Avari neboli démoni a Slovania neboli neviniatka

Najnovšie dôkazy o tom prináša archeologický výskum pri Podunajských Biskupiciach pod plánovaným obchvatom Bratislavy. Nález takmer 500 avarských hrobov patrí k najvýznamnejším objavom posledných rokov na Slovensku a archeológ Milan Horňák verí, že vnesie viac svetla do temného obdobia.

Priblížme si trochu obdobie, z ktorého pochádza avarské pohrebisko, 8. storočie. Franský kupec Samo, ktorý pomohol Slovanom poraziť Avarov, už dávno nežije. Ale ešte je ďaleko do Veľkej Moravy a možno ešte len vzniká Nitrianske kniežatstvo. Aká tu bola situácia?

Z hospodárskeho hľadiska je to obdobie stability. Stabilizovalo sa osídlenie na juhozápadnom Slovensku a črtá sa zaujímavý historický fenomén. Spolužitie Avarov a Slovanov. V staršej odbornej literatúre sa označovalo ako slovansko-avarské obdobie. Už sa však od toho upúšťa a používa sa skôr výraz – obdobie Avarského kaganátu.

Aké tu žili etniká?

Ťažko odlíšiť, kto bol Avar a kto Slovan. Reč je totiž o priestore, v ktorom žilo premiešané obyvateľstvo. Ľudia žili v symbióze a dôkazom je aj pohrebisko, ktoré sme objavili.

No asi nemôžeme tvrdiť, že v tom období panoval pokoj a mier…

Nie, nebolo to obdobie mieru. Avari viedli v tom čase veľa výbojov proti Franskej ríši a, naopak, Frankovia tiahli proti Avarom. Súboj vyvrcholil vojenským pochodom Karola Veľkého koncom 8. storočia. Bola to totálna vojna. Karol Veľký chcel vymiesť pohanstvo z Európy. Kto kresťanstvo neprijal, zahynul. Porazil Avarov, úplne ich zdecimoval. Zvyšky pokresťančených Avarov boli presídlené na územie dnešnej Viedne, do Viedenského lesa (Wienerwald, najvýchodnejší masív alpského oblúka v Rakúsku, pozn. red.), kde dožívajú do prvej tretiny 9. storočia, no potom sa strácajú v dejinách. Písomné pramene ich už viac nespomínajú.

Aký mala význam táto lokalita, dnešné Podunajské Biskupice?

Poloha je veľmi špecifická. Avarské náleziská sa dosiaľ objavovali najmä v okolí Devína, sporadicky na úbočí Karpát, napríklad pri Vajnoroch. Jedno menšie pohrebisko sa našlo v Bernolákove. O tejto časti Žitného ostrova sa však dlho hovorilo, že nebola vhodná na osídľovanie.

Prečo?

Často sa tu rozlievali rieky a ich ramená. Bolo to územie močiarov. No výskumy v posledných rokoch naznačujú, že sa tu ľudia predsa len usádzali. Nálezy z druhého brehu Dunaja, najmä tie z rímskeho obdobia, ukazujú, že niekde tu sa musel nachádzať brod. Potvrdzuje nám to aj objav germánskej osady z 2. storočia na našej lokalite. Predpokladáme, že sa nachádzame v blízkosti starej komunikácie, niekde tu prechádzali ľudia z jedného brehu rieky na druhý.

Neskúmali ste len avarské pohrebisko, našli ste aj sídlisko, ku ktorému patrilo. Aké malo väzby s okolím?

Dôležitú úlohu zohrával už spomínaný riečny tok. Ako zásobáreň vody, potravy, ale aj ako ďalšia komunikácia. Po ktorej sa dá plaviť. Predpokladáme, že osada nebola osamotená, ale nachádzala sa na území, ktoré patrilo k Avarskému kaganátu. Bola súčasťou širšej sídelnej štruktúry, ktorá komunikovala s vonkajším svetom. Potvrdzuje to nález franskej mince z čias Karola Veľkého, ale napríklad aj šperky, ktoré majú vzťah k Byzantskej ríši. Ak aj neboli vyrobené priamo v Byzancii, musel ich vyrobiť niekto, kto sa ich tradičný spôsob výroby naučil.

Ak ste našli dokopy asi 480 avarských hrobov, aká veľká bola osada?

