Vendula Svobodová: Som šťastná s manželom po záruke

V roku 2012 sme spolu robili rozhovor a povedali ste mi: O rok sa mi skončí sedem chudých rokov, potom sa hádam začne sedem tučných rokov. Aké roky máte teraz?

Asi to platí, to je podľa egyptskej mytológie. Pred časom sme sa s manželom rozprávali až do rána, vôbec sme nespali, a ja som na druhý deň šla do relácie k známej moderátorke Daniele Drtinovej. Hovorím si: ty jo, taký múdry človek, ja som nespala ani minútu, čo tam budem robiť?

Oni vám tam nedajú na premýšľanie ani sekundu – je to paľba otázok a odpovedí. A ona mi hovorí: Viete, že ste v roku 2008 robili rozhovor pre časopis Euro a povedali ste, že Česi nie sú príliš štedrí, pokiaľ ide o charitu? A ja na to: Asi hej a myslím si to stále. Aj keď objem peňazí venovaných na charitu v Čechách aj na Slovensku vzrastá – je aj viac nadácií. Ale je to tým, že ľudia reagujú na rôzne katastrofy, jednoducho konkrétne podnety. Pre nás v Kvapke nádeje, ktorí pracujeme kontinuálne – kupujeme prístroje do nemocníc a podobne, je to oveľa zložitejšie. Ale keď sa vrátim k vašej otázke o siedmich rokoch – asi áno, vychádza to. Ale čoskoro sa zase tých sedem šťastných, teda tučných, rokov bude končiť, do čerta! (smeje sa)

Ale vyzeráte šťastne – máte nového manžela…

Áno, mám nového manžela – už je po dvojročnej záruke, však manželia sme tri roky. Teraz už náš vzťah s Josefom trvá šesť rokov. Na to, že mu zo začiatku nikto nedával ani tri minúty, je to dobré.

V našom predošlom rozhovore ste mi spomínali, že vám ľudia často hovoria: my sme nevedeli, že ste chytrá, a tiež, že nie ste tučná ako v televízii. Už vám to prestali hovoriť?

Nie, to je furt. Prídu a hovoria mi: jéé, ona nie je tučná. A úplne prvý človek, ktorý sa mi prihovoril na chodníku, bola pani, čo kričala na svojho muža: „Zdeňku, pocém. Stretla som pani Svobodovú.“ A na mňa: „Môj manžel vás má veľmi rád, ja by som potrebovala, aby ste mu podali ruku.“ Zarazilo ma to. A on prišiel a hovorí: „Hele, ona nie je tučná.“ Stáva sa mi to stále. Keď niekde som, z desiatich ľudí mi to povie sedem. To je dosť veľké percento, nie? Asi im v televízii pripadám ako Golem. Niekoho kamera jednoducho nemá rada. Ale horšie by bolo, keby hovorili, že som „blbá“. Tučná, to je ešte dobré.

Zdá sa však, že ste nad vecou. Na vašom instagrame ste k fotke z Nepálu napísali, že by ste sa rada vrátili tam, kde vás nikto nepozná, kde nemáte za menom v zátvorke vek a kde vôbec nikto nerieši vekový rozdiel medzi partnermi. Aké to bolo v Nepále?

Nepál je fantastický. Odísť do cudziny je pre mňa veľmi oslobodzujúce, lebo konečne nikto nič nehodnotí. Je super, byť anonymným človekom medzi ostatnými. Pamätám si, že keď sme boli s mužom úplne prvýkrát v zahraničí, to bolo na ostrove 40 km od Bali, ktorý sa volá Lombok – je krásny, ešte turisticky nepobozkaný, a potom sme šli na Nový Zéland.

Prišiel čašník a úplne automaticky sa spýtal, či máme honeymoon – medové týždne. Vôbec mu nenapadlo, či je niekto starší, mladší, ako vyzerá. Potešilo ma to, tak ten vekový rozdiel asi nie je taký problém, keď sa tu nad tým nikto nepozastavuje. Každá spoločnosť má svoje klišé a predstavy, ktoré sa snaží vnútiť druhým. Takže kedysi som bola priekopníčkou vzťahov starších mužov a mladších žien (jej prvý manžel Karel Svoboda bol starší o 33 rokov) a teraz sa to po rokoch obrátilo a dostala som sa na opačnú stranu. Ľudia to dosť riešia.

