Otto Šimko: Tiene holokaustu zasahujú aj dnešok

Spomína na anjela strážneho, ktorý mu zachránil život počas holokaustu. A hľadá spôsob, ako znížiť hroziace nebezpečenstvo v súčasnosti. Bývalý novinár, počas normalizácie podnikový právnik Otto Šimko (92) sa dnes o svoje spomienky a názory podelí aj so študentmi v Múzeu holokaustu v Seredi, ktoré si pripomína prvé výročie otvorenia.

Otto šimko, koncentračný tábor, holokaust
Otto Šimko tvrdí, že od deportácie do koncentračného tábora ho musel uchrániť strážny anjel.
Autor: ,

Ako si spomínate na rodinu a obdobie pred rokom 1939, keď ste boli ešte spolu?
Vyrastal som v mimoriadne usporiadanej rodine, ktorá pozostávala z piatich členov. Otec bol sudca, mama „iba“ domáca, ale veľmi živá, hudobne a športovo nadaná žena. Spolu mali dvoch synov. Ja som bol starší, môj brat Ivan, o tri roky mladší, bohužiaľ neskôr zahynul v koncentračnom tábore. K rodine patrila aj moja stará mama, ktorá žila až sto rokov a prežila aj moju mamu. Boli sme takpovediac stredný stav. Netrpeli sme núdzou a neboli sme ani príliš bohatí. Keď sme raz všetci boli v Juhoslávii na rekreácii, nemohli sme to samozrejme hradiť sami, ale mali sme v rodine sestru mojej mamy, ktorá bola bohatá a podporovala nás. Všetko išlo, povedal by som, až senzačne do mojich 15 rokov. Moje spomienky na rodinu sú mimoriadne dobré, až kým neprišiel obrovský úder, ktorý to celé zmenil.

Kedy ste si uvedomili prvý jasný konflikt s antisemitizmom?
Keď sa vytvoril Slovenský štát, bol to obrovský šok. Všade samé plagáty, ako sú Židia najväčší nepriatelia. Masová propaganda cez noviny, rozhlas, televíziu ešte nebola a ohromné akcie museli na 15-ročného chlapca pôsobiť. Odhliadnuc od toho, že v Židovskom kódexe, kde je 270 paragrafov toho, čo všetko Židia smú a nesmú, boli také obmedzenia, ktoré sa ma priamo dotýkali. Hlavný zlom, pri ktorom som si priamo uvedomil, čo sa deje, bol v kvinte, to bol môj posledný ročník, keďže Židia nesmeli navštevovať školu. Bol som z toho veľmi smutný, lebo tam sa ukázalo, že som iný ako ostatní. Za 15 rokov som sa necítil diskriminovaný, mal som židovských aj nežidovských kamarátov. Nikto mi nedával najavo, že by som bol niečo iné. A naraz nám ako Židom určili, že budeme v triede sedieť zvlášť. Vtedy som si uvedomil, že nepatrím do tej spoločnosti, v ktorej som bol vychovaný. Otec patril k predprevratovým Slovákom, takzvaným panslávom. Hneď po roku 1918 sa veľmi angažoval a bol v sociálnej demokracii. Celá moja výchova bola pročeskoslovenská a práve preto u mňa tento obrat bol väčší šok ako u toho, kto túto veľmi ostro pronárodnú výchovu nemal.

Hľadali ste si cestičky, ako sa obmedzeniam vyhnúť?
Bral som to ako pubertiak aj trochu dobrodružne. Napríklad, keď nám vzali rádio, pretože sme ho nesmeli mať, vynašiel som sa a urobil som si kryštálku. Počúval som cez ňu správy alebo hudbu a ohromne som sa tešil, že som s nimi vybabral. Vtedy sme ešte samozrejme nevedeli, čo nás čaká, boli to ešte len prvé obmedzenia. Hviezdu som nosil, ale niekedy som si vzal tašku a zakryl som ju. Ako 15-ročný chlapec som to bral trochu športovo, ešte nebol ohrozený môj život, iba dôstojnosť. Život v rodine bežal ďalej.

Prejavovali sa v spoločnosti antisemitské názory postupne, alebo nastal hneď výrazný skok?
Bol som v kruhu mojich vrstovníkov a propaganda vytvárala bubnovú paľbu ako vo vojne. Z každého kúta na nich tlačili. Pamätám si na eufóriu po vzniku Slovenského štátu, kde, dá sa povedať, všetci až na vyhlásených nepriateľov ako boli Česi, Rómovia alebo Židia, boli spokojní. Komunisti a sociálni demokrati sa cítili ohrození, ale väčšina Slovákov Slovenský štát privítala. Potom sa to začalo trochu meniť. Jasne som videl na postoji nežidovského obyvateľstva k Židom, ako sa s vývojom vojny menil. Viem veľmi jasne rozlíšiť, čo bolo pred Stalingradom a čo po ňom. Naraz si väčšina ľudí uvedomila, kam spojenectvo s Hitlerom vedie, že sa stávame porazeným štátom a hľadali možnosť, ako z toho von. Celé Slovenské národné povstanie bol výkrik, že nechceme to, do čoho nás Hitler nahnal, ale chceme Československú republiku. Postoj ľudí k Židom sa v tomto tiež prejavil.

