkami, mzdami či investíciami do verejného sektora sú síce stále otvorené, no stav slovenskej ekonomiky už je tolerovateľný.

Hovorí sa, že si s Čechmi stále udržujeme nadštandardné vzťahy. Ale predsa, neodcudzili sme sa už vzájomne? V českej televízii vídame dabované slovenské filmy, české deti už slovenčine nerozumejú.
Žiaľ, je to tak, ale nepovažujem to za dôsledok rozdelenia štátu. Aj pred ním sme my Slováci viac vnímali českú literatúru, vo federálnej televízii znela čeština aj slovenčina, takže staršie generácie Čechov stále nemajú s bežnou komunikáciou problémy. To, že sa v Česku masovo nečíta slovenská literatúra, je historická záležitosť. Česi mali vždy dosť kvalitných prekladov svetovej literatúry, Slováci sa s ňou po roku 1918 zoznamovali najmä cez české preklady. Hoci aj naši prekladatelia sa postupne vypracovali na solídnu úroveň, česká spoločnosť nemala dôvod zvykať si na nich. V češtine vydávaná literatúra má aj na Slovensku stále svoj trh, kým opačne to neplatí.

Vráťme sa teraz na samý začiatok. Z lona rozpadnutej monarchie mohli vzniknúť mnohé nové štátne útvary. Česi sa mohli usilovať o samostatný štát, Slováci sa zase obracali aj na východ. Prečo bolo Československo dobrý koncept?
Súvisí to predovšetkým s osobou T. G. Masaryka. On si ako politický realista dobre uvedomoval, že nový štátny celok v hraniciach niekdajších štátov českej koruny by nebol životaschopný. Bolo mu jasné, že vytvoriť štát, v ktorom tretinu obyvateľov tvoria Nemci, a ktorý je takmer celý obkolesený nemeckým prostredím, je iba romantická predstava. V spojení so Slovákmi už išlo o niečo iné: o dlhú hranicu s Poľskom, o spojenie cez Podkarpatskú Rus s Rumunskom. Jestvovala tu aj idea o prepojení s Juhosláviou, tá sa však napokon nerealizovala. Československo znamenalo otvorenie sa na východ a Masarykovi sa podarilo presvedčiť českú verejnosť, že je to dobrá myšlienka. A čo sa týka slovenského politického programu, ten dovtedy smeroval nanajvýš k autonómii v rámci Uhorska, nikdy neprekračoval uhorské hranice. Keby však Slováci autonómiu aj získali, bola by len formálna. Spojenectvo malého Slovenska s veľkým ruským „dubiskom“ nebolo práve ružovou perspektívou. Uvažovalo sa aj o česko-poľsko-slovenskej alternatíve, ale zo všetkých možností sa napokon ako jediný zmysluplný útvar najlepšie ukázal práve tento.

Obrovský boom zažila aj slovenská kultúra. Na jej rozvoj dostávali Slováci prvýkrát v histórii peniaze od štátu.

Zlé jazyky však tvrdia, že Masaryk si Slovákov v podstate „vymyslel“, pretože inak by v novom štáte boli po Čechoch najpočetnejší Nemci.
Nuž, bola tu známa Masarykova idea československého národa. Pretože pokiaľ ide o jazykový rozmer, Nemcov bolo na danom území naozaj viac ako slovenského obyvateľstva. Masaryk preto, čo sa týka Čechov a Slovákov, argumentoval „jediným politickým národom“, aby sa ČSR vôbec mohla vytvoriť. Treba si uvedomiť, že nové štáty vtedy na troskách monarchie vznikali na národnom princípe, keďže v mnohonárodnom útvare sa dovtedy jednotlivé národy nemohli naplno realizovať. Masaryk si spočiatku skutočne myslel, že Slováci prijmú češtinu za spisovný jazyk. Domnieval sa, že rozdielnosť v oboch jazykoch vyplývala len z predchádzajúceho života vo dvoch útvaroch – v Rakúsku a v Uhorsku. Keď sa však presvedčil, že Slovákom na spisovnej slovenčine záleží a trvajú na nej, povedal – dobre, bude to tak, nemusíme to ďalej riešiť. Apropo, problém s akceptovaním ČSR tkvel tiež v tom, že na jej území žili aj Rusíni, Poliaci, Maďari či Chorváti, teda národnostné menšiny. Preto sa nový štát v Saintgermainskej mierovej zmluve zaviazal dodržiavať aj menšinové práva.