Keď už ste odborníčka, čo je lepšie?

Pozrite sa, v živote je to tak, že muž dáva žene zázemie a ona jemu úrodné lono. Proste biologický biznis medzi ľuďmi, ktorí sa priťahujú. Keď je tam ten vekový rozdiel, niektoré veci nie sú možné, takže starší muž s ekonomickým zázemím je v pohode, ale ja s tým úrodným lonom už pokrivkávam. Tak to je. Pre niektorých ľudí sú tieto vzťahy ťažko uveriteľné, ale ja poznám množstvo ťažko uveriteľných vzťahov. Niektoré kvôli vekovému rozdielu, iné z iných dôvodov.

Závisí len od tých dvoch ľudí. Keby bol Karel Svoboda trebárs astronaut, tak by som ho asi nestretla. Tak to je. Človek má nejakú osobnosť, vyžaruje nejakú auru, a preto je príťažlivý aj vo vyššom veku. Rolu hrá aj ekonomická stránka, ale nikdy v živote by človek nemal vymeniť peniaze za svoj čas. Pretože to je to najcennejšie, čo máte. Každý z nás má na tomto svete nejaké obdobie, ale neviete, aké dlhé a keď budete s niekým len z hmotných dôvodov, nemusí sa vám to vyplatiť. Toľko k vekovým rozdielom. Vyjadrila som sa dosť košato, nie?

Vraj ste cestu do Nepálu dostali ako darček od manžela…

…k narodeninám, chápete to? Ja dostanem k narodeninám cestu s batohom na Mount Everest. To je šialenstvo.

Nie je to skvelý darček?

Hovorila som manželovi, že mu nabudúce dám abonentku na operu. Je to krásne, keď to človek fyzicky zvládne. Lenže môj muž je tvrdohlavý a on si chce batoh a všetko vybavenie zobrať so sebou. Takže on mal na chrbte 30 kíl a ja sedemnásť, čo je na moju váhu celkom dosť. Pri niektorých trekoch som si myslela, že ma ten batoh prevráti naspäť. Raz už som myslela, že tam nedôjdem. Jeden krok som robila pol minúty, poznáte to? Mala som začínajúcu horskú chorobu a nevedela som to. Mala som halucinácie. Keď sme sa dostali nad 3 000 metrov, bola som v polospánku – lebo tá choroba sa začína tým, že človek zle spí.

Nebolo mi zle, že by som vracala, ale snívali sa mi strašné hlúposti – to boli tie halucinácie. Napríklad že predávam cédečka s Jiřinou Bohdalovou alebo že sme šli s Honzom Rosákom zaplatiť výkupné za prezidenta Zemana, ktorého uniesli moravskí podnikatelia, alebo som bola s Václavom Noidom v saune. Normálne šialenstvo! Keď sme z Nepálu odchádzali, stretli sme kamaráta horolezca Radka Jaroša – on zliezol všetky osemtisícovky. Rozprávala som mu, čo sa mi snívalo, a on na to: to je jasné, to sú halucinácie. Mala som šťastie, že sa mi to nestávalo cez deň, ale len v noci. Bola som strašne nevyspatá.

Toto bola vaša prvá takto dobrodružná cesta?

Nie, my takto cestujeme stále. Akurát toto bolo do väčšej výšky. Najvyššie sme boli vo výške 5 364 metrov v základom kempe Everestu. Mali sme šťastie. Manžel vybral prvý trek na stranu Anapurny, ktorá nie je až taká pekná – aspoň pre mňa, lebo tam nie sú rovinky s jakmi a so špinavými deťmi. Stále sme šli po schodoch… Schody, schody, rododendrony a až po troch dňoch sme vyliezli a niečo sme videli. Navyše sme mali extrémne zlé počasie. Na druhej strane Everestu, hoci je viac turistická, sú krásne budhistické pamiatky, lietajú tam tie špinavé deti a jaky – proste tie zábery, ktoré poznáte z televízie ako Nepál. Ale na tej našej strane to vyzeralo inak. Raz už som nevládala, sadla som si do krovia a začala som plakať, celkom hotová. Ale to práve súviselo s tou nadmorskou výškou.