Prečo tak veľa Slovákov vítalo vznik Slovenského štátu?
Nedivím sa niektorým ľuďom, že vítali Slovenský štát. Boli hlavne dva argumenty, ktoré zabrali. Jednak pocit, že sme konečne samostatní – stále sa opakovalo, že Maďari a Česi nás utláčali, hoci to nie je pravda, lebo Česi nám v prvej republike pomohli. Druhý moment bola určitá výhodnejšia hospodárska situácia oproti iným štátom vo vojne. To bol okrem iného Hitlerov veľmi šikovný zámer, urobiť takzvaný Musterstaat, takto sa budú mať tí, čo sú mu verní. Aj keď tu mal Hitler hlavne vlastné hospodárske záujmy, celkovo bola situácia dobrá. Plus arizácia, pri ktorej mnohí získali byty a obchody.

V osudoch zachránených zvyčajne zasiahli náhody, šťastie či duchaprítomnosť. Ako to bolo vo vašom prípade, čo vás zachránilo?
Počul som zaujímavý názor, že nie je šťastie, keď niekto prežil, ale je to nedopatrenie tých, ktorí mali v programe naše vyhladenie. Neviem, či sú anjeli strážni, alebo nie, ale jeden musel existovať. Keď začali brať slobodných, prišli po mňa k nám domov dvaja žandári. Nebol som doma, lebo som kopal Šúrsky kanál vo Svätom Juri. To mi zachránilo život, nebol som deportovaný v prvej vlne. Potom prišli na rad deportácie rodín. Nás zobrali do Žiliny, kde bol zberný tábor, to bola na Slovensku posledná zastávka pred Auschwitzom alebo iným táborom v Nemecku alebo v Poľsku. Otca ešte predtým odvliekli do väzenia v Ilave, nie však ako Žida, ale ako politického väzňa, keďže bol sociálny demokrat. Prvého septembra 1942 nás teda doviezli do Žiliny a anjel strážny sa znova ukázal. Boli sme tam dva mesiace a potom zastavili transporty. Namiesto dobytčiaka na rampu, odkiaľ odchádzali tisícčlenné transporty do Auschwitzu, pristavili osobný vlak, ktorým nás prepravili do Vyhní. Bol to nie koncentračný, ale „len“ pracovný tábor, kde sa dalo existovať a bezprostredne nehrozila strata života.

Dostali ste sa do Liptovského Mikuláša, kde sa vám vďaka falošným dokladom podarilo dokonca zamestnať a stali ste sa súčasťou Povstania. Ako ste to vnímali?
Keď sa stali partizánmi Nežidia, bol to prejav určitého postoja, ale keď sa partizánom stal Žid, bolo to dvojnásobné oslobodenie. Jednak tu bol postoj, že konečne môžem bojovať za obnovenie Československa, na druhej strane to bola záchrana života. Plus ohromný pocit rovnocennosti s ostatnými. Po piatich rokoch ponižovania som sa dostal do partie, kde som bol úplne rovnocenný s ostatnými. Stále si spomínam, že tento pocit bol veľmi silný.

Ako partizán máte skúsenosť aj s popravou. Máte stále pocit viny?
Je to jedna z viacerých mojich tráum z minulosti. Bol to esesák, ktorého zajali dvaja moji priatelia. Doniesli ho do Žiarskej doliny, kde naša partizánska skupina už po ústupe sídlila. Bol súd, ktorý rozhodol o poprave, lebo partizáni nemohli brať so sebou zajatcov. Určili mňa a ešte dvoch ako popravnú čatu. Rozkaz bol rozkaz, nedalo sa veľmi odporovať. Malým uľahčením bolo, že ešte pred popravou som mu po nemecky vysvetlil, prečo musí zomrieť. Povedal, že je naďalej verný Hitlerovi a že to, čo robil, bolo správne. Vtedy mi guľka z pušky išla omnoho ľahšie.

Čo bolo dôvodom toho, že vás prijali do komunistickej strany?
Prijali ma do komunistickej strany ešte ako partizána. Vstup bol úplne prirodzený tým, že som videl v sovietskych vojakoch, a tým aj v tých, čo predstavovali komunizmus, určité povojnové riešenie. Inkluzívne riešenie židovskej otázky. Leninove heslá, všetci sme si rovní a tak ďalej. Sklamanie však prišlo veľmi skoro. Ako promovaný doktor práv som sa zamestnal na povereníctve sociálnej starostlivosti. V 50. rokoch bol namiesto antisemitizmu antisionizmus. Komunistická ideológia tvrdí, že proti Židom nič nemá, ale fakticky mala. Proces so Slánskym je toho dôkazom. Napriek tomu, že som bol členom strany, stal som sa personou non grata. V rámci akcie „77 tisíc do výroby“ som sa stal sústružníkom. Potom prišlo uvoľnenie, v ktorom som videl nádej, ale po vstupe ruských vojsk v roku 1968 som bol opäť na čiernej listine a vylúčili ma z komunistickej strany.

