IT expert pracuje s projektmi o kolektívnej inteligencii aj hlúposti

Učíte na fakulte informatiky. V nasledujúcom školskom roku k vám začnú chodiť študenti, ktorí sú rovnako starí ako Google. Dá sa povedať, že je to už úplne digitálne gramotná generácia?
Vidíme, že už naši súčasní študenti sú v kontakte s informačnými technológiami odmalička a teraz prichádza generácia, ktorá si nepamätá svet bez internetu. Vidieť, že sú odmalička vychovaní na počítačoch. Ale to, že človek dokáže ovládať počítač, je len jedna stránka veci. IT (informačné technológie – pozn. autora) gramotnosť nepozostáva z toho, že niekto vie ovládať Facebook. Aj v digitálnom prostredí človek potrebuje logické myslenie, schopnosť argumentovať a komunikovať.

Nemala by sa teda napríklad stredoškolská informatika viac zaoberať aj istou spoločenskou orientáciou vo svete IT?
Kvalita informatiky na stredných školách je veľmi premenlivá. Stretli sme sa s výbornými učiteľmi aj s menej šikovnými. Niektorí naši absolventi sa rozhodnú pre takúto kariérnu dráhu a učia študentov neuveriteľné veci. Ale to je skôr výnimka, celkovo je problém presvedčiť informatika, aby zostal učiť na vysokej škole, nieto ešte na strednej alebo základnej. Veď si len porovnajte tabuľkový plat stredoškolského učiteľa s pozíciou v súkromnom sektore v odbore informatiky. Sčasti sa preto snažíme medzi stredoškolákmi robiť osvetu aj my z fakulty, no nie je to v našej hlavnej náplni práce, takže takéto akcie majú svoje limity.

Čo im hovoríte, keď sa na takúto akciu predsa vyberiete?
Nedávno som bol napríklad s kolegom rozprávať stredoškolákom o tom, čo všetko si o nich Facebook eviduje. Tí študenti si vôbec neuvedomovali, koľko toho o sebe zdieľajú. Dokonca sme im ukázali jednoduchý nástroj, ktorý poskytuje samotný Facebook, a ktorý umožňuje sa v tých dátach pohrabať. Boli z toho šokovaní. Vedieť čosi o tom, ako funguje súkromie na internete, to je podľa mňa jedna z vecí, ktorú by som dnes už zaradil medzi všeobecnú gramotnosť. Vedieť si na internete vyhodnotiť, čo je bezpečné, ktoré informácie sú pravdivé, vedieť si ich aj overovať… A je problém, že väčšina stredných škôl zatiaľ neprichystá študentov na takýto svet, v ktorom však už žijeme dlhšie.

Viackrát ste vašu fakultu prezentovali aj na Noci výskumníka. Akcia slúži na popularizáciu vedy, vysokoškolského štúdia u mladých ľudí. Vy však asi nepotrebujete naháňať záujemcov o štúdium. Informatika dnes letí…
Štatistika hovorí pomerne jasne. Máme takmer stopercentnú uplatniteľnosť v odbore. Takisto jedny z najvyšších, podľa niektorých štatistík dokonca najvyššie platy našich absolventov. Takže ten záujem zo strany študentov stredných škôl určite je. Našou aktuálnou výzvou je skôr to, ako ich na škole udržať. Dnes je situácia taká, že do zahraničia odchádzajú už bakalári. Na propagačných akciách o štúdiu sa teda nezameriavame až tak veľmi na to, aby sme ukázali, prečo u nás študovať, ale snažíme sa ukázať, prečo sa oplatí u nás aj doštudovať. Je škoda, že niektorí dnešní mladí ľudia sú už akoby vopred rozhodnutí, že musia odísť zo Slovenska a žiadne argumenty ani nechcú počuť. Oberá to našu krajinu o šikovné mozgy.

To je však už celospoločenský problém. Vráťme sa k tej motivácii zostať na škole. Aké sú vaše argumenty?
Snažíme sa najmä prezentovať úspešné projekty, z ktorých mnohé prerástli pôdu našej školy a našli uplatnenie v zahraničí či v súkromnom sektore. Jedným z nich je práve projekt Askalot, ktorý zaujal ľudí z Harvardu. Pekne ukazuje, že sa niečo dá dokázať aj doma. Napokon, bol to jeden z argumentov, prečo som na škole zostal aj ja. Najskôr ako doktorand, teraz ako odborný asistent. Videl som potenciál v rozbehnutých projektoch. A tiež som mal chuť učiť, ovplyvňovať ďalšie generácie.

