Alexander Dubček: osud slušného človeka v politike

Nádej na humánnejšie usporiadanie spoločnosti. Sám ňou žil a v roku 1968 ju dokázal vliať aj do duší občanov celého Československa. Po novembri 1989 neprestal Alexander Dubček symbolizovať ľudskú tvár politiky ani v tvrdom konkurenčnom politickom zápase.

Alexander Dubček
Alexander Dubček.
Autor:

Na jednej strane vážený a obdivovaný, na druhej strane dodnes, keď sme si pripomenuli jeho nedožité 95. narodeniny, kritizovaný a predpojato spochybňovaný. „Alexander Dubček však nebol z tých, čo by len tak utekali z boja,“ hovorí historik Stanislav Sikora.

Bol azda Alexander Dubček slabý, nerozhodný politik, ktorý podcenil situáciu, zle odhadol protivníka, ako o ňom tvrdili a tvrdia jeho kritici?
Alexander Dubček vonkoncom nebol slabý, nerozhodný, ba čo viac, naivný politik. Takýmito charakteristikami ho častovali najprv novotnovskí konzervatívci a biľakovskí neokonzervatívci v rokoch 1968 – 1969. A potom, paradoxne, keď sa už rozhorel boj o charakter nového Československa po novembri 1989, aj formujúca sa pravica. Treba si uvedomiť, že základným článkom politického systému socializmu sovietskeho typu bol aparát Komunistickej strany Československa (KSČ), v ktorom sa nachádzali rôzne zoskupenia a pyramídy, ktoré pracovali na špičkových politikov. A dennodenne produkovali najrôznejšie odrody intríg. Kto by sa nevyznal v tlačenici, ten by šiel z kola von.

Dnes Dubčekovi nevedia niektorí politici zabudnúť, že bol aj prvým tajomníkom komunistickej strany. Vraj bol machiavellistom, politikom bez pevných zásad a viac sa riadil chladným kalkulom…
Dubček prešiel všetky šteblíky straníckeho systému: bol vedúcim tajomníkom okresného, neskôr krajského výboru strany, tajomníkom Ústredného výboru KSS, prvým tajomníkom ÚV KSS, tajomníkom ÚV KSČ i prvým tajomníkom ÚV KSČ. No machiavellistom nebol, nato bol priveľkým idealistom. Jednoducho to bol slušný človek, o akých sa nám dnes v politike ani nesníva. Zápalistý reformný komunista, ktorý sa rád obklopoval odborníkmi. Nemal hneď na všetko a okamžite jediný správny názor. Asi preto bol považovaný aj za nerozhodného.

Čo by sa stalo, keby nebol podpísal moskovský protokol?
Historici nemajú radi otázky typu „čo by bolo, keby bolo“. Napriek tomu si myslím, že moskovský protokol nemohol nebyť podpísaný. Treba si uvedomiť, že vtedy v Moskve nešlo o rovnoprávne stretnutie dvoch delegácií, ktoré rokovali o otázkach spoločného záujmu. Situácia československej delegácie, ako to uvádza účastník týchto rokovaní tajomník ÚV KSČ Zdeněk Mlynář vo svojej kultovej knihe Mráz přichází z Kremlu, sa podobala ľuďom vydieraným gangstrami. Sovieti hovorili: my máme dosť času a nepustíme vás, kým to nepodpíšete! Napokon sa v protokole nehovorilo o kontrarevolúcii, všetci zostali vo funkciách. Nebol odsúdený Akčný program KSČ a vojská mali byť v Československu umiestnené dočasne, pričom nemali zasahovať do našich vnútorných záležitostí. Pravda, boli tam veci, ktoré neskôr umožnili smutne známu normalizáciu…

Nemohol sa Dubček pri rokovaniach v Kremli v auguste 1968 zachovať ako Kriegel, ktorý ako jediný z československej delegácie protokol nepodpísal?
Alexander Dubček ako najvyšší stranícky predstaviteľ si nemohol dovoliť taký prepych ako František Kriegel a dokument nepodpísať. Správy z domu hovorili o hektickej situácii hroziacej výbuchom a mohlo nastať krviprelievanie ako v Maďarsku v roku 1956.

