Foto: Wikipedia.org
V bitke pri Moháči v roku 1526 zahynul kráľ Ľudovít II. a s ním veľká časť elity Uhorska. Začalo sa 150-ročné obdobie tureckej nadvlády, ale aj vnútorných bojov, povstaní. A predsa sa niekde na pozadí v šľachtických dvoroch rozvíjal svojský kultúrny a intelektuálny život. Ako je to možné?
Ľudia majú vždy potrebu spríjemniť si život aj v ťažkých podmienkach. Nesmieme zabúdať na to, že práve v čase, keď nastupuje osmanská hrozba, sa začína aj reformácia. Myšlienky humanizmu okamžite prenikali aj na naše územie. A navyše nie celá krajina bola frontom, vojenskou zónou.
Koncentroval sa kultúrny rozvoj v Uhorsku práve na území dnešného Slovenska?
Určite. Osmanská ríša obsadila veľkú časť Uhorska, ale na území dnešného Slovenska sa tá hranica zastavila. Bola vyššie, ako je dnes hranica s Maďarskom. Aj tu sa viedli vojny, prebiehali presuny armád, objavili sa epidémie, hladomory, ale predsa len tu ľudia zažívali dlhšie pokojné obdobia, počas ktorých sa mohli orientovať aj na krajšie stránky života. Práve na toto územie sa sústredila šľachta, ktorá ušla z najohrozenejších oblastí, z dnešného južného Maďarska, Chorvátska. Niektoré majetky si kúpila, iné dostala darom. Zvýšila sa tu koncentrácia society, ktorú by sme dnes nazvali spoločenskou elitou.
Šľachta sa sťahuje najmä na vidiek. Prečo nie do miest?
Niektorí šľachtici sa usadili aj v mestách. Lenže mestá si strážili svoje privilégiá a šľachta nechcela prísť o tie svoje. Odmietala napríklad platiť dane a to v mestách vyvolávalo konflikty.
Prečo sa aristokrati vysťahovávali z opevnených hradov na vyvýšeninách a stavali si nové menej zabezpečené sídla nižšie v krajine?
Pretože chceli pohodlnejšie bývať. A mali väčšie nároky na estetiku. Musíme sa pozrieť na hrady z hľadiska obytných priestorov. Vtedy si uvedomíme, aké boli v podstate malé. Sú to kamenné steny, na neprístupných miestach, čo síce zaisťovalo najvyšší stupeň bezpečnosti, ale zároveň to spôsobovalo problémy. Napríklad s vodou, čo je základná životná potreba. Ak priamo na hrade nevyvieral nejaký prameň, tak museli vodu voziť v sudoch hore z dediny. Alebo stavali cisterny, kde sa zachytávala dažďová voda, čo zas nebolo hygienicky veľmi dobré. Takže hrady boli studené, nepohodlné a už nezodpovedali dobovým potrebám.
Čo to znamená malé?
Predpokladalo sa, že na hrade v jednej miestnosti spala celá rodina a ešte aj služobníctvo. V tejto dobe mladí šľachtici cestovali do zahraničia, chodili tam na štúdiá a videli aj iný spôsob života ako byť na hromádke, nedajbože ešte aj v blízkosti nejakého dobytka. Preto si v kaštieľoch vytvárali samostatné obytné priestory pre pána, pre paniu, mali tam zvlášť jedálne, kde sa odohrávalo nielen stravovanie, ale aj spoločenský život, deti mali vlastné priestory, stavali si kúpeľne. A zabezpečili si komfortné kúrenie, už sa nemuselo vstupovať do miestnosti, do kachlí a kozubov sa nakladalo zvonku. Navyše si šľachtici kupujú drahý, pohodlný nábytok. Už to neboli nahrubo ohobľované dosky, lavice a prične na spanie so slamníkmi. Začína sa dbať na to, aby aj nábytok bol pohodlný a pekný.
Sú to všetky tie kaštiele, z ktorých väčšina na Slovensku chátra?