Vieme odhadnúť čas pochovávania, a to medzi rokmi 730 až 800. Ak sa na počte zomrelých nepodieľala nejaká mimoriadna situácia, vojna, choroby, tak možno predpokladať, že v osade o veľkosti približne 20 domov žilo dokopy asi 100 ľudí. Žili v nej všetky tri generácie, takže sa zhovárame asi o desiatich rodinách. Domy neboli veľké, mali rozlohu asi tri krát tri metre. Nebolo to žiadne mesto, skôr menšia dedina. A pri nej pohrebisko. Z jednej strany ho ohraničovala duna, ktorú vytvorila rieka.

Aká to bola vlastne rieka?

Pravdepodobne niektoré z ramien Malého Dunaja. Súčasné aktívne koryto sa nachádza asi 1,5 kilometra od lokality.

Malo to nejaký význam, že pohrebisko bolo tak blízko pri vode? Ako trebárs pre staršie kultúry, keď ľudia pochovávali mŕtvych za hranicou rieky?

Toto bolo typické skôr pre dobu popolnicových polí datovanú medzi 12. a 8. storočím pred naším letopočtom, keď naozaj pohrebiská vymedzovala voda, čiže medzi pohrebiskom a sídliskom sa nachádzal vodný tok. Možno to bola vtedy symbolika, ohraničenie sveta živých a mŕtvych. Na pohrebisku, ktoré skúmame, je však zaujímavejší iný prvok.

Aký?

Pohrebisko bolo od sídliska vzdialené asi 300 metrov. To znamenalo, že bolo súčasťou každodenného života. To je typické pre konzervatívne spoločnosti. Je to symbolický odkaz. Tam je naša zem, kde sú kosti našich predkov. Vyjadruje to nárok na dané územie. Komunikácia s predkami bola v tej dobe určite dôležitá a podobná symbolika sa zachovala dodnes.

Čo máte na mysli?

Extrémny ale nedávny príklad je z roku 1995, keď chorvátska armáda po operácii Búrka porazila Srbov v okolí mesta Knin a vyhnala ich z veľkej časti územia. Nasledovalo vyhostenie asi 200-tisíc Srbov, pričom mnohí z nich si vykopali z hrobov truhly príbuzných, naložili ich na autá a odvážali so sebou. Takže deje sa to aj dnes. A teraz si predstavme omnoho konzervatívnejšiu spoločnosť, aká tu žila pred 1 300 rokmi.

Čo ešte možno rekonštruovať z pohrebných rituálov?

Kostry sú uložené tak, aby mali nohy orientované na severovýchod a hlavu na juhozápad. Akoby sa zakaždým pozerali na východ slnka. Východ znamená začiatok. Západ koniec. Západná krajina bola tradične spájaná s podsvetím. Verili na posmrtný život, pretože nebožtíkom vkladali do hrobov stravu. Našli sme aj zvieracie kosti, z brava alebo z hovädzieho dobytka. Je možné, že išlo o symbolický prenos živého sveta do sveta záhrobného. Verili, že človek po smrti existuje ďalej v nejakej podobe. Ak matky s deťmi zomreli súčasne, tak boli ukladané do hrobov spolu, pretože verili, že aj na druhom svete budú spolu.

Nenašli ste žiadne zbrane, len niekoľko menších nožíkov. Čo to znamená?

Zbrane tam naozaj chýbali, čo je veľmi zaujímavé. Avari boli spoločnosťou bojovníkov. Celá ich sociálna štruktúra sa zakladala na vojenskej družine a boji. Preto sa v hroboch zvyčajne nachádzajú luky, šípy, šable. My sme nič také nenašli, len pár dlhých, asi tridsaťcentime­trových, nožov a množstvo nožíkov. Možno za tým vidieť slovanský vplyv, asimiláciu so Slovanmi.

V akom zmysle?

Nebolo to z toho dôvodu, že by sme boli mierumilovný národ. To ani náhodou, o čom svedčia mnohé historické pramene. Možno však išlo o symbiózu rôznych zvyklostí. Ako príklad by som uviedol jeden vikinský epos z 9. storočia. Keď pochovávali otca, vložili do komory aj jeho meč. A meč si potom zobral jeho syn. Jednak to bolo kvôli symbolike, ale aj preto, že zbrane boli drahé. Veď aj v stredoveku mal kvalitný damascénsky meč hodnotu dvoch dedín. Takže, ak sme v avarských hroboch nenašli žiadne zbrane, nemusí to znamenať, že žiadne nemali. Len ich tam jednoducho nedávali.

V hroboch ste objavili zvláštne nádoby – milodary pre posmrtný život. Aký mali význam?