Projekt Askalot súvisí s konceptom kolektívnej inteligencie, ktorému sa vo vašom výskume venujete. O čo ide?
Je to koncept tzv. múdrosti davu, ktorý ľudstvo pozná od nepamäti, no ktorý sa dosť zmenil s príchodom internetu. Pretože celý svet má k sebe teraz oveľa bližšie, ľudia vedia intenzívnejšie komunikovať. Najznámejším príkladom jeho internetového využitia je určite Wikipedia, v súčasnosti najväčšia encyklopédia na svete, ktorá je tvorená davom. Ale minule som so svojimi študentmi robil experiment, ktorý koncept vysvetľoval úplne triviálne.

Aký to bol experiment?
Naplnili sme veľkú nádobu lentilkami. Každý z tridsiatich šiestich prítomných študentov mal napísať svoj odhad, koľko sa ich v nádobe nachádza. Mali sme odhady od dvesto lentiliek do sedemtisíc. Keď sme však všetky odhady spriemerovali, vyšlo nám číslo 1 317. Lentiliek v nádobe bolo v skutočnosti 1 323. Ani najlepší odhad nebol tak blízko k pravde, ako priemer, ktorý predstavoval práve tú kolektívnu múdrosť.

Nie je to viac o pravdepodobnosti ako o múdrosti?
Bol to najmä príklad, ako koncept jednoducho vysvetliť, ale pri spomínanej Wikipedii už zjavne ide o kolektívnu inteligenciu. Keď najväčšiu encyklopédiu vytvárajú státisíce expertov, darí sa vybudovať niečo, čo si získalo rešpekt. Jednotlivec, či nejaký úzky tím, by to nikdy nedokázal. Kolektívna inteligencia vlastne hovorí o tom, že nikto nevie všetko, ale každý vie čosi, čím môže prispieť k výsledku. Aj bežný používateľ internetu neustále nielen využíva kolektívnu inteligenciu, ale do nej aj prispieva. Napríklad už len tým, že na sociálnej sieti zdieľa nejaký článok alebo obrázok. Vlastne tým vyjadruje svoj hlas pre daný obsah, vyjadruje sa, že ide o niečo zaujímavé. A na takomto princípe funguje pomerne veľká časť súčasného webu.

Ako s tým súvisí váš projekt Askalot?
Z celého spomínaného konceptu kolektívnej inteligencie som si vybral systémy na odpovedanie na otázky v komunitách. Nie je to nový systém, môžete ho poznať z webu a služieb ako Yahoo! Answers, Wiki Answers či Stack Overflow. Každý, kto má problém, na ktorý nevie nájsť odpoveď, môže využiť tieto systémy na pridanie svojej otázky a od komunity získať odpoveď. S výberom najlepšej odpovede mu pomáhajú ďalší používatelia, ktorí svojím hlasovaním vyjadrujú súhlas s obsahom odpovede. Ak pýtajúci sa používateľ dostane odpoveď, s ktorou je spokojný, môže túto odpoveď označiť za akceptovanú, aby uľahčil hľadanie riešenia pre používateľov s podobným problémom v budúcnosti. Tento spôsob riešenia problémov ma veľmi zaujal a v akademickom roku 2013/2014 sme ho s tímom študentov inžinierskeho štúdia naRuby aplikovali v rámci tímového projektu pre potreby fakulty. Výsledkom nášho snaženia sa stal systém Askalot, prvý systém takéhoto druhu špecifický navrhnutý pre odpovedanie otázok naprieč celou fakultou. Našou motiváciou na jeho vytvorenie bolo aj to, že študenti majú veľa otázok a čas učiteľov na ich zodpovedanie je obmedzený. Študenti si vďaka nemu vedia pomôcť aj navzájom, čím sa vlastne aj učia niečo nové, pretože keď chcú sformulovať odpoveď, musia téme sami dobre rozumieť.

Ujal sa systém v praxi?
Študenti s ním vyhrali TP Cup, čo je naša fakultná súťaž tímov. Už veľmi skoro sa to ukázalo, ako úspešný nápad. Systém sa využíva dodnes, zatiaľ je v ňom asi šesťsto zodpovedaných otázok – od organizačných typu, ako funguje knižnica, až po odborné z rôznych oblastí. A funguje to aj v tom smere, že si študenti často odpovedajú navzájom, čím odľahčujú nás pedagógov.

Ako sa o internom študentskom systéme využívanom v Bratislave dozvedeli na Harvarde?
O projekte som napísal publikáciu, ktorú som potom prezentoval na medzinárodnej konferencii v kanadskom Vancouvri. Zaznamenali sme záujem z viacerých strán a ponuka prišla od výskumníka Josepha J. Williamsa z Harvardovej univerzity. Mali záujem náš systém využívať nie priamo na ich univerzite, ale v rámci programu edX. Je to jeden z najväčších poskytovateľov otvorených kurzov pre masy, ktorý vytvorili v roku 2012 spoločne Harvardova univerzita a Massachusettská vysoká škola technická.