Bohužiaľ, musíme si priznať, že sa k týmto pamiatkam, či už zo 16. alebo 18. storočia, správame veľmi macošsky. A pritom je to taký kus minulosti tohto národa, ktorý by si zaslúžil podstatne lepšiu starostlivosť. Myslím si, že všetky tie argumenty, že nie sú peniaze, sú len výhovorky. Nie je pravda, že nie sú peniaze.
Poznáte nejaký zaujímavý príklad?
Minulú jeseň som bola v Dubnici nad Váhom. Keď som videla kaštieľ Illésházyovcov (Ilešháziovcov), skoro mi vypadli oči. Mesto opravuje túto pamiatku bez toho, aby do toho vstupovalo ministerstvo. Je to len o tom, že sa našli ľudia, ktorí venovali obnove veľa času, zháňali granty, peniaze z európskych fondov. A čo je taká slovenská zvláštnosť, našiel sa miestny podnikateľ, ktorý do toho investoval veľa peňazí. Nie desaťtisíce, ale podstatne vyššie sumy. Rekonštrukciu robia poctivo, vidno, že dbali na to, aby sa zachoval dobový kolorit. Lenže to je skôr svetlá výnimka.
Foto: Maďarské národné múzeum
Na toto veľké miznúce dedičstvo upozorňujú najmä záhradní architekti (napríklad kniha Richarda Kubištu Historické parky a záhrady: Nitriansky kraj), pretože pri každom významnom sídle vznikal aj krásny park. Dalo by sa povedať, že sme kedysi boli parková veľmoc…
Slovensko je náramne bohaté. Okrem toho, že sa nám zachovalo niekoľko kaštieľov, ktoré patrili aristokratom, je tu veľmi veľa menších kaštielikov a kúrií. A tie sú veľmi krásne. Bývali v nich šľachtické rodiny s nižším postavením, nebolo to nič obrovské, ale to neznamená, že by to bolo menej hodnotné. Raz sme si urobili s kolegami výlet po Turci. Tento región spoločne s Liptovom je charakteristický množstvom obydlí drobnej šľachty. Dnes sú v dezolátnom stave. Vliezli sme do jednej zadebnenej budovy, vošli do veľkej miestnosti, v ktorej bol zachovaný kazetový strop. A uprostred vybitá diera, z ktorej trčali drsné dosky ako lievik. Družstvo si tu zriadilo sýpku. Zhora sypali obilie. Utkvelo mi to v mysli ako nočná mora. Kazetový strop, ktorý asi zabudli ukradnúť, a niekto ho surovo prerazil…
Zdá sa, že na rozdiel od okolitých krajín venujeme malú pozornosť aj dokumentom z tohto obdobia. Je veľká časť písomností v archívoch stále nespracovaná?
Áno. Naše archívy majú materiál zoradený, uchovaný. Ešte sa však nedostal do rúk bádateľom. Sú to však náročné rukopisné materiály na výskum a v cudzích jazykoch. Je tam veľa balastu. Čítate, čítate, zabijete tri dni čítaním dokumentov, z ktorých nič nevyťažíte, ale potom príde niečo ako blesk z jasného neba. Dokumenty v našich archívoch skrývajú ešte mnohé zaujímavé poznatky.
Napríklad, že mravoučné diela, ktoré prikazovali ženám sedieť doma a rodiť, boli úplne mimo reality. Naozaj mali ženy viac právomocí?
Súviselo to s tým, že muži museli ísť bojovať. A kto bol pre nich najdôveryhodnejším človekom, ktorý mal spravovať ich majetok? Samozrejme, žena. U žien sa začalo viac dbať o to, aby boli vzdelané, aby neboli len strojmi na rodenie a rozmnožovanie rodu, ale aby dokázali plnohodnotne zastúpiť manžela počas jeho neprítomnosti. Vplyv na to mala renesancia, reformácia, šírenie humanistických myšlienok.
Aké zdroje to dokazujú?
