Výstava pôsobí, akoby bola reakciou na slovenskú tému tohto roka – neofašistov priamo v parlamentných laviciach…
My sme ju však začali pripravovať už pred dvoma rokmi. Vždy, keď pracujete na nejakej výstave, neviete presne predvídať, ako napokon bude rezonovať v danom čase a priestore. To, že to bude horúca téma, sme vopred nevedeli, no práve preto sme na poslednú chvíľu rozšírili plán sprievodných podujatí. Či už sú to prednášky venované kultúrno-spoločenskému zázemiu Slovenského štátu, holokaustu, diskusie, filmové predstavenia v kine Lumière… Snažíme sa toto obdobie sprostredkovať v čo najširších súvislostiach, v lepších i horších umeleckých výstupoch. Na aktuálnu situáciu skôr reagujeme výstavou A je tu zas? Slovenský štát v súčasnom umení v bratislavskej Kunsthalle. A práve táto výstava by pravdepodobne nevznikla, nebyť výsledkov posledných volieb.
Okrem výtvarných diel dávate na výstave veľký priestor aj dobovej propagande. Nebojíte sa, že niektorí návštevníci nebudú rozumieť kontextu a budú si myslieť, že to vystavujete preto, lebo je to niečo záslužné – hodné vystavovania v SNG?
Skutočne sme sa pár dní predtým, ako sa výstava na stenách finálne usadila, trochu zľakli. Mali sme zrazu pocit, že výstava je akási pripekná. A mať peknú prezentáciu problematického obdobia je vždy háklivé. Našťastie, podľa prvých reakcií sme usúdili, že ľudia sa dokážu zorientovať a výstave rozumejú, dokážu si pospájať súvislosti. Viete, keby sme chceli ukazovať kritickú dobu a priori nepekne, mohla by nám z toho vyliezť demagógia. Niečo v tom duchu, hoci z opačných motivácií, ako to bolo v prípade zlopovestnej nacistickej výstavy Entartete Kunst, teda podľa nacistov zvrhlého umenia. Oni vtedy vystavovali moderné umenie zámerne surovým spôsobom – len s primitívnymi komentármi, ktoré ľudí presviedčali, že sa dívajú na niečo degenerované. Keby sme spravili to isté s dielami, ktoré mali fašistické vyznenie, prosto by to nebolo celkom fér.
Ako ste hľadali mantinely toho, čo vystavíte?
Vyvažovalo sa to už tým, že sme boli tri kurátorky – okrem mňa výstavu pripravovali Katarína Bajcurová, Bohunka Koklesová a tím spolupracovníkov. Samozrejme, v takejto situácii je aj problém zladiť sa, ale každý sa zase niečo nové naučí. Do úvahy treba brať aj to, že pracujete len s bázou predmetov, ktoré sa zachovali. Môžete hľadať v archívoch, múzeách a galériách, no pri takejto kontroverzne vnímanej téme máte limity. Mnohé plagáty, sochy, busty sa nezachovali. Iné, napríklad Tisove busty, iste existujú niekde v neoľudáckych domácnostiach. Takéto PR by sme im však nedožičili.
K čomu ďalšiemu okrem spomínaných Tisových búst ste sa teda nedostali?
Keď si pozeráte dobovú literatúru, propagačné časopisy typu Nové Slovensko či Nový svet, vidíte tam všeličo, množstvo Hitlerov v životnej veľkosti, Andrejov Hlinkov… Čím sa obklopoval taký Vojtech Tuka, z toho dnes už nedohľadáte nič. Na druhej strane, sme národná galéria, nie smetisko histórie.
Hitler v životnej veľkosti by mohol byť dosť problematický, aj keby ste sa k nemu dostali. Keď SNG v roku 2012 vystavila v rámci propagácie výstavy Prerušená pieseň sochu Stalina priamo na ulici pred budovou galérie, vyvolalo to rozhorčenie, sochu dokonca poškodili…
Z tohto sme sa už poučili. Stalin pred SNG vtedy nebol celkom pochopený. Bol zložený z podstavca, inštalovaný ako nejaký portier pri dverách, v inej situácii ako pôvodná socha. Viacerí ľudia to však čítali ako propagáciu komunizmu, čo, samozrejme, nebol zámer. Keďže obdobie vojnového Slovenského štátu je azda ešte problematickejšie ako 50. roky, rozhodli sme sa podobným nápadom radšej vyhnúť.
