Vzletných citátov o škole, poslaní učiteľa a jeho význame pre žiaka možno nájsť mnoho. Počas sledovania správ sa však zdá, že učiteľ kedysi a dnes sú dve rozličné povolania. Aj v súčasnosti táto práca mnohých napĺňa, pre iných má však z rôznych dôvodov od vysneného zamestnania ďaleko.
Fenomén učiteľ
Lekár, predavač, učiteľ… Existujú povolania, s ktorými sa stretne úplne každý – a učiteľ je určite jedným z nich. Práve učitelia spolu s rodičmi do veľkej miery ovplyvňujú budúcnosť detí a mladých ľudí. Azda aj preto, že každý chodil do školy, sú učitelia tiež častými hrdinami mnohých filmov, seriálov, ale aj kníh. A zatiaľ čo romantika v podobe Anny zo Zeleného domu, ktorá bola nadšenou učiteľkou, či akože realita zborovne v televíznych seriáloch má svojich oddaných fanúšikov, dnešná skutočnosť vyzerá inak.
„Robili sme si štatistiku o tom, koľko absolventov pedagogických fakúlt chce pracovať ako učiteľ. Pozícia učiteľa je treťou najčastejšie uvádzanou pozíciou v ich životopisoch a z minuloročných absolventov vysokých škôl pedagogických si prácu učiteľa hľadala tretina,“ hovorí Marcela Glevická z portálu Profesia.sk. Celé dve tretiny si tak zrejme hľadajú prácu v inej oblasti, prípadne pokračujú v ďalšom štúdiu.
Zaujímavé tiež je, že v pozíciách, na ktoré vyštudovaní pedagógovia najčastejšie reagujú, už práca učiteľa nie je – najčastejšie sa hlásia za administratívneho pracovníka či referenta, asistenta, obchodného zástupcu či predavača. „To, že pozícia učiteľa medzi nimi nie je, môže byť spôsobené nízkym počtom inzerovaných učiteľských ponúk,“ vysvetľuje Marcela Glevická. „Za posledný rok sme zverejnili 717 ponúk na pozíciu učiteľ. Ak porovnáme počet ponúk pre jednotlivé kraje a vydelíme ich počtom reakcií od uchádzačov na tieto ponuky, v Bratislavskom kraji na jednu pracovnú ponuku učiteľa vlani reagovalo priemerne 25 kandidátov, no napríklad v Banskobystrickom kraji 30,“ hovorí. Najmenej záujemcov o túto pozíciu reagovalo v Prešovskom kraji – šestnásť.
Trikrát viac žien ako mužov
Kedysi povolaniu učiteľa dominovali muži, dnes ide skôr o ženské povolanie. Dôkazom je zastúpenie pohlaví na pedagogických školách, ale aj pomer záujemcov a záujemkýň o túto pozíciu.
„Za minulý rok si vytvorilo životopis, v ktorom uviedlo, že si hľadá prácu učiteľky, 1 553 žien a 546 mužov. Žien, ktoré by chceli pracovať na tejto pozícii, je teda približne trikrát viac ako mužov,“ sumarizuje Michaela Glevická. Dodáva, že priemerný počet rokov odpracovaných na pozícii učiteľa je rovnaký aj pre ženy, aj pre mužov – priemerne päť rokov. V našich štatistikách sú zaradení učitelia v štátnej aj súkromnej sfére, teda napríklad aj učitelia v jazykových školách.