V tomto období sa nám ako huby po daždi rozmnožuje ženská korešpondencia, manželky si píšu s manželmi, rodinou, priateľmi. A práve v týchto listoch je veľa vecí, ktoré ozrejmujú ich každodenný život. Čo prežívali každý deň, aké mali starosti, plány, ako sa zaobchádzalo s deťmi. Možno aj tureckému nebezpečenstvu v úvodzovkách vďačíme za to, že sa akceptácia ženy posunula výrazne dopredu. Čo bolo v protiklade s mravoučnými dielami, ktoré buď vychádzali z múdra starých cirkevných otcov, alebo ich písali mnísi, ktorí žili v reholi, úplne mimo každodennej reality šľachtickej či meštiackej domácnosti, nieto poddaného. Mohli si dovoliť len filozofovať o tom, že žena sa má iba modliť a rozjímať.
Aj napriek tomu, čo ste povedali, s nástupom osvietenstva to vyzerá, že ženy majú zrazu menej práv ako v stredoveku. Prečo?
Je to úplný paradox. No musíme sa pozrieť na to, ako sa v 18. storočí mení spoločenská situácia, keď nastupuje Mária Terézia. Už sa nebojuje priamo v Uhorsku. Kým šľachta do 17. storočia žila na vidieku, v 18. storočí sa stáva mestskou šľachtou, stavia si veľké paláce. A žena, ktorá býva v meste v paláci, už nemá toľko povinností ako žena, ktorá sa predtým musela starať o desiatky dedín a stovky poddaných. Ona bola predtým tá, čo spolurozhodovala a vydávala príkazy. V meste sa ženy síce venujú intelektuálnym činnostiam, čítajú, hrajú na hudobných nástrojoch, ale už sa priamo nevenujú organizačnej práci.
Zapájali sa uhorské šľachtičné v 16. storočí do bojov?
Niektoré aj priamo. No prinajmenšom dohliadali na zásobovanie súkromných vojsk, aby mali zbrane, jedlo a všetko ostatné. V listoch manželom opisujú, ako organizovali vojsko, ako si najímali vojakov a ako sa potom hnevali, keď niektorí odišli v službe domov, pretože sa im zdalo, že sa nič nedeje. Manželia ich potom chválili, ako dobre zorganizovali obranu.
Prečo aj napriek pokrokovosti pôsobila uhorská šľachta pre zahraničie exoticky?
Uhorská šľachta sa nikdy necítila v habsburskej monarchii doma. Keď po Moháči na trón nastúpili Habsburgovci, pokladali ich za "cudzích”. Boli to "Nemci” a voči nim panovala v uhorskej societe odjakživa zdržanlivosť, ak nie nevraživosť. Uhorskej šľachte veľmi dlho trvalo, kým sa integrovala do mnohonárodnostnej rakúsko-uhorskej monarchie. Česká šľachta bola promptnejšia a oveľa skôr začala zastávať významné funkcie a úrady na viedenskom dvore. Uhorská aristokracia sa infiltrovala pomaly. Niežeby panovník nemal záujem, ale uhorskí šľachtici nechceli. A najmä, pridŕžali sa svojich tradícií. Stačí sa pozrieť na ich portréty.
Narážate na oblečenie?
Ešte aj v 19. storočí sa pridržiavajú svojich tradičných odevov. Už na prelome 16. a 17. storočia je ten rozdiel v odievaní naozaj veľký. Na viedenskom alebo na pražskom dvore Rudolfa II. sa nosili úplne iné šaty, prevládala španielska móda. Pančuchy s nohavicami po kolená, všetko nariasené, obrovské množstvá látky. Naproti tomu uhorská móda bola veľmi praktická.
Kvôli vojne?
Chlapi počítali s tým, že každú chvíľu môžu ísť do boja. Jeden starý maďarský historik z konca 19. storočia napísal, že uhorský šľachtic sa v tomto období paradoxne najviac podobal na svojho najväčšieho nepriateľa – Turka. Ešte aj frizúry mali turecké strihy. Prevzali oblečenie, ktoré bolo praktické pri jazde na koni, čižmy, ktoré vydržali veľkú námahu a niekoľkodňové cesty. A zároveň si uhorská šľachta popri tom udržala čosi svoje tradičné. V jedlách, mentálnych prejavoch. Cestovatelia sa často na to pozerali s nepochopením, písali, ako zvláštne tu ľudia žijú, že vo Francúzsku, vo Viedni sa také dačo už dávno nerobí, neje alebo nenosí. Aj tento pohľad zvonku je dôkazom markantného rozdielu medzi Uhorskom a inými časťami Európy.