Vysoko vyzdvihujete Masaryka. V čom je príčina, že dnes možno asi v každom českom meste nájsť po ňom pomenovanú ulicu či námestie, alebo aj sochu tohto štátnika, no v slovenských len veľmi výnimočne?
Osobnosť TGM ako hlavného tvorcu štátu je v slovenskom verejnom priestore naozaj úplne zanedbaná. Koľko sa len pred časom vylialo žlče pri osadení jeho maličkej sochy pred budovou Slovenského národného múzea v Bratislave! Pritom kto si dnes uvedomuje, že práve Masaryk sa prioritne zaslúžil o začlenenie vtedajšieho Prešporka do Československa. Už na začiatku prvej svetovej vojny, keď vznikol prvý plán o vytvorení ČSR, strategicky pochopil, že nová republika potrebuje Dunaj aj nejaké jeho pravobrežné predmostie. Pritom Prešporok bol mestom s prevažne nemeckým a sčasti pomaďarčeným obyvateľstvom, slovenské bolo skôr jeho okolie. Na tomto svojom predpoklade Masaryk vždy trval a keď už predstavitelia Dohody súhlasili s vytvorením ČSR, akceptovali ju aj vrátane Prešporka. Idea takzvaného Wilsonovho mesta, akéhosi mestského štátu, ktorý sa podľa inej predstavy mohol z neho vytvoriť, nemala dlhé trvanie. Ak si teda ani Bratislavčania neuvedomujú, aký leví podiel má Masaryk na súčasnom postavení ich mesta a odmietajú mu vzdať úctu, vôbec to nechápem. Aj iniciatíva vrátiť Masarykovo meno Základnej škole na Českej ulici sa skončila neúspešne, to je skutočne úbohé.

Ako sa po vzniku ČSR vyvíjal život v jej slovenskej časti?
Slovensko bolo pred rokom 1918 len pomyselnou krajinou, prevažne agrárnou. Existovala tu len úzka nevýrazná vrstva slovenskej inteligencie, podnikateľov či remeselníkov. Veľa ľudí z vyššej vrstvy sa odnárodnilo. Už v medzivojnovom období však Slováci ten deficit oproti Čechom dohnali, mnohí sa opäť začali hlásiť k slovenskej národnosti. Aby sa však tak stalo, bola spočiatku prítomnosť Čechov na Slovensku nevyhnutná. Z monarchie sme tu síce zdedili dobrý školský systém, škola bola prakticky v každej obci, akurát že nie slovenská. O stredných školách ani nehovoriac. Nemali sme dosť slovenských učiteľov, tak ich zastúpili českí. Slovákom sa však zároveň otvorili dvere českých vysokých škôl, mohli do nich nastúpiť aj študenti z najchudobnejších rodín. Slovenská inteligencia sa preto už zhruba od 30. rokov začala priam masovo rozrastať. Zakladatelia mnohých vedných odborov na Slovensku vyštudovali v Česku. Obrovský boom zažila aj slovenská kultúra. Na jej rozvoj dostávali Slováci prvýkrát v histórii peniaze od štátu. Neboli už odkázaní len na tie, čo si sami po grošoch vyzbierali. Mnohí českí intelektuáli sa však u nás medzičasom udomácnili, založili si rodiny, nemienili sa už vrátiť domov. Bol to preto nepochopiteľný akt absolútnej nevďačnosti, keď sme ich po mníchovskej zrade a nastolení Slovenského štátu v marci 1939 odtiaľto vyhnali.