Vy ste tam boli sami dvaja?

My sme práve nemali horských vodcov, pretože my to musíme zvládnuť sami. Všetci ostatní mali sprievodcov, šerpov, ale my sme nemali nič. Keď si idete kúpiť jedlo, tak sa vás v Nepále pýtajú: Kde máš sprievodcu? Prišli sme do dediny Phortse, kde sa rodia šerpovia. Bývali sme u jedného šerpu, ktorý deväťkrát vyliezol na Everest bez kyslíka.

Cestu, ktorá nám trvala tri dni, on zvládne asi za tri a pol hodiny. To nepochopíte. Šerpovia na to majú uspôsobený mozog. Mali sme krásny zážitok, že do rána všade napadol sneh. My sme šli v tom snehu k chrámom, kde sú farebné vlajky, svietilo slnko a to bola nádhera. Všetka tá námaha sa nakoniec oplatila.

Takže tie tri týždne v Nepále nakoniec stáli za to. Na instagrame ste písali, že na iné narodeniny ste od toho istého muža dostali hodinky a tie šli samy…

Ako sa hovorí: „Není každý rok posvícení.“

Z Nepálu máte lepšie zážitky.

Ale tie hodinky sú tiež fajn. (smeje sa) Len sú ťažké na ruke.

Vraj obaja s manželom radi fotíte, len každý niečo iné.

Ja ľudí a môj muž hviezdy a prírodu. On napríklad fotí Mliečnu cestu po sekvenciách a skladá to do jednej fotky, na počítači robí postprodukciu. Ja radšej fotím ľudí a žiadne úpravy fotiek na počítači nerobím. Keď sme cestovali, fotil na mobil. Pýtala som sa ho, prečo tie krásny fotky nerobí fotoaparátom a on, že sa mu to nechce vláčiť. Tak som mu asi pred troma rokmi kúpila poriadny fotoaparát a odvtedy fotí.

K tridsiatinám som mu urobila aj výstavu – netušil, že to organizujem. Bola to strašná akcia, pretože som musela získať originály jeho fotografií. Lenže na instagrame sú v malom rozlíšení, to sa nedalo použiť, ale rôznymi trikmi cez kamarátov som nakoniec fotky získala.Manžel bol dojatý a – ja som za odmenu dostala výlet do Nepálu.

Aj si navzájom komentujete fotky?

Ani veľmi nie, Josef taký nie je. Ja som na instagrame oveľa aktívnejšia ako on.

Máte tam aj fotku, kde v trekových topánkach a sukni sedíte na plote, ktorú vraj váš muž okomentoval slovami, že predsa nebude svoju ženu retušovať. Ste rada, že vás nechce retušovať?

Bolo to celkom z diaľky… (smeje sa) V Česku je výrobca trekových topánok, ktorý časť zisku dáva našej nadácii Kvapka nádeje. Preto to Josef fotil, ale teda nemyslite si, že urobil viac ako dve fotky. Náhodou som si obula tie topánky a dala si tričko, vyzeralo to dobre a Josef to odfotil. A že vraj s tým už končí.

Nedávno ste sa stali aj patrónkou dostihového závodiska Pardubice spolu s farárom Zbigniewom Czendlikom. Poznali ste sa už aj predtým? Ako závody pomáhajú chorým deťom?

Áno, poznáme sa. Mám kamaráta, ktorý je člen dostihového klubu v Pardubiciach, a roky tam chodím na Veľkú pardubickú. Slovo dalo slovo a v septembri sa budú konať Dostihy nádeje. Je to strašne fajn, ale časovo náročné. Dostihy sa pre nás vždy končia až po polnoci na druhý deň. Na budúci rok tam bude O kvapku lepšia vstupenka, predávame tam reklamné predmety atď. Črtá sa úzka spolupráca.