Aj preto bola z výstavy stiahnutá fotografia, na ktorej je portrét Hitlera na priečelí Slovenského národného divadla na bratislavskom Hviezdoslavovom námestí?
Táto fotografia nebola stiahnutá z výstavy, ale z kampane propagujúcej výstavu. Vždy vyberáme sériu príznakových obrazov, ktoré v súčte vypovedajú o výstave. Na jednej z tých, ktoré naše PR oddelenie z návrhov grafika Borisa Meluša vybralo, bola aj fotografia osláv Hitlerových narodenín. Jedna zo spoločností, ktoré vylepujú plagáty, taký plagát „vycapiť“ odmietla.
Výstava už trvá takmer mesiac, aké sú teda reakcie ľudí na výstavu o tomto v slovenskej spoločnosti rozporuplne vnímanom období?
Keď si listujeme knihou návštev, reakcie sú skôr pochvalné, že je to odvážna výstava. Akurát som si všimla poznámku, povzdych typu, že každý deň musí byť niekde zmienka o holokauste. Dotyčný zrejme vstúpil na výstavu cez druhé poschodie, inak sa prehliadka začína na treťom, takže mu unikol kontext. Ale holokaust je temnou vizitkou Slovenského štátu. To je a zostane fakt.
Nejde tu však len o presviedčanie už presvedčených? Výstava ponúka dobové fakty vo forme umeleckých predmetov či úžitkového umenia, no koho dnes v dobe, ktorú nazývajú postfaktuálnou, fakty presvedčia?
Možno som naivná, ale vyznenie výstavy vari zaskočí aj tých, ktorí tam idú vopred zaujatí či dokonca nahnevaní. Len cez posledný víkend sme mali 1 500 návštevníkov, bolo medzi nimi aj mnoho starších ľudí, a práve v tejto generácii je veľa takých, ktorí nazerajú na obdobie Slovenského štátu s istým sentimentom. V každom prípade výstava netvrdí, že problém Slovenského štátu bol v samotnej štátnosti, ale v obsahu, v náplni tejto štátnosti, postavenej na otrockom vzťahu k nacistickému Nemecku. Chceme len provokovať k tomu, aby sa ľudia naozaj zamýšľali, čo sa stane, ak náplňou štátu je iba národ, nacionalizmus ide cez mŕtvoly a slušnosť je druhoradá.
Čím sa môžeme dnes poučiť z vtedajších mechanizmov propagandy?
Nerada robím takéto analógie. No naša výstava určite poukazuje na rad rizikových faktorov. Napríklad, že ponúkané rýchle riešenia v kombinácii s polovičnými informáciami sú vždy mimoriadne podozrivé.
Foto: Z VÝSTAVY SNG SEN X SKUTOČNOSŤ - ZO SÚKROMNEJ ZBIERKY
Ako je možné, že sa štýl vojnovej propagandy nezmenil? Dnes neofašisti používajú takmer rovnakú grafiku na svojich plagátoch, v jednej súčasnej karikatúre som minule videl vyobrazenie Žida ako vystrihnutého z vojnového časopisu Kocúr…
Je trochu prekvapujúce, že to stále funguje a že to nie je sofistikovanejšie, však? Možno je to preto, lebo ľudia sú v podstate stále rovnakí. Prostriedky sa aktualizujú, ale vzorce sa nemenia.
Keď hovoríme o karikatúrach so spotvorenými židovskými tvárami, kto bol za Slovenského štátu ich autorom?
Často je to problém presne zistiť. Zrejme aj samotní autori si uvedomovali, že robia niečo, čo je za horizontom morálky. Na druhej strane, mnohé karikatúry sú skôr ironickým obrazom vecí, ktoré sa diali, ako návodom k nim. V spomínanom Kocúrovi napríklad kreslili autori, o ktorých sa vie, alebo aspoň predpokladá, že to boli práve oni. Ale ani ja som si netrúfla svoj predpoklad kanonizovať, pretože okrem nezáväznej konzultácie kolegov a formálnej analýzy štýlu sa to nedá naisto potvrdiť. A aj keby sa dalo, mám právo to vyťahovať?
