Hlavný hrdina príbehu v nej chce zorganizovať verejnú akciu pre radosť iných. Roky povinných organizovaných podujatí však úplne zdegradovali jeho dobre myslené snahy a akcia mu nevyjde. „Kde som urobil chybu? Asi v tom, že mi to vôbec napadlo,“ pýta sa a odpovedá si ďalej v hre.
Od premiéry Dňa radosti uplynulo viac ako štvrťstoročie. Snahy o oživenie verejného priestoru však aj dnes v mnohom pripomínajú trampoty divadelného hrdinu. V hlavách tých starších pretrváva nedôvera k akýmkoľvek zmenám, mladšia a stredná generácia sú zase podozrievavé a za každou verejnou akciou vidia reklamnú či politickú agitku. Napriek tomu sa nájdu takí ľudia, ktorí o dňoch radosti pre iných nielen snívajú, ale ich aj realizujú. Ako ich vníma okolie a čo všetko je za takýmito projektmi?
Niektoré majú ťažký pôrod a potom bezproblémovú prax – ako búdka s knihami na voľné vypožičanie v parku. Iné robia radosť, ale po sťažnostiach sa končia predčasne – ako lodný kontajner zmenený na detské ihrisko. Ďalšie nezničí ani tlupa tupých vandalov – ako spustošenú a rýchlo znovuzrodenú komunitnú záhradu na sídlisku. A sú aj také projekty, ktoré sa nenápadne rozrastajú až sa stanú inšpiráciou pre ďalších a ďalších – akými sú pravidelné susedské akcie na dvore medzi bytovkami.
Sto papierov pre jednu búdku
Dnes sú v knižnej búdke najobchytanejšou literatúrou detské rozprávky. Rozprávkovo jednoduchý sa zdal byť aj nápad s jej osadením. Nebola to nová idea. Jana Hoosová si búdku, z ktorej si ľudia z okolia môžu voľne požičiavať knihy či pridávať do nej svoje vlastné, všimla kdesi v zahraničí. „Povedala som si, že je to dobrý nápad, že by niečo podobné mohlo vzniknúť aj u nás,“ hovorí Hoosová, jedna z dvoch autoriek projektu. Vo víre povinností však nadšenie búdkou o chvíľu zapadlo prachom.
Spomienka sa však vynorila, keď jeden mobilný operátor vyhlásil grant na malé projekty, o ktorý sa mohli uchádzať aj jednotlivci, nielen organizácie. Pre Hoosovú to bolo nakopnutie, ktoré potrebovala. Termín uzávierky bol dobrou motiváciou, ako nenechať projekt na neurčito, „keď na to bude čas“. Spolu s kamarátkou, architektkou Evou Malevič búdku navrhli a vybrali jej aj miesto – park s detským ihriskom v bratislavskom Ružinove. To ešte netušili, že práve výber tohto miesta ich prevedie skúškou trpezlivosti s úradmi.
„Predpokladali sme, že umiestnenie búdky bude otázkou jedného povolenia z miestneho úradu. To však bol veľký omyl,“ začína Hoosová opisovať byrokratickú krížovú cestu. Pripomeňme si, že ide o neveľkú drevenú búdku, pripomínajúcu rozprávkový domček, ktorá v parku stojí na „stračej nôžke“. Zásah do prostredia je teda minimálny. Aj tak však slečny museli absolvovať posedenie s architektkou, ktorá ihrisko navrhovala, či stretnutie, na ktorom pracovník verejnoprospešných služieb prisľúbil, že okolo búdky budú ochotní kosiť trávu.
Chvíľu to dokonca vyzeralo, že za búdku budú musieť dobrovoľníčky platiť nájomné, samospráva však napokon pochopila, že ide o verejnoprospešný projekt a od tejto požiadavky ustúpila. Potom však prišla hlavná rana. Keďže detské ihrisko bolo zrekonštruované z eurofondov, akýkoľvek stavebný zásah musela schváliť župa, cez ktorú sa europeniaze k ihrisku dostali. „Tam nás však odkázali na ministerstvo pôdohospodárstva, a to sme už boli zúfalé, uzávierka bola za dverami,“ pokračuje Hoosová.