Aj tie symbolizovali prechod z tohto sveta do sveta mŕtvych. Predpokladáme, že v nich bola tekutá potrava. Práve v nich sa skrýva veľký význam tohto pohrebiska. Dosiaľ sa na Slovensku vykopalo asi 6-tisíc avarských hrobov. Väčšina v 60. a 80. rokoch. Vtedy si archeológovia kládli väčšinou také otázky, akú má hrniec morfológiu, ako je datovaný, akú má jeho výzdoba analógiu na iných lokalitách. Výplň z hrnca odstránili. Dnes však v z tejto výplne dokážeme povedať, či to naozaj bola tekutá strava. Alebo skôr nejaká kaša. A to nám zas napovie, čo pestovali. Aké mali potraviny. Pomôžu nám prírodné vedy, chemické analýzy. Pri skúmaní kostier zas pomôže stronciová analýza. Spôsob, akým sa ukladá izotop stroncia v zuboch, nám totiž umožní zrekonštruovať život človeka. Podľa toho, ako sa v zuboch ukladajú minerály, vieme povedať, či tu títo ľudia žili dlho, alebo prišli z iného kraja. Pretože napríklad na to, aby sa nejaká populácia úspešne rozvíjala a geneticky nedegenerovala, je potrebných aspoň 400 jedincov.

Avarské nádoby mali výzdobu so slovanskými prvkami. Tiež to naznačuje asimiláciu?

Dá sa povedať, že počiatok mala už v období Samovej ríše, na začiatku 7. storočia. Vo Fredegarovej kronike sa píše, ako tu Samo stretával určitú skupinu mužov, synov Avarov. Tí totiž chodili zimovať k Slovanom a na lôžka si k sebe brávali ich manželky a dcéry. Ich potomkov nikto nechcel. Ani Slovania, ani Avari. Práve títo muži prehovorili Sama, aby spoločne povstali proti avarským otcom. Samov kmeňový zväz, ktorý trval 35 rokov, situáciu na strednom Dunaji stabilizoval. Dochádza k spolužitiu medzi Avarmi a Slovanmi. A kočovní Avari zrazu preberajú typické prvky, ktoré sa viažu na usadlý spôsob života. Chov zvierat, pestovanie, výroba keramiky. Prejavuje sa v celom 8. storočí. Aj preto nachádzame keramiku, ktorá je typická pre Slovanov, má typickú slovanskú vlnovku aj tvar.

Opis vo Fredegarovej kronike je drsný. Archeológ Michal Holeščák však tvrdí, že Avari sa ešte aj dnes zbytočne démonizujú a Slovania sa zas zveličene označujú za holubičí národ. Ako to vidíte vy?

V dejinách možno nájsť viacero podobných situácií. Na začiatku je vojna, ktorá sa nejako vyvíja. No nemôžete neustále bojovať. Raz sa musíte udobriť, nájsť spoločnú reč, inak sa to skončí fatálne. Avari a Slovania nemali k sebe ďaleko. Písomné pramene hovoria, ako už koncom 6. storočia Slovania spoločne s Avarmi vypálili mesto Salona, rímske mesto nad dnešným chorvátskym Splitom. Alebo macedónske mesto Stobi či Heraclea Lyncestis. A ďalšie významné mestá na Balkáne. Využili veľké zemetrasenie, ktoré oslabilo na konci 6. storočia Byzantskú ríšu. Avari spoločne so Slovanmi zaútočili v roku 626 na Konštantínopol, kde však utrpeli výraznú porážku. Čo sa prejavilo v úspechu Samovej ríše. Démonizácia má svoj pôvod v 19. storočí, keď sa dejiny romantizovali a hľadali sa trpiteľské a mesiášske pózy nášho národa. My sme mali byť tí mierumilovní, čo však vedeli vytasiť meč, keď bolo treba. Po vzniku Československa sa táto teória naďalej živila.

Čo sa prenieslo z avarskej kultúry do slovanskej?

Slovania od Avarov pravdepodobne preberali ozdoby mužského opasku. Opasok v tej dobe nielenže spínal odev, určoval postavenie. Našli sme rôzne kovania – ozdoby opasku. V najbohatších hroboch boli mohutné veľké kovania zdobené gryfmi, vyrobené z bronzu s dodatočným postriebrením. Naopak, našli sme aj úplne malé, asi dvojcentimetrové kovania, ktoré naznačujú, že ich majiteľ nebol až taký bohatý. Ženy nosili náušnice s hrozienkovitou výzdobou, ktorá sa neskôr rozvíjala v období Veľkej Moravy. Ale opäť, počiatok majú v tomto období, v druhej polovici 8. storočia. Keď oba národy žili spolu a preberali jeden od druhého prejavy hmotnej kultúry.