Uhri podľa cestovateľov nenormálne pili. Ak taký Mikuláš Bethlen, ktorý sa rozhodol, že sa bude vystríhať opilstva, si na obed a na večeru dal nanajvýš jeden a pol litra vína, koľko sa pilo bežne?
Pán vydával nariadenia pre príslušníkov dvora o tom, koľko mohli dostať denne mäsa, chleba a vína. Víno bolo všeobecne uznávaným nápojom. Nižšie služobníctvo nedostávalo víno, ale pivo, lebo bolo lacnejšie. Ak sluhovia dostávali víno, tak nebolo kvalitné. Bolo pozlievané z desiatkov. Každý poddaný, ktorý mal dva-tri riadky vinohradu, doniesol džber vína (džber bola väčšia drevená nádoba s dvomi uchami, pozn. red.), všetko sa to zlialo. Takéto víno sa predávalo aj v dedinských krčmách. Nebolo veľmi dobré, ale stále lepšie ako voda, ktorá sa vtedy nepila z pochopiteľných hygienických dôvodov. Práve v týchto panských inštrukciách môžeme nahliadnuť na množstvá vína. Samozrejme, pán sám seba neobmedzoval. A tak máme borcov, ktorý podľa prepočtov a podľa zachovaných dokumentov vypili desať až 12 litrov za deň. A potom boli abstinenti, ktorí si dali len tri litre.
Foto: Wikipedia.org
Opilstvo bolo zrejme rozšírené, keďže sa v receptároch objavovalo toľko návodov, ako niekomu zhnusiť pitie. Napríklad spáľ lastovičku, podrv na prášok a daj vypiť vo víne…
Zachované receptáre sú veľmi zaujímavé. A svedčia práve o neduhoch v rodine. Ak v nich nájdeme viacero "zaručených” liekov na francúzsku nemoc, tak to znamená, že niekto v rodine mal syfilis. Ak tam bolo viacero receptov, ako sa brániť opilstvu, tak v rodine bol evidentne niekto, s kým boli problémy. No a ako ináč odučiť piť? Nedalo sa inak, pokúšali sa aj magickými prostriedkami. No neviem, nakoľko boli úspešní.
Istvánovi Csákymu (Štefanovi Čákymu) podávali na obed aj večeru 25 mís s jedlom, v každej iné mäso. Bolo to veľa aj na vtedajšie európske pomery?
Takéto množstvo sa podávalo väčšinou pri hostine. Normálne bolo tých šesť až osem mís. Boli to veľké misy, ktoré sa vyložili všetky naraz na stôl. Nebolo to ako dnes, keď máme postupne chody, najprv predjedlo, potom polievka, druhé jedlo, dezert. Vtedy doniesli všetky jedlá na stôl naraz a každý si zobral to, na čo mal chuť. Na výber bola aj hus, kapún (kohút), ryby, no variabilita jedál bola zabezpečená najmä omáčkami. Polovica husi bola v žltej, druhá v zelenej omáčke a už to bolo iné jedlo. Ale je faktom, že v uhorských šľachtických rodinách bolo obžerstvo spolu s opilstvom často páchaným hriechom.
Jedlo tvorí v dnešnej spoločnosti významnú časť odpadu (tretina všetkého vyrobeného jedla končí v koši podľa FAO). Čo robili vtedy s nezjedeným jedlom?
Plytvanie bolo v tom čase vylúčené. Pri jedení totiž platila hierarchia. Zriadili sa jedálne, v ktorých bolo päť až šesť stolov. Pri prvom sedel pán s najbližšími hosťami alebo úradníkmi. Pri druhom pani so svojou suitou. Deti, ak boli malé, stravovali sa zvlášť v inej miestnosti. Pri treťom stole sedeli ďalší nižší úradníci a tak ďalej. Služobníctvo, ktoré malo na starosti dobytok, paholci, tí všetci dostávali zvyšky z jedál. Jedlo bolo nakrájané, čo ostalo, sa im odnieslo. Nič nezvýšilo. Niečo ako vyhadzovanie jedla vtedy nepoznali. Vždy bolo v dedine zopár chudákov a niečo sa mohlo aj skŕmiť.