T. G. Masaryk. Slovenské etnikum sa len vďaka... Foto: SHUTTERSTOCK
T. G. Masaryk T. G. Masaryk. Slovenské etnikum sa len vďaka Masarykovej republike pretvorilo na štátotvorný národ.

Obdobie druhej svetovej vojny, keď spoločný štát načas zanikol, je dodnes traumou slovenskej histórie. Prečo sú medzi nami stále ľudia, ktorí ho velebia a tvrdia, že Slováci si v ňom "vychutnali samostatnosť“?
V skutočnosti tu o žiadnej samostatnosti nemožno hovoriť. Hitler s Ribbentropom mali záujem rozbiť ČSR, pretože si nárokovali na územie Čiech a Moravy. Na Slovensku im vôbec nezáležalo. Zahrali však špinavú psychologickú hru s Jozefom Tisom, ctižiadostivým mužom, ktorý bažil po kariére. Tiso bol najprv predsedom slovenskej vlády, neskôr odstavený ústrednou pražskou vládou ťažko znášal, že ho nahradil Karol Sidor. Nemci mali o ňom presné informácie, pozvali ho do Berlína a vzdali mu tam pocty ako hlave štátu. Keby bol rozumný, nie zaslepený, chápal by, že nejakému farárovi z Bytče, podpredsedovi jednej politickej strany, také pocty nenáležia. Na tú hru však skočil a už sa z nej nevedel vymotať. Lenže kto chce robiť politiku, musí sa v nej vyznať. To platí aj dnes. Tiso určite poznal Hitlerov Mein Kampf. Musel tušiť plány führera, muselo mu byť jasné, že jeho zámery sú protislovanské, protikatolícke, že ísť s ním je cesta do slepej uličky. Že ak by aj vojnu vyhral, Slovákov by ako menejcenný národ viac nepotreboval. A ak by ju prehral, Slováci by ju prehrali s ním. Prezieravý politik predsa musí mať určitý kalkul.

Prečo teda aj niektorí mladí historici hľadia na Tisa s obdivom a hlásajú, že nemal inú možnosť, než „obetovať“ desaťtisíce Židov v prospech záchrany Slovákov?
Nie je pravda, že slovenskí Židia museli byť obetovaní. Hitlerovi sa v tomto smere vzopreli Maďari, Bulhari. Slováci zo všetkých satelitných štátov posielali Židov do lágrov najochotnejšie – a ešte za ich odsun aj platili. Je zlé, ak tieto idey aj dnes ožívajú. Tiso v skutočnosti nebol prezident, ale vodca – podľa Hitlerovho a Mussoliniho vzoru. Je pravda, že Slovensko počas druhej svetovej vojny pôsobilo ako „oáza pokoja“. Slováci sa v ňom mohli hrať na moc, rozdelili si úrady. Ani im však nenapadlo vytvoriť si nový riadny Slovenský snem, fungovali len s pôvodným krajinským, ešte z obdobia takzvanej druhej republiky ustanovenej na jeseň 1938.

Viaceré hlasy – aj medzi politikmi – stále spochybňujú význam SNP. Čo by bez neho bolo so Slovenskom? Zaradilo by sa asi medzi štáty vo vojne porazené.
Nuž, netreba to zase príliš dramatizovať. O osude Slovenska bolo už na sklonku vojny prakticky rozhodnuté. Víťazná protihitlerovská koalícia prijala tézu, že cieľom je obnovenie ČSR v predmníchovských hraniciach. Čisto právne to znamenalo, že Slovensko žiadnu vojnu neprehralo, keďže bolo akceptované ako súčasť Československa. Isteže, vo vnútri by na českej strane určite boli tendencie dať to Slovákom „vypiť“ – vy ste nás zradili, vy ste nás v ťažkých časoch opustili, teraz si to musíte odpykať. Povstanie tomu zabránilo. Svojím rozsahom ďaleko prevýšilo to české, ukázalo, že Slováci sú proti Hitlerovi, nesúhlasia s ľudáckou politikou, že chcú Československo a demokraciu.

