Ba čo viac. Ivan Kraus hľadá súvislosti aj medzi krajinou, jej reliéfom a povahou, charakterom, mentalitou národa, ktorý ju obýva. Miluje Vianoce, pretože sú nielen posvätným časom upevňujúcim rodinné putá, ale aj príležitosťou zamyslieť sa, ako sme žili a ako by sme mohli žiť lepšie.
Ľudia sa na Vianoce tešia od detstva. Aj v zrelom veku. Čím sú jedinečné?
Vzrušením z tajomstva, ktoré prinášajú. Symbolizuje ho narodenie malého Ježiška, ktorý deťom prináša darčeky a nám dospelým pripomína, aký krehký a vzácny je ľudský život, ktorý by sme mali poctivo prežiť. Rodičia túžia po šťastí a radosti detí, starí rodičia tiež a užijú si ju, ak sú obklopení svojimi deťmi, vnúčatami. Šťastie, skôr či neskôr to každý zistí, nespočíva v množstve darčekov, ale v nálade, ktorú vytvára rodina, ale aj spoločnosť. Kľúčová je však rodina a v nej mama.
A čo otec?
Isteže je nesmierne dôležitý, ale zdrojom nehy v rodine je žena. Taká je moja životná skúsenosť, mal som dobrého otca, bol notár a staral sa, aby rodina dobre žila a aby sme mali napríklad krásnu vianočnú jedličku. No môj celoživotný vianočný príbeh písali predovšetkým milujúce ženy – moja dobrá, ale prísna mama a po dlhé desaťročia moja skvelá manželka. Obe ich naplnili nielen vôňou koláčov a ostatných dobrôt, ale prežiarili duchovnou krásou. Súčasťou našich vianočných zvyklostí je návšteva služieb Božích. Som laxnejší evanjelik, ale na Vianoce vždy zájdem s mojou ženou do kostola na Panenskej ulici v Bratislave. Vráti ma to do vrchárskej dediny Ábelová, kde som prežil nejedny krásne detské Vianoce.
Ako si na ne spomínate?
Ako na jedno z najšťastnejších období môjho života. Ábelová ležala akoby pánubohu za chrbtom v zabudnutom kraji hrdinov noviel Boženy Slančíkovej Timravy. Mimochodom, zažil som oslavy jej sedemdesiatin. Pamätám si na jej krásnu knižnicu plnú maďarských a nemeckých kníh i na to, ako si ich otec chodieval k nej požičiavať. Pod vianočným stromčekom som aj ja vždy našiel knihy. Najprv obrázkové, rozprávkové a potom všakovaké iné. Pomáhali mi budovať a rozvíjať svet detskej fantázie, ale aj spoznávať svet reality.
Vianoce bez snehu, sánkovačiek a lyžovačiek nie sú Vianocami. Súhlasíte?
Ábelová bola nádherná novohradská vrchárska dedina s tisíckou obyvateľov Od Lučenca ležala 22 kilometrov, čo v tridsiatych a štyridsiatych rokoch minulého storočia bez pravidelného spojenia bola poriadna diaľka. Zato vládli krásne zimy, plné snehu, ale aj pľuští, vetra, rozmŕzajúceho a primŕzajúceho blata. Dedina sa zvažovala zhora nadol a cesta, ak prišla tuhá zima so snehom, sa menila na sanicu. Autá po nej vôbec nejazdili, občas nejaký povoz. Konský záprah malo zopár gazdov, chudobnejší priahali voly a najchudobnejší kravy. Po ceste chodili muži a ženy denne po vodu k studniam. Na pleciach mali zavesenú krivinu, na konci ktorej viseli vedrá s vodou, presne ako na ruskom vidieku. Občas im voda vyšplechla z vedier, primrzla k snehu a my sme mali na udupanom snehu hotovú bobovú dráhu. Na chlapčenské sánkovačky, ale najmä na prvé vianočné sane sa nedá zabudnúť.