No predsa, keď v knihe vyratúvate množstvá baraniny, hydiny, ulovených rýb a zveri, vytvára to obrázok nesmiernej spotreby prírodných zdrojov. Aký mali šľachtici vzťah k životnému prostrediu?
Či mali niečo ako ekologické povedomie? Áno. Bolo to evidentné pri rybníkoch. Mnohé sa zakladali a nasadzovali preto, aby mali ryby v zime, keď sa začínal dlhý pôst. V lesoch platilo hájenie. Bolo to obdobie, keď sa nesmelo loviť. Samozrejme, keď si pán zmyslel, tak si strelil, aj keď sa nemalo. No poľovanie a rybolov boli regálnymi právami, ktoré bežný človek nemal. Za pytliactvo boli prísne tresty, dokonca aj trest smrti. Keď sa vyrúbali lesy, automaticky sa vysádzali nové. A je fakt, že tých lesov bolo podstatne viac. Podľa opisov cestopiscov boli rieky bohaté na ryby, ako napríklad Tisa, v ktorej vraj ani vodu nebolo vidno, toľko sa tam hemžilo rýb. Na toto všetko sa veľmi dbalo.
Vráťme sa ešte k Turkom a uhorskému vkusu. Ako sa miešali západné a východné vplyvy?
Máme aj také príhody, že uhorskí chlapci išli študovať do Nemecka, Švajčiarska, Francúzska, prišli v dolománoch (typický kabátec, ktorý má turecký pôvod), mentiekach (kabátoch) a boli všetkým smiešni. Písali domov rodičom, nech im okamžite pošlú peniaze, aby si nakúpili primeraný odev. A potom, keď sa vrátili domov, tak si priniesli so sebou zahraničné výstrelky a doplnky. Aj takto postupne prenikala móda. V 18. storočí začali nosiť parochne, najprv malé, potom veľké, čo bolo predtým nemysliteľné. Muž si oholil hlavu, pretože išiel bojovať. V 18. storočí už muži nebojovali a tak mohli nosiť oblečenie, ktoré sa hodilo do salónu. Zmenil sa životný štýl aj odievanie. Už neboli potrebné čižmy na koňa, keď mali pohodlné črievice a vozili sa v kočoch. Nosili pančuchy, pretože už si nepotrebovali chrániť lýtka pred nepriateľským šípom. Pokiaľ však ide o 16. a 17. storočie, tak tam si uhorská šľachta tvrdošijne stráži niektoré prvky. Napríklad u šľachtičien to bola zástera.
Pracovný odev?
Nikde inde sa zástera nenosila. Ani trebárs v Nemecku. Zásteru nosila žena, ktorá si nechcela ušpiniť šaty pri varení, pri praní. Uhorské šľachtičné ich mali na okrasu. Bohato vyšívané, veľmi jemné s čipkou, krásnymi kvetmi, so vzormi. Bolo to na parádu a nie, aby sa neušpinili.
Čo to symbolizovalo?
Myslím si, že pracovitosť.
Uhorský odev mal nespočetné ozdoby, ktoré mali aj praktický význam. Prámiky, šujtáše, bortne, ženilky. Zachovalo sa niečo dodnes, napríklad na historickej uniforme Čestnej stráže prezidenta?