Na ministerstve vyžadovali ďalšiu žiadosť, a preto sa už-už zdalo, že sa pekný projekt utopí vo vlnách byrokracie. V poslednej chvíli však búdke hodili záchranné koleso – po hre so slovíčkami sa podarilo vybaviť na ministerstve výnimku a žiadosť nebola potrebná. Mohlo sa teda prejsť k najľahšej časti – samotnému vybudovaniu búdky a jej osadeniu. Z celej prípravy projektu práve táto zdanlivo hlavná pasáž zabrala najmenej času. A to aj napriek tomu, že pri jej osádzaní sa spustila brutálna prietrž mračien…
„Potom sme už len boli zvedavé na reakcie. Čakali sme, že vzhľadom na to, že je búdka pri detskom ihrisku, budú ju využívať najmä mamičky. A tak sa aj stalo. Takmer vždy, keď okolo cez deň prechádzam, vidím, ako nejaká mamička číta deťom rozprávku. Zároveň sme sa však obávali aj negatívnych reakcií. Že búdku zničia vandali, niekto bude namietať, že je príliš blízko lavičky, či sa o ňu nedajbože udrie nejaké dieťa a bude zle. Nijaké z týchto negatívnych očakávaní sa však nenaplnilo,“ doplnila Hoosová.
Naopak, stalo sa čosi iné. Búdka, nazvaná Ďakujem, sused, inšpiruje k spontánnym rozhovorom medzi ľuďmi z okolia, ktorí sa predtým ani nepoznali. Hoci slečny z grantu dokázali búdku slušne naplniť knihami, susedia začali nosiť ďalšie až bola búdka na prasknutie. Niektorí anonymne, iní aj s odkazom. A to okrem stručného návodu, ako búdku používať a profilu na Facebooku, túto atrakciu nijako inak nepropagovali, nekonali sa pri nej ani žiadne akcie či verejné čítačky. Skrátka, búdka skvele zapadla a obohatila verejný priestor.
Možno aj preto nezostalo len pri jednej búdke. V spolupráci s jedným kníhkupectvom Hoosová v súčasnosti koordinuje vznik šiestich ďalších búdok pod hlavičkou Ďakujem, sused. Nepribudnú len v Bratislave, ale po celom Slovensku. Nápad navyše inšpiroval aj iných. V bratislavskej mestskej časti Vajnory vznikli pekne pomaľované knižné búdky, ktoré sa výzorom odvolávajú na históriu tejto dedinskej mestskej časti Bratislavy. Na tomto príklade sa dá pekne ukázať, že dobré nápady vo verejnom priestore sa dokážu rýchlo „klonovať“.
Kontajner len kontajnerom?
„Klonovať“ sa pôvodne mal aj projekt z centra Bratislavy nazvaný Staromestské ihrisko. Stoja za ním manželia – architekt Oliver a módna návrhárka Dana Kleinertovci. Ihrisko pritom nemuselo vôbec vzniknúť. Progresívne zmýšľajúci pár bol totiž znechutený z mnohých ťažkostí, ktoré na Slovensku musel prekonávať v podnikateľskom prostredí i občianskej spoločnosti. Plánovali natrvalo odísť do zahraničia. Napokon však nevýhody domáceho prostredia vzali ako výzvu a zostali. A rozhodli sa zlepšiť zanedbaný verejný priestor.
Ich prostriedkom sa mali stať lodné kontajnery, ktoré sa na rýchle a efektívne zmeny v mestskom priestore využívajú v najrôznejších svetových metropolách Východu aj Západu. Pôvodný plán bol vybudovať menšie stredisko z kontajnerov pod bratislavským Mostom SNP – v priestore, ktorý je vedený ako park, nikdy však túto úlohu neplnil. „Vznikne tam taký vnútroblok – kreatívne mestečko, ktoré oživí tento mŕtvy priestor. Nateraz ho však spomalila úradnícko-časová bariéra,“ vysvetľuje Dana Kleinert.
