Učiteľka: Pribudli počítače aj byrokracia
Foto: Milan Kráľ, Pravda
Alena Ščerbová
Pribudlo výpočtovej techniky. To spomenula Alena Ščerbová (58), učiteľka Základnej školy Pavla Demitru v Dubnici nad Váhom ako prvé, keď sme sa pýtali, čo sa v jej práci zmenilo za posledných 10 rokov. A druhou obrovskou zmenou je podľa nej možnosť cestovať a študovať v zahraničí.
„Je to veľká výhoda EÚ, že mladý človek si môže vybrať hociktorú školu v hociktorej členskej krajine, všade môže študovať, aj na viacerých školách naraz. Deti majú brány do sveta otvorené, aj naši žiaci boli v Londýne, Paríži, vo Viedni, v Česku. Cestovanie im umožňuje spoznávať iné krajiny, inú mentalitu ľudí, prinášajú si zážitky, ktoré im zostanú,“ povedala Alena Ščerbová, ktorá učí slovenčinu a občiansku výchovu.
Pochvaľuje si počítačovú techniku, ktorú teraz používajú pri vyučovaní. Pred vstupom do EÚ jej ani zďaleka toľko nemali. „Uľahčuje to prácu žiakom, ale aj učiteľovi. Dostane sa k materiálom rýchlo, nemusí bežať do knižnice,“ vraví.
Dubnickej ZŠ sa počítačovú techniku podarilo získať z eurofondov. Škola vypracovala projekt na modernizáciu vyučovania, a ten bol úspešný. Či bude ďalší, nevedia. „Je to výhoda, že môžeme čerpať eurofondy, získali sme tak množstvo učebných pomôcok, ale tá byrokracia kolegov odrádza. Bolo to takmer dva roky papierovania, kým sme niečo dostali. Porovnávali sme si to so situáciou v Česku, tam keď robili projekt na eurofondy, stačili im dva papiere a škola dostala peniaze,“ vraví učiteľka.
Na jednej strane výpočtová technika pomáha, ale na druhej strane deti prestávajú čítať. A dôsledok? „Na hodinách slovenčiny ani pri iných ústnych odpovediach sa žiaci nevedia kvalitne vyjadrovať. Na počítači sú zvyknutí len odpovedať stručne. Súvislé vyjadrovanie im potom chýba,“ vraví Ščerbová.
Porovnáva tento stav so situáciou pred desiatimi rokmi. Vtedy museli žiaci viac samostatne komunikovať a aj viac čítať. Boli zavedené napríklad čitateľské denníky, ktoré viedli deti k tomu, aby pracovali s textom a rozumeli tomu, čo čítajú. Dnes už čitateľské denníky nemusia robiť a veľmi málo ich číta tak, aby rozumeli obsahu a vedeli ho zopakovať.
„Po vstupe do EÚ sme zaviedli reformu školstva, ktorá sa mi nepáči, pretože nebola zavedená systémovo. Mali sme problémy s učebnicami, dostávali sme ich neskoro. Vidieť to aj na výsledkoch monitorovacích testov, keď sme medzi krajinami EÚ úplne na chvoste. Je to dôsledok neustálych zmien a stále nových učebníc,“ pripomína Alena Ščerbová.
(mk)
Podnikateľ: Únia nám otvorila trhy
Foto: Ivan Majerský, Pravda
Vladimír Soták
Členstvo našej krajiny v Európskej únii je najlepší historický vývoj, akého sme sa mohli dočkať. Je o tom presvedčený generálny riaditeľ Železiarní Podbrezová Vladimír Soták, ktorý patrí medzi špičkových podnikateľov. Jeho firma s viac ako tritisíc zamestnancami je významným zamestnávateľom na Horehroní. Na jej čele stojí už dvadsať rokov.
„Vstup do únie umožnil všetkým podnikateľským subjektom presadiť sa v rovnocennom súboji s konkurenčným prostredím hlavne v rámci Európy a otvoril nám dvere aj na svetové trhy,“ hovorí Soták, ktorý je aj predsedom Klubu 500, združenia slovenských firiem s viac ako 500 zamestnancami. Jeho meno je spojené s viacerými spoločnosťami, ktoré dávajú prácu tisíckam ľudí na Slovensku i v krajinách únie.
Podbrezovským železiarňam, ktoré majú už 174 rokov, podľa neho desaťročie v EÚ umožnilo rozvinúť všetky pozitíva, ku ktorým sa za dlhé obdobie svojej existencie dopracovali. „Vďaka tomu sme sa svojou produkciou zaradili medzi absolútnu svetovú špičku. V praxi to znamená, že naša spoločnosť disponuje nielen kvalitnou technológiou, kvalitnou výrobou, ale zároveň vysokou odbornosťou a kvalitou zamestnancov na všetkých postoch,“ spresňuje.
Železiarne patria dnes k najvýznamnejším a prosperujúcim slovenským podnikom. Majú bohatý sociálny program, vlastné stredné školy, ktoré zabezpečujú prílev kvalifikovaných zamestnancov a pre ľudí z regiónu znamenajú sociálne istoty.
Soták sa netají, že mu prekážajú vyjadrenia, ktoré spochybňujú náš vstup a členstvo v EÚ. „Veľmi ma zarážajú stanoviská politikov typu Sulík, ale aj ďalších jemu podobných, ktorí si neuvedomujú, že bez Európskej únie by Slovensko nebolo také, aké je, neboli by sme tým, čím sme. Päťmiliónová krajina dostala možnosť pohybovať sa v priestore trhu s viac ako 450-miliónovým počtom obyvateľov. A tomu by malo byť podriadené všetko naše úsilie,“ myslí si.
