Režim Slovenského štátu a jeho predstavitelia sa v dnešnej dobe stali symbolom pre extrémistov, ktorí sa ostatnými demokratickými voľbami dostali až do súčasného slovenského parlamentu. Ospravedlňujú a zľahčujú zločiny, vyzdvihujú vtedajšiu slovenskú štátnosť, spochybňujú Slovenské národné povstanie. Historik a riaditeľ Múzea SNP v Banskej Bystrici Stanislav Mičev tieto názory považuje za účelovo skreslené a nebezpečné pre ďalší vývoj našej krajiny. Veľa mladých ľudí totiž nevidí alebo nechce vidieť paralelu medzi fašistickými ľudákmi a terajšími extrémistami.
Slovenský štát odhlasoval Snem Slovenskej krajiny 14. marca 1939 v Bratislave. Čo tomu predchádzalo?
Nacistické Nemecko sa už pripravovalo na vojnu, hoci to robilo pod rôznymi zásterkami. V zahraničnopolitických a vojenských koncepciách rátali so zónou, ktorú si podrobia a bude ich podporovať. Začali preto podnikať kroky k rozdeleniu Československa okliešteného už po Mníchovskej dohode. V Čechách a na Morave vytvorili protektorát a Slovensku nanútili samostatný štát. Ako vhodná osoba na jeho čelo sa im pozdával Jozef Tiso, ktorý mal vo verejnosti vysoký kredit a okrem toho bol katolícky kňaz. Tisova vďačnosť za darovanú štátnosť sa prejavovala úplnou oddanosťou Adolfovi Hitlerovi.
Rozhodnutie o samostatnom Slovenskom štáte v područí nacistického Nemecka padlo veľmi rýchlo. Prečo?
Hitler si pozval Tisa do Berlína 13. marca, kde mu dal ultimátum: buď vyhlási okamžite samostatnosť, alebo bude krajina rozdelená medzi Maďarsko a Poľsko, kde mali nacisti podporu. Jednoducho, že Slovensko navždy zmizne z mapy sveta. Počas rokovania prišiel Hitlerov blízky spolupracovník Ribbentrop a niečo vodcovi zašepkal do ucha. Ten vzápätí povedal: Vidíte, už sú maďarské vojská pripravené na hranici. Musíte sa okamžite rozhodnúť. Toto ultimátum bolo vyvrcholením dlhodobých tlakov a zastrašovania. Začiatok roka 1939 bol pre Hitlera časom, keď začal politicky tlačiť na československú vládu. V Prahe hovoril: Urobte si na Slovensku poriadok, lebo ja nepotrebujem, aby tu boli nepokoje. V Bratislave zase: Pozrite, čo Česi s vami robia, ako vás tlačia do kúta, nedajú vám samostatnosť, tak robte niečo. Tieto intrigy, prirodzene, vyvolávali rôzne vášne.
Vedel Tiso, do čoho vlastne ide?
Nechcem sa púšťať do polemík. Isteže, bol v ťažkej politickej pozícii, lebo sa musel rozhodnúť. Faktom je, že sa rozhodol vyhlásiť Slovenský štát, čím prevzal plnú politickú zodpovednosť za to, čo sa bude v ňom diať. Darmo budeme hovoriť, že tu nebol fašizmus, že Tiso nie je fašista, keď politika, ktorú realizoval, bola fašistická, mala nacistické rasové prvky. Podľa ústavy tu nebol fašistický režim, ale vo výkone politickej moci bol. Ak by povedal, že to neberie, zrejme si nájdu niekoho iného, lebo scenár bol daný. Nacisti potrebovali v rámci svojich expanzívnych politík mať u nás priestor, ktorý by kontrolovali a kde by mali zázemie a podporu. Slovensko robilo pre Nemcov, 25 najväčších fabrík patrilo do štruktúry nemeckých zbrojárskych podnikov. Zahraničná politika sa vyvíjala, ako hitlerovci chceli, riešili sme židovskú otázku podľa vzoru nacistického Nemecka, hoci nás do toho výrazne netlačili, dokonca sme sa do nej zapojili ako prví. Pokoj, ktorý potrebovali pre svoje dlhodobé plány, vedel Tiso zabezpečiť.
