Horolezectvo kedysi a dnes sa nedá porovnávať

Aj v ráno, na ktoré meteorológovia predpovedali deväť pod nulou, vybehne z domu o šiestej len v tenkom tričku. Bez ohľadu na počasie si takto oblečený chodieva už roky do trafiky po Pravdu. Ivan Lehotský sa preslávil ešte ako 23-ročný horolezec, keď bol účastníkom historického prechodu zimným hrebeňom Vysokých Tatier. Ako 33-ročný geológ vytváral v sedle koňa a s puškou na pleci prvú geologickú mapu tajomného Mongolska. Ako 70-ročný turistický sprievodca sa postavil na vrchol Kilimandžára, ktoré vie zlomiť aj vrcholových športovcov. Dnes má 84 a nespomaľuje. Vrátil sa z Mexika, mieri do Alžírska.

12.01.2017 07:00
Ivan Lehotský Foto: ,
Geológ a horolezec Ivan Lehotský.
debata

Koncom minulého roka vyšla kniha s fotografiami Vladimíra Koštiala a textom Ivana Bohuša ml. Expedícia Vysoké Tatry 1955. Mapuje prvý kolektívny prechod hlavného hrebeňa Vysokých Tatier v zimnom období, ktorý ste absolvovali aj vy spolu s Ivanom Kluvánkom, Františkom Kelem ml., Milanom Merešom a Jozefom Psotkom. Teší vás, že váš počin vzbudzuje uznanie aj po šiestich dekádach?
Krst knihy sa konal na Medzinárodnom festivale horských filmov v Poprade a pozvali naň posledných žijúcich účastníkov výpravy. Okrem nás ako hrebeňového družstva boli súčasťou tímu aj ďalší ľudia v údolí, ktorí nám niesli stany a zásoby, dovedna nás bolo až 24. A dnes sme už len štyria. Na festivale som bol milo prekvapený, lebo sme si po čase opäť užili trochu slávy. Myslel som si, že sa len ukážeme na pódiu, ale diváci festivalu, najmä mladí ľudia, boli veľmi zvedaví. Pýtali sa nás na podmienky, našu výbavu… Takže áno, teší ma to stále.

Rok 1955 však nebol vaším prvým pokusom o náročný zimný prechod hrebeňom Vysokých Tatier.
Tých pokusov bolo všeobecne viac a jeden som v decembri 1953 absolvoval aj ja s mojím kamarátom Eugenom Fehérom. Skončil sa najväčšou tragédiou. Boli sme asi päť metrov pod hrebeňom Belasej veže, keď som za sebou začul výkrik. Neboli sme naviazaní na lane, v momente pádu bol kamarát asi päť metrov za mnou. Ja som už len videl, ako padá do asi štyristometrovej hĺbky. Bol to môj vôbec najhorší zážitok. Najskôr ten strašný výkrik, údery, keď sa mu roztrhli nosidlá, cvenganie kovov o skaly a potom absolútne ticho.

Podcenili ste to vtedy?
Celý hrebeň sme chceli prejsť iba sami dvaja, bez podpornej skupiny v údolí. Dnes si uvedomujem, že to bolo absolútne bláznovstvo. Ale vtedy sme to tak nevnímali. Verili sme si. A skutočne sme boli dobrí.

Kde sa stala chyba?
Ja dodnes vlastne neviem, ako presne sa šmykol alebo čo sa vlastne stalo. Keď som sa otočil, už padal. Pamätám si, že vtedy bolo relatívne veľa snehu a do toho začalo pršať. Na povrchu sa vytvorila asi 1,5– až 2-centimetrová ľadová kôra, v ktorej nedržali dobre mačky. Tie sme mali vtedy biedne. Viete, po vojne nemecká armáda zabudla v Bratislave na stanici celý jeden vagón s mačkami, tzv. eckensteinkami. Takže mnohí Slováci používali ešte dlho po vojne práve tieto mačky. Boli však nespoľahlivé, krehké, pri náraze sa im neraz lámali hroty.