Je tu aj ďalšia sporná otázka okolo povojnových, ešte demokratických volieb. Slováci vyčítajú Čechom, že len u nich vyhrali voľby komunisti, čím nám vlastne vnútili február 1948.
Ďalší naivný pohľad na dejinné udalosti! Pokiaľ ide o nastolenie komunistického režimu, Československo by sa v každom prípade, teda bez ohľadu na vtedajší volebný výsledok, stalo súčasťou sovietskeho stalinského bloku. Mocenský vplyv ZSSR bol v tom čase nesporný. Nás ako občanov môže zaujímať iba to, ako sme v tom my sami Stalinovi „pomohli“, ako sme sa správali. Je pravda, že v českej časti republiky voľby vyhrali komunisti, lenže aj na Slovensku získali 30 percent, takže k ich sile v rámci celého štátu aj Slováci významne prispeli. Je príliš zjednodušujúce viniť Čechov, že k nám "priviezli komunizmus“. Tomu sa prosto nedalo vyhnúť.

Zastavme sa na moment aj pri inom česko-slovenskom medzníku, roku 1968, keď nám zase Česi vyčítali, že sme neboli dosť dôrazní v prebiehajúcom demokratizačnom zápase.
Tak s takýmto chápaním som sa nestretol. Je však pravda, že v tom období sa hralo aj o federálne usporiadanie štátu. A kým Česi zastávali názor „najprv demokraciu – potom federáciu“, slovenská strana žiadala tieto dve veci neoddeľovať. Potom sa stalo, že Československo bolo federalizované, ale až po augustovej okupácii. Takže niektorí českí šovinisti začali tvrdiť – no, vy Slováci ste dosiahli federáciu len vďaka sovietskym tankom. Toto vnímanie naozaj spôsobilo nedorozumenia, ale pokiaľ ide o samotnú Pražskú jar, to bol v oboch súčastiach republiky paralelný proces. Nie je náhoda, že na jeho čele stál Slovák Alexander Dubček.

Masaryk sa prioritne zaslúžil o začlenenie vtedajšieho Prešporka do Československa.

Jediným prezidentom – Slovákom bol za Československa Gustáv Husák. Človeka spätého s tzv. normalizáciou v 70. rokoch nám Česi zrejme neodpustili.
Husákovu osobnosť nemožno komplexne zhodnotiť na tomto malom priestore. Ak sa však napokon stal negatívnou persónou histórie, treba zdôrazniť, že si to zapríčinil sám. Bol mimoriadne schopný a inteligentný človek, ale takisto miloval moc, od počiatku uznával diktatúru proletariátu a zohral špinavú úlohu pri nastolení Februára. Keďže ho potom v dôsledku vnútrostraníckych sporov odsúdili a väznili ako buržoázneho nacionalistu, získal aureolu mučeníka. V roku 1968 bol jednoznačne na strane reformného krídla – až kým sa nevrátil s našou delegáciou z Moskvy. Tam asi ako jediný pochopil, koľká bije. Vystupoval ako realista a Brežnev takého človeka potreboval. Preto sa aj ocitol, kde chcel. Keď pochopil, že sa Brežnevovi nemôže vzoprieť, bolo už neskoro. Preto až do abdikácie hral svoju smutnú úlohu. Koniec to bol trpký, vypískal ho miliónový dav na pražskej Letnej. Kým Slováci ešte v Husákovi sčasti dokázali vidieť reformného človeka, veľa Čechov ho považovalo za Slováka, ktorý sa do Prahy priviezol na okupačných tankoch.

