Krajina už síce zjednodušila administratívne predpisy, aby lekárov prilákala, silnejú však požiadavky na stanovenú úroveň znalostí nemčiny, aby títo lekári boli schopní správne komunikovať s chorými.
„V Nemecku je to čoraz väčší problém, zo zahraničia prichádza veľa lekárov, ktorí nemčinu zvládajú zle,“ hovorí právnik Hartwig Meyer stojaci na čele Združenia na ochranu pacientov v Nemecku.
Podľa údajov tamojšej Lekárskej komory z roku 2012 približne 15 percent praktických lekárov v Nemecku sa narodilo v zahraničí, zatiaľ čo v roku 2007 to bolo len päť percent.
Perspektíva vyššieho platu ako v pôvodnej vlasti, ako aj to, že na nemeckom vidieku a v menších mestách začínajú chýbať lekári, prilákala doktorov najmä z Grécka, Rumunska a Poľska. Nemecké médiá už informovali aj o niekoľkých súdnych sporoch. Napríklad štyridsaťdeväťročný Volker Mikat z Güterslohu na západe krajiny podal žalobu na nemocnicu, v ktorej mu operovali žalúdok, preto, že bol zle informovaný o možných rizikách súvisiacich s operáciou.
„Keď som sa lekára spýtal, aké sú iné možnosti ako operácia, nedokázal mi odpovedať. Myslím, že to bolo preto, že mi nerozumel,“ povedal televízii ARD. Národnosť príslušného lekára nebola zverejnená. Právnik Meyer tvrdí, že takéto sťažnosti dostáva pravidelne.
Mnoho cudzincov študujúcich nemčinu sa sťažuje, že je to zložitý jazyk. Práve jazyková bariéra je podľa agentúry AFP najväčšou prekážkou imigrácie do Nemecka, ktoré sa snaží vyplniť nedostatok kvalifikovaných pracovníkov v súvislosti s poklesom počtu obyvateľov.
Štyridsaťpäťročný iránsky lekár Hasan Bigdalí absolvoval intenzívny polročný kurz nemčiny predtým, ako začal pracovať neďaleko Norimbergu. „Keď som začal ordinovať, mal som naozaj strach, že pôjde o naliehavý prípad a ja nebudem schopný pacientovi porozumieť. Ale keď som mal problém, žiadal som pacientov, aby to opakovali a hovorili pomaly, a oni to opakovali a opakovali, až som porozumel,“ hovorí.
„Pre pacientov je to ťažké, pretože majú strach, že im lekár nerozumie,“ prisvedčuje Armin Ehl, ktorý je generálnym riaditeľom združenia lekárov v meste Marburg v Hesensku. „Vo vidieckych nemocniciach sú služby, kde sú okrem šéflekára samí cudzinci,“ dodáva Ehl, ktorý sa usiluje o to, aby bol pre zahraničného lekára povinný jazykový test.
Vo Veľkej Británii v roku 2008 zomrel pacient, ktorému nemecký lekár začínajúci v tejto krajine podal nadmernú dávku analgetík. Britské úrady vlani rozhodli, že lekári z krajín, kde sa nehovorí po anglicky, musia absolvovať jazykový test.
V Nemecku si každý spolkový štát nezávisle určuje požadovanú jazykovú úroveň. Podľa Ehla väčšina vyžaduje minimálne certifikát európskej úrovne B2 rovnajúci sa bakalárskej skúške, keď je absolvent schopný v jazyku všeobecne komunikovať na strednej až vyššej úrovni, ale nevyžaduje žiadny test z oblasti zdravotníckej terminológie.
„Ak má niekto certifikát B2, dokáže si určite kúpiť párok či lístok na autobus, ale nie je tu žiadna záruka, že dokáže hovoriť s pacientom,“ zdôrazňuje prezident lekárskej komory v Porýní-Falcku Jürgen Hoffart. Táto spolková krajina sa vlani stala prvou v Nemecku, ktorá požaduje testy z nemčiny vychádzajúce zo simulácie rozhovoru s pacientmi podľa modelu, ktorý už funguje v Rakúsku. Tento rok v januári nasledovala najľudnatejšia spolková krajina Severné Porýnie-Vestfálsko.