Prečo nacistickému Nemecku tak záležalo práve na Slovensku?
Nezáležalo mu na ňom. Išlo len o to, aby si nacisti vytvorili pokojné zázemie pre pripravovanú vojnu. Vtedy ešte Hitler nemal takú politickú pozíciu, aby si mohol dovoliť zabrať len tak nejaké územie. Všetko robil tak, aby jeho kroky prijímalo medzinárodné spoločenstvo pozitívne. Chcel si tiež zachovať pred ostatným svetom dekórum, že dáva práva malým národom. Že nie je uzurpátor, že obsadením Sudet nechcel ublížiť Čechom, ale len pomôcť Nemcom na sudetských územiach, Maďarom v južných častiach Slovenska a Slovákom dal vlastný štát, lebo to je tiež národ, ktorý si ho zaslúži. Vyvolával tak zdanie spravodlivej politiky v Európe voči malým národom. A Slováci boli ideálni, pretože tu existovalo i separatistické hnutie v rámci vtedajšej Československej republiky, takže to využil.
Vznik Slovenského štátu sa však prezentoval ako naplnenie tisícročnej snahy Slovákov o vlastný štát…
Tiso zdôrazňoval, že Slovenský štát sa „zrodil z dôsledne rozvinovanej politickej vôle slovenského národa vládnuť sám nad sebou na celej čiare, neodvisle od kohokoľvek.“ Presviedčal o tom verejnosť, hoci sám prinajmenšom tušil, že to tak nie je. Treba tiež povedať, že na Slovensku nebola nijaká politická sila, ktorá by sa usilovala o vznik Slovenského štátu. Aj Hlinkova slovenská ľudová strana bola len za autonómiu. Geopolitika však rozhodla inak. Hitler sa rozhodol, že zo Slovenska bude mať štátik, ktorý bude ukazovať, ako sa dá s ním spolupracovať. To mu veľmi vyhovovalo z medzinárodnopolitického hľadiska.
Krajinám západnej Európy neprekážala Hitlerova rozpínavosť?
Tridsiateho septembra 1938 bola podpísaná Mníchovská dohoda o odstúpení časti územia Československej republiky, konkrétne Sudet, Nemecku. Vtedy nás Briti aj Francúzi opustili ako spojenci za akúsi víziu mieru s Hitlerom. Bolo však jasné, že pri Sudetoch to neskončí, pretože už predtým v marci Hitler obsadil Rakúsko. V novembri 1938 došlo k Viedenskej arbitráži, keď Nemecko a Taliansko donútili Československo odstúpiť časť južného územia Slovenska Maďarsku. Vedeli o Hitlerových zámeroch. Poprední predstavitelia európskych mocností v zahraničnej politike, samozrejme, sledovali politický vývoj. Viedli sa komplikované politické rokovania, v ktorých mal Hitler prevahu. Snahy za každú cenu sa vyhnúť konfrontácii s nacistickým Nemeckom nakoniec zlyhali. Táto opatrnícka politika viedla k rozpútaniu 2. svetovej vojny napadnutím Poľska 1. septembra 1939.
Aká bola v tom čase politická situácia na Slovensku?
Po voľbách v decembri 1938 sa k moci dostali ľudáci. Začal sa totalitný, autoritatívny režim jednej politickej strany. Boli zakázané ľavicové a židovské politické strany a spolky. Konali sa nedemokratické voľby do Snemu, Česi boli vyháňaní z pracovných pozícií, začala sa protižidovská propaganda. Nastali čistky vo verejnom a v hospodárskom živote. Toto veľmi vyhovovalo Hitlerovým plánom v stredoeurópskom priestore. Keď napadol Poľsko, nebolo to spontánne rozhodnutie, ale dávno predtým dôsledne vypracované koncepcie. Voľný prístup k ďalším hraniciam Poľska, teda nielen z Nemecka, ale aj z Protektorátu Čechy a Morava a zo Slovenska, vytváral pre Nemcov výhodnú pozíciu na útok.