S manželom si teda tento rok otvorili kaviareň a kultúrne centrum KONTAKT. Priestor má byť miestom, kde sa budú stretávať kreatívni ľudia, názov má aj ten rozmer, že sa odvoláva na kontajnery, s ktorými stále hodlajú pracovať. Aby nezostalo len pri odhodlaní, pred letom sa Kleinertovcom podarilo získať podporu bratislavského Starého Mesta, aby mohli na korzo umiestniť lodný kontajner zmenený na ihrisko. Pre veľkých aj malých. Dohoda znela, že na frekventovanej Ventúrskej ulici zostane až do konca roku 2013. Ako pilotný projekt.
Výraznými farbami natretý lodný kontajner od začiatku pútal pozornosť, priťahoval malých aj veľkých návštevníkov, ale aj neprajníkov. Tí nevychovanejší, ale zároveň neškodnejší, po kontajneri len sprejovali. „Výhodou tohto priestoru je, že sa dá uzamknúť, takže vnútri nám nikto nič nezničil. Len sme viackrát museli zvonka zatierať grafity či nejaké vulgárne nápisy,“ opisuje Dana Kleinert. Účinnejší neprajníci útočili sťažnosťami. Najskôr na to, že pre umiestnenie kontajneru nemôžu po pešej zóne prechádzať obslužné vozidlá.
Ešte viac sa však niektorým okoloidúcim nepozdávalo, že je ihrisko z kontajnera. Nedokázali v ňom vidieť hraciu skrinku, ktorou naozaj bol. „My sme sa rozhodli, že sa to nebude na nič hrať – že ho neprekryjeme nijakou staromestskou fototapetou alebo čímsi podobným. Že to skrátka bude lodný kontajner s pridanou hodnotou – obsahoval ozvučnicu, struny, z lešenárskych rúrok vyrobenú stupnicu. Vnútri bol potom priestor na hranie so sedením a hračkami a hojdačkami,“ dodala známa návrhárka.
Staromestský úrad však bombardovali ľudia, ktorí žiadali odstránenie ihriska, ktoré sa podľa nich do centra nehodí. „Na základe viacerých sťažností obyvateľov pešej zóny a jej návštevníkov sa Staré Mesto dohodlo s autormi projektu na premiestnení ihriska na iné vhodnejšie miesto,“ napísal v reakcii na zmenu spolupráce hovorca Starého Mesta Tomáš Halán.
Keďže však za tri mesiace existencie kontajnerové ihrisko navštívilo približne 1 700 detských návštevníkov, po zverejnení správy o zániku tohto priestoru sa na jeho podporu spustila petícia, ktorú už podpísalo viac ako 800 ľudí. Odvážny experiment sa teda napriek predčasnému koncu nekončí neúspechom, naopak. Nielenže ho celkom nelikvidujú, ale len presunú k ďalším plánovaným kontajnerom na Šafárikovo námestie, ale jeho existencia i sprevádzajúce kontroverzie podnietili štart verejnej diskusie odborníkov.
„V poslednom čase vzniklo v Bratislave viacero zaujímavých priestorov a podujatí – už dlhšie je tu KC Dunaj, vznikla Aliancia Stará tržnica, druhý rok oslávi Dobrý trh. My by sme radi v spolupráci s týmito kreatívnymi ľuďmi, ale aj ďalšími profesionálmi do januára pre mesto vypracovali materiál s odporúčaniami, ako oživiť verejný priestor v centre mesta. Ani samospráva totiž nechce, aby bol z centra skanzen pre turistov. A bez takýchto projektov hrozí, že sa to naozaj stane,“ uzatvára architekt Oliver Kleinert.
Tretia svetová záhradková
To, že kontajner ako moderný architektonický prvok v starobylom centre rozpúta diskusiu, sa dalo očakávať. Málokto však predpokladal, aké problémy budú sprevádzať Krasňanský zelovoc, projekt komunitnej záhradky na sídlisku v Krasňanoch v bratislavskej Rači. Nápad založiť ju ponúkol miestnemu Rodinnému centru Ráčik Miroslav Dudlák, ktorý sa spolu s rodinou prisťahoval do Krasňan z rodinného domu na predmestí Bratislavy. Ráčiku sa pre záhradku postupne podarilo získať od račianskej samosprávy do nájmu pozemok, ktorý si prenajali na päť rokov za symbolické nájomné.