Pri pohľade zvrchu je zaujímavá celkom pravidelná štruktúra pohrebiska. Mali presný koncept pochovávania?

Hranice boli jasne vytýčené. Pohrebisko má takmer rovné línie, nie natoľko pravidelné ako pri súčasných cintorínoch, no je evidentné, že hroby sa rešpektovali. Čo znamená, že museli byť označené na povrchu. Nie pomníkmi. Našli sme pozostatky drevených konštrukcií, kolových jamiek. Hroby mali pravdepodobne násyp – rov na tejto drevenej konštrukcii.

Čo ešte dávali Avari mŕtvym do hrobov na tomto pohrebisku?

Vedierka. Staršia literatúra ich označovala za slovanský prejav. Tam, kde sa našlo vedierko, mal byť slovanský hrob. Toto sa však nepotvrdilo. Dnes možno prítomnosť vedierok v hroboch vysvetliť dvojako. Vieme, že vedierka slúžili predovšetkým na napájanie koní. Vedierko tak mohlo symbolizovať koňa. Do úvahy však vstupuje ešte druhá vec. Vieme, že Avari pili zvláštny nápoj. V Maďarsku sa vďaka analýzam zistilo, že ho podávali vo vedierku z tisového dreva…

Tis je však jedovatý…

Keď ste do takéhoto vedierka z halucinogénneho materiálu niečo naliali a nechali to vylúhovať, tak ste sa poriadne omámili. Určite to nerobili každý deň, ale len pri určitých rituáloch.

Dokážete určiť, či sú z tisu aj tieto vedierka, ktoré ste našli?

Je pravda, že drevo sa nám nezachovalo. Iba kovové obruče. No práve v hrdzi by sa mohol skrývať nejaký organický materiál. Uvidíme, čo zistia v laboratóriu. Našli sme napríklad plaketu, v ktorej sa otlačila a zakonzervovala časť uzdy, a verím, že zistíme, z akej kože ju vyrobili.

Bronzové vedro mal v hrobovej výbave neznámy veľmož z Popradu-Matejoviec zo 4. storočia. Archeológ Karol Pieta vtedy uvažoval o varenom víne. Čo mohli mať v týchto nádobách Avari?

To zistíme chemickými analýzami. Pred 40 rokmi archeológovia vysypali obsah z hrnca, vyškrabali hlinu, umyli. A bolo po analýzach. Dnes vieme, že hlina do seba vsiakla obsah nádoby. S pomocou analýz dokážeme zistiť, aké prvky sa tam zachovali a môžeme sa pokúsiť rekonštruovať obsah. Keď sme raz robili výskum v jaskyni neďaleko Handlovej, našli sme nádobu, z ktorej kedysi dávno niečo vykypelo. Vzorky sme poslali na analýzu lipidov a zistilo sa, že v tejto nádobe niekto varil medvedie mäso v ovčom mlieku a potom ju odniesol do jaskyne a nechal tam. To bolo niekedy v neskorej kamennej dobe. Uvidíme, čo nám teraz prinesie analýza lipidov. Vieme, že Avari pili kumys, nápoj z kvaseného kobylieho mlieka. Možno tam objavíme práve toto.

Lebky majú takmer dokonalý chrup. Ako je to možné?

Jedli málo sladkého! (Smeje sa.) Znamená to, že určite jedli vyváženú stravu. To je však zatiaľ iba makroskopický prvotný pohľad. Naozaj mali veľmi dobre zachované zuby. Keď sa však na ne detailne pozrie antropológ, zistí, ako sa opotrebúvali, či mali kazy. V zubnej sklovine sa však skrýva toho oveľa viac. Ako žil ten človek, aké mal choroby. Spolupracujeme na tom s antropológmi z Univerzity Komenského v Bratislave. Zatiaľ vieme povedať, že to nebola celkom zdravá populácia.

Aké mali problémy?

Trpeli rôznymi chorobami, na niektorých kostiach boli stopy po nádoroch. Minimálne jeden človek trpel krivicou, bol od detstva zhrbený. No dožil sa dospelého veku. Čo je zaujímavé, pretože to naznačuje, že bol naďalej súčasťou komunity. Neodvrhli ho. Vďaka antropológom budeme vedieť povedať, aký bol priemerný vek človeka vo vtedajšej spoločnosti.