Deportácie Židov, vyvražďovanie bezbranných ľudí v mnohých obciach po potlačení Povstania… Obhajcovia Tisa tvrdia, že o tom nevedel a neexistuje nijaký dokument, v ktorom by s tým súhlasil, prípadne ho podpísal.
Musel o tom vedieť, akurát to prehliadal, ignoroval to, bral to ako menšie zlo pred uchopením Slovenska „čechožidoboľševikmi“. Samozrejme, že nič nepodpisoval, nemusel, lebo vtedy už fakticky vládli na Slovensku Nemci a on iba robil štafáž a dával ich násiliu punc neoficiálneho súhlasu s očistením Slovenska pred jeho nepriateľmi. Akceptoval, že moc mali k dispozícii radikáli a Nemci. Nechal im voľnú ruku. Existujú dokumenty, kde slovenské ministerstvo obrany dáva k dispozícii slovenských vojakov pre špeciálne protipartizánske jednotky a Hlinkovu gardu pre súčinnosť s nemeckými policajnými orgánmi. Hádam by nejaký nemecký veliteľ neprišiel za Tisom, aby podpísal popravu civilistov. Také sa nerobilo. Tiso vedel, čo sa robí, a neprotestoval. Skúsme sa zamyslieť nad tým, aká bola propaganda Slovenského štátu proti Povstaniu. Všetko to boli židoboľševici, čechožidoboľševici, vrahovia, zlodeji, spodina… Tí Tisa nezaujímali, tých sa bolo treba zbaviť. Vtedy bol už niekde úplne inde, než mu to kázala viera a náboženstvo.
Posuňme sa do roviny, že by hitlerovci vojnu vyhrali. Malo by Slovensko nejaké výhody?
Aj keď Slovenský štát kolaboroval s nacistami, po prípadne vyhratej vojne s ním vôbec nerátali a so Slovákmi už vôbec nie. Prišla by likvidácia nielen štátu, ale aj národa. Existuje o tom dokument na nemeckom veľvyslanectve v Bratislave, ktorý jasne hovorí – tretina sa má asimilovať, tretina pôjde na práce, tretinu čaká takpovediac komín. Bol to spojenec, ktorý nás chcel vyhladiť. Bolo to využitie politických koncepcií nacistického Nemecka. Hitlerovi vôbec nezáležalo na Slovákoch, my sme predsa neboli árijci. Po Židoch a Rómoch boli tretí na rade Slovania. Politiku genocídy Slovanov uplatňoval v Poľsku, na Ukrajine, v Bielorusku alebo na ruských obsadených územiach. Civilné obyvateľstvo tam vyvražďovali ako na bežiacom páse. Toto by bolo čakalo aj nás, hoci sme boli ich spojencom.
Téma vojnového Slovenského štátu v posledných rokoch ožíva a stala sa podhubím pre extrémistov, ktorí ho otvorene obhajujú.
Trochu súhlasím, trochu nie. ĽS NS ospravedlňuje Slovenský štát a jeho režim, relativizuje vinu na zločinoch, ktoré sa tu v tom období diali, dokonca často glorifikuje Tisa a ďalších jeho spolupútnikov, ale v poslednej dobe si na to dávajú veľký pozor. Je to všetko iba ľúbivá politika smerom k verejnosti, ale tie uniformy ležia kdesi v skrini a čakajú na príležitosť. Zbytočne sa prezliekli do zelených tričiek, zmýšľanie zostalo, aké bolo. Nenávisť, rasové prvky… Fakľové pochody v uniformách prívrženci ĽS NS ospravedlňujú mladíckou nerozvážnosťou, zatvárajú oči nad prešľapmi, rodinkárstvom a straníckymi kamarátskymi flekmi na banskobystrickom župnom úrade, nedodržanými sľubmi. Väčšina ich voličov nevníma paralelu medzi ľudákmi a ĽS NS.
V čom vidíte paralelu?