„Hlavnou ideou záhradky bolo umožniť mestským ľuďom spoločné pestovanie zdravej zeleniny priamo pod oknami svojej bytovky. Takéto lokálne pestovanie je v línii s aktuálnymi trendmi, ako sú návrat k prírode a zdravý životný štýl. Je vyjadrením určitej nezávislosti a revolty proti nekvalitným potravinám, ktoré ponúkajú obchodné reťazce. Vytvorením záhrady došlo ku kultivácii zanedbaného mestského priestoru,“ vysvetľoval Dudlák, ktorý dodal, že zároveň vedie mestské deti k poznaniu prírody a k šetrnému zaobchádzaniu s obmedzenými zdrojmi.
Revolucionármi však neboli len záhradkári, ale aj ľudia, ktorí žili v okolitých domoch. Na internetovom portáli Odkazprestarostu.sk sa ešte pred vybudovaním záhradky jeden anonymný obyvateľ Rače sťažoval, že záhradkári umiestnili na pozemok nevzhľadnú maringotku. Ďalší začali projektu nazvanom Krasňanský zelovoc vyčítať, že zabral verejný priestor pre „vyvolených záhradkárov“, iní sa pustili do osobných útokov na miestnu poslankyňu, ktorá projekt podporovala a zároveň bola jeho koordinátorkou.
Len čo to počasie umožnilo, už o pár dní však starú maringotku (ktorá slúži na uskladnenie záhradkárskych pomôcok) namaľovali a dali do dobrého stavu. Dudlák zase upozorňuje, že záujemcovia neboli vyvolení, ale že ich hľadali na základe plagátikov vylepených na krasňanských ihriskách či šírených cez sociálne siete. Všetkých 27 miest v záhradke sa obsadilo počas dvoch týždňov, v zelovoci sa stretla skupina mladých ľudí a rodín s malými deťmi, celkom asi 90 ľudí. Väčšina z nich býva v pešej vzdialenosti od záhradky.
Hoci sa slovná vojna na internete po čase skončila, začala sa na skutočnom fronte. V júni totiž neznámy páchatelia vytrhali všetky sadenice zeleniny a byliniek, dolámali kríky a nechali za sebou spúšť. Zdalo sa pritom, že nešlo o náhodný vandalizmus, ale o organizovaný čin. „Útok na záhradku mohol byť vyvrcholením niektorej z počiatočných negatívnych reakcií okolia na naše aktivity,“ myslí si Dudlák a dodáva: „Ihneď po útoku sme podali trestné oznámenie. Prístupom polície sme však sklamaní, keďže ani po troch mesiacoch neurobili nič.“
Záhradku jej nájomníci obnovili do troch dní. „V rámci ďalšieho mesiaca vegetácia dorástla a po pustošení nezostali žiadne stopy. Momentálne si užívame úrodu a pripravujeme plány na jeseň a na ďalšiu sezónu. Veríme, že verejná mienka bude postupom času takýmto projektom priať, najmä keď opadne strach pred novým a neznámym,“ dodal Dudlák. Hovorí sa, že všetko zlé je na niečo dobré a inak to nebolo ani v prípade deštrukcie Krasňanského zelovocu.
Správa o jeho zničení vandalmi sa pred letom rýchlo šírila po sociálnych sieťach, a tak vlastne nepriamo spropagovala ideu mestských komunitných záhradiek, ktoré sú v zahraničí bežným spestrením verejných priestorov. „Teší nás, že projekt má v Bratislave a po celom Slovensku nasledovníkov. Je inšpiráciou pre aktívnych ľudí, ktorým nie sú ľahostajné témy ako potravinová sebestačnosť, zmysluplné využitie mestských priestorov, susedské vzťahy a vzťah k životnému prostrediu,“ uzavrel Dudlák.