Vašou prácou je pomáhať chorým deťom – je to čoraz ľahšie alebo ťažšie? Treba čoraz viac vymýšľať?

Jednoduché to nie je, ale ja sa snažím, aby mi práca bola aj koníčkom a zábavou. Viem, že to znie divne a každý to nemôže povedať, ale snažím sa, aby charita ľudí bavila. A niekedy sa to darí.

Ako ľudí presviedčate? Vraj sa často boja bolesti, keď majú darovať kostnú dreň, no vám šesťročný chlapec, čo daroval dreň pre svojho brata, povedal, že to bolí zhruba tak, ako keď ťa niekto kopne do zadku…

Ľudia majú veľa zvláštnych predsudkov a je len na tých, čo poznajú pravdu, aby ich názory zmenili.

Keď počujete výrok toho šesťročného chlapca, musí to byť až dojímavé…

No je, a preto sa posledné dva roky snažíme tieto predsudky hlavne mladým ľuďom vyvrátiť v rámci našej celoslovenskej kampane „Dobrák od kosti“. Pri tzv. transplantácii kostnej drene, ide totiž v podstate o získanie krvotvorných buniek od darcu a ich podanie pacientovi, ktorého tvorba krvi je narušená. Tieto krvotvorné bunky sa získavajú buď z kostnej drene, ktorá sa odoberá z panvovej kosti, alebo, čo je bežnejšie, separáciou z krvi, ktorá sa odoberá podobne ako pri bežnom darovaní krvi. Vďaka kampani Dobrák od kosti pribudlo do registra desaťtisíc nových darcov. Čo je fantastické číslo.

Kdesi ste spomínali, že ideálnym darcom je urastený muž, športovec, so širokou panvovou kosťou, lebo práve tam je najviac kostnej drene a tej najkvalitnejšej – ale hlási sa vám viac žien ako mužov. Prečo? Majú ženy viac súcitu?

Ženy sú súcitnejšie, keď robíme nábory darcov, vždy je tam viac žien. V Pardubiciach, kde bude dostihový deň pre Kvapku, sme zorganizovali hádzanárov, hasičov, takže prídu aj chlapi. Na Slovensku sme robili jednu akciu so Slovanom a mali sme tam hokejistu, ktorý hral hokej so zlomenými prstami, ale injekciu si pichnúť nedal.

A pritom šesťročný chlapec sa nebojí…

Keď súrodenci vidia, že ten druhý je chorý, a pohybujú sa v nemocničnom prostredí, žijú v tom, hovorí sa o tom, tak je to celkom iná otázka a iný pohľad ako pre človeka zvonku. Možno to ľudia berú tak, ako keď sa daruje krv. Myslia si, že môže hocikto prísť a darovať krv.

Nevidia, že výber darcu kostnej drene je, na rozdiel od darovania krvi, kde stačí len zhoda krvnej skupiny, respektíve existujú aj univerzálni darcovia, prísne individuálne špecifikovaný a zhoda tzv. transplantačných znakov musí byť absolútna. Keby vedeli, že práve oni môžu niekomu zachrániť život, myslím, že drvivá väčšina ľudí by do toho išla bez váhania. Teraz to berú tak: však sú tam iní ľudia, tí darujú.

Aká je šanca, že sa nájde vhodný darca?

Najoptimistickejší uvádzaný odhad v rámci jedného regiónu je jeden ku dvadsaťtisíc. Podľa štatistiky sa pre každého siedmeho pacienta darca bohužiaľ nenájde nikdy, pretože ten „pravý“ nie je v registri darcov evidovaný. Štatistické čísla tiež hovoria, že z registra darcov sa len jedno percento naozaj využije – teda nájde sa zhoda s niekým, kto dreň potrebuje.