Kedysi som dostal pod stromček korčule, hovorilo sa im kvintáky. Priťahovali sa k zimným topánkam, z ktorých stále vypadávali. O pár rokov neskôr mi Ježiško priniesol kanady. To bolo radosti. Urobili vám ju sane?
Urobili aj pokazili. Ježiško mne a bratovi najprv sánky priniesol a potom odniesol.
Aj to je možné?
Veru je. Na Vianoce z roku 1942 nezabudnem do smrti. Mal som sedem rokov a s mladším bratom sme vyňúrali, že dostaneme sánky. Hľadali sme ich po celom veľkom notárskom dome. Vonku už napadol sneh a nevedeli sme sa dočkať chvíle, kedy ich vyskúšame. Objavili sme skrýšu, vytiahli z nej sánky, ale mama nás pritom dolapila. Nahnevala sa a povedala, že sánky pošle naspäť Ježiškovi. Dobre ich nanovo skryla. Boli sme nezbedníci a stále sme zisťovali, či ich naozaj poslala späť. Nevedeli sme sane vypátrať a boli sme z toho zúfalí. Na Štedrý večer sánky naozaj neprišli. Bola to smutná, takmer väzenská vianočná večera. Pomodlili sme sa a najedli s vedomím, že sánky odišli. Neskôr v noci som sa zobudil a pod oknom som uvidel krásne sane. Také nik v dedine nemal. Boli to sane s vykrútenými rohmi, mäkkým farebným látkovým sedením, paráda nad parádu.
Vrátili vám sane sebavedomie a radosť zo života?
Pravdaže. Sane boli pre chlapcov v časoch môjho detstva vecou prvoradého významu. Dôležité pre nás bolo, kto má najlepšie sane a kto pofičí najrýchlejšie dolu zasneženou cestou. Rýchlosť opája v každom veku. Sánkovačka z nás robila pretekárov a rozhodovala, kto je kto vo vystrájajúcom kŕdli detí. Šlo o akýsi prirodzený výber vodcov detí, ktorý sa prejavil aj počas koledovania. Niekoľko rokov som chodil spievať vianočné koledy a mám na koledovanie len najkrajšie spomienky.
Foto: Ľuboš Pilc, Pravda
Súčasníci poznajú koledy zväčša z Ťapákových filmov, menej zo živého rozprávania. Ak sa aj dnes tu a tam koledovanie obnovuje, ide viac po forme, ale chýba mu obsah. Vy ste ho zažili na vlastnej koži. Čo vám dalo?
Obohatilo môj detský svet o krásne, podchvíľou dobrodružné zážitky, a umožnilo spoznať jemné pradivo navonok jednoduchých ľudských vzťahov na dedine. Pri koledovaní sme si uvedomili hierarchiu dedinskej spoločnosť. Mala svoju majetkovú štruktúru, ktorá sa dnes nanovo zreteľne rysuje. Boli tu bohatší, ale ako sme pri koledovaní zistili, skúpi gazdovia, čo mali okolo 5 hektárov rolí. Potom boli dvojhektároví roľníci, vraveli im príštipkári, aj úplne chudobné rodiny, čo nemali ani ten hektár. Dedina plynule prechádzala od bohatších domov k chudobnejším, na konci žili Rómovia a ich osídlenie kopírovalo obec tiež podľa bohatstva. Radi sme chodili koledovať, ako sa vtedy vravelo, k Cigánom. Nikdy sme neobišli rodinu Berkyovcov. Pán Berky, primáš cigánskej kapely, vyhrával vtedajšej honorácii a vždy nás za koledy štedro odmenil. Chudobnejší Ábelovčania boli prajnejší ako niektorí bohatší. Najväčší gazda Kúkel nás vyprevadil s 10 – 20 haliermi, ale cigánsky kapelník Berky nás usadil v hosťovskej a keď sme dobre spievali, odmenil nás aj päťkorunovou bankovkou.
Spomeniete si na koledy, ktoré ste spievali?