Boli Avari vysokí?

Muži mali odhadom okolo 170 centimetrov, ženy boli subtílnejšie. Bola to normálna populácia, neboli to Hobbiti. Veľa súčasníkov si ľudí z minulosti predstavuje ako malých, pretože videli drobné postele na stredovekých hradoch. To je však skresľujúci pohľad. V šľachtických rodoch sa sobášili blízki príbuzní, čo sa jednoznačne prejavovalo. Genetika nepustí.

Je však pravda, že sa na južnom Slovensku našli hroby Avarov, ktorí mohli mať aj dva metre?

Áno, v Komárne pod dnešnými lodenicami sa objavilo veľké pohrebisko, kde sa nachádzali aj takíto vysokí jedinci. Lenže, čo ak neboli súčasťou vtedajšej komunity? Čo ak pochádzali odinakiaľ? To sú otázky, ktoré možno zodpovedať modernými analýzami DNA. V každom prípade, to, že sa tam nachádzali aj takíto vysokí ľudia, ešte neznamená, že to bolo v populácii normálne.

Pýtam sa to preto, že sa možno stretnúť s názorom, že slovo Avar má spojitosť so slovom obor. Hoci skutočný pôvod slova sa zrejme skrýva v názve najpočetnejšieho kmeňa War. Čo si o tom myslíte?

Označenie obor môže mať svoj pôvod v mýtoch. Keď ľudia rozprávali o tom, ako ich predkovia bojovali s obrami. Predpokladá sa, že hlavnou zložkou slovanskej armády boli pešiaci. Avari bojovali na koňoch a už z diaľky sa javili veľmi vysokí. Keď do Európy vpadli Huni, ľudia verili, že sú to kentauri, ľudia zrastení s koňmi. Mongolov volali tatári, tartari, jazdci z pekla. Na obyvateľov museli nájazdy nomádov pôsobiť až démonicky.

Tretinu pohrebiska tvorili detské hroby. Nomádi zväzovali deťom v útlom veku lebky, aby dosiahli predĺžený tvar. Našli ste také aj pri Bratislave?

Toto bolo typické skôr pre Hunov ako pre Avarov. My sme nič také nenašli. Zo Slovenska je však takýchto lebiek veľmi málo, myslím si, že sa dajú spočítať na prstoch dvoch rúk. Možno to súvisí s tým, že Huni sa veľmi negatívne zapísali do povedomia vtedajšieho európskeho obyvateľstva. Attila bol Bič boží. A potom sa každý nomádsky kmeň, ktorý k nám vtrhol, začal veľmi rýchlo odvolávať na hunskú tradíciu. Pretože šírila strach.

Prečo to s lebkami detí robili?

Zrejme išlo o to, aby sa odlíšili. Tak ako si dodnes niektoré kmene na rieke Omo vkladajú do úst tanieriky. Asi sa na niektoré veci z pohľadu našej civilizácie ťažko hľadajú odpovede. A možno ich vôbec netreba hľadať. Pre niekoho je práve toto krása.

Avari sa pochovávali aj s koňmi. Robili to aj iné kultúry?

Je to typický prejav nomádskeho spoločenstva. Najvýznamnejšie konské hroby sa spájajú so Skýtmi, nomádskymi kmeňmi, ktoré spomína už Hérodotos. Žili pri Čiernom mori, v priestore, odkiaľ neskôr prišli Avari. V mohyle so skýtskym kráľom pochovali 150 koní. Nemusíme ísť ďaleko. V Chotíne na pohrebisku zo 6. storočia máme viacero hrobov s koňmi. Kone sa pochovávali s ľuďmi aj v dávnejších dobách, v kultúrach popolnicových polí, o čom svedčia nálezy spálených konských kostí.

Aká v tom bola symbolika?

Kôň bol odjakživa ušľachtilé zviera. Nemal ho každý. Iba človek so silným spoločenským statusom, ktorý sa prenášal aj do pohrebného rituálu. Avar mal viacero koní. Pri jeho pohrebe vždy zabili aktuálneho. Mladého. Nebolo to staré zviera. Ale v plnej sile, aby ho mohol človek využívať aj v posmrtnom živote.

Na obrazoch maliari znázorňujú Avarov s odseknutými hlavami pripevnenými na konskom postroji. Bolo to naozaj tak? Alebo symboliku trofejí nahrádzala skôr bohatosť a pestrosť výzdoby konských postrojov, ako to naznačuje archeológ András Csuthy?