Ako vás potom presvedčili, aby ste do prechodu hrebeňa išli po vyše roku znova?
Pričinil sa o to najmä Arno Puškáš, bohém, legendárny tatranský povojnový horolezec, neskôr aj publicista či dlhoročný chatár na Kežmarskej chate. On chcel práve využiť túto moju skúsenosť, vedel, že na ďalšom prechode budem mať v hlave po celý čas najmä dôraz na opatrnosť. Tušil, že ja si najlepšie uvedomujem závažnosť situácie. Povedal mi dokonca, že budem šéfom hornej skupiny.

Zimný prechod hrebeňa Vysokých Tatier nedávno zopakovali aj horolezci Michal Sabovčík a Adam Kadlečík. Bolo to po viac ako tridsiatich rokoch od podobného pokusu. Dá sa dnešné lezenie porovnávať s tým z vašich čias?
Nezmenila sa len jedna vec, a to je hrebeň. Ten je taký istý. Inak sa to asi porovnávať nedá. Ale určite nechcem vyznieť tak, že by som náš pokus vyvyšoval. Práve tieto Vianoce išiel v televízii dokumentárny film môjho kamaráta Pavla Barabáša o počine týchto chlapcov, a musím sa priznať, že pri záberoch z kamery, ktorú mal jeden z nich na helme, sa mi až krútila hlava. Jednoducho, tam hore, keď vidíte plochu snehu, neviete, či je pod ňou rovná plocha, alebo šikmá, ktorá sa pod vami môže odtrhnúť. A nedá sa ísť tak, že ste vždy naviazaní na lano, a už vôbec nie tak, že by jeden druhého vždy istil, to by sa prechod natiahol aj na mesiac. Vždy to teda bolo a vždy aj bude veľmi nebezpečné podujatie.

Počas dobrodružného geologického výskumu v...
Ivan Lehotský v mongolskom odeve v roku 1965.
+3Dobové vybavenie horolezcov.

Považujete to za svoj najnáročnejší horolezecký počin?
Nie, za najťažší výstup považujem prelezenie Lapinského komínom na Galériu Ganku vo dvojici s Ivanom Gálfym. Druhou dvojicou boli Psotka so Zdenom Zibrínom. Liezli sme stále komínom, dnes sa najťažšia časť obchádza. Ten náš variant má klasifikáciu VIII, čo znamená, že aj dnes ho možno považovať za jeden z najnáročnejších výstupov vo Vysokých Tatrách.

V čase prechodu ste bývali v Bratislave. Dalo sa na hory pripravovať aj v nevysokohorskom prostredí?
Bol to práve Puškáš, ktorý si nás trochu doberal za našu prípravu v mestskom prostredí. My z Bratislavy sme spávali na balkóne, či dokonca na strome, chodili sme s plecniakom, v ktorom boli tehly, aby sme si zvykli na tvrdé podmienky. On nám vravel, že keď raz je zima, bude zima každému, ale dodnes som presvedčený, že to nie je celkom tak. A že nám to otužovanie prospelo. Ja dlhé roky vstávam pravidelne o šiestej ráno a idem si do trafiky kúpiť Pravdu len v tenkom tričku. To je môj ranný rituál.

Poďme k tým rozdielom medzi prechodom v roku 1955 a v roku 2013. Sú spôsobené najmä iným, modernejším vybavením?
Určite. Veď len posúďte – vetrovky nám šili mamy z celtoviny. Vyrábali nám aj spacie vaky, ušili ich z látky zvanej angín a vyplnili husacím perím. Tie vaky boli výborné, ale len do momentu, kým nenavlhli. Potom sa začalo perie v jednej časti koncentrovať a vytvárať hrče, v druhej zostal len angín. Svetre aj podkolienky boli z ovčej vlny. To je hádam jediná časť výstroje, ktorá by obstála aj dnes. Ovčia vlna je skvelý materiál, pretože hreje aj keď je vlhká. Bavlna je studená, mnohé umeliny tiež.