Zachovalo sa to práve na vojenských uniformách a odevoch. Alebo keď si pozrieme Štúra a jeho generáciu, ich obrázky na uhorskom sneme v polovici 19. storočia, všetci nosia tento štýl odevov, hoci už trochu iné strihy a menej vyzývavé farby. Práve pestrofarebnosť bola charakteristickým prvkom mužského odevu v Uhorsku v 16. a 17. storočí. Najobľúbenejšou bola červená, čím ostrejšia a výraznejšia, tým lepšie. V inventároch, pozostalostiach, nákupných zoznamoch sa zachovali neskutočne pestré mužské odevy, až si ťažko vieme predstaviť, kam to človek nosil. Napríklad dolomán z tmavomodrého zamatu so zlatými kvetmi s jasnožltou podšívkou, k tomu zelená čapica s perom, červené nohavice, žlté čižmy a ešte všetky tie zlaté nášivky, ozdoby. A teraz si to porovnajte so španielskou módou. Bola čierno-biela. Všetko sa nosilo čierne s bielymi doplnkami. A zrazu prišiel takýto uhorský chlap v kožených gatiach na viedenský dvor, tam všetci v bielych pančucháčoch a len sa naňho čudne pozerali.
Foto: Wikipedia.org
Nosili uhorskí muži v 16. storočí ešte sukne?
V tejto otázke sa historici odievania dosť sporili. Nohavice boli rôznych strihov a existovali aj také širšie, ale neboli to sukne, aj keď ich niektoré pramene tak uvádzajú. Pravdepodobne išlo o niečo, čo chránilo nohy pri jazde na koni, možno, aby jazdcovi nebola zima. Bežne sa však nenosili.
Skúšali ženy nosiť nohavice?
Skúšali. Ale neodporúčalo sa to. Považovalo sa to za nehoráznosť. Máme zachované správy, keď si ženy na dobrodružnej výprave obliekli nohavice alebo sa na maškarný ples prezliekli za mužov, ale u mravokárcov to vyvolalo veľkú nevôľu. Žena má byť ženou a nemá sa čo opičiť po mužovi.
Číro, aké dnes nosí Hamšík, bolo módne už v novoveku. Vidno ho napríklad na zásnubnom obraze Pavla Esterházyho, keď mal 14 rokov. Odkiaľ to prišlo?
Bola to vyslovene turecká móda. Neviem, prečo sa to našim tak páčilo, ale dlho sa to udržalo. Bolo to veľmi rozšírené.
Francúzski dôstojníci hodnotia Uhrov ako špinavých a nedbajúcich o hygienu. Bolo to tak?
Aj vtedy bola hygiena individuálna vec. Dnes máme kúpeľne s tečúcou vodou, prísunom mydla a napriek tomu niektorí ľudia zapáchajú horšie ako stredoveký rytier, ktorý mal raz za mesiac možnosť okúpať sa. Dnes je štandard sprchovať sa každý deň, čo vtedy nebolo len preto, lebo ani v tých najpohodlnejších kaštieľoch nemali zavedenú tečúcu vodu. A ak aj mali, bola len studená. Musela sa zohriať, služobníctvo muselo nanosiť obrovské množstvo vody. Navyše dobový človek nebol taký precitlivený na pachy ako my. V meste tiekli všetky splašky po ulici, ulice neboli dláždené, premávali sa po nich zvieratá, kravy, prasce, špinili tam. Nočníky sa vylievali na ulicu. Nesmieme si robiť ilúzie, že mestá boli krásne čisté. Boli presýtené pachmi. Aj napriek tomu si však myslím, že určitý stupeň hygieny sa v tom čase predpokladal u každého, najmä u spoločensky činných ľudí. Inak si neviem predstaviť, načo by mali v domácnostiach také obrovské množstvá nádob, lavórov, krčahov, umývadiel. Množstvo toaletných potrieb si nakupovali.
Kde?
V Istanbule, v Benátkach, vo Viedni kupovali mydlá. Niežeby sa doma nevyrábali, ale hľadali niečo voňavejšie a jemnejšie. Tiež parfumy a neskôr sa zachovali účty plné púdrov a farieb na vlasy. Boli to prírodné prostriedky. Ak niekto veľmi šedivel, tak si vlasy prifarboval orechovou alebo dubovou kôrou. Prefarbovali sa najmä ryšavé vlasy.
Neboli v obľube?
Vtedy boli ryšaví ľudia vystavení posmechu alebo ich ohovorili z bosoráctva. Bol to negatívny znak. Dnes si farbíme skoro všetci vlasy na ryšavo.