Mal odísť z vrcholnej politiky sám a skôr – a nezobrať funkciu predsedu parlamentu ČSSR?
Alexander Dubček nebol z tých, čo by len tak utekali z boja. Bol presvedčený, že aj vo funkcii predsedu Federálneho zhromaždenia ČSSR môže niečo ovplyvniť, najmä keď podľa straníckej nomenklatúry bol aj členom predsedníctva ÚV KSČ. Ešte stále mal veľa stúpencov a v určitom zmysle ho museli rešpektovať aj nastupujúci normalizátori.

Naozaj „musel“ v lete 1969 podpísať takzvaný obuškový zákon? Je v tomto ohľade kritika jeho odporcov spravodlivá?
Podpis „obuškového zákona“ mu oprávnene vyčítajú nielen jeho kritici, veľmi si to vyčítal aj sám. Bol si vedomý toho, že konal tak, akoby išlo len o „normálnu situáciu“, keď je predseda parlamentu povinný podpísať zákon, ktorý predtým schválila väčšina. Lenže toto nebola obyčajná, normálna situácia, tento zákon nemal podpísať. V decembri roku 1991 som v Libliciach pri Prahe na jednej vedeckej konferencii počul Dubčeka o tom rozprávať. Povedal, že celých 20 rokov ho to gniavilo… Ale kto si bez hriechu, prvý hoď kameňom!

Počas normalizácie sa nestal disidentom. Dlho mlčal, ostával v takzvanom vnútornom exile. Na druhej strane písal protestné listy politickej vrchnosti. Mohol konať ináč, urobiť viac?
Alexander Dubček bol v rokoch normalizácie asi najstráženejšou osobou vo vtedajšej ČSSR, ktorá sa oficiálne nachádzala na slobode. Každý jeho krok strážili príslušníci ŠtB, kdekoľvek sa pohol. Dokonca aj medzi tými, ktorí obstarávali jeho písomné spojenie s jeho disidentskými priateľmi, boli nespoľahliví, a tak najdôležitejšie listy prenášal jeho syn Milan. Aj preto si treba vážiť, že už v roku 1970 poslal dva listy Gustávovi Husákovi, v ktorých ostro protestoval proti týmto metódam a v roku 1974 poslal dva listy Federálnemu zhromaždeniu i Slovenskej národnej rade, v ktorých tvrdo kritizuje totalitný normalizačný režim. Tri roky pred vznikom Charty 77! Viac mohol urobiť až po roku 1985, po nástupe Michaila Gorbačova v Sovietskom zväze, keď predstavitelia normalizačného režimu v ČSSR veľmi zneisteli. Potom prišla úzka spolupráca s Klubom za socialistickú prestavbu Obroda, čestný doktorát v Bologni i jeho spoluúčasť na slávnych novembrových dňoch.

V novembri 1989 bol Dubček v kritických dňoch v Prahe a angažoval sa na strane revolúcie. Slovensko ho navrhovalo za prezidenta, ale stal sa ním Václav Havel. Prečo sa podľa vás Dubček a jeho stúpenci napríklad z klubu Obroda vtedy nepresadili výraznejšie?
Ohľadne ašpirácie Alexandra Dubčeka na funkciu prezidenta ČSSR, resp. ČSFR odznelo v našich masmédiách ohromne veľa výmyslov, ktoré majú korene v spomínanom boji o charakter Československa po novembri 1989. Ten ohavný nezmysel o „ubrečanom“ Dubčekovi si podľa politológov vymyslel jeden z popredných predstaviteľov kozmopoliticko-liberálneho krídla bývalej VPN, ktorého nechcem menovať. Čo sa týka ašpirácií Dubčeka na funkciu prezidenta, dohodli sa na nich predstavitelia Obrody s ostatnými disidentskými zoskupeniami už začiatkom roku 1989, ba aj Václav Havel s tým súhlasil. Po novembri sa však situácia prudko zvrtla a aj Občianske fórum, aj VPN navrhli Havla. Žiaľ, tým sa vlastne začali aj slovensko-české konflikty, ktoré potom vyvrcholili rozpadom Česko-Slovenska.