Nespomenuli sme ešte základ turistickej výbavy.
Topánky boli kožené a od prvého dňa premočené. Nebola vtedy ešte vibramová podrážka, ale na koženom spodku boli primontované také oceľové zuby, nazývali sa trikuny. Ráno sme mali topánky úplne tvrdé, bolo ich treba trochu nahriať nad varičom, aby sa dali vôbec obuť. Zmrznuté šnúrky sa niekedy lámali ako zápalky. Napokon sme to až na jedného všetci zvládli len s malými omrzlinami. Len Ján Vozatár musel pod Sedielkom, po vyšetrení lekárom z údolného tímu, opustiť horné družstvo, pretože mu už úplne černeli prsty.

A čo horolezecké náčinie?
Nemali sme zlaňovacie osmy, cez kolmé úseky sme zlaňovali v tzv. Dülferovom sede. Bolo to lano dômyselne ovinuté okolo tela, aby sme regulovali rýchlosť zosunu, nesmeli sme urobiť chybu, ktorá by by znamenala pád, lebo istení sme neboli. Skoby sa odvtedy veľmi nemenili, azda len lepším materiálom. Najhoršie to bolo s lanom. V tom čase sme mali k dispozícii len konopné laná, ktoré pri vláčení po snehu naberali vlhkosť. Potom stačilo, aby na chvíľu vyšlo horské slnko a následne prišiel mráz a mali ste v rukách lano, ktoré sa správalo ako oceľové. Mohli ste ho formovať ako tuhý materiál. Okrem toho, napité bolo riadne ťažké, mohlo mať aj sedem či osem kilogramov. Pamätám si, že v rovnakom roku, ako sa uskutočnil tento náš prechod, sa konal aj prvý horolezecký zájazd reprezentantov Československa do Álp, do masívu Mont Blanc. V 12-člennej expedícii sme boli zo Slovenska traja. Prvýkrát sme vtedy dostali modernejšie syntetické lano. To bola vec! Pamätám si, že keď sme ho mali po expedícii vrátiť, radšej som povedal, že som ho stratil, aj za cenu toho, že bolo treba škodu zaplatiť. A to lano mám, mimochodom, doma dodnes.

Pred ôsmimi rokmi v národnom parku Torres del... Foto: Archív Ivana Lehotského
Ivan Lehotský Pred ôsmimi rokmi v národnom parku Torres del Plaine v Patagónii.

Rok 1955, to bolo ešte pred Sputnikom a dlho pred prvými kozmickými letmi a "vesmírnym jedlom” skomprimovaným do malých rozmerov a hmotností…
To bol problém najmä počas toho môjho prvého, tragického pokusu o prechod hrebeňom. Keďže vtedy sme nemali zabezpečené žiadne zásobovanie, tak tie konzervy na dva týždne boli naozaj pekelne ťažké. Dnes sú už rôzne dehydrované potraviny, ktoré takmer nič nevážia, alebo aj výživové doplnky. Práve preto je ťažké porovnávať niekoľkodenné horolezecké podujatie kedysi a dnes.

Pri úspešnom pochode ste už mali podpornú skupinu, ktorá vám zásoby v predstihu priniesla na dohodnuté miesto. Boli spoľahliví?
Nenosili nám len jedlo, postavili nám aj stany, ktoré sme tak nemuseli niesť po hrebeni, boli naozaj veľmi nápomocní. Hory sú však nepredvídateľné, a tak sa stalo, že raz na dohodnuté miesto nedorazili. Prechádzali sme akurát od Mengusovských štítov a išli rovno na Rysy. Odtiaľ sme podľa plánu mali zísť do sedla Váha, kde mal byť postavený stan, no toho nebolo. Až potom sme zbadali celý údolný tím dolu pri chate pod Rysmi. Z Ťažkého štítu sa krátko predtým odtrhla lavína, pretiekla až do protisvahu a cestou naspäť zasiahla aj chatu. Veľmi smutno z toho bolo vtedy Oldovi Bublíkovi, ktorý bol tamojším chatárom. Mal k chate veľmi vrúcny vzťah, keď mal chvíľu času, vyrezával do nábytku ornamenty a teraz to videl všetko zničené.

