Aj jazykovedci si často nad slovami lámu hlavu

Prečo ste začali skúmať vznik frazeologizmov?
Vyše štyridsať rokov sa venujem dejinám spisovnej slovenčiny, ktorej súčasťou sú aj frazeologizmy, teda ustálené spojenia s preneseným významom. Už môj učiteľ, profesor Jozef Mlacek, vždy pripomínal, že z historického hľadiska súčasný frazeologický význam musí súvisieť s pôvodným významom. Keď napríklad poviete „sadla mu mucha na nos“, nemáte na mysli konkrétnu muchu ani konkrétny nos, ale niekoho rozčarovaného, nahnevaného, sklamaného. Alebo keď poviete „zahryzol do kyslého jablka“ – nemyslíte na kyslé jablko, ale hovoríte, že niekto sa pustil do nepríjemnej činnosti. Vezmite si pôvodný význam zložiek tohto spojenia a zbadáte, že má s preneseným významom niečo spoločné: keď vám sadne mucha na nos, je to niečo nepríjemné, odháňate ju. Takisto keď zahryznete do kyslého jablka, zmraštíte tvár, lebo je to nepríjemné, a celkom logicky vzniká význam: pustiť sa do nepríjemnej činnosti. Alebo keď sa povie „streliť capa“, znamená to urobiť alebo povedať nejakú hlúposť. Keď sa vrátite k pôvodnému významu, je predsa hlúposť strieľať capa.

Vo svojich knižkách opisujete rôzne historky súvisiace so vznikom frazeologizmov. Ako sa k týmto príhodám dopátrate?
Niekedy je to veľmi zložité, ale vo väčšine prípadov sa dá vznik spojení vysvetliť. Väčšina frazeologizmov totiž vznikla z voľných spojení, ktoré sa ustálili a získali nový, frazeologický význam s expresívnym príznakom. Takéto spojenia obsahuje každý prirodzený jazyk a je to výrazné obohatenie a spestrenie slovnej zásoby. Pritom frazeológia každého národa je buď domáceho pôvodu, alebo je prevzatá z niekoľkých prameňov.

Akých?
Najčastejším zdrojom je Biblia, odtiaľ pochádzajú spojenia napríklad múdry ako Šalamún, starý ako Matuzalem, Daniel v jame levovej, mať svoj kríž a podobne. Druhým prameňom je antika, čiže grécke a rímske dejiny, literatúra a mytológia – odkiaľ sme prebrali spojenia ako Achillova päta, Scylla a Charybda, Augiášov chliev, Ariadnina niť či sizyfovská práca. Tretím prameňom sú staršie dejiny – odtiaľ je bartolomejská noc či potemkinovské dediny. A tiež staršia svetová literatúra – tam možno nájsť rytiera smutnej postavy, Dona Quijota, hamletovskú otázku byť či nebyť a podobne. Tieto frazeologické internacionalizmy sa nachádzajú takmer vo všetkých svetových jazykoch – angličtine, francúzštine, nemčine, ruštine, ale aj v nesvetových jazykoch.

Vznikajú nové frazeologizmy aj v súčasnosti?
Proces frazeologizácie je nevyčerpateľný. Frazeológia predstavuje vlastne zhustené dejiny spoločnosti. Vždy odráža danú spoločenskú situáciu. Keď bola vynájdená parná lokomotíva, hovorilo sa o storočí pary, vtedy vznikol frazeologizmus „ísť plnou parou vpred“ alebo „ísť na plnú paru“. Postupne, ako sa vyvíjala veda a technika, vznikali ďalšie frazeologizmy – napríklad „letieť ako raketa“, „nabehnúť na druhú kozmickú rýchlosť“. Z najnovšieho obdobia máme „hodím si to do počítača“, čo znamená „musím si to zapamätať“. Frazeológia vždy odráža stav spoločnosti.

Vyjadrovali sa staršie generácie lepšie a nápaditejšie ako súčasníci?
Staršia generácia možno viac poznala frazeologický fond, čo súvisí aj s čítaním. Preto by učitelia mali robiť všetko preto, aby deti viac čítali a lepšie spoznali slovnú zásobu vrátane frazeologizmov.