Ach, tie platy
Jednou z najčastejších príčin odchodu z oblasti školstva sú pre učiteľov platy. Miroslav Dravecký z internetovej stránky Platy.sk hovorí: „Mzdy učiteľov sú vo všetkých krajoch na Slovensku nižšie, ako je priemer ľudí s vysokoškolským vzdelaním v danom kraji. Celkovo na Slovensku zarábajú učitelia o tretinu menej ako ľudia s porovnateľným vzdelaním. Najvýraznejší rozdiel je v Bratislavskom kraji, kde ide až o 43 %, a najnižší je v Prešovskom kraji, kde je plat učiteľa oproti platu ľudí s vysokoškolským vzdelaním nižší o 21 %.“
Na porovnanie, priemerný plat ľudí s vysokoškolským vzdelaním a päťročnou praxou je v Bratislave podľa údajov 1 228 eur, učitelia s takouto praxou však dostávajú 697 eur. V spomínanom Prešovskom kraji je rozdiel podstatne nižší – 807 eur oproti 641 eurám učiteľov. Štyria vyštudovaní učitelia nám porozprávali, prečo a kedy ich baví učiť a či je lepšie v školstve ostať, alebo vyskúšať čosi iné. Názory ďalších dvoch si môžete prečítať v súvisiacom článku po 12:00 h.
Dnes má učiteľ jedinú motiváciu – tú vnútornú
Katarína Koreňová (43), učiteľka na 1. stupni ZŠ v Bratislave
Foto: Ivan Majerský, Pravda
Pôvodne som študovala na Vysokej škole technickej odbor železobetónové konštrukcie, ale potom som sa dozvedela, že Pedagogická fakulta otvára svoj odbor aj v Bratislave. Ako žiačke mi na vyučovaní niečo chýbalo, tak som to chcela nájsť. Presedlala som teda na pedagogiku a učím už dvadsať rokov. Vyštudovala som odbor Učiteľstvo pre 1. stupeň základnej školy. Minulý rok som si rozšírila kvalifikáciu o angličtinu a čaká ma obhajoba 2. atestácie.
Momentálne učím slovenčinu, angličtinu a matematiku a som triedna tretiakov na ZŠ v bratislavskom Starom Meste. Som rada s deťmi, teším sa, keď im môžem uľahčiť ich ťažkú prácu. Zabávať sa s nimi je v mojich očiach priam povinnosťou. Neverím, že sa môže dieťa niečo zmysluplné naučiť, keď jeho učiteľ nie je nadšený a práca ho nebaví. Jediné, s čím doteraz mávam občas problém, je známkovanie. Som totiž presvedčená, že deti mladšieho školského veku, ktoré nemajú samé jednotky, majú na to objektívne dôvody, ako je hyperaktivita, poruchy učenia, prístup učiteľa, rodiča a podobne.
V súčasnom školstve existuje jediná motivácia učiteľa – tá vnútorná. Plat a spoločenské postavenie ustojí len ten, kto sa nehanbí za fakt, že si nevie za vykonanú prácu pýtať náležitú plácu. Hlavne pre učiteľov pracujúcich v Bratislave ide len o „poslanie“. Na vysokej škole som chodila do krúžku s mnohými chlapcami, ale nik z nich už neučí. Učitelia, ktorých poznám, majú viacero zamestnaní alebo manželku, ktorá financuje chod celej rodiny.
Učiteľa si nevážia často ani rodičia žiakov
Silvia Zúbeková (34), jazyková redaktorka
Foto: Archív Silvie Zúbekovej
Prečo ste sa rozhodli študovať za učiteľku?
Študovala som slovenčinu a nemčinu na Filozofickej fakulte Univerzity sv. Cyrila a Metoda v Trnave. Keďže som bola technické „trdlo“, od začiatku som uvažovala o humanitne zameranom vysokoškolskom štúdiu a k tejto kombinácii som mala najbližšie. Ani na škole som si však ešte nebola istá, či budem učiť. Chcela som si počkať na možné pracovné príležitosti po skončení školy. Učiť nebolo mojím snom, ale túto možnosť som nevylučovala.
Čo vás nakoniec presvedčilo, aby ste zobrali túto prácu?