Ako ste sa vlastne dostali k lezeniu?
Nad tým som sa často zamýšľal, ako niekedy zdanlivo malé a úplne nepodstatné epizódky dokážu človeku zmeniť celý život. S rodičmi sme chodievali do Vysokých Tatier a raz sme sedeli na chate pri Zelenom plese. Bol som ešte malý chlapec a bol som trochu urazený, že rodičia dostali do čaju aj rum, no ja nie. V tom však otec moju zanovitosť prerušil, keď sa ku mne naklonil, ukázal prstom smerom k partii chlapov a uznanlivo povedal – pozri, to sú horolezci. Hneď mi došlo, že byť horolezcom je niečo super. Jednoducho som musel zistiť sám, prečo.

K horám vás teda priviedli rodičia?
Ja som z Brezna a otec s mamou ma odmalička brávali na Ďumbier. Bývali sme na námestí a išli sme priamo z domu až na najvyšší vrchol Nízkych Tatier. Spomínam si na skoré východy slnka, na celú tú skvelú atmosféru na Štefánikovej chate. Aj preto som od dvanástich rokov začal chodiť na Ďumbier aj sám.

Vtedy ste začali aj s horolezectvom?
Trochu neskôr som sa pridal k partii horolezcov v Brezne. Opäť bol naším cieľom práve Ďumbier. Spomínam si najmä na jednu cestu, ktorú som absolvoval práve s Eugenom, ktorý zahynul pri tom nešťastnom pokuse o prechod hrebeňom. Liezli sme vtedy na vrchol Ďumbiera zo severnej strany. Cez celý vrchol však bol snehový previs. Nedalo sa po ňom liezť, len si cezeň prevŕtať cestu. A tak sme sa do toho pustili. Vykopali sme asi šesťmetrový tunel, možno aj dlhší, až sme sa konečne prevŕtali hore, len niekoľko metrov od vrcholu. Na snehu tam vtedy oddychovali lyžiari, ktorí mali obďaleč zapichnuté lyže. Keď som medzi nimi vyliezol zo snehu, tak sa zľakli, že takmer poskákali do doliny. (Smiech) Inak, moja láska k Ďumbieru mi neskôr pomohla aj pri smerovaní môjho profesionálneho života.

Ako?
Otec videl, že mám rád prírodu, tak chcel, aby som išiel študovať lesné inžinierstvo do Košíc. Tam ma aj skutočne prijali, no keď som tam pred začiatkom prvého semestra prišiel, namiesto sľubovaného internátu mi ponúkli dočasné ubytovanie v telocvični s tuším osemdesiatimi ďalšími študentmi. Tak som si povedal, že toto teda nie a bez vedomia rodičov nasadol na vlak do Bratislavy. Že budem študovať geológiu. Bolo však dávno po prijímačkách. Na dekanáte som sa náhodne stretol s horolezcom treťoročiakom Šaňom Žabkom, ktorý šiel do nemocnice navštíviť zakladateľa modernej karpatskej geológie profesora Dimitrija Andrusova. Najskôr sa ma opýtal, odkiaľ som. Keď som povedal, že z Brezna, zisťoval, či som už bol na Ďumbieri. Vravím – možno päťsto ráz. Tak mi povedzte, z čoho je Ďumbier, položil prijímaciu otázku. Keď som mu odvetil, že samotný Ďumbier je zo žuly a okolie chaty z vápenca, povedal mi, že som prijatý.

Vzdali ste sa potom horolezectva?
Bola to dilema. Keď som vyštudoval geológiu, začalo sa chodiť do Himalájí. Geologickému ústavu oznámili, že mu horolezecká reprezentácia môže refundovať moju mzdu. No odpoveď bola taká, že oni nepotrebujú refundovanú mzdu, oni potrebujú moju prácu. Rozhodol som sa preto pre seriózne zamestnanie geológa. Moje horolezecké schopnosti však prišli vhod, keď sa mal robiť geologický prieskum vo Vysokých Tatrách. Veď, kto iný by mohol robiť vedecký prieskum v takom teréne, ak nie horolezec? Pochodil som potom aj tie najzapadnutejšie hrebienky, bol som na miestach, kde okrem mňa a medveďov nik iný nebol.