Nedávno som stretla vysokoškolskú študentku, ktorá nerozumela výrazu „mať hlboko do vrecka“. Nešokuje vás to?
Učím na vysokej škole a tiež ma občas šokujú študenti, ale pripisujem to práve tomu, že nečítajú staršiu slovenskú literatúru. Nevedeli, čo je to napríklad „spustiť gajdy“ (rozplakať sa). Na druhej strane jedna študentka vedela, čo to je a dokonca aj to, že to čítala v Rázusovom Maroškovi. Vedela mi povedať priam stranu. Potešilo ma to, ale to je ojedinelý prípad.

Používajú vaši študenti frazeologizmy aktívne, alebo je to pre nich skôr pasívna slovná zásoba?
Skôr ich poznajú pasívne. Významný frazeológ profesor Peter Ďurčo, ktorý sa zaoberá paremiológiou, teda prísloviami, robil anketu – najskôr medzi jazykovedcami, neskôr to rozšíril aj na ostatných používateľov jazyka. Zisťoval, do akej miery ľudia poznajú príslovia. Vychádzal z najväčšej zbierky Adolfa Petra Zátureckého Slovenské príslovia, porekadlá a úslovia. Na internete sa vždy ukázalo príslovie a bolo treba kliknúť na niektorú z odpovedí: poznám a používam, poznám a nepoužívam, nepoznám, ale viem význam alebo nepoznám, nepoužívam. S hrôzou sme si uvedomili aj my, čo pracujeme so slovom, že najviac bolo odpovedí: poznám, nepoužívam.

Nemáte do budúcnosti obavy o osud frazeologizmov?
Dívam sa na to optimisticky, pretože sledujem dennú tlač a iné publikácie. Okrem súčasnej literatúry sa frazémy zachovávajú v titulkoch, kde ide jednak o použitie priame, ako Achillova päta, Damoklov meč, alebo v aktualizovanej podobe, vďaka čomu frazémy tak skoro nevymiznú. Napríklad „Niekedy s pravdou nezájdete ďaleko“ (S pravdou najďalej zájdeš), „Človek človeku človekom“ (Človek človeku vlkom), „Voda nad zlato“, „Hlas nad zlato“ (Soľ nad zlato), „Prišiel som, pokazil som, odstúpil som“ – o ministrovi (Prišiel som, videl som, zvíťazil som – Veni, vidi, vici). Veľmi časté sú aktualizácie z modlitby „chlieb náš každodenný“ – podľa tohto vzoru sa tvoria titulky donekonečna. Najnovšie som zachytila „fast¤food náš každodenný“, „topánky naše každodenné“. Všetko, čo nás trápi, okolo čoho sú problémy, sa odráža v titulkoch.

Čo hovoríte na dnes časté výrazy typu „si zabil“, „dám to“? Stáva sa aj to frazeologizmom alebo ide o slang?
Tu ťažko určiť hranicu medzi spisovnými a hovorovými výrazmi. Táto hranica je veľmi pohyblivá, to, čo bolo včera hovorové, je dnes spisovné – napríklad už nie „panelový dom“, ale panelák – to bol predtým hovorový výraz. A to, čo bolo slangové, sa stáva hovorovým. A to platí aj pri frazémach – klasickým príkladom je frazéma „rozlúsknuť tvrdý oriešok“. Tá je veľmi frekventovaná. Frazému „tvrdý oriešok“ však dobieha „ťažký oriešok“ – prívlastok ťažký nemôžeme hodnotiť ako nesprávny, pretože význam je „vyriešiť ťažkú situáciu“. Ale vo frazeológii neexistuje logika, je to čarovanie so slovíčkami. Zamiešalo sa sem slovo „ťažký“, lebo riešime ťažkú situáciu, a tak by som tam nebola prísna.

Jeden čitateľ raz redaktorovi, ktorý použil frazeologizmus „chudobnému aj z hrnca vykypí“, rozčúlene vyčítal chybu. Správne vraj je „chudobnému aj z prázdneho hrnca vykypí“. Je to tak?
Vôbec nie. Tak ako neexistuje logika v ostatnej slovnej zásobe, neexistuje ani vo frazeológii. Máte napríklad „kvadratúru kruhu“, tam predsa jedno vylučuje druhé. Alebo „držať ako hluchý dvere“. Jeden čitateľ mi raz napísal, že by ho zaujímalo, ako toto spojenie vzniklo, lebo sa na tom nevedia dohodnúť s priateľkou. Na prvom mieste je tá nelogickosť – dostávajú sa k sebe slová, ktoré spolu na prvý pohľad vôbec nesúvisia, ale výsledok je jednoznačný. Svoje zohráva práve expresivita a nelogickosť – znamená to: veľmi silne.