Možno dať do súvisu aj bohatú kúpeľnú tradíciu na Slovensku s osmanskou expanziou?
Určite. Pretože Turci vybudovali vlastné kúpele na obsadenom území, niektoré sa zachovali podnes, hlavne na území dnešného Maďarska. Druhá vec je, že Slovensko je relatívne bohaté na teplé minerálne pramene. Ľudia prišli veľmi skoro na to, že majú liečivé účinky. Kúpeľná kultúra sa začala rozvíjať už v stredoveku, ale až od druhej polovice 16. storočia sa to stáva vyslovene módou, príjemným trávením voľného času, spojeným s relaxom a liečením. Práve vtedy sa vybudujú niektoré kúpeľné strediská, boli známe kúpele v Piešťanoch, Rajeckých Tepliciach, Štubni, v Burgenlande v Rakúsku, v západnej časti Maďarska.
Ako to vo vtedajších kúpeľoch fungovalo?
Šľachta chodievala tam, kde to mala najbližšie. Thurzovci chodili z Bytče do Rajeckých Teplíc, pretože Rajec im patril. Bolo to blízko, bolo to pohodlné, nemali s tým veľké výdavky. Väčšinou sa liečba kombinovala aj s pitím minerálnych vôd. V Piešťanoch vyvierali pramene pri Váhu, kde bolo všetko bahnité. Postavili tam však búdky, ktoré sa prenajímali. Takže človek sa neváľal v bahne niekde vonku, ale v búdkach. Ich cena zodpovedala vybaveniu. V Štubni už bol murovaný kúpeľ, ale bolo potrebné prísť zavčasu, pretože sa to rýchlo zaplnilo a už nebolo miesto. Veľký biznis sa týkal aj prenajímania budov pre hostí, hostincov, apartmánov. Korešpondencia pred začatím sezóny hovorí len o tom, kde by sa dalo zohnať nejaké voľné miesto, kde by sa dal prenajať dom.
Dnes sa chodia do rovnakých miest ľudia liečiť, relaxovať a možno si ani neuvedomujú, že tu kedysi panoval čulý politický ruch. Mocní sem zrejme nechodili len na dovolenky…
Mnohí z vtedajších politikov v kúpeľoch úradovali. Ak bol niekto starý alebo mal problémy. Využil to napríklad Mikuláš Esterházy, Juraj Thurzo (Turzo) ale aj František Wesselényi (Vešeléni). Sedeli v teplej vode, všetci úradníci okolo nich kmitali, oni prijímali návštevy, delegácie a takto spoločensky fungovali. Vôbec to nebolo proti bontónu, ak palatín úradoval v kúpeľoch. Išiel tam s celou svojou suitou a úradníkmi a riešili všetko, čo bolo treba. Dokonca sa traduje, že Wesselényiho sprisahanie vzniklo práve v štubnianskych kúpeľoch. Sedeli tam chlapci vo vode, máčali si kolená a pritom konšpirovali.
Prečo sa až v 16. storočí začínajú oddelene kúpať muži a ženy, vo verejných kúpeľoch sa oddeľujú bazény, stavajú sa priečky. Dovtedy to nebol problém?
Stredovek bol menej prudérny ako obdobie, ktoré prišlo s reformáciou. A treba dodať, že ani to spoločné kúpanie nemalo súhlas cirkvi. Vždy to považovala za semenište hriechu. Mestské kúpele však predstavovali jednu budovu, nepostavili sa dve len preto, aby sa mohli ľudia samostatne kúpať. Pravdou je, že do verejných kúpeľov chodili skôr muži. Ženy hygienu vykonávali radšej doma, nakoniec museli okúpať aj deti. V každom prípade, stredovek bol v mnohých veciach prostejší. Nikoho nepoburovalo, ak niekto išiel po ulici, zrazu si čupol a vykonal potrebu. Neskôr sa toto nemohlo stať. Na stredovekých obrazoch vidíme, že ľudia spali nahí. Od 16. storočia však nachádzame v inventároch nočné odevy, dokonca nočné čiapky. Takže už sa telo zakrýva, už je menej vyzývavé a je nevhodné, aby sa niekto odhaľoval.
