Jozef Tancer pátra po posledných mohykánoch

Foto: Pravda, Robert Hüttner

Jozef Tancer Jozef Tancer

Ste rodený Bratislavčan?
Narodil som sa v Bratislave, vyrástol som v Petržalke, ale rodičia pochádzajú zo Senca a zo Sládkovičova. Ešte počas štúdia na vysokej škole som si urobil kurz sprievodcu. Tam sú počiatky môjho záujmu o Bratislavu, ktorý sa rozširoval štúdiom histórie a nemčiny na vysokej škole. Keďže som študoval v Nemecku aj v Rakúsku, nemčina sa stala mojím primárnym pracovným jazykom. Po narodení syna som si povedal, že s ním od narodenia skúsim hovoriť po nemecky. Samozrejme, skôr, ako som sa do toho pustil, veľa som o tom čítal.

Akými jazykmi sa hovorilo u vás doma?
Po slovensky, ale moji rodičia a starí rodičia rozprávali aj po maďarsky. Mňa v tom čase maďarčina nezaujímala.

Neučili vás túto reč alebo ste im nechceli rozumieť?
Do šesťdesiatych rokov dvadsiateho storočia bol medzi odborníkmi v Európe a v Amerike rozšírený názor, že viacjazyčnosť má na myslenie hovoriacich škodlivý vplyv. Výskumy sa snažili dokázať, že bilingvisti sú menej inteligentní než monolingvisti. Viacjazyčnosť sa dávala do súvislosti s rôznymi poruchami reči a inteligencie. Ešte aj v sedemdesiatych rokoch, keď som sa narodil, sa so mnou mama, vyštudovaná špeciálna pedagogička, bála hovoriť po maďarsky, aby som sa nezačal zajakávať. S viacjazyčnou výchovou sa odporúčalo počkať, kým sa nevyvinie dostatočne schopnosť používať prvý jazyk. Keď sa jedného dňa, niekedy medzi mojím tretím a štvrtým rokom, mama rozhodla so mnou komunikovať po maďarsky, bolo už neskoro. Bol som v šoku, že jej nerozumiem, a nechápal som, prečo to robí. Maďarčinu som dlhé roky odmietal. Samozrejme, na svoju škodu.

Pressburg – Pozsony – Prešporok alebo Bratislava, je dnes trojjazyčnou značkou, na ktorej si hlavné mesto Slovenska buduje svoj moderný imidž. Zodpovedá obraz trojjazyčnej Bratislavy historickej skutočnosti?
Trojjazyčnosť starých Bratislavčanov rozhodne nie je mýtus. No nie je to ani skutočnosť. Verejná komunikácia prebiehala od roku 1919 do roku 1933 v slovenčine, maďarčine a nemčine. Tieto jazyky sa používali v úradnom styku, v obchodoch, v kaviarňach, spoločensko-kultúrnom živote, v názvoch ulíc. Ďalším typickým priestorom trojjazyčnej komunikácie bola rodina. Používanie viacerých jazykov v rodinách často vyplynulo celkom prakticky z jazykovo zmiešaných manželstiev. No trojjazyčnosť nemôžeme vnímať celopološne. Aj medzi starými Bratislavčanmi sa našli mnohí, ktorí boli len jedno- alebo dvojjazyční.

Kniha prináša rozhovory s dvadsiatimi Prešporákmi s rokom narodenia 1916 až 1933. Ako ste ich vypátrali?
Bolo to najväčšie dobrodružstvo, aké som kedy ako vedec zažil. Posúvali si ma medzi sebou. Mnohí z nich sa poznali od útleho detstva, pamätali si rodičov a starých rodičov svojich priateľov. Tvoria komunitu. Stačilo povedať krstné meno alebo prezývku a každý vedel, o koho ide. Každý z nich je hlavnou postavou vlastného príbehu a často aj vedľajšou v mnohých ďalších. Takýmto spôsobom sa príbehy v knihe prelínajú a dopĺňajú.

Bola to typická výskumná práca?
Moje predchádzajúce práce sa zaoberali 18. alebo 19. storočím. Študoval som texty v knižniciach a v archívoch. Pri tomto výskume som chodil za skutočnými ľuďmi. Vždy som sa dozvedel niečo zaujímavé o téme a zároveň som spoznával nové osobnosti. Akoby sa s každým jedným človekom výskum začal odznova. Každý mal iný temperament, iný príbeh, na každého som si musel trochu zvyknúť…

Čo ak respondent nemal práve svoj deň?
Niekedy to nevyšlo, lebo sa v ten deň necítili dobre alebo som ich zle odhadol. Tento typ práce si vyžaduje celkom iný typ zručností, ktoré som sa musel naučiť. Napríklad ako viesť rozhovor, ako klásť otvorené otázky. To, čo mi ľudia porozprávali, som si nosil so sebou. V noci som sa budil a myslel som na rozhovory, stále to vo mne pracovalo.

Akým jazykom ste sa rozprávali?
Prevažne slovensky, a na záver aj po nemecky, pretože som chcel počuť, aká je ich nemčina. Nie preto, že by som ich skúšal, ale doplnilo mi to mozaiku do celkového obrazu. Podľa výslovnosti sa dá napríklad zistiť, či sa respondent učil jazyk už ako dieťa. Hoci maďarsky základné veci rozumiem, v tomto jazyku som nebol schopný robiť rozhovor. Pomohli mi kolegovia alebo študenti, ktorých materinským jazykom je maďarčina. V niektorých prípadoch sme sa rozprávali aj po anglicky, keď som za starými Bratislavčanmi vycestoval do USA, Anglicka alebo do Argentíny.