Viete, ako vznikol napríklad výraz ostošesť?
To patrí k spojeniam, kde sa nedá presne zistiť, ako vznikli. Mohlo to súvisieť s nejakou situáciou, ktorú poznajú len ľudia, ktorí boli pri tom. Potom sa to mohlo rozšíriť, zaužívať sa, ale už si nikto nepamätal, ako spojenie vzniklo. Zaujímavý je výskum tzv. rodinnej, špecifickej, ohraničenej frazeológie – to sú spojenia, ktoré vznikli v jednej rodine, podniku či v jednom kolektíve na základe situácie, ktorú poznajú len zainteresovaní. Mali sme vedúceho, ktorý raz použil čarovné spojenie „mám to poruke, ale ťažko by som to našiel“. A odvtedy to všetci používame, ale len my vieme, kto je pôvodcom tohto spojenia.

A čo napríklad obľúbený frazeologizmus „mať maslo na hlave“?
Nie je to stopercentná informácia, ale údajne je to francúzskeho pôvodu. Trhovca, ktorý na trhu predával nekvalitný tovar, resp. ho predražoval, postavili na vyvýšené miesto a dali mu maslo na hlavu. Bol vystavený hanbe, všetci sa naňho pozerali – bol akoby na pranieri. A keďže bolo teplo, pražilo slnko, maslo sa rozpúšťalo a stekalo mu po lícach, takže utŕžil dvojnásobnú hanbu.

Mierou bol tuším aj rováš zo spojenia „mať niečo na rováši“.
Rováš bola v minulosti latka, ktorá sa rozštiepila na dve časti a používala sa ako miera – na poli sa s ňou počítali snopy, v krčme, keď hostia pili na sekeru, im krčmár zaznačoval zárezmi či vrúbikmi dlh. Časti palice sa priložili k sebe a na oboch častiach boli zárezy, z čoho sa poznal dlh. Toto spojenie má dodnes význam „byť niekomu niečo dlžen“.

Takže s tým súvisí aj výraz „mať sekeru“?
Áno. K výrazom „mať sekeru“ či „piť na sekeru“ sa tiež viaže voľné spojenie. V minulosti obyčajní ľudia nemali zbrane, kým šľachtici sa bránili mečom, sedliaci mali ako hlavnú zbraň sekeru. Keď v krčme sedliak nemal peniaze, založil sekeru. V Marianke pri Bratislave bola krčma, kde bol donedávna na pulte malý pník, v ňom bola zaťatá sekerka a pod tým nápis „na sekeru nedávame“.

A ako vznikol výraz „mať krížiky na chrbte“?
Kedysi obyčajní ľudia nevedeli písať a podpisovali sa krížikmi. Keď šlo o kúpnu zmluvu či inú vážnu záležitosť, aktéri boli často podpísaní krížikmi. Krížik v prenesenom význame znamenal aj počet rokov. Jeden krížik mohol byť desať rokov, takže ten, kto má veľa krížikov na chrbte, je veľmi starý.

A prečo má niekto niečo v krvi alebo v malíčku?
Ide o prenesený význam „hravo zvládnuť situáciu“, urobiť to ľavou zadnou.

Prečo práve ľavou zadnou?
Zasa sa zdôrazňuje jednoduché riešenie.

Kde sa vzal „dvojaký meter“, spojenie „merať dvojakým metrom“?
Znamená to, že nepristupujeme ku každému rovnako, jedného hodnotíme prísnejšie, druhého zhovievavejšie. V minulosti neboli miery vždy rovnaké, v jednotlivých častiach Uhorska sa odlišovali miery ako merica či lót, mohlo to vzniknúť aj takto. V jednej časti bol meter väčší, inde menší.