Akoby nie. Nácvik kolied organizoval rechtor, ktorý hrával v kostole na organe. Celý december sme cvičili po večeroch v rodinách koledníkov pesničky Narodil sa Kristus, syn Boží a Čas radosti veselosti. Spievalo sa na Štedrý deň a na Silvestra. Hlavou siedmich koledníkov bol chlapec – gazda a ja som mal česť ním byť. V dedine boli dve skupiny koledníkov. Jedna spievala na jednej strane dediny a druhá na opačnej.
Čím vás priťahovali koledy? Chutnou výslužkou a drobnou finančnou pozornosťou?
Najviac sme dostávali koláče, šestákov bolo pomenej, ale nás lákalo aj dobrodružstvo, ktoré koledovanie sprevádzalo. Koledníci boli dobrí speváci so zvonivými hlasmi, smelí odvážni chlapci, čo sa nebáli zimy. Chodili sme s kuľašom, baňatou fľašou potiahnutou súknom, do ktorej nám v každej rodine naliali pálenku dokopy aj s kyslým vínom. Obsahu sme sa nesmeli dotknúť ani ho ukázať farárovi, ktorému sme tiež zašli vinšovať šťastlivé a veselé Vianoce aj Nový rok. Kuľaš sme schovali obyčajne pod lávku. Keď sme skončili koledovanie, porozlievali sme obsah do menších kuľašov a odniesli domov rodičom. Občas nám kuľaš ukradli starší mládenci a vycedili ho do dna.
Koledy boli posolstvom nádeje a želaním lepšieho života. Ale život vtedy či dnes bol a je plný prózy.
Koledovanie a všetko, čo sa s ním spája, je navonok poetické – v pamäti mám zasneženú zimnú krajinu, veselé, od mrazu vyštípané tváre koledníkov v baraních kožúškoch. Ale koledovanie stálo dosť námahy. Vyrazili sme o piatej podvečer a skončili niekedy dve hodiny pred polnocou. Neboli sme nijakí anjeli. Niekedy sme z koledovania urobili preteky, kto skôr skončí. Vo dvoroch žili aj tri rodiny za sebou a my sme sa rozostavili tak, že sme spievali naraz pre všetky. Keď boli Vianoce na blate, čo sa veru pritrafilo dosť často, prišli sme k štedrej večeri úplne premočení, utrmácaní a išli sme rovno spať. Napriek tomu na šesť rokov koledovania spomínam vždy rád.
Čo ponúkal vianočný stôl v Ábelovej 40. rokov minulého storočia?
Chýbala na ňom ryba. V tých časoch sa na dedine kapor nepredával, nehovoriac o tom, že v evanjelických rodinách nastal príklon k rybe až neskôr. Naším hlavným jedlom bola kapustnica s klobáskou a vrcholným zážitkom štedrej večere boli mamine opekance s makom. Otec aj my deti sme ich zbožňovali. Najväčší zážitok mám však z krásne vyzdobených vianočných jedličiek. Viseli na nich lietadielka a autíčka z čokolády zabalené do lesklého staniolu. Týchto čokoládových zázrakov sme sa však nesmeli dotknúť. Boli sme lepšie situovaná rodina, ale rodičia nás držali skrátka. Všetko, aj čokoládovú dobrotu, si bolo treba zaslúžiť.
Ako ste trávili vianočné večery?
Ako jedni z mála v dedine sme počúvali rozhlasový prijímač, ktorý bol oknom nielen do sveta hudby, ale aj nepokojných vojnových čias. Počas frontových Vianoc 1944/1945 sme o rádio prišli. Ubytovali sa u nás nemeckí oficieri. Deň pred príchodom Rusov zašiel za otcom putzflek nemeckého dôstojníka, volal sa Willy, a vraví mu so slzami v očiach: "Pán notár, je mi to ľúto, ale Herr major si želá vaše rádio Telefunken.“ Tak sme zostali bez rádia, ale živí a zdraví, veď krátko predtým Nemci popravili v dedine sociálneho demokrata Františka Vnuka, jedného z organizátorov Povstania. Mali sme strach o otca, pretože ako notár vystavoval partizánom falošné doklady, ale nikto ho neprezradil.