V knihe často spomínate básnika Jána Rimaya, ktorý išiel viackrát nakupovať do Istanbulu uteráky, špongie, mydlo, textílie, obuv, luxusné veci. Robili to mnohí. Nie je to paradox, že Osmanská ríša bola pre Uhrov najväčším nepriateľom a zároveň lákavou kultúrnou inšpiráciou?
Celé obdobie tureckého ohrozenia nebolo jednou trvalou vojnou. Boli tam aj veľmi dlhé obdobia, keď bolo prímerie, niekoľko desaťročí. Nuž a je to o tom, že uhorskí šľachtici si čoraz viac nárokovali na príjemné a luxusné veci. Mohli sa najesť toho, čo sa doma vypestovalo. Lenže oni chceli citrusy, pomaranče, parmezán, chobotničky. Chceli sa odlíšiť, tak si dopriali luxusné turecké mydlo. Túžba po krásnych a príjemných veciach bola dostatočným hnacím motorom. Netýkalo sa to len luxusného tovaru. Napríklad kovospracujúce alebo kožiarske remeslá boli v Turecku na neporovnateľne vyššej úrovni ako tu. Šable, meče sa vyrábali z podstatne kvalitnejšej ocele, boli krajšie, vyšperkované. Panciere, drôtené košele, odevy, obuv, to všetko vedeli Turci vyrobiť na lepšej úrovni ako tunajší majstri. A tak, keď bol mier, na obidvoch stranách hranice strážne veže, v nich posádky, nebojovali, tak obchodovali. Až je prekvapujúce, aké vzťahy nadviazali, keď sa napríklad uhorský kapitán a Turek nazývajú v listoch milým švagrom. Prvý si dáva doviezť kone, zbrane, odevy z Turecka a druhý mu dáva na revanš drevo.
To sa oplatilo?
Drevo bolo cennou komoditou. Tu bola celá krajina zalesnená, ale tam dole drevo nebolo a Turci ho na stavby potrebovali. Štát na jeho vývoz uvalil embargo, ale kto ho dodržiaval, keď sa dalo na tom tak dobre zarobiť?
Čo toto všetko z každodenného života Uhrov napovedá o kultúrnych vplyvoch?
Prienik kultúr sa nedá zastaviť. Je dôležité prijímať toho druhého, ale pritom si treba zachovať aj vlastnú kultúru, vlastnú mentalitu. Netreba zabúdať na vlastné korene. Treba využiť to dobré z nového. Uhorskej šľachte sa to dlho darilo. Snažili sa, chránili si to svoje, nepreberali bezhlavo všetko, ale neubránili sa úplne. Nakoniec zastaviť sa to nedá. Veď koľko každodenne používaných vecí nám Turci priniesli. Dnes si pomaly nikto nevie predstaviť život bez rannej kávy. Spočiatku, keď ju Uhri pili, tak im to nechutilo, dívali sa na to ako na nejaký čierny atrament. Koncom 17. storočia už v inventároch nachádzame kávovary, šálky na kávu. Alebo tulipány. Holandsko je síce krajinou tulipánov, ale tie prišli najprv z Turecka, až potom sa začali pestovať v Holandsku. Orgován. Papuče. Čižmy.
Tünde Lengyelová (1960), historička
Foto: Ľuboš Pilc, Pravda
- Je odborníčkou na raný novovek.
- Na pôde Historického ústavu SAV sa venuje dejinám každodennosti, sociálnym dejinám, skúma hospodárske a spoločenské pomery v mestách, spoločenské postavenie žien.
- Je predsedníčkou Slovensko – maďarskej komisie historikov a predsedníčkou Sekcie pre rodové štúdie Slovenskej historickej spoločnosti pri SAV
- Napísala desiatky vedeckých štúdií a článkov, je autorkou monografie Bosorky, strigy, čarodejnice, je spoluautorkou kníh Báthory – Život a smrť, Alžbeta Bátoriová – Pani z Čachtíc a najnovšie aj Hradné kuchyne a šľachtické stravovanie v ranom novoveku.