Foto: Robert Hüttner, Pravda

ivan srba Odborný asistent na Fakulte informatiky a informačných technológií Slovenskej technickej univerzity v Bratislave Ivan Srba.

Ako také online kurzy fungujú?
Veľmi podobne ako klasické kurzy na univerzite. Ako študent sa prihlásite do systému, prednášky máte vo forme videí, ktoré tam nahrávajú vyučujúci. Ku koncu minulého roka pridávalo kurzy do systému edX 70 univerzít, pričom nejaký z 1 270 kurzov malo zapísaných takmer desať miliónov študentov. V rámci kurzu sa zvyknú poskytovať záznamy prednášok, skriptá a cvičenia. Študenti majú aj online testy, kvízy, cvičenia. Problém je v tom, že v týchto kurzoch sa nedá komunikovať s vyučujúcimi priamo naživo. Väčšinou preto majú aj fórum na podporu komunity. A práve tu sme spolu s výskumníkom z Harvardu našli uplatnenie pre náš Askalot.

Predpokladám, že ste ho nezaviedli plošne.
Celý systém sme s ďalším tímom študentov museli najskôr prispôsobiť na podmienky systému edX. Askalot sa tak ocitol ako možnosť, ktorú si môžu vyučujúci zvoliť k svojim kurzom. Bolo však potrebné ich priamo presvedčiť o výhode tohto riešenia. Napokon sa podarilo presvedčiť pedagógov z univerzít Caltech (USA) a Delft (Holandsko), takže systém využilo už viac ako 5-tisíc študentov zo 147 krajín sveta. Ako fakulta máme navyše kooperačný projekt s univerzitou vo švajčiarskom Lugane a v srbskom Novom Sade. Švajčiari jeho používanie pripravujú, v Novom Sade sa už využíva. Jeho ďalšie rozšírenie v systéme edX či inde v zahraničí však závisí aj od financií, väčšie uplatnenie by už záviselo od výraznejšej spolupráce s Harvardom. Uvidíme. Nás hlavne teší, že niečo, čo začínalo len ako študentský projekt, sa takto dostalo do sveta, čo nie je práve najbežnejší scenár.

Určite by mohol byť inšpiráciou aj pre iné slovenské školy. Mnohé projekty na univerzitách sa robia len do šuplíka, prípadne pedagógovia nechávajú nezmyselne opakovať študentom tie isté, už mnoho ráz riešené témy. Ako sa tomu vyhnúť?
Dosť nám pomáha spomínaný tímový projekt, v rámci ktorého vznikol aj Askalot. Tak ako sa na iných vysokých školách bežne riešia bakalárske a inžinierske projekty, u nás máme ešte jeden navyše, a to je tímový projekt. Funguje už presne dvadsať rokov, keďže bol zavedený v roku 1997. Jeho cieľom je naučiť študentov spolupracovať. Oni väčšinou počas štúdia pracujú na zadaniach individuálne a zrazu sa prvýkrát stretnú s tou krutou realitou, že treba začať pracovať v tíme, spoločne sa rozprávať o problémoch a riešiť ich. Ak to celé má mať zmysel, musíme riešiť reálne problémy, pričom takéto riešenia môžu mať svoj vlastný život aj po ukončení projektu, môžu školu prerásť.   Problémy, teda témy, určujete vy?
Áno, aj. Každý rok prichádzame so kolekciou nových tém, medzi ktorými je povedzme vypustenie balónu do stratosféry, ale aj mnohé riešenia, ktoré pomáhajú fakulte alebo sú určené priamo pre prax. Okrem toho môžu študenti prichádzať aj s vlastnými projektmi. Nie všetko sa skutočne neskôr využíva, ale je pozitívne, že nejde o tzv. šuplíkové projekty. Zároveň aj vďaka takýmto projektom vidia študenti zmysel univerzitného štúdia informatiky.

Šikovní mladí programátori, ešte v tínedžerskom veku, kedysi naozaj vyhlasovali, že vysokú školu nepotrebujú, pretože sa všetko vedia naučiť sami. Stretávate sa s tým ešte?
Platí to známe, že čím viac sa človek učí, tým viac zisťuje, ako toho v skutočnosti vie málo. Podľa mňa takí mladí samoukovia sa neraz zamerajú len na určitú oblasť, v ktorej môžu byť naozaj špičkoví, ale to je niekedy krátkozraké riešenie. Vysoká škola naozaj rozširuje obzor, človek získava istý nadhľad a lepší základ pre beh na dlhé trate. Keď človek staví napríklad všetko na jeden programovací jazyk, ktorý sa však prestane používať, môže mať problém. Ak rozumie princípom a celému kontextu oblasti, dokáže sa v tomto našom dynamickom prostredí, kde už trojročné je niekedy zastarané, lepšie orientovať a prispôsobovať.