Vydýchli ste si, keď Ábelovú po krvavých bojoch oslobodili Rusi?
Vydýchli, veď sme prežili aj bombardovanie dediny. Nezabudnem, ako do domu, keď utíchla streľba, vletel ruský podplukovník s rapavou tvárou. Jedáleň vykurovala kachľová pec so zelenými obkladačkami. Rus zhodil premočené čižmy, odvinul si onuce a oprel si nohy o kachličky, aby si ich zohrial. Potom sa v dome ubytovali dvaja ruskí generáli. Keď mali poradu deň pred útokom, jeden z nich si ma posadil na kolená a ukazoval mi v ruskej Pravde fúzatého Stalina. To bol prvý obraz Stalina, ktorý som v živote videl. Netušil som vtedy, že zasiahne aj do môjho života. Keď som v päťdesiatych rokoch zmaturoval, nepripadalo do úvahy, aby som ako syn bývalého notára šiel študovať medicínu. Otec bol síce antifašista, ale po roku 1948 predovšetkým buržoázny živel. Aj mu dali 255-ku, aj mu ju potom odobrali.
Foto: Ľuboš Pilc, Pravda
Ste výborný rozprávač. Rozprávali ste svoje vianočné zážitky niekedy deťom, vnukom?
Najmä vnukom. Vychoval som ich na príhodách z Ábelovej. Najlepším poslucháčom bol najstarší Matúš. S rozprávkami zo života som začal, keď mal ani nie štyri roky. Vytvorilo sa medzi nami silné puto. Už mal dvadsať rokov, keď mi povedal: "Dede, vyberme sa ešte raz do Ábelovej.“ Aj sme sa vybrali, lenže našli sme samozrejme už úplne inú dedinu, nie tú z čias môjho detstva. Veľmi sa vyľudnila, žije v nej teraz veľa Rómov, ktorí si pokúpili domy. Pôvodná cigánska osada zanikla. Napokon sa vývoj v čomsi preklopil na dobrú stranu, pretože aspoň tam nevznikla osada bezvýchodiskovej chudoby a ničoty, aké sú dnes na Spiši.
Každý starý otec pozná príhody, ktoré sú pre súdržnosť rodiny, poznanie jej rodového tajomstva a vôbec života veľmi dôležité. O čom ste rozprávali svojim trom vnukom?
O všeličom. Rôzne historky – o kostolnej veži, o mlyne a hati, kam sme sa chodili kúpať, alebo rozprávku o Polaškovi, potulnom žobrákovi, ktorý chodil žobrať po dedine a hádzal po nás kamene, keď sme mu robili zle. Forma rozprávania môže byť rôzna, dôležitý je obsah a citová nadviazanosť. Najprirodzenejší spôsob formovania dieťaťa a mladého človeka je cez vlastné zážitky. Keď sú autentické, tak im viac uverí, ako keď mu ich sprostredkujú formálnymi kanálmi cez školskú výchovu. Zážitky starého otca sú uveriteľnejšie ako školské učivo.
Váš dlhoročný priateľ architekt Ján Bahna rád spomína, ako sa s fyzikom Vladimírom Bužekom, fyzikálnym chemikom Mirom Urbanom a maliarmi Mariánom Mudrochom, Danom Fischerom a Lacon Čarným stretávate s pohárom vína pri letnom slnovrate. Kde sa berie vo vás táto vo svojej podstate pohanská fascinácia z prerodu kvitnúcej jari do plodného leta?