Bol by sa stal Dubček prvým prezidentom Slovenska, nebyť jeho tragickej smrti?
Toto je naozaj veľmi ťažká otázka. Je isté, že keby prezidenta SR volili občania tak, ako je to teraz, tak Dubček by bol zvolený za prezidenta drvivou väčšinou hlasov.

Pustil by ho Vladimír Mečiar tak vysoko?
Ťažko je povedať, či mal Mečiar už v roku 1993 takú neobmedzenú moc, že by neprihliadal na mienku väčšiny občanov Slovenska a v parlamente si presadil iného kandidáta. Navyše v situácii, keď ani kandidatúrou Michala Kováča nebol príliš nadšený. Myslím si, že prezidentom Slovenskej republiky by Alexander Dubček bol v oboch prípadoch.

Čo všetko znamenal predčasný Dubčekov odchod zo života slovenskej spoločnosti?
Tragédiou nebolo len to, akým spôsobom Alexander Dubček odišiel z tohto sveta. S ním totiž odišla aj slušnosť a dôstojnosť z oblasti slovenskej politiky. To, čo sa u nás dialo v rokoch 1994 – 1998 a čo nazývame mečiarizmom, by malo v prípade, že by Alexander Dubček žil, veľmi sťažené podmienky. To, čo si dovolil Vladimír Mečiar proti statočnému Michalovi Kováčovi, by si proti Dubčekovi určite dovoliť nemohol. A od toho by sa odvíjali aj iné veci, najmä nerušený vzťah so západným demokratickým svetom a všetko to, čo s tým súviselo.

Ako dnes vnímate špekulácie okolo havárie?
Takých havárií sa na úseku diaľnice pri Humpolci udialo veľa. Je to ideálny terén pre prípadný akvaplaning v prípade hustého lejaku. A keby ešte Alexander Dubček nemal zlozvyk nepripútavať sa na zadnom sedadle, tak by to mohlo dopadnúť úplne inak. Mnohé iné okolnosti však celkom pochopiteľne provokujú sprisahanecké teórie. Neuveriteľná laxnosť pri vyšetrovaní, krádež aktovky plnej dokumentov, šofér kaskadér, odvoz Dubčeka do Prahy, do Nemocnice Na Homolce, kde na typ zranení, ktoré utrpel, neboli špecialisti, pričom oveľa bližšie bolo do Brna, kde bolo v tomto zmysle špičkové pracovisko. To sa dosť podobá na odchod z tohto sveta aj u Ľudovíta Štúra a Milana Rastislava Štefánika. A tak fantázia pracuje naplno. Takéto atentáty však vonkoncom nie sú súčasťou československých politických tradícií a jediným politikom, ktorý padol za obeť atentátu, bol minister financií ČSR Alois Rašín ešte v roku 1923.

Nezdá sa vám, že mnohí Dubčekovi kritici u nás i v Česku sa nevdojak dostali na pozície Vasiľa Biľaka, Gustáva Husáka a Poučenia z krízového vývoja? Ak áno, v čom je príčina, že sa tam ocitli?
Na túto otázku som už zväčša odpovedal, no musím ešte poznamenať, že historické a politologické vedomosti nášho priemerného občana sú veľmi nízke a preto je naším národným športom v takmer každom prípade mať politický názor. Teda názor, pre ktorý nás spracuje politický prúd, prípadne politická strana, ktorú volíme. Potom sa ním neochvejne oháňame, ani nevediac, odkiaľ tieto názory pochádzajú a aký význam mali pri svojom vzniku. Žiaľ, v tomto ohľade nevidím východisko.