To znamená, že 99 percent ľudí je tam len evidovaných do svojich 60 rokov, v Čechách len do 55 rokov, a prejde mnohými procesmi vyhľadávania, v ktorých sa zhoda transplantačných údajov nenájde. Registre sú medzinárodne prepojené – drvivá väčšina darcov pre našich pacientov sú Nemci. Je to aj tým, že majú najväčší register, viac ako 8 miliónov registrovaných darcov. Majú silné kampane, vlani mali vyše 350 000 nových zaregistrovaných darcov. Predstavte si, aké by to bolo, keby sme mali toľko darcov!

A koľko ich máme?

Nových desaťtisíc, na Slovensku sa začínalo s 5 500 zaregis­trovanými, dnes ich je viac ako 16 000. Väčšina štátov má svoj register, ale v rámci genetickej príbuznosti vychádzajú naši darcovia len z Európy. Z transplantačnej jednotky nám hovorili, že mali jedného darcu z Argentíny, ale aj tam predpokladáme priamy európsky pôvod.

Aj pre moju dcérku Kláru, chorú na leukémiu, sme dlho hľadali darcu a ten bol z Walesu. Darcovstvo z Ázie alebo Afriky neprichádza do úvahy, možno by sa dalo z Ameriky, ale na Slovensku taký darca nebol. Slovensko je však jediná krajina na svete, kde v rámci kampane zdravotné poisťovne hradia tie vyšetrenia, inak poisťovňa hradí len vyšetrenia rodinným príslušníkom, kde sa zisťuje vhodný darca.

Prečo je v Nemecku o toľko viac darcov ako u nás? Sú Nemci uvedomelejší?

Ich práca s verejnosťou, a hlavne s mládežou, má 40 rokov náskok. Už na strednej škole ich vychovávajú k filantropii. Potrebujeme osvetu, nie aby ľudia brali informácie zo seriálu Dr. House. Tam videli, že pán strašne kričal a odber kostnej drene ho bolel. Stretli sme sa dokonca s tým, že si ľudia mysleli, že v rámci darcovstva im musia vyoperovať kosť a že z tej nejako vyoperujú dreň. Ale to nie je žiadna operácia.

Vysvetlite, ako to teda je.

Samozrejme, že odber kostnej drene vpichmi do panvovej kosti je v úplnej narkóze, ale odber drene z tzv. periférnej krvi je na úrovni bežného odberu krvi, ktorý zvládne väčšina dospelých bez problémov. Preto je lepšie hovoriť o darcovstve krvotvorných buniek, tie sa totiž z tej kostnej drene separujú a podávajú pacientom. Tento tzv. štep vyzerá ako hustá krv.

Transplantované bunky začnú pacientovi vyrábať novú krv. A zaujímavé je, že ak má darca inú krvnú skupinu ako pacient, tak sa mu krvná skupina zmení. Uvažovali sme aj o kampani nazvanej Moja krvná skupina.

Môže kostnú dreň darovať každý?

Podmienky darovania sú takmer rovnaké ako pri darovaní krvi. Existujú vekové a zdravotné obmedzenia. Zatiaľ sa nezistili žiadne negatívne účinky darovania krvotvorných buniek, napriek tomu musí byť darca v dobrom zdravotnom stave, aby preňho darovanie nepredstavovalo žiadne zdravotné riziko. Samozrejme, darca nesmie užívať drogy a správať sa sexuálne rizikovo.

Čo všetko treba vymýšľať, aby ste získali peniaze – treba humor, známe osobnosti?

Ťahajú najmä známe tváre. Ľudia potrebujú pozitívny príklad. Iné veci zaberajú v Prahe, iné v Bratislave a iné na vidieku. Na Slovensku najlepšie zaberajú osobné príbehy. Ľudia potrebujú vidieť reálne dieťa, jeho rodinu, ktorá s ním celú tortúru liečby prežíva. Ľudia súcitia oveľa viac s konkrétnymi pacientmi, do ktorých sa vedia vcítiť. Nestačí informácia, že treba pomôcť 20 chorým, ale ak požiadame v mene Gabka z Trenčína, ktorý teraz leží na transplantačnej jednotke kostnej drene a čaká na darcu – potom sa prihlási 500 ľudí za týždeň.

Kto zo Slovenska vám pomáha?