Koľko rozhovorov ste urobili?
Ani sa mi nechce veriť, že pri tých nepriaznivých prognózach som sa napokon rozprával približne so sedemdesiatimi poslednými mohykánmi, ktorí viacjazyčnú Bratislavu zažili na vlastnej koži.

Stretávate sa s niektorými doteraz?
Samozrejme. S pani Gertrúdou Milchovou hrávame scrabble. Stretávam sa aj s ďalšími, najmä po tom, čo vyšla kniha. V pravidelnom mailovom kontakte som s Pavlom Taussingom, ktorý žije vo Frankfurte nad Mohanom.

S mnohými už sa nestretnete. Aký je to pocit?
Je mi to veľmi ľúto a som vďačný za to, že som ich mohol spoznať. Mnohí mi prirástli k srdcu. Tesne pred vydaním knihy zomrela Erika Blumgrund. Mohol som zatelefonovať do vydavateľstva a zakomponovať do knihy rok jej úmrtia, ale povedal som si, že ju nechám aspoň v knihe ešte žiť.

Mali ste pocit, že je o päť minút dvanásť a keď tento kúsok histórie nezachytíte, už sa to nikomu nepodarí?
Nie, pretože spočiatku som nezamýšľal o tejto téme napísať knihu. S ľuďmi som sa začal stretávať preto, aby som sa niečo dozvedel o fenoméne viacjazyčnej Bratislavy. Zbieral som materiály od roku 2007 a nebolo pre mňa dôležité, kedy knihu napíšem. Respondenti boli v dobrej kondícii a zdalo sa, že tu budú večne. Až od istej chvíle bolo dôležité, aby sa aspoň niektorí z nich dožili vydania knihy. To ma začalo tlačiť.

Nezväzoval vám pri rozhovoroch rešpekt ruky?
To nie, rešpekt nezväzuje ruky, je to dôležitý predpoklad toho, aby konverzácia fungovala. Spočiatku som sa bál, aby si o mne nemysleli, že som hlúpy, že som neprišiel na rozhovor dostatočne pripravený. To sa mi často aj stalo. Keď sa ma na niečo opýtali, musel som sa priznať, že o tom nič neviem. Neskôr sa táto neznalosť stala výhodou. Potešilo ich, že majú príležitosť mi to porozprávať a vysvetliť.

Ako svojmu vnukovi?
Presne tak. Často som sa dostával do pozície vnuka, ktorý počúva. S tým rozdielom, že príbeh starej mamy nepočúva už stýkrát a ešte ho zaujíma. To bolo niečo, čo som dával ja im. Mohli rozprávať príbehy, ktoré ich okolie už poznalo. Mojou výhodou bolo aj to, že som sa naivne mohol opýtať na veci, o ktorých sa v ich rodinách decentne mlčalo.

Urobili ste sedemdesiat rozhovorov. Ktoré sa dostali do knihy?
Vybral som dvadsať rozhovorov, aby bolo spektrum príbehov čo najširšie. V knihe sú zastúpení muži aj ženy, rozličné sociálne vrstvy, respondenti zo slovenských, z maďarských, nemeckých, zo židovských a zmiešaných rodín. Ľudia, ktorí prežili v Bratislave celý život, aj tí, ktorí žijú v zahraničí. Zaujímalo ma, čo sa stalo s jazykovou výbavou, ktorú dostali do vienka, ako ovplyvnila ich konanie v novej vlasti.

Čo ste sa nestihli opýtať?
Stalo sa mi to u ľudí, s ktorými som sa stretol len raz. V knihe je to pán N. N., ktorý si neželal byť menovaný. Študoval na bratislavskej ješive a rabínske štúdium dokončil v Nitre. Poznal ortodoxné židovské prostredie Bratislavy, o ktorom vieme pomerne málo. Neopýtal som sa však na to. K téme sme sa dostali neskoro, po hodine a pol rozhovoru, keď už sme boli unavení. Ďalšiu príležitosť pozhovárať sa s ním som už nedostal, nechcel sa stretnúť.

Čo vás zo získaných informácií najviac prekvapilo?
Zaujímavé bolo zistenie, ako ľudia vnímajú materinský jazyk. Niektorí považujú za svoj materinský jazyk viacero jazykov, nevedia vybrať jeden. V mojom prípade je materinský jazyk jazyk mojej mamy, ale u iného to môže byť jazyk pestúnky. Tento výskum vlastne "sproblematizoval” pre mňa takú samozrejmú kategóriu, akou je materinský jazyk.

Čo ste sa od respondentov naučili?
Dali mi veľmi veľa informácii o viacjazyčnosti a dobrý pocit, že to, čo robím, niekoho zaujíma, že je to pre nich dôležité. Dali mi satisfakciu, ktorú som dovtedy ako literárny historik nepoznal, pretože som písal o starých témach, ktoré sú síce zaujímavé, ale bezprostredne sa našej reality nedotýkajú. Dali mi to, čo dostanete od každého človeka, ktorý vám venuje trochu pozornosti, priazne a sympatie. Vďaka ich rozprávaniu som prežil dejiny dvadsiateho storočia v rýchlokurze. Je celkom iné, keď o dejinách čítate a hovoria k vám texty, ako keď máte informácie od človeka, ktorý to skutočne zažil.

Je príbeh starých Bratislavčanov uzavretý alebo ešte trvá?
Trvá. Po vyjdení knihy som dostal veľa zaujímavých reakcií od neznámych ľudí, ktorí mi poskytli ďalšie informácie. Uvedomil som si, že spomínanie vyvoláva ďalšie spomienky.