V čom je podľa vás odkaz Alexandra Dubčeka aktuálny pre dnešok?
Dubčekov odkaz pre dnešok, v ktorom nesporne vládne všeobecná nedôvera občanov voči politikom (tzv. kríza dôvery) spočíva v tom, že mal v tom čase neuveriteľne príťažlivú víziu premeny spoločnosti nenásilným spôsobom a bol za ňu ochotný nasadiť aj život. Veď nevieme, čo by sa dialo, keby sa invázia našim spojencom podarila aj politicky a boli by zriadené revolučné tribunály. A prirodzene jeho slušnosť a vysoká štábna kultúra v politike, to sa dnes nevidí. Dnes väčšina politikov prepadla mamonu a väčšina ich aktivít je zameraných na ochranu ich peňazotokov do vlastných kont.

Stanislav Sikora (1949)

  • Historik.
  • Štúdium histórie absolvoval na Univerzite Komenského v Bratislave v roku 1973.
  • Je samostatným vedeckým pracovníkom Historického ústavu SAV.
  • Zaoberá sa najnovšími dejinami Slovenska.
  • Je spoluautorom publikácie Predjarie. Politický, ekonomický a kultúrny vývoj na Slovensku v rokoch 1960 – 1967 (2002), kolektívnych prác Rok 1968 na Slovensku a v Československu (2008) a Kľúčové problémy moderných slovenských dejín (2012).
  • Spolu s Miroslavom Londákom vydal knihu Rok 1968 a jeho miesto v našich dejinách (2009).
  • Je autorom monografie Rok 1968 a politický vývoj na Slovensku (2008), množstva vedeckých štúdií a odborných statí.
  • V roku 2014 získal prémiu Slovenského literárneho fondu za monografiu Po jari krutá zima. Politický vývoj na Slovensku v rokoch 1968 – 1971 (2013).

Čítajte viac

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ
psycholog, Gabriel Bianchi, SAV

Kladením otázok komplikujeme ďalší rozvoj

13.02.2017 14:00

Gabriel Bianchi z Ústavu výskumu sociálnej komunikácie SAV sa v rozhovore pre Pravdu vyjadruje k postaveniu spoločenských vied na Slovensku.

Václav Macek, foto, kurátor, metodik, autor kníh

Dejiny európskej fotografie, aké ešte nemáte

09.02.2017 07:00

"Našou ambíciou bolo dokázať, že nemusíme čakať na dejiny fotografie, ktoré napíšu v Paríži alebo v New Yorku. Aj my ich vieme urobiť," hovorí Václav Macek.

genetik, Vladimír Ferák, vedec, veda, DNA, genetický výskum

Adam a Eva nežili spolu, Slovák a Maďar áno

04.02.2017 08:00

V čase, keď silnejú hlasy, volajúce po ochrane národnej identity, je zaujímavé pozrieť sa na to, kým vlastne sme. Čítajte rozhovor s expertom na DNA Vladimírom Ferákom.

vlk

Monitoring potvrdil úbytok vlkov v Malej Fatre

20.02.2017 15:08

V pohorí Malá Fatra klesol počet vlkov, momentálne ich tam žije sedem až osem. Potvrdilo to januárové sčítanie veľkých šeliem.

bratislava, byty, rekoštrukcia, stavba, bytovka

Novú daň za rozvoj vyrubila časť obcí naplno

20.02.2017 15:00

Viaceré obce na Slovensku siahli po novej dani. Zákon o miestnom poplatku za rozvoj umožňuje obciam žiadať financie pri nových stavbách.

macháčková, beblavý

Minister podľa Beblavého koná pri VšZP netransparentne

20.02.2017 14:55

Zámer ministerstva dostať Všeobecnú zdravotnú poisťovňu spod ozdravného plánu stabilizáciou vlastného imania vkladom kritizuje nezaradený poslanec Miroslav Beblavý.

Transpetrol

Transpetrol chce vybudovať nové nádrže na ropu

20.02.2017 14:07

Slovensko bude mať nové skladovacie nádrže na ropu. V levickom okrese v obci Tupá plánuje Transpetrol vybudovať dve nové nádrže.