Prečo nie?
Poznáme podmienky, v akých to ten autor robil, okolnosti tých čias? Napríklad v Novom Slovensku je obrázok z kancelárie Vojtecha Tuku, v ktorej visí portrét Hitlera. Pri obrázku stojí, že jeho autorom je Edmund Gwerk. Gwerka poznáme ako autora panteických krajinomalieb, odbojára. Jeho manželku popravili v Kremničke. My sa však už nedozvieme, za akých okolností ten obraz namaľoval. Potreboval protekciu, aby niekoho odniekiaľ vyprosil? Bola to nadpráca? Robil to z donútenia?
Ale pátrali ste, aby ste sa o týchto dielach a autoroch dozvedeli viac?
Áno, hoci pri mnohých to nie je možné vôbec, inde sa dá orientovať len podľa rukopisu. Napríklad aj pri povstaleckých plagátoch, kde by to vlastne nikomu nemalo prečo ublížiť, je ťažké určiť autorstvo. Okrem toho boli mnohé plagáty prebraté zo zahraničia – protifašistické zo Sovietskeho zväzu, antiboľševické z Nemecka. U nás sa spravila len textová mutácia. Takisto veľa propagandistických diel mali na svedomí domáci nemeckí umelci, z ktorých mnohí sa orientovali na Tretiu ríšu. Aj toto je málo prebádaná kapitola.
A neprebehlo ani povojnové vyrovnávanie sa s kolaborujúcimi umelcami?
Iste, čistky prebehli. Vo fonde Štefana Bednára, hlavného prečisťovača, v archíve SNG k nim existuje podrobná dokumentácia. Zákaz mal napríklad Andrej Kováčik za to, že spravil plagát slovensko-nemeckého priateľstva. Podľa štýlu k nemu môžeme priradiť aj iné diela. Bol dvorným grafikom ľudovej strany, už predtým robil volebné plagáty, v rukopise možno vysledovať kontinuitu. Po vojne bola o kolaborácii veľká diskusia, vychádzali hodnotiace články v odbornej literatúre, robili sa čistky, veľa ľudí na základe toho odstavili. Niektorých, napríklad Benku, len na chvíľu, iných definitívne. Neskôr sa to však uvoľnilo, umelcov bolo málo, najmä tých schopnejších, a čoskoro bolo treba tvoriť pre nový režim.
Korešpondujú postoje umelcov za Slovenského štátu s postojmi celej populácie?
Existovali rôzne stratégie – niekde nadpráca, inde tichá rezistencia, niekde vzdor, hoci skôr umiernený. Niektorí zase volili aj podvojné stratégie fungovania. Štefan Bednár napríklad vyrábal rôzne druhy propagandistických tlačí pre Povstanie. No mal zároveň návrhový ateliér, kde robil komerčnú grafiku. Ja dnes podľa jeho rukopisu tuším, že približne v rovnakom období robil plagát povstalecký aj protiboľševický.
Nie sú ľudia prekvapení touto vojnovou minulosťou mnohých výtvarných legiend?
Ale áno. Taký Martin Benka je na našej výstave odprezentovaný rôznymi polohami.
Boli niektorí z umelcov aj v nemilosti režimu?
To sa týkalo najmä tých, ktorí boli prenasledovaní rasovo alebo politicky. Komunistov či rôznych nepriateľov režimu. V kapitole Holokaust vidíme autentické kresby z koncentráku od Jozefa Fedoru. Nebol, myslím, židovského pôvodu, no politický väzeň prešiel rôznymi tábormi. V jednom z nich, počas epidémie týfusu, veľa kreslil a podarilo sa mu kresby v obväzoch prepašovať na slobodu. Na výstave vidíme celý súbor. Známy je aj príbeh umelca Arnolda Petra Weisza-Kubínčana. Prvá vlna transportov ho ešte minula, v roku 1944 ho však zobrali do transportu priamo z ulice a v koncentračnom tábore aj zahynul, ani nevieme v ktorom. Aj z jeho kresieb, plných úzkosti, máme na výstave vyskladanú stenu.