Práca učiteľky nemčiny na základnej škole padla „do rany“ ako prvá po doštudovaní. Učiteľov cudzích jazykov bol nedostatok a jedného potrebovali v škole hneď vedľa môjho bydliska. Učila som druhý stupeň, piatakov až deviatakov. Zážitky boli dobré aj horšie, nezabudnem na krásne obrázky, kresbičky a blahoželania od piatakov s venovaním „pre pani učiteľku“, to sú chvíle, keď učenie naozaj stojí za to. Pre niektoré triedy boli typické zdvihnuté ruky, úsmevy a dobrá nálada na hodinách, pre iné zas nechuť, papuľovanie a vyrušovanie. Mladá učiteľka si ťažko buduje autoritu, navyše mnohé deti majú dnes radšej trendovú angličtinu a nemčina je menej obľúbená.
Aký dlhý čas ste strávili za katedrou?
Zo spomínanej základnej školy som odišla po roku. Učiť som však neprestala – rozhodla som sa vyskúšať prácu na súkromnej strednej škole. Mala som dva dôvody – dostala som aspoň o niečo vyšší plat a okrem toho som nechcela z nemčiny priveľa zabudnúť. Na základnej škole je predsa len úroveň znalosti jazyka ešte nízka. Stredoškoláci boli mnohí už pomerne zrelí a dalo sa s nimi rozumne dohodnúť, ale dobre si spomínam aj na aroganciu a drzosť poniektorých z nich. Rodičia dnes vedú deti k priebojnosti, plnia im všetky potreby, deti nemajú žiadnu pokoru a poslušnosť.
Ako reagovali ľudia, keď ste povedali, že ste učiteľka?
Status učiteľa je skôr niečím hanlivým, aj preto, že je spoločensky daný výškou platu. Veľa ľudí učiteľom závidí krátky pracovný čas a prázdniny. Neuvedomujú si, že učiteľ musí ešte doma opravovať testy a písomky, pripravovať sa na hodiny, vymýšľať rôzne projekty a riešiť administratívne záležitosti. Za všetku tú námahu dostáva plat, z ktorého len ťažko uživí rodinu. Nesúhlasím napríklad s financovaním škôl podľa počtu žiakov, pretože školy sú tak nútené takpovediac „brať všetko“. Žiaci alebo študenti sa dnes nemusia veľmi snažiť, aby ich na určitú školu prijali, tým skôr na súkromné školy.
Prečo ste nakoniec s kariérou v školstve skočili?
Učiť je náročné povolanie, nemáte čas si poriadne sadnúť, urobiť si prestávku, vypiť si kávu, veľa rozprávate… Motivácia u mňa, žiaľ, pomaly klesala. Mávala som pocit, že moja snaha je ako hádzať hrach na stenu. Decká na hodinách si nepamätali, čo sme robili minule, akú úlohu dostali, hoci som im to opakovala aj trikrát, nedokázali chvíľu sedieť bez vyrušovania, najmä kvôli mobilom, ktoré sú v škole veľkým problémom. Práva detí sú dnes chránené, čo v praxi znamená, že si vás môžu aj nahrávať, môžu vám vynadať, ale vy sa nemáte ako účinne brániť. Dôležitý je aj postoj rodičov. Keď tí dnešní učiteľov spochybňujú, ťažko potom môžeme chcieť, aby učiteľov rešpektovali aspoň deti.
Čím sa živíte dnes?
Po takmer dvoch rokoch učenia na strednej škole som dostala príležitosť zamestnať sa ako jazyková redaktorka. Využila som ju, venujem sa tejto práci dodnes a som spokojná, hoci mi v nej chýba to puto, ktoré si s mnohými študentmi po čase ako učiteľ vytvoríte. Obľúbite si ich a oni si obľúbia vás, teší ma, že s niektorými som v kontakte dodnes cez sociálne siete a môžem sledovať, ako sa im darí.
Čo vaše kolegyne a kolegovia z vysokej školy – venujú sa učeniu ďalej?
Vlastne som jediná, ktorá sa nevenuje učeniu. Úlohu však môže zohrávať, že všetky okrem jednej žijú v menších mestách, kde sú možnosti zamestnať sa v inej oblasti zrejme o dosť nižšie.