V každom prípade práve Husák sa napokon na sklonku totalitného režimu postaral o čiastočnú rehabilitáciu ČSR. V roku 1988 sme si oficiálne pripomenuli jej 70. výročie. „Manželstvo“ Slovákov s Čechmi sa však už onedlho skončilo. Hoci na revolučných tribúnach v novembri 1989 panoval medzi oboma národmi nevídaný súzvuk, nežná revolúcia napokon odštartovala až dramaticky rýchly koniec spoločného štátu. Čo sa vlastne stalo?
V zlomových dobách podobný súzvuk býva. A treba pripomenúť, že my ako Slováci sme v ňom neboli len s Čechmi, ale aj s tunajšími Maďarmi. V novembri 1989 vôbec nešlo o koniec spoločného štátu. Pre mňa preto jeho zánik stále zostáva nedopovedanou otázkou. Osobne sa nedokážem stotožniť s tvrdeniami, že sa odohral demokraticky. Demokracia je niečo celkom iné, ako sa to udialo vtedy. Žiaľ, verejnosť je niekedy veľmi náchylná počúvať pochybné názory a hodnotenia rôznych mesiášov či štváčov. Bolo ich vtedy naozaj počuť z oboch strán a mnohí im uverili.

Prekvapuje však tá rýchlosť rozpadu. Veď do volieb v roku 1990 išla s myšlienkou samostatného Slovenska asi iba SNS a málokto ju bral vážne.
Rozdelenie vôbec nebolo vecou SNS, odohralo sa výhradne v réžii HZDS a ODS. Pri delení bol slovenský aj český občan surovo oklamaný šéfmi týchto strán, Mečiarom a Klausom, ktorých nežná revolúcia vyniesla k moci. Zvolili salámovú taktiku, najprv spomínali referendum, potom ho vyhlásili za zbytočné. Najprv mala byť spoločná mena, potom česká strana začala kolkovať. Iniciatíva rozdeliť štát bola pritom skôr na českej strane. Je len mýtus, že k nemu viedli slovenské snahy o sebaurčenie. Mečiar, ktorý rozprával, ako Čechov „dokope do federácie“, zohral v tomto prípade iba smutnú úlohu nie celkom rozhodnutého miništranta. Jeho záujmom nebolo rozbiť štát, išlo mu výhradne o to, aby si doma mohol robiť, čo chce. Až po rozdelení sa odrazu vžil do roly „otca zakladateľa Slovenskej republiky“. Naopak, Klaus si myslel, že bez problémového Slovenska bude Česko napredovať oveľa rýchlejšie. Podľa mňa sa ani jednému ich predstavy nenaplnili. Mečiar bol „zemepánom“ len dočasne a Klausovi sa žiadny český ekonomický zázrak nevydaril.

A nešla iniciatíva rozbiť štát odkiaľsi zvonku? Východný blok predsa prehral studenú vojnu – a vo vojne porazení trpia. Rozpadlo sa viac bývalých sovietskych satelitov a každý sa rozpadom oslabil. Aj Československo malo kredit, aký samostatné Česko ani Slovensko doteraz nezískali.
To sú konšpiratívne, ničím nepodložené teórie. Ťažko si predstaviť, že by jestvovala nejaká vplyvná tajomná vyššia sila, ktorá by organizovala svet. Vládnucim kruhom na českej aj slovenskej strane to vtedy jednoducho tak vyhovovalo. Nikto ich nemusel regulovať, stačili im vlastné politické záujmy. Západ bol skôr rozdelením Československa zaskočený, nechápal jeho zmysel.

Viete, že strom v záhrade vily Tugendhat v Brne, kde Klaus s Mečiarom „upiekli“ rozdelenie, po čase vyschol?
To som netušil. No vidíte, ani ten strom to nezniesol.

O rozdelení teda napokon nerozhodlo žiadne referendum. Boli pritom námietky, že časť federácie, ktorá by sa prípadne vyslovila za jej zrušenie, by stratila nástupnícke práva.
To je ďalší politikmi vymyslený nezmysel. Úplne nelogická výhovorka! Ak by referendum v českej časti dopadlo inak ako v slovenskej, federácia by zanikla. Aspoň by sa však vedelo, kto o tom rozhodol. A že si rozdelenie Slováci alebo Česi naozaj priali. A ak by sa obe strany vyslovili za zachovanie spoločného štátu, Klaus aj Mečiar by museli uvoľniť miesto politikom schopným dohodnúť sa. Nechceli však stratiť moc.