V politike určite, veď používajú rovnakú terminológiu. Keď si prečítate Gardistu a Slováka z vojny a niektoré argumenty, ktoré sú v časopise, ktorý vydávajú teraz, nájdete celé vety rovnaké, podobné karikatúry. Zjednodušená propaganda ako bola za Slovenského štátu, funguje aj u nich – urobíme poriadok. V čom sú iní, ako boli vtedy ľudáci voči Židom, Rómom a Čechom. Na webovej stránke si píšu, odvahou proti systému. Proti akému systému, proti demokracii? Rozdiel medzi súčasným systémom a tým, ktorý by nastolili, je veľmi jasný. Dnes sedia v parlamente, môžu šíriť svoje názory, to je demokracia. Keby boli oni pri moci, už by nikoho k iným názorom nepustili. Pravdu by mal len vodca, ten by rozhodoval. Toto si ľudia uvedomia, až keď bude neskoro.
Existujú aj názory, že Slovensko mohlo zostať už vtedy samostatné a mali sme sa o to usilovať.
Je to čistý politický nezmysel. Tým, že sme sa prihlásili k československej štátnosti, získali sme späť stratené územia a prihlásili sa k demokracii. Rovnako sme sa tak postavili na stranu víťazných mocností. V tomto svoju úlohu zohralo Slovenské národné povstanie, ktoré tiež spochybňujú. Proti nacistom sa nevzoprelo zopár partizánov a ruských parašutistov, ako tomu oponenti hovoria, ale aj samotná slovenská armáda, ktorá predtým bojovala po boku Nemcov. Tisovi sa rozsypal celý bezpečnostný aparát. Kolaborácia s nacizmom sa všetkým prejedla. Aj národohospodárom, ktorí postavili v tom čase na nohy ekonomiku a Slovenský štát „vďaka“ vojne relatívne prosperoval. Aj oni sa podieľali na príprave SNP. Asi vedeli, čo robia. Keby boli s režimom spokojní, tak sa nijaké povstanie neudeje.
Zo všetkého plynie historické poučenie. Aké by sme si mali vziať zo 14. marca 1939?
Spojenectvo s nedemokratickými režimami nikdy neprináša efekt, ktorý si ľudia myslia, že by priniesť malo. Vždy to vedie k tragédii. My to poznáme za takmer 80 rokov našej histórie veľmi dobre. Ak chce byť štát demokratický, musí sa hlásiť naozaj k hodnotám, ako sú sloboda, ľudské práva a demokracia ako taká. Keď z tohto ustúpime, sme na zlej ceste, ktorou sa Slovensko ubralo po 14. marci 1939. Slovákom to napriek tomu prinieslo jedno, že si uvedomili, že si vedia samostatne spravovať svoje veci, či už v hospodárstve, kultúre, alebo spoločnosti. Zistili sme, že sa vieme o seba postarať, ale zároveň sme odmietli kolaboráciu s nacizmom a radšej sme sa rozhodli pre demokratickú ČSR ako pre totalitný Slovenský štát. To je dôležité. Nikto nemohol vtedy vedieť, že po vojne znova príde totalita, tentoraz komunistická, ktorá nás zväzovala štyridsať rokov. O to viac by sme si mali vážiť obdobie demokracie, v ktorom žijeme.
Stanislav Mičev (59)
Foto: Archív S. Mičeva
Generálny riaditeľ Múzea SNP v Banskej Bystrici. Narodil sa a žije v Banskej Bystrici. Vyštudoval Pedagogickú fakultu Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici, učiteľstvo v aprobácii slovenský jazyk – dejepis. Akademické tituly získal na Fakulte humanitných vied UMB. Riaditeľom Múzea SNP je od roku 2006. Podieľal sa na zahraničných i domácich projektoch, jedným z posledných bolo Digitálne múzeum zo štrukturálnych fondov EÚ. Je členom viacerých vedeckých rád historikov doma i v zahraničí. Na svojom konte má tiež expertnú činnosť pre Ministerstvo spravodlivosti Kanady, ako aj množstvo scenárov k dokumentárnym filmom a rozhlasovým dokumentom. Je autorom a spoluautorom publikácií o 2. svetovej vojne. Za Slovenskú národnú expozíciu v Osvienčime ako spoluautor scenára získal cenu za Najlepšiu expozíciu v roku 2002.