Aký bol vplyv Tretej ríše na slovenské umenie? Keď sa povie nacizmus a kultúra, každý si predstaví najmä spomínanú výstavu Zvrhlé umenie, v ktorej sa zosmiešňujú modernisti. Dialo sa niečo podobné aj u nás?
Zvrhlé umenie, to bola v Nemecku záležitosť ešte 30. rokov. Bola to veľmi propagovaná putovná výstava, vtedy sa vo veľkom čistili múzeá od neželaných modernistov. Nemecko tak prišlo o obrovský kus kultúrneho dedičstva. Situáciu u nás dobre opísal Vladimír Clementis termínom deravá totalita. Vyjadril sa tiež ironicky v tom zmysle, že ťažko mať usmernené umenie, keď sami usmerňovatelia netušia, ako vlastne usmerňovať. Ľudia pri moci možno ani celkom dobre nevedeli, ako taká moderna vyzerá, usmerňovali skôr intuitívne, laicky povedané – že by dielo nemalo byť príliš moderné, nehotové, nejednoznačné, temné. V pronacistickom časopise Náš boj vyšiel napríklad článok s titulkom Bieda slovenského výtvarného umenia, v ktorom autor kritizoval dielo Dezidera Millyho. Milly maľoval gotizujúce, melancholické ženské figúry a autor to komentoval tým, že takto predsa nevyzerajú slovenské ženy, že to pôsobí ako prízrak z nejakého neántu. Podobne boli šacované aj niektoré Hložníkove diela.
Foto: Z VÝSTAVY SNG SEN X SKUTOČNOSŤ - ZO SÚKROMNEJ ZBIERKY
Prebiehali nejaké cenzúry výstav?
Úrad propagandy potreboval vedieť, čo sa kde vystavuje, a iste aj čo-to posťahoval. Ale v tom období určite fungovala aj autocenzúra. Napríklad časopis Elán, inak veľmi kultivovaný, musel robiť ústupky, povedzme tematickým nemeckým číslom. No aj tak ho v roku 1944 napokon zastavili, pretože vraj nepochopil mystiku slovenskej štátnosti, nebol dostatočne pronárodný. Celkovo by som povedala, že pre umelcov nejestvovala nejaká tvrdá cenzúra, skôr výrazný usmerňovací tlak.
A čo naopak – vzory z Nemecka?
Tie sem prenikali napríklad s výstavou Súčasná nemecká plastika. Putovala po nemeckých satelitoch, k nám prišla v roku 1942, ak sa nemýlim, zo Záhrebu. V budove Slovenskej univerzity (dnešná Právnická fakulta UK) vtedy vystavovali všetky tie neoantické sochy od Arna Brekera a podobných autorov. Išlo o bezpohlavné sochy héroov, plavých súmerných žien, všakovakých heraldických zvierat, mačiek, orlov, korporátnej nemeckej zveriny. Médiá referovali, že takto by asi malo vyzerať umenie, že je to pre nás veľký vzor. Naši umelci sa tým však veľmi neriadili.
Vy sa venujete aj dejinám filmu. Ako zareagovali slovenskí diváci, keď ich štát v rámci antičeskej propagandy pripravil o ich obľúbené filmové hviezdy z prvej republiky, ako boli Vlasta Burian a mnohí ďalší?