A vďaka geológii ste objavili aj vášeň pre vzdialené končiny…
V roku 1964 som sa ocitol v Mongolsku. Táto krajina vtedy nemala vypracovanú ani len úplne základnú geologickú mapu. A tak sme traja zamestnanci Geologického ústavu Dionýza Štúra začali vytvárať takúto mapu v mierke 1: 1 000 000. Pod­mienky však boli úplne dobrodružné. Dva roky som strávil jazdením na chrbte koňa s puškou v ruke, pretože cestou do práce som si musel niečo uloviť, aby bolo čo pod zub. Pre mňa to bolo splnenie všetkých chlapčenských snov. Ale život to bol naozaj tvrdý, museli sme sa o seba sami postarať. A pracovali sme v podmienkach, kde išlo aj o život. O tom, že to myslím doslova, svedčí fakt, že sme sa z trojice vrátili naspäť do Československa len vo dvojici.

Čo sa stalo s tretím?
Bol som práve v okresnom meste Mörön, keď mi volali na taký starý telefón, takže som len veľmi ťažko porozumel aspoň vetu – vrátil sa len jeden. V jednom hlbokom údolí sa kolegom prevrátila loďka, jeden vyplával, druhého si vzala voda. Okamžite som vybavil helikoptéru. Pátranie však nemalo úspech. Tragédia sa stala 13. septembra a v októbri už rieka začala pomaly zamŕzať. Odhodlali sme sa preto na jeden posledný let. Zrazu vidíme domorodcov, ako na nás mávajú. Na okraji rieky sa konečne našlo telo utopeného Zdena Števčeka. Odleteli sme s nim do Ulánbátaru a vrtulník letel na opravu do Irkutska. Nepreletel však cez pohorie Východné Sajany. Zrútil sa medzi trojtisícovými horami a všetci v helikoptére zahynuli. Niekedy musí mať človek aj šťastie.

Ako ten prieskum vlastne vyzeral?
Ako som už spomínal, vyrábali sme len úplne základnú geologickú mapu, takže sa robil iba povrchový prieskum. K podobným prácam som sa neskôr dostal aj v Tunisku či Alžírsku.

Boli slovenskí geológovia takí žiadaní?
V prípade týchto severoafrických krajín to súviselo s prechodom od koloniálnych vlád k samostatnosti. Často to išlo štýlom – po mne potopa. Napríklad pri ložiskách fosfátu si odchádzajúci Francúzi odniesli všetku dokumentáciu a milí Alžírčania – pomôžte si teraz sami. Chvíľu to ešte fungovalo na akomsi voľnobehu, no potom potrebovali zahraničných expertov. A mňa dnes veľmi teší, keď viem, že v Tunisku dnes existuje cementáreň, ktorá využíva nerastné suroviny, pri ktorých sa využil môj geologický výskum, alebo že v Alžírsku sú ložiská fosfátu, ktoré som zdokumentoval, a ktoré by mali slúžiť ešte aspoň ďalších sto rokov.

Vedeli ste sa pohnúť bez predošlej dokumentácie?
Tak ako sme nové mapy vytvárali v Mongolsku, robili sa nové podklady aj v severnej Afrike. V Alžírsku som napokon našiel nejakú mapu v mierke 1: 50 000, ale pre potreby ťažby som musel vypracovať novú v mierke 1: 5 000. Pekne vrstvičku po vrstvičke merať. V Tunisku zostavil prvú geologickú mapu štátu Francúz Burolet, po 50-ich rokoch pripadla táto veľkolepá práca mne. Bolo to uznanie nielen mne, ale aj československej vedeckej geológii.