Súvisí s mojou ábelovskou mladosťou. Jednou z udalostí roka bolo v Ábelovej zapaľovanie jánskych ohňov. Na Jána, teda počas letného slnovratu, mládenci vo vrchoch nad dedinou nakládli vatry. Nablízku sedeli v kruhu slobodné dievčatá. Držali sa za ruky a vyspevovali. Chlapci im predvádzali svoju šikovnosť a odvahu, skáčuc ponad vatry cez dovysoka šľahajúce ohne. Potom všetko utíchlo, každý uchmatol svoje dievča a zmizol s ním kdesi v náručí letnej noci. A o pár mesiacov neskôr môj otec sobášil páry spojené, ako vraveli dedinské baby, hriechom jánskej noci. Ešte som bol vtedy chlapčisko, ale koho by neočarila mágia letnej noci pod nebom plným hviezd. Boli sme odrazu čiastočkou vesmíru. Jánske ohne vo vrchoch sprevádzali rôzne mýty. A že mali príchuť erotiky, nuž jar sa oddávala letu. Láske nerozkážeš, počas slnovratu obzvlášť. Život v tom čase z hľadiska erosu bol veľmi rozvinutý.
O tom sa akosi cudne mlčí, bola by to zrejme zaujímavá štúdia do našej minulosti.
Nemám rád mravokárstvo, zastiera sa ním pokrytectvo. Napokon aj v časoch, keď sa o istých veciach nepatrilo hovoriť, sa o nich samozrejme vedelo aj hovorilo. Ženy a muži sa navzájom priťahujú. A vedia to dať inteligentne aj s istou dávkou rafinovanosti vždy najavo. V Ábelovej nosili ženy nádherný kroj. Aj preto mládenci radi chodili na služby Božie, pretože všetky slobodné dievky museli vždy stáť pred oltárom. Z chórusu ich mali ako dlani. Kroj zvýrazňoval krásu dievčat aj ich šikovnosť. Bol mimoriadne bohatý na výšivky, oplecká, lajblíky a sukne. Dievčatá nosili deväť spodničiek a vrchná sukňa bola krásne vyšívaná. Sukne boli nad kolená a keď deva zakrútila bokmi, chlapi išli na nej oči nechať.
Pochádzali ste z dobre situovanej rodiny, ale životnou normou bola cieľavedome pestovaná striedmosť. Kedy ste si uvedomili, že všetko dobré, čo život dáva, si treba zaslúžiť?
Spôsob života, ktorý som zažil, nechal na mne odtlačky, hoci som ich spočiatku nevnímal. Detská duša sa formuje od narodenia, prvý, druhý rok života je obzvlášť dôležitý, rovnako ako obdobie do puberty. Čím som starší, tým viac sa vraciam do detstva a premýšľam, ako ma sformovalo. Od prísnej, ale láskavej mamy – občas sme s bratom utŕžili aj výprask – som sa naučil, čo odovzdať vlastným deťom. A keď som stretol moju ženu, uplietli sme spolu hrubý vrkoč, ktorý sa nedal roztrhnúť – vrkoč krásnych vzťahov medzi nami a deťmi a potom medzi nami, deťmi a vnukmi.
Ste nielen geológ, ale aj pedagóg, úspešný vysokoškolský učiteľ s plejádou skvelých žiakov. Prečo ste si vybrali práve geológiu?
Zvolil som si ju bez väčšieho zvažovania. Otec chcel mať zo mňa lekára, ale kvôli kádrovému profilu rodiny to nepripadalo do úvahy. Mali sme na škole dobrého profesora pána Mišíka, ktorý ma pritiahol ku geológii. A keď som si prečítal knižku ruského geochemika Fersmana, ktorý farbisto opisoval polostrov Kola ležiaci za polárnym kruhom s náleziskami fosfátov, mal som o povolaní jasno. Súčasťou geológie je okrem dobrých znalostí aj hľadačstvo, a to ma vždy fascinovalo. Na štúdium sa hlásilo 80 stredoškolákov, bol som jeden z 20, ktorých zobrali.
Potrebuje geológ v živote šťastie?