Lenže ani pri vzniku ČSR nebolo referendum.
Dožadovať sa plebiscitu v krajine rozbitej svetovou vojnou je číry nezmysel. No v roku 1992 tu bol pokoj, ľudia chápali, o čo ide. Paradoxne, aj nová slovenská ústava zakotvila, že o vstupe či výstupe zo štátneho zväzku sa má rozhodovať referendom.

V každom prípade, rozdelenie prebehlo veľmi kultivovane. A zaslúžil sa o to aj váš už nebohý brat Michal, prvý slovenský prezident, vtedy ešte v pozícii predsedu Federálneho zhromaždenia. Nedávno na jeho pohrebe viackrát zaznelo, že o samostatnom Slovensku vždy sníval. Vy ste, naopak, boli za zachovanie spoločného štátu. Ako to súrodenecky išlo dokopy?
Mali sme, nepochybne, na tieto veci rôzne názory. Uňho to súviselo aj s tým, čo zažil v detstve, mal zidealizovanú predstavu o Slovenskom štáte. A vyzdvihovanie kultivovaného rozchodu, to je tak trochu mýtus. Vôbec si neviem predstaviť, že by sa v našom priestore uplatnila nepokojná cesta. Myslím si, že medzi Čechmi a Slovákmi sa ani nedala iná očakávať. Neporovnávajme sa s bývalou Juhosláviou, kde sa pod veľmi boľavé rozdelenie podpísali silné územné či náboženské konflikty.

Ak by však federácia nezanikla, mohli aj vzťahy medzi Čechmi a Slovákmi vyhrotiť kopiace sa vážne ekonomické problémy a spory v štýle „kto koho živí“ a „kto na koho dopláca“. K rozdeleniu by potom už nemuselo dôjsť pokojnou cestou.
Pravdaže, momentálne už nie je ľahké odhadnúť, aký by bol ďalší vývoj v takomto prípade. Mohol by tiež dospieť k rozdeleniu, no stalo by sa tak až vtedy, keď by už občania boli naozaj presvedčení, že spoločne ísť sa ďalej nedá. Možný je však aj opak. Že by nastúpila politická garnitúra schopná dospieť k vzájomnej dohode. V každom prípade, ak sa dnes nám Slovákom forsíruje, ba uvádza to aj ústava, že samostatný štát vznikol vďaka „stáročným skúsenostiam zo zápasov o národné bytie a vlastnú štátnosť“, nie je to celkom korektná interpretácia. Vnímajú azda Slováci 1. január ako svoj štátny sviatok tak silno ako Česi 28. október?

Ako by sa vyvíjala národnostná otázka, keby Československo nezaniklo?
Ak narážate na slovenský problém s maďarskou menšinou, tak v Československu by jednoducho nebol! Pri trojnásobnom počte obyvateľov štátu by bolo Maďarov percentuálne značne menej. A trpké historické skúsenosti, vo vzťahu slovensko-maďarskom také obnažené, by sa vo vzťahu československo-maďarskom výrazne oslabili.

Slovenská menšina v Česku je prinajmenšom taká veľká ako maďarská na Slovensku, no problémy s ňou nie sú. Slováci rýchlo začnú v českom prostredí „mluvit“, mnoho ich tam odchádza za lepšími podmienkami. Prečo tak rýchlo v zahraničí zahadzujeme svoju identitu?
Naša menšina môže byť početne veľká, ale žije roztrúsene. A Česi Slovákom rozumejú. Je to iné ako pri maďarskej menšine na Slovensku, ktorá žije v uzavretom priestore a hovorí úplne odlišnou rečou. Slováci sú pragmatický národ, sú prirodzene národní, ale nepovažujú za nevyhnutné dávať svoju identitu okázale najavo.