Vzhľadom na našu pronemeckú orientáciu sa tu premietali hlavne nemecké filmy. Len isté percento z nich však bolo tvrdou propagandou, väčšinou išlo o zábavné snímky. Tak si Goebbels v Nemecku predstavoval kinematografiu: ľudí treba nielen indoktrinovať, na to boli týždenníky, ale aj poblúzniť únikovými filmami. Tento model sa posunul k nám. Vo všeobecnosti však boli nemecké filmy nášmu publiku dosť cudzie. V rokoch 1940 a 1941 sa napríklad nové české filmy ani nepremietali, obiehali len tie staré. Časom si však dopyt predsa len vyžiadal nové tituly, hoci v obmedzenom počte. Mnohé kiná síce boli v rukách gardy, ale české filmy prosto lepšie zarábali, a garda peniaze potrebovala, takže ekonomické záujmy prekryli tie ideologické. Možno si to ospravedlňovali tým, že protektorátne filmy boli vlastne, čo sa zisku týka, nemecké. Český film sa k nám predával cez berlínsku distribučnú spoločnosť, aj zisky teda odtekali do Nemecka.
A čo slovenský komerčný film? Existoval?
Vlastné celovečerné filmy sme dlho nemali. Slovenská kinematografia sa naplno rozbehla až po znárodnení. Krajina bola slabo urbanizovaná, slabo kinofikovaná, bolo tu málo kín. Nebolo za čo a pre koho nakrúcať.
Ako sa to zmenilo za Slovenského štátu?
Iniciatívou zhora vznikla filmová spoločnosť Nástup, ktorá bola monopolná. Mala na starosti dovoz, výrobu, distribúciu a hneď na začiatku neveľmi korektným spôsobom vyšachovala konkurenciu. Ale – čo bol celkom hrdinský výkon – vznikla i napriek tomu, že predstavy Nemcov na poli slovenského filmu boli spočiatku iné. Z distribučných ziskov začala spoločnosť investovať do vlastnej výroby. Najprv tvorila propagandistické týždenníky, v dlhšom horizonte mala v pláne aj dlhometrážne snímky. Počas Povstania sa začal nakrúcať stredometrážny farebný film Hanka sa vydáva. Po vojne Nástup znárodnili. Pozitívom celého tohto procesu však bolo, že sa vtedy položili základy slovenskej kinematografie. Najexponovanejšie kádre boli síce odstavené, ale remeselná skúsenosť sa preniesla.
Ako sa podieľal film na propagande?
Práve týždenníkmi Nástupu. Volali sa tiež Nástup a boli povinné. Kiná za Slovenského štátu pribúdali. Predtým išlo väčšinou o sokolské kiná, v novom režime prešla väčšina z nich pod Hlinkovu gardu. Kino bolo v tých časoch vlastne trafikou. Keď bolo všetko dobre nastavené, išlo o zárobkový biznis.
Arizovali sa?
Nedá sa tu hovoriť o arizáciách, fungovalo to inak. Prevádzkovateľom, ktorí boli štátnopoliticky nespoľahliví, sa jednoducho nepredĺžila licencia a ten proces sa začal už v roku 1938. Dostal ju lojálny káder. Práve preto, že išlo o ziskový biznis, sa počas vojny počet kín rozšíril z približne 150 asi na 250. Na časť populácie mohli teda už propagačne pôsobiť aj filmy. Z policajných archívov sa však dozvedáme, že diváci sa nedali len tak obalamutiť. Keď v roku 1943, teda po obrate síl pri Stalingrade, v slovenských kinách ešte stále bežali týždenníky o úspešnom ťažení Nemcov, ľudia už občas prejavovali nesúhlas. Smiali sa alebo nesúlad komentovali.
Petra Hanáková (1974), kurátorka
Foto: Ľuboš Pilc, Pravda
- Absolvovala vedu o výtvarnom umení na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského a bakalársky tiež filmovú vedu na VŠMU v Bratislave.
- Od roku 2008 je kurátorkou Zbierky iných médií v Slovenskej národnej galérii. Venuje sa teórii múzea, slovenskej filmovej a vizuálnej kultúre dvadsiateho a aktuálneho storočia a kurátorstvu výstav. Spolu s Katarínou Bajcurovou a Bohunkou Koklesovou je kurátorkou prebiehajúcej výstavy Sen x skutočnosť | Umenie a propaganda 1939 – 1945.
- Je spoluautorkou knižného profilu o Pedrovi Almodóvarovi, monografie Paľo Bielik a slovenská filmová kultúra a publikácie o dejinách umeleckej prevádzky 90. rokov Ženy-inštitúcie?