Slovenským vysokým školám sa niekedy vyčíta aj slabé napojenie na prax. Spolupracujú univerzitní informatici s firmami? Má o nich súkromný sektor vôbec záujem?
V rámci doktorandského štúdia som sa venoval témam, ako je dátová analytika a strojové učenie. Inými slovami, je to prehrabávanie sa v tzv. veľkých dátach, ktoré sa dnes zhromažďujú cez internet v najrôznejších oblastiach, a pátranie po ich využití, tvorbe nejakých vzorov. V praxi uplatnenie takejto práce nachádzate napríklad v internetových obchodoch, keď nakupujete nejaký tovar a systém vám odporučí, čo ďalšie by vás v obchode mohlo zaujímať. Pre firmy je vývoj takýchto systémov veľmi žiadaný, nie vždy vedia zohnať odborníkov, ktorí by im to vedeli navrhnúť. Aj preto momentálne spolupracujeme so súkromnou firmou na systéme odporúčaní pri nákupe v online obchodoch, no som zmluvne viazaný mlčanlivosťou, takže viac nemôžem prezradiť. Ale chcem tým povedať, že ten záujem od firiem určite je. Pre nás je to zaujímavé v tom, že pracujeme s reálnymi dátami v skutočnom prostredí.

Spracovávanie veľkých dát pre marketingové účely však môže byť aj kontroverznou témou. V Spojených štátoch pre jednu veľkú sieť supermarketov prišli vývojári na spôsob, ako podľa dát zo zákazníckych kariet vedia veľmi skoro určiť, že je zákazníčka v skorom štádiu tehotenstva, a preto jej môžu ako prví posielať letáky s ponukou pre budúce mamičky. Ako univerzita musíte byť asi pri takýchto spoluprácach opatrní…
Tento prípad poznám a samozrejme, že otázka súkromia nás veľmi zaujíma a určite na to pri spoluprácach myslíme. Pre prax však vyvíjame aj iné systémy. V jednom na základe konceptu kolektívnej inteligencie podľa predchádzajúcich meraní z elektromerov v domácnostiach vieme predikovať spotrebu elektrickej energie. V inom projekte prepojenom s praxou analyzujeme medicínske skeny, ktoré lekárom pomáhajú odhaliť nádory.

Zastavme sa ešte raz pri termíne kolektívna inteligencia. V poslednom čase sa v súvislosti s davom na internete hovorí skôr o masovej hlúposti.
Áno, aj viacerí výskumníci vravia, že tak, ako existuje kolektívna inteligencia, jestvuje aj kolektívna hlúposť. V praxi to vidno na tom, ako ľahko ľudia podľahnú rôznym hoaxom či konšpiračným teóriám. To je práve tá odvrátená strana internetu. Na druhej strane, nesmieme podľahnúť pocitu, že práve tá prevažuje. Podľa mňa hrajú prím naďalej jeho výhody.

V trende sú tento rok rôzne automatické systémy či aj obyčajné zlepšováky, ako ľudí upozorňovať na nezmysly na internete, či ako zvýšiť úroveň, či povedzme inteligenciu verejnej diskusie na webe. Facebook už označuje klamlivé správy upozornením, nórsky server verejnoprávnej televízie a rozhlasu NRK zase prišiel s nápadom, že diskutovať o článkoch budú môcť len tí, čo ich pochopia. Overia to troma jednoduchými otázkami pod článkom. Nerozmýšľali ste nad tým, že by úroveň na webe mohla zvýšiť aj väčšia aplikácia diskusných systémov typu Askalot?
Zatiaľ sme neuvažovali, že by sme to vedeli v nejakej podobe aplikovať na verejný web. Ako som už spomínal, takéto služby už na internete fungujú, my sme ich len ako prví aplikovali pre využitie na univerzitách. S jedným z našich študentov napríklad teraz riešime systém, ktorý dokáže automaticky rozpoznať nenávistné príspevky v diskusiách na internete. Konkrétne to testujeme v komentároch pod videami na videoserveri YouTube. Systém má sám rozpoznať, keď sa niekto snaží iného uraziť alebo mu vynadať. A práve nedávno sme zistili, že čosi podobné pripravuje aj Google. My samozrejme nemáme na vývin také prostriedky ako Google, ale sme radi, že aj u nás na fakulte máme možnosť riešiť projekty, ktoré sú aktuálne celosvetovo dôležité a v trende.