A to niekomu mohlo byť tŕňom v oku. Odkiaľ je toto spojenie?
Súvisí s biblickým výrokom „vidieť smietku v očiach niekoho druhého, ale tŕň vo vlastnom oku nevidieť“. To znamená, že často sme k sebe málo sebakritickí, vidíme u cudzieho človeka maličkú smietku, ale tŕň vo vlastnom oku nevidíme.

Keď už sme pri očiach, prečo má hlad veľké oči?
Zasa je tu zdôraznená intenzita – keď je človek hladný, všetko by zjedol. Zaujímavé je aj spojenie „oči by mu jedli“ – keď vidí príťažlivé lahôdky, hoci už nevládze, jedol by.

Prečo z mnohých prísloví poznáme už len polovicu, napríklad „Každá líška svoj chvost chváli“, hoci to pokračuje „až kým si ho nepopáli“?
V staršom období mali viaceré spojenia širšiu podobu, napr. rozdávať/merať od buka do buka (ako Jánošík), umývať si ruky (ako Pilát), mať niekoho v žalúdku (ako svoje hriechy), komu česť, tomu česť (pastierovi trúba), robiť/drieť/ťahať ako vôl/kôň v (gápli) – gápeľ bol jednoduchý mechanizmus na pohon strojov a zariadení pomocou ťažnej sily zvierat.

Do svojej knižky Ukryté v slovách ste vybrali 132 tajomných spojení. Ktoré z nich je vaše najobľúbenejšie?
Mám veľmi rada Xantipu, pretože vôbec nie je pravda, že bola zlá a hašterivá žena. Traduje sa, že to bola veľká potvora. Ale v skutočnosti bol čudák jej manžel Sokrates. Vytvoril síce nové mravné zásady a mal krásne myšlienky, no čo z nich mala jeho žena Xantipa, ktorá musela živiť päťčlennú rodinu, pričom jej manžel na živobytie nijako neprispieval? Doma si nič nevšímal, o nič sa nestaral, nedbanlivo sa obliekal, v lete i v zime chodil bosý a umýval sa vraj iba vtedy, keď ho niekam pozvali na návštevu. Nečudujme sa preto praktickej Xantipe, že ju neraz prešla trpezlivosť zo správania jej geniálneho manžela. Najslávnejší Sokratov žiak Platón videl v Xantipe usilovnú ženu, ktorá sa obetavo starala o Sokrata až do konca jeho života.

Sú frazeologizmy rodinným striebrom?
Samozrejme, pričom aj rodinné striebro je frazeologizmus. Ťažko však vysvetliť, ako vznikol.

Nepatrí k ťažko vysvetliteľným spojeniam aj „povedať niečo v kocke“?
To znamená povedať niečo skrátene, stručne, jasne. Kocka je totiž ohraničená.

Rozhodne nelogické je spojenie „spí, akoby ho do vody hodil“. Ako by vtedy niekto mohol spať?
Povie sa aj „spí ako zabitý“ alebo „spí ako zarezaný“. Tie vyzerajú pochopiteľnejšie, ale už som spomínala, že pri frazeológii nemožno operovať logikou.

Takže sa z nej občas človeku „rozum múti“?
Áno, rozum sa môže zakaliť, pomútiť tak, že nie je schopný rozumne uvažovať.

Zo súdka čudných spojení je aj „mlčí ako voš pod chrastou“. Prečo práve pod chrastou?
Asi je jej tam ticho, dobre, teplo.

Prečo má opitý opicu?
Asi preto, že opica je najviac podobná človeku, ale predsa nie je človek, má zvieracie spôsoby. Hoci opice by sa možno urazili.

Po význame frazeologizmov sa teda dá pátrať „do aleluja“?
Áno, nepretržite. Výraz „do aleluja“ pochádza z Biblie, keďže sa pri spievaní stále opakovalo „aleluja, aleluja“, prenesený význam je „do omrzenia“.

A kde sa vzali Cigáni vyhrávajúci v bruchu?
To sa dá celkom ľahko vysvetliť. Keď je niekto hladný, škvŕka mu v bruchu, a to škvŕkanie sa prirovnáva k hraniu cigánskej kapely.

Nad čím si láme hlavu aj taký znalec dejín jazyka ako vy?
Neuverili by ste, ale nad takými istými problémami ako vy alebo ktokoľvek iný.