Keď spomíname Tunisko, v tejto krajine sa odštartovala tzv. arabská jar, ktorá vyvolala vo svete veľké zmeny. Máte tam dnes ešte nejakých priateľov? Ako to celé vnímajú?
Priateľov mám, ale už v kontakte veľmi nie sme. Môžem vám však povedať o svojich spomienkach na túto oblasť zo 70. a 80. rokov, keď som tam pracovne strávil viacero rokov. S rodinou sme chodili na rôzne výlety – so stanom na breh mora, ale aj krížom cez saharské oblasti. Nikdy sme nemali strach, že sa nám niečo stane. Iste, vždy hrozilo, že vás niekde okradne nejaký zlodejíček, ale takí sú aj v New Yorku či v Londýne. Preto, keď vidím, čo sa tam deje dnes, nie som si istý, či je dobré vtláčať im západný štýl života. Videl som, ako sa z obyčajnej potýčky, kvôli voľbe krajského prokurátora, strhla mela medzi dvoma kmeňmi, ktorá mala na svedomí 25 mŕtvych. Ja som medzi nimi žil, no nevedel som rozpoznať, kto je z ktorého kmeňa. Vyzerali aj obliekali sa rovnako. Preto si myslím, že podceňujeme fakt, že ľudia tam majú iné zmýšľanie a možno potrebujú aj úplne iný systém.

Ani po odchode do dôchodku ste sa ciest do zahraničia nevzdali. Presne naopak. Dnes už takmer štvrťstoročie prevádzkujete malú cestovnú kanceláriu, aj po osemdesiatke osobne sprevádzate turistov po celom svete. V čom je vaše tajomstvo?
Možno je skryté v dávnej minulosti. Pamätám si, že v Brezne na gymnáziu nás v 50. rokoch učil zemepis a telocvik profesor Kubaško, ktorý bol sám veľký športovec. Sfanatizoval nás v záujme o svet a aj o šport. Pestoval v nás zdravú súťaživosť. Pri Hrone bolo kino, ktoré slúžilo aj ako telocvičňa, a tam sme pod jeho vedením predvádzali takzvaný tigrí skok cez stoličky. Dodnes ma škrie, že som ich dokázal preskočiť len sedem, kým najlepší prekonali osem. Ale povedzte mi, ktoré dieťa v Bratislave by to dokázalo dnes? Iste, mladí dnes vedia ohromné veci, jedným prstom v mobile ovládať všetko možné. Ale mám pocit, že taká tá fyzická lenivosť sa tejto generácii raz v zlom vráti.

Tajomstvo je teda podľa vás v celoživotnom pohybe?
Áno aj. Česi hovoria – že mám už „nahráno“. Ale celkovo by sa aj mladší ľudia mali zamyslieť nad tým, že celý život je vlastne prípravou na to popracovné či dôchodcovské obdobie. Celý život si na to pripravujeme pôdu, tým, akú máme životosprávu, ale aj záujmy. Keď bude človek zameraný povedzme len na prácu a tú mu potom zoberú, čím bude žiť? Treba mať pestré záujmy. Bez nich by to bolo len čakanie na smrť.

RNDr. Ivan Lehotský, CSc. (1932)

geológ

  • Pochádza z Brezna; celý profesionálny život pôsobil v Geologickom ústave Dionýza Štúra.
  • Ako geológ sa okrem slovenských výskumov vo Vysokých Tatrách zúčastnil aj na terénnej práci v Mongolsku, Tunisku či Alžírsku.
  • V roku 1955 bol ako horolezec členom expedície, ktorá si zaknihovala prvý úspešný kolektívny prechod hlavného hrebeňa Vysokých Tatier v zimnom období; v rokoch 1951 až 1959 bol reprezentantom Československa v horolezectve, je i majstrom športu.
  • Ako dôchodca založil malú cestovnú kanceláriu, s ktorou dodnes sprevádza turistov po celom svete; len na Mont Blanc priviedol dovedna 538 turistov.
  • Navštívil už 80 štátov sveta; chodil a liezol po horách od Nového Zélandu a Austrálie, cez vulkány Kamčatky, hory centrálnej Ázie, Kaukaz, všetky pohoria Európy, hory severnej a strednej Afriky až po hory Severnej, Strednej a Južnej Ameriky.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #horolezectvo