Áno, najmä šťastie na dobrých ľudí. Keď som získal diplom, hlásil som sa do Geologického ústavu Dionýza Štúra, ale neprijali ma. Zo skúšok si ma však pamätal profesor Bohuslav Cambel, vedúci vtedajšej katedry nerastných surovín, neskorší rektor Univerzity Komenského. S veľkou radosťou ma zobral, hoci kádrovníčka chodila týždeň po všetkých štáciách, kde pôsobil môj otec a zisťovala, či som vhodný kandidát. Na Prírodovedeckej fakulte UK pôsobím dodnes od roku 1958, teraz ako emeritný profesor.
Čo dá človeku skúmanie kameňa?
Pravdupovediac, neskúmal som kameň, až teraz prednášam aj o dekoračných kameňoch. Mojou disciplínou boli íly, nepatrné častice, ktoré netvoria pevnú skalu, horninu, ale sú všade okolo nás. Patria k nerudám. Stali sa súradnicami môjho profesionálneho života. Iba naznačím, že íly, bentonity, kaolíny a iné nerudné suroviny si vyžadujú celkom iný prístup ako kameň, ktorý je pevný. Profesia ma priviedla k tomu, že sme porovnávali rozdielnu geologickú stavbu Českého masívu a Západných Karpát, ktoré sa vinú Slovenskom. Je medzi nimi veľký rozdiel, čo mimochodom poznačilo osídlenie i spôsob života v jednej aj v druhej krajine.
Ovplyvňuje geologické prostredie aj život ľudí?
Čechy sú na rozdiel od Slovenska jedna veľká – teraz trochu zveličím – parovina. Nemajú ostré doliny, všetko je zaoblené, Krkonoše dosahujú výšku 1 600 metrov nad morom, náš Gerlach čnie do neba o tisíc metrov vyššie. Horský vývoj Slovenska prebiehal o niekoľko sto miliónov rokov neskôr a je súčasťou pyrenejsko-alpsko-karpatskej sústavy, ktorá pokračuje cez Kaukaz až do Himalájí. Naše územie je výsledkom kolízie medzi africkou a euroázijskou platňou. V Česku tento veľký tresk platní prebehol o niekoľko sto miliónov rokov skôr, aj preto má česká krajina iný ráz ako slovenská.
Vidno to na povahách národov?
Slovensko obývali typickí vrchári, čo dolina, to iný svet. Ráz krajiny, spôsob i doba jej vzniku a potom osídľovanie zanechali podľa mojej hypotézy stopy aj v našej mentalite. Štýl geologickej stavby v Česku je diametrálne odlišný od slovenského. A zanecháva odtlačky aj na ľuďoch, ich zvyklostiach a vôbec v prístupe k životu. Naši vrchári sú úplne iní, ako dajme tomu Juhočesi. Vidno to v tancoch, spevoch, v spôsobe a kultúre života. Pritom ide o dva úzko prepojené národy, ale žijúce na inom horninovom substráte.
Vplyv prírodného prostredia je nezmazateľný, ale dejiny tvoria sami ľudia. Ako sme pretvárali prírodu i seba samých?
Zdá sa mi, že sa oneskorene vyvíjame vo vzťahu k prírode aj k svojej vlastnej histórii. Zrejme to súvisí s vývojom našej spoločnosti. Toto obdobie sme prežili v inej konštelácii ako v Čechách. Pod vplyvom rôznych udalostí sme sa nezakorenili oficiálne cez kráľa. Chýba nám povedomie, že sme si samostatne určovali svoj vývoj, čo sa Čechom podarilo. Myslím si, že aj preto sa nevieme a nemáme o čosi výrazne vyčnievajúce z minulosti oprieť. Nedokázali sme si vybojovať v presile s Maďarmi, ktorí prišli do Karpatskej kotliny neskoršie, postavenie, aké by sme si zasluhovali. Vlastne sme sa sformovali ako Slováci až v 15. storočí.
V poslednom čase vyšlo veľa štúdií zaoberajúcich sa tým, ako sme vlastne vznikli. Niektoré vyznievajú dosť optimisticky. Vy ste však, ak nie skeptik, tak nepríjemný realista.