Má podľa vás holokaust presah aj do súčasnosti?
Holokaust rozhodne rezonuje aj v súčasnosti. Typickou vlastnosťou fašistického obdobia bolo hľadanie nepriateľa. Hitler jasne povedal, že Židia sú nepriatelia a treba ich vyhubiť, tiež Slovania sú podľudia a tak ďalej. Aj Tiso vyhlásil Židov za nepriateľov, ktorých sa treba zbaviť. Hľadanie nepriateľa je aj dnes. Nacionalizmus stavia na tom, že môj národ je ten najlepší a druhý je zlý. Toto zostáva aj dnes a vytvára atmosféru nevraživosti a nepriateľských postojov proti určitým skupinám ľudí. Toto všetko nahráva radikálnym politickým stranám. V tomto zmysle je holokaust prítomný aj dnes. Nie svojou výkonnosťou, ale tým, že je to súčasť zla Slovenského štátu, ktoré sa snažia neonacisti vytlačiť na okraj. A pritom to bolo tak prvoradé, že v civilizovanom svete sa to nedá ani vysvetliť. Takže práve teraz je tu konflikt medzi tými, ktorí to chcú negovať, a tými, ktorí to chcú, naopak, pripomínať alebo priniesť svedectvo.

Môžu sa stať takéto nálady pre spoločnosť určujúcimi?
Plynové komory zrejme nehrozia. Hrozí však strašná otrava celého ovzdušia. Pôjdete po ulici a niekto na vás bude kričať, ty si Žid, ty si ten alebo ten. Hrozí, že sa demokratický systém nahlodá. Slová o tom, že vy ste dobrí a všetkých, ktorí tu robili zle, sa zbavíme, sú veľmi účinné a chytľavé, ale na druhej strane majú aj jednu výhodu, a hlavne od toho závisí naša budúcnosť. A to, či sa podarí proti tomuto nebezpečenstvu zmobilizovať druhú stranu, to znamená všetkých poctivých demokratov. Mám dojem, že sú už náznaky, že sa to darí.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

Súvisiace články:

ivan srba

IT expert pracuje s projektmi o kolektívnej inteligencii aj hlúposti

22.03.2017 07:00

S IT expertom Ivanom Srbom sme sa rozprávali o tom, ako robiť na univerzitách projekty, ktoré majú zmysel, ale aj o koncepte kolektívnej inteligencie.

Iveta Lazorová, zdravotná sestra

Lazorová: Chceme, aby sestry neodchádzali preč

18.03.2017 09:00

Povolanie sestry je náročné, a aj preto podľa prezidentky Slovenskej komory sestier a pôrodných asistentiek Ivety Lazorovej klesá záujem o toto povolanie.

Tiso, Hitler

Mičev: Ľudáci zo Slovenského štátu a súčasní extrémisti majú veľa spoločného

14.03.2017 12:00

Historik a riaditeľ Múzea SNP Stanislav Mičev považuje ospravedlňovanie zločinov z čias Slovenského štátu za účelovo skreslené a nebezpečné pre náš ďalší vývoj.

Tibor Gašpar,

Obvinili starostu Kalinkova, pýtal úplatok 20-tisíc eur

23.03.2017 13:14

Starostu obce Kalinkovo (okr. Senec) Štefana B. obvinila polícia za to, že si pýtal úplatok. Informoval o tom policajný prezident Tibor Gašpar.

parlament, Lucia Žitňanská

Parlamentný výbor je za skrátené konanie o novele ústavy

23.03.2017 13:09

Ustavnoprávny výbor odporúča NR SR o vládnych návrhoch novely Ústavy SR a novely zákona o organizácii Ústavného súdu SR rokovať v skrátenom legislatívnom konaní.

Lucia Kurilovská

Bašternáka neobvinili z daňového podvodu pre medzeru v Trestnom zákone

23.03.2017 13:01

Podnikateľa Bašternáka mohli obviniť len z trestného činu neodvedenia dane a poistného, pretože v roku 2012 ešte nebol zakotvený trestný čin daňového podvodu.

František Imrecze

Daniari výrazne zvýšili efektivitu výberu DPH

23.03.2017 13:01

Efektivita výberu dane z pridanej hodnoty na Slovensku stúpla vlani na 15,2 %. V roku 2012 bola nižšia ako 12 percent.