Opäť to súvisí s démonizovaním. Pripúšťam, že sa to mohlo diať pri určitých rituáloch, keď chceli dostatočne odstrašiť nepriateľa, vyzdvihnúť svoje víťazstvo. Ale určite by som súhlasil s Andrásom Csuthym, že postavenie bojovníka sa odrážalo skôr vo výzdobe konského postroja a opasku. Hierarchiu v spoločnosti určoval majetok. A bohatstvo Avarov sa kumulovalo najmä v exkluzívnych zlatých kovaniach, nádobách s bohatou štylistikou, vyobrazeniami zo života Avarov. Takéto bohaté veľké hroby sa našli južnejšie od Budapešti, kde sa predpokladá centrum Avarského kaganátu.

Jedným z vašich najvzácnejších nálezov je minca z čias Karola Veľkého. Je ich len 15 na celom svete, pričom tá z Podunajských Biskupíc je jedinou, ktorá sa našla pri vykopávkach. Je možné, že táto vzácnosť nemala pre Avarov skutočnú hodnotu a stala sa len ozdobou pre avarskú ženu?

Bolo to tak. Mincu sme našli v ženskom hrobe. V priestore hrudníka. V jej okolí sa nachádzalo množstvo sklených korálikov, takže je isté, že minca bola súčasťou nejakého náhrdelníka. Minca je predierkovaná, aby sa mohla navliecť na kožený pásik. Bola strieborná, a keď bola nová, musela pôsobiť veľmi elegantne.

Ako sa tam dostala?

Nuž, niekedy si aj my archeológovia môžeme dovoliť fabulovať a vytvoriť príbeh. Obdobie 8. storočia poznamenali bitky medzi Avarmi a Frankmi, ktoré vyústili do víťazstva Karola Veľkého. To je veľmi dôležité. Minca sa používala medzi rokmi 771 a 793, čiže v čase, keď Karol Veľký ešte nebol cisárom a keď sa ešte nezačala totálna vojna proti Avarom. Ťažko by sme si mohli predstaviť, že by žena nosila mincu nepriateľa, ktorý vykonal na nich genocídu. Táto minca sa používala tri roky pred veľkou vojnou, potom sa začali raziť iné. Je možné, že to bola korisť z územia Frankov, ktorú Avar doniesol svojej žene a ona si z toho urobila prívesok, ktorý si zobrala do hrobu.

Čo používali Avari ako platidlo, ak nie mince?

Zhromažďovali drahé kovy, tie mali pre nich význam. Fungoval však najmä výmenný obchod.

Výskum trval päť mesiacov. Dá sa to vôbec stihnúť v takom krátkom čase?

Dalo sa. Pretože sa nám podarilo dať dokopy veľmi dobrý tím kvalitných archeológov. Určite by som vyzdvihol Janu Stehlíkovú, ktorá bola spoluvedúcou výskumu, Lukáša Bártla a ďalších. Každý mal svoju úlohu. Jeden fotografoval, druhý meral, tretí opisoval archeologické situácie, až to bola pomaly manufaktúrna práca. Do toho vstúpili antropológovia pod vedením Michaely Dörnhöferovej, ktorí vyberali kostry, pripravili celý systém na ich balenie, aby to išlo rýchlo. Vystriedalo sa tu asi 110 brigádnikov, študentov archeológie z Trnavy, Olomouca, Brna, Ľubľany. Raz sme robili súťaž v čistení kostier, jedno dievča stihlo od piatej rána do siedmej večera očistiť päť kostier. Ale potom sa jej tri dni snívalo o kostrách. Ja som stihol za deň tri kostry. Ale naproti tomu jeden konský hrob sme začisťovali celý týždeň. Bolo to niečo, čo nás skutočne chytilo, boli sme ochotní pracovať od nevidím do nevidím. Niečo podobné sme ešte nikdy nevykopali a možno už ani nevykopeme. Vychutnali sme si to takým spôsobom, že sme pracovali až do vyčerpania.

Aké sú ohlasy zo zahraničia?

Spolupracujeme s katedrou archeológie v Ľubľane. Ozvala sa nám slovenská antropologička, ktorá pôsobí na Varšavskej univerzite. Kolegovia z Brna. Na jeseň chceme zostaviť silný medzinárodný tím, s ktorým sa budeme uchádzať o grant, aby sme mohli všetky nálezy spracovať. Aby sme tento príbeh posunuli ďalej. Pretože vykopaním sa všetko ešte len začína.