Teší nás, že máme v správnej rade Jarku Lajčákovú-Hargašovú, Richarda Lintnera a Danielu Hantuchovú. Sme vďační, že nám na našich charitatívnych podujatiach nezištne pomáha veľa populárnych osobností, ale v poslednej dobe sme musíme vyzdvihnúť ochotu a dlhodobú podporu od Juraja Baču, Michala Kubovčíka a Mira Jaroša. Organizujeme každoročne benefičné koncerty a tu na Slovensku to prebieha oveľa vrelšie ako v Čechách.

Vraj sa za posledných 16 rokov veľa zmenilo a dnes už lekári dokážu zachrániť 70 percent pacientov. To je super.

Je to super. Dávame peniaze na oblasť vedy a výskumu, a práve bádanie je najdrahšie. Ale podieľa sa na tom veľa ľudí.

Ste hrdá na to, že ste k tomu prispeli svojou činnosťou aj vy?

Neviem, ten pocit prišiel asi až po štyridsiatke, skôr som mala pocit, že ma podceňujú. Ale keď sa za seba obzriem, je tam kus práce.

Vraj dnes už viac dokážete poprosiť o pomoc. Ako to robíte?

Súvisí to aj s tým podceňovaním, ale človek nezvládne všetko sám. Súvisí to aj s tým, či človek vie plakať. Ide o osobnostný rozvoj. Človek sa musí uspokojiť s tým, že žije sám so sebou.

Priznali ste, že s Karlom Svobodom si vás ľudia budú spájať už navždy, ale na tom nie je nič zlého. Považujete ho za geniálneho človeka a organizujete aj benefičné koncerty z jeho hitov. Ako dlho to už vlastne robíte?

Kvapka robí v Čechách koncerty 18 rokov, na Slovensku osem rokov. Tento rok by mal Karel Svoboda 80 rokov, takže sme na jeho počesť urobili v marci v rámci Febiofestu v Prahe koncert. Teraz nás čakajú tri koncerty na Slovensku pod názvom Od Lady Carneval k Draculovi.

Koncert zaštiťuje aj Nadácia Jozefa Bednárika, ktorý bol blízkym priateľom Karla Svobodu. Bednárik bol hrozne fajn a vtipný. Veselý človek, ktorý vždy chodil do kúpeľov, aby schudol, a nič neschudol. Na koncerte bude spievať Helena Vondráčková, Jiří Korn, Leona Machálková, Martin Chodúr, Petr Kolář, Nela Pocisková a Juraj Bača.

Ktorý z hitov Karla Svobodu je vlastne váš obľúbený?

Občas si s dievčatami dáme diskotéku, pustíme si pesničky z youtube. Moju obľúbenú pesničku nikto nepozná, volá sa Vážka zimomřivá a spieva ju Karel Gott. Nájdite si ju na youtube, na koncerte nebude. Tam budú najväčšie filmové, muzikálové a popové hity od Karla. Výber toho naj, 20. októbra bude koncert v Žiline, 24. októbra v Košiciach a 7. novembra v Bratislave.

Vráťme sa ešte k vášmu terajšiemu manželovi Josefovi. Vraj učí vášho syna Kuba chlapské veci, ako hovoriť pravdu alebo opraviť plot.

Áno, on ho stále niečo učí a Kubo hovorí – to je strašné, zasa musím pracovať. Má 13 rokov, je v puberte, nechce sa mu robiť nič. Ale hrá tenis.

Čo hovorí syn na vašu prácu?

Že by som mala zarábať viac. Vidí, že jeho spolužiakov vozia do školy na luxusných autách a potom hovorí: oni jazdia na ferrari a ty robíš charitu. Ale je milý. V Česku je projekt Čtení pomáhá. Deti čítajú knižku a potom zodpovedia dotazník, čím dajú 50 korún na charitu. A on to vždy dá na Kvapku nádeje. Chce pomáhať chorým deťom. Je umelecky nadaný, vie veľmi pekne kresliť, vyhral aj v súťaži na logo školského parlamentu. Som si istá, že aj on bude „o kvapku“ lepší.