Predstava, že pred nami obývali územie Staroslováci, je mýtus. Stále hľadáme pravdu o sebe, pričom vzťah ľudí k svojej histórii je reálne dosť laxný. Maďari, Česi a Poliaci majú oveľa silnejší vzťah k histórii ako Slováci. Znalosti Čechov o svojom historickom vývoji, kráľoch, českej šľachte, ktorá bola veľmi silná, sú veľké. Majú byť na čo hrdí. Slovákom šľachta chýbala, dominantné postavenie mala maďarská šľachta. Táto disproporcia veľmi zasiahla slovenské povedomie. Tento hendikep sa stále vlečie s nami, a nie je možné, či nevieme ho doteraz odstrániť. Aspoň nie v tejto generácii.
Akí sme my súčasníci? Kam smerujeme? Sme schopní meniť a pozdvihnúť svoje postavenie v pokračujúcej veľkej súťaži národov?
Pokiaľ ide o vzťah k histórii, bude sa zachovávať najmä v elitnej časti národa. Aká je však množina elity k zvyšku obyvateľstva? Kto ju tvorí? A pokiaľ ide o prírodu, ktorá nás obklopuje, badáme úplne to isté, čo vo vzťahu k histórii. Ak sa významne nezmení vzťah obyvateľstva Slovenska k prírode a jej ochrane, budeme onedlho na samom chvoste EÚ. To, čo robia Slováci ešte aj dnes, z čohosi vyrastá. V mojom detstve boli napríklad takmer všetky dedinské potoky zanesené popolom. S divokými skládkami odpadu, ktoré hyzdia krajinu, si nevieme poradiť. Jedny zlikvidujeme, iné vznikajú. Pozrime sa na Rakúsko, kde po separácii odpadu zostanú z neho 4 percentá nepoužiteľné, zatiaľ čo u nás je nepoužiteľných 60 percent. Úprimne povedané, máme čo naprávať vo vzťahu tak k histórii, ako aj k prírode.
Bez nádeje sa nedá žiť. Vidíte ľudí, ktorí idú príkladom?
Istou nádejou ma napĺňa napríklad činnosť aktivistov zo združenia Živica v Zaježovej na lazoch neďaleko Zvolena. Tam sa dejú prevratné veci. Ak sa ich prístup k životu, čiže k prírode, ktorej sme súčasťou, rozšíri na celú populáciu, najmä na vzdelanejšiu časť národa, vari sa veci pohnú vpred. Teraz nemám na mysli mechanicky kopírovať všetko, čo v Zaježovej robia, ide mi o koncept zodpovedného správania voči sebe, rodine, krajine.
Máte rád diskusiu pri víne. Aj o ňom samom. Slovenské víno zaznamenalo veľké pokroky. Nie je práve ono ukážkou, ako kultivovať krajinu, spoločnosť, posilňovať svoju identitu aj cez produkt, ktorý je symbolom územia Slovenska a umu jeho ľudí?
Prečo sa víno pohlo vpred? Jednoznačne preto, lebo padla uniformita, ktorá panovala v poľnohospodárstve. Keď doň vstúpil súkromný sektor, zlepšila sa kvalita vína, máme medaily zo zahraničia, ale zostáva tu veľa pochybností. Pred vyše štvrťstoročím sme obrábali vinič na 32-tisíc hektároch a teraz nepozberáme úrodu ani z plochy 10-tisíc hektárov. Má to svoje príčiny. Za socializmu vo vinohrade pracovali ženy. Po transformácii družstiev a privatizácii vinárstiev ženy z vinohradov odišli a muži sa vrátili len v nepatrnom množstve. Áno, vzniklo tu niekoľko desiatok vinárstiev, ale vinohrady si ľudia držia v zálohe ako kapitál na iné účely. Zreteľné je to pod Malými Karpatmi. Rozhodujúce bude, aké trendy prevážia u nastávajúcich generácií. Moravania mali vinohrady na desaťtisíc hektároch a teraz ich majú dvojnásobok. Prečo oni rastú a my upadáme, to je zaujímavá otázka aj pre sociológov. Trpkým zistením je, že na území Viedne sa zachovali vinice na 800 hektároch, Bratislava, kedysi slávne vinohradnícke mesto, zostala takmer bez nich. Aj to o nás čosi hovorí.