Slováci neraz Čechom vyčítajú aj to, že si ponechali bývalú spoločnú vlajku. Urobili podľa vás férovo?
Ja im to nevyčítam. Väčšina českej spoločnosti sa s tou vlajkou stotožnila. To Slováci ju nechceli. Hoci modrý klin na vlajke bol slovenský príspevok, pôvodná česká bola iba červeno-biela. Aj naša súčasná slovenská vlajka je však pekná, elegantná.

Pristavme sa ešte pri niektorých česko-slovenských mýtoch. Napríklad Štefánik a Dubček. Jeden za nejasných okolností umrel krátko po vzniku Československa, druhý zase tesne pred jeho zánikom. Boli vo svojej ére jedinými slovenskými štátnikmi, ktorých poznal a akceptoval svet. Prečo smrť oboch stále obostierajú tajomné konšpirácie?
Ľudí vždy vzrušovali záhady a tajomstvá okolo smrti. Ak by sme mali obe udalosti porovnať, okolnosti Štefánikovej tragédie sú oveľa nejasnejšie a dávajú priestor na rôzne teórie. Niektorí ich tvorcovia, píšuci o „zostrelenom lietadle“ či „zosnovanej vražde“, sú však poľutovaniahodní diletanti. Pracujú iba s prameňmi, ktoré sa im hodia do ich fantázií. Ostatné ignorujú. Žiaľ, nezasvätený čitateľ to nerozozná. Nepoznám presnú príčinu Štefánikovej smrti. Som si však istý, že s ňou nemajú nič spoločné ani Masaryk, ani Beneš. Možno to úplne vylúčiť na základe dôkazov. Chápem, že špekulácie plynú z toho, že havária dodnes nie je vyriešená. Nás by však mal zaujímať najmä Štefánikov život, nie smrť. Ustanoviť za pamätný deň práve výročie jeho smrti považujem za morbídne.

Aj Dubčekova smrť je opradená špekuláciami. Patrí to už k akémusi folklóru?
Dubček zomrel v dôsledku autonehody, aké sa stávajú. Som o tom presvedčený, napriek sprisahaneckým úvahám o nejakých českých záujmoch, ktoré okolo jeho smrti vznikli. Zhodou okolností som práve v deň tej tragédie tiež cestoval do Prahy. Dubčekovo havarované auto som pri diaľnici videl. Pamätám sa, bolo horúce leto, no v noci predtým spŕchlo. Vozovka bola mokrá, niektoré jej úseky šmykľavé. Viacerí šoféri to podcenili. Mimochodom, pomerne nedávno pribudol aj ďalší nezmyselný mýtus, ktorý možno ľahko vyvrátiť – že Masaryk bol synom cisára Františka Jozefa.

Dušan Kováč (1942)

  • Popredný slovenský historik.
  • Absolvoval Filozofickú fakultu Univerzity Komenského, kde v roku 1964 vyštudoval históriu
  • Štyri roky pracoval ako stredoškolský učiteľ a od roku 1968 nepretržite pôsobí v Slovenskej akadémii vied. Venuje sa slovenským a stredoeurópskym dejinám 19. a 20. storočia.
  • V rokoch 1991 – 1998 bol riaditeľom Historického ústavu SAV, v rokoch 1998 – 2009 členom predsedníctva, vedeckým sekretárom a podpredsedom SAV.
  • Je autorom alebo spoluautorom takých monografií alebo kompendií ako Slovensko v Rakúsko-Uhorsku (1995), Slováci. Česi. Dejiny (1997), Dvadsiate storočie: storočie svetla, storočie temna (2000), Slovensko v 20. storočí, 1. zv.: Na začiatku storočia (2004), 2. zv.: Slováci v prvej svetovej vojne (2011) a i.
  • V roku 2013 k 60. výročiu založenia akadémie zostavil dvojdielny jubilejný zborník Dejiny Slovenskej akadémie vied (I., II.).
  • Je členom korešpondentom Kráľovskej historickej spoločnosti v Londýne a členom Collegium Carolinum v Mníchove.
Dušan Kováč

© Autorské práva vyhradené

112 debata chyba
Viac na túto tému: #Československo #história #Dušan Kováč