Mimochodom, podobne ako búdka s knihami aj komunitná záhradka poslúžila pri utužovaní susedských vzťahov na anonymnom sídlisku (keď si odmyslíme negatívne reakcie niektorých susedov). Ľudia zo zelovocu považujú vznik nových vzťahov dokonca za vari najdôležitejší úspech záhradky. Okrem mladých rodín, ktoré sú najčastejšími nájomníkmi, sa v tomto priestore stretávajú celé generácie. I najstarší, ktorí prichádzajú odovzdávať svoje pestovateľské múdrosti.
Susedia na dvore
Oproti predchádzajúcim projektom je príbeh Susedov na dvore až idylický. Jeho počiatky siahajú do roku 2010. „Mrzelo ma, že ľudia zdieľajúci spoločný priestor sa v podstate nepoznajú a prichádzajú spolu do bližšieho kontaktu iba na domových schôdzach. Tie nie sú vždy príkladom dobrej a pohodovej komunikácie, a tak som sa pokúsil nájsť iný rámec pre vzájomné spoznanie. S niekoľkými susedmi sme usporiadali Party na dvore, na ktorú boli pozvaní všetci obyvatelia okolitých vchodov,“ hovorí iniciátor aktivít Dušan Martinčok.
Premiérová akcia na dvore medzi bytovkami v bratislavskom Starom Meste, neďaleko budovy Slovenského rozhlasu, vyšla dobre, a preto nasledovali ďalšie. „Party na dvore teraz robíme dvakrát do roka. Okrem toho sme si niekoľkokrát vyskúšali bazár na dvore, na ktorom si susedia vymieňajú alebo predávajú veci, ktoré už nepotrebujú. Leto sme pred pár dňami uzavreli kinom na dvore. Ja osobne mám veľkú radosť zo susedského book clubu, na ktorom raz do mesiaca debatujeme o prečítanej knihe,“ pokračuje Martinčok.
Akcie však nie sú zamerané len na zábavu. V apríli susedia vysadili živý plot a pred časom si zorganizovali debatu o dennom centre pre ľudí bez domova na Mýtnej. Ako akcie fungujú? „Ide vždy o spoločnú snahu. Pred každou akciou sa dohodneme, čo je potrebné pripraviť. So širším okolím komunikujeme na Facebooku, v užšom okruhu prostredníctvom e-mailov. Naše podujatia sú v prvom rade určené pre ľudí bývajúcich v okolí nášho dvora, ale vždy zdôrazňujeme, že vítaný je každý,“ pokračuje iniciátor susedských aktivít.
Kým na prvú party prišlo 15 susedov, posledné premietanie si prišlo pozrieť až 50 ľudí. Podľa Martinčoka takéto posedenia susedské vzťahy jednoznačne utužujú. „Susedovi, ktorý vám pred pár dňami ponúkol svoj koláč na pikniku, jednoducho nevynadáte pre zle zaparkované auto,“ uvádza príklad. Doterajšie aktivity nemajú výraznejších odporcov aj preto, že sa organizátori snažia byť nanajvýš ohľaduplní. Susedia sa rozchádzajú len v názore na vybudovanie komunitnej záhradky.
Aj keď sú susedské aktivity momentálne v kurze a projekt, ako je Susedia na dvore, inšpiruje iných, bude zaujímavé sledovať, či sa podobné aktivity podarí rozbehnúť aj na väčších panelových sídliskách. Susedia na dvore totiž fungujú v kultivovanejšom staromestskom priestore. „Som si istý, že akcie ako napríklad susedský piknik by sa dali usporiadať kdekoľvek. Stačí kúsok trávy, deka, niečo pod zub a najmä zopár susedov, ktorí to ako prví zorganizujú,“ uzavrel rozprávanie Martinčok.
Kedy je vhodný čas začať? Nápoveď ponúka aj pieseň z hry Deň radosti: „Čakáš, kedy sa skončí čakanie, zúfalo, ale trpezlivo, koniec je kdesi v nedohľadne, a ak už nie si celkom na dne, prečakáš si tak možno celý život.“