Robili ste vinohradnícky geologický prieskum pre mnohých vinárov. Čo ste zistili?
Iba sme potvrdili potenciál územia, ktorý s fortieľom a znalosťou veci poctivo využívali a rozvíjali naši predkovia. Francúzi presadili v EÚ zásadnú zmenu v nazeraní na vinohradníctvo tým, že víno sa posudzuje podľa terroiru, polohy, na ktorej sa víno rodí. To je ako nahrávka na smeč pre Slovensko, lebo Slovensko má veľké množstvo cenných terroirov, rôznych substrátov na rôznych horninách, ktoré sú skryté pod pôdou. Treba opustiť staré myslenie, že odroda je všetko a víno nezávisí od miesta, kde sa pestuje. Nerešpektovalo sa, že nie každá odroda má vhodné prostredie, vinohradník pestoval odrody, ktoré mali najlepší odbyt. Pestovať napríklad Chardonnay na žule je nezmysel, treba ho vysádzať na hornine bohatej na vápnik a horčík a Rizling rýnsky zasa na žulovej bohatej na fosfor, ale predovšetkým na draslík. To prichodí rešpektovať. Musíme vytvoriť systém apelácií, ktoré by zvýrazňovali prednosti príslušnej odrody na mieste, kde má najvhodnejšie podmienky.
Prichádzame na to, ako urobiť slovenské víno ešte lepším. Ako však urobiť lepším svoj vlastný život?
Jediná cesta je, aby každý prispieval svojimi silami individuálne, nie masovo, ako nás učili za socializmu. Keď sa postarám individuálne o seba, prídem na to, že aj môj vzťah k histórii a prírode by mal zodpovedať tomu, ako som sa postaral o seba. Dôležité je, aby väčšina národa nečakala so založenými rukami, čo mi vrchnosť dá. Vtedy budem slobodnejší. Keď sa nepostarám o seba, keď budem stále prosiť vrchnosť, budem stále od nej závislý a pasívny. Ak sa naučím o seba postarať čo najviac, ako je len možné, potom túto aktivitu, činorodosť prenesiem aj do svojho okolia. To je podstata vytúženej postupnej zmeny. Musíme sa, obrazne povedané, znovu narodiť. Zmena, ktorá nastala v roku 1989, hlboko zasiahla do vedomia spoločnosti, do podstaty jej žitia, a premieta sa aj do konkrétnych skutkov jednotlivcov. Pravda nie priamočiaro. Nebuďme netrpezliví, zmenu badať a s ňou aj veľa plusov, ale aj mínusov. Čím budeme aktívnejší, tým skôr pribudnú plusy a ubudnú mínusy. Potom o ďalších 25 rokov budeme ďalej.
Môžu byť Vianoce dobrým vykročením za lepším životom?
Áno, je tradícia dávať si predsavzatia na prelome rokov. Každý by si mal urobiť účtovanie sám so sebou, aký bol rok, či prevažujú plusy, alebo mínusy. Dôležité je, aby na našich účtoch prevažovali aktíva. Začnime sa vážne zaoberať svojou históriou, prehodnoťme svoj vzťah k životnému prostrediu, nerobme divoké skládky, myslime na náš osobný rast, prijímajme od sveta pozitíva, nie negatíva. Máme výhodu, že pred našimi dverami sú Česi, s ktorými sme desaťročia žili, Rakúšania, Maďari, Poliaci. Susedia ponúkajú obrovský kooperačný potenciál, nevyužívame ho ani len na 5 percent. Spolupracujme, ale pracujme najmä na sebe. Len tak pozdvihneme životnú úroveň na taký stupeň, aby nespokojných bolo menej, ako ich je dnes.