Slovensko má podľa neho šancu v najbližších rokoch ešte viac naštartovať ekonomický rast, zvýšiť podiel priemyslu na HDP z 25 minimálne na 30 percent. „Toto by malo byť naše motto do budúcnosti,“ dodal Soták.
(DT)
Remeselník: Nové prístupy a viac zákaziek
Foto: Ľuboš Pilc, Pravda
Ľubomír Olašák
Ľubomír Olašák je v 35 rokoch európsky majster strechár. Vstupom do EÚ pred desiatimi rokmi sa pre neho veľa zmenilo. Priamo tým, že ku klasickým šindľom prišli na trh strešné systémy skoro z každej krajiny EÚ. „Kým predtým bola práca s klasickými materiálmi skôr rutinou, teraz si často treba pred pokládkou strechy podrobne naštudovať presný manuál,“ hovorí. Olašák pochádza z Oravy. Olašákovci sa strechárčine venujú z pokolenia na pokolenie už vyše 100 rokov.
Od roku 1998 začali so svojou firmou Krovy OK pôsobiť viac pri Bratislave. Stavebný boom pri hlavnom meste sa ešte viac rozvíril po tom, čo Slovensko v roku 2004 vstúpilo do EÚ. Blízkosť Bratislavy k Rakúsku rozprúdila biznis a niektorým úspešných ľuďom sa zunoval život v panelákoch. Začali si stavať domy pri Bratislave. "Po vstupe do EÚ bolo jednoznačne viac roboty.
Po kríze v roku 2009 to bolo zase horšie a posledné dva roky neboli zďaleka ideálne. Tento rok je už ale výrazne lepší," opisuje Olašák. Pripúšťa, že kríza by na Slovensko prišla, či už by sme vstúpili do únie alebo nie. Olašák roky chodil do Bratislavy na týždňovky, ale istota práce pri hlavnom meste ho napokon presvedčila a presťahoval sa z rodnej Oravy do Alžbetinho Dvora. Vychýrený strechár si všimol aj ďalší fenomén, ktorý sa rozvil po tom, čo sme vstúpili do EÚ.
„Ľudia čoraz viac fungujú na internete. A aj nám to pomáha pri práci, či už pri prezentovaní sa a získavaní nových zákazníkov, alebo pri zdokonaľovaní sa v strechárčine,“ dodáva Olašák. „Musím čoraz viac študovať, keďže zákazníci si nechajú priviezť belgickú, taliansku alebo neraz aj grécku strešnú krytinu. Vďaka internetu je ale preškoľovanie podstatne jednoduchšie,“ opisuje remeselník, ako funguje otvorený trh EÚ. Niekedy je to podľa neho kontraproduktívne, keď aj tuzemské materiály sú veľmi kvalitné, ale časť ľudí je ochotných si priplatiť za západný produkt.
Vstup do EÚ tak znamenal zmenu v technológiách spojených s novými výrobkami. „Fólia pod krytinu sa dávala voľakedy bez pásky, teraz je to s páskou. Zmenili sa aj spojovacie prostriedky a spôsoby uchytenia krytiny,“ dodáva majster.
Prijatie eura v roku 2009 bolo podľa neho pre biznis ďalším míľnikom. „Všetci zaokrúhľovali,“ dodáva Olašák. V pomere kvalita a cena však patria Olašákovci k strechárom, na ktorých bolo vždy spoľahnutie a toto krédo dodržiavajú.
(MAR)
Programátorka: EÚ priniesla viac práce
Foto: Archív Márie Erbenovej
Mária Erbenová
Mária Erbenová z IT spoločnosti ZaZeZi síce pred desiatimi rokmi ešte študovala na vysokej škole, ale už pracovala ako programátorka. V čase vstupu Slovenska do Európskej únie zažila podľa nej najväčšie pracovné vyťaženie. „Vďaka vstupu do únie sme mali množstvo práce. Museli sme totiž upravovať programy, aby zodpovedali európskym štandardom,“ vysvetľuje Erbenová.
Slovensko síce vtedy ešte neprechádzalo na euro, programy slovenských firiem obchodujúcich s európskymi spoločnosťami však už museli poznať európsku menu. Programátori preto pracovali na tom, aby účtovné systémy dokázali okamžite odosielať i prijímať faktúry s eurom.
Erbenovej únia priniesla prácu aj neskôr. Získala totiž viacero zákaziek spoza slovenských hraníc, ktoré by v prípade nevstúpenia Slovenska do európskych štruktúr zrejme nezískala. „Na druhej strane sa však musím boriť s byrokraciou. Keďže nie som platiteľka dane z pridanej hodnoty a zo zahraničia mi prichádzajú faktúry s DPH, musím presne splniť predpisy, aby ich bolo možné zaúčtovať. Je to veľmi zložité,“ ponosuje sa programátorka.
Na otázku, či bol podľa nej vstup do EÚ dobrým krokom pre Slovensko, však odpovedá jednoznačne. „Určite to bolo pozitívne. Po schengenskom priestore môžeme cestovať bez kontrol na hraniciach, pri cestovaní po eurozóne nemusíme ani zamieňať peniaze a nezanedbateľný je aj fakt, že keby som chcela, môžem ísť pracovať do zahraničia bez akýchkoľvek obmedzení,“ myslí si Erbenová. Fakt tiež je, že vďaka vstupu do únie možno tiež na Slovensko dovážať rôzne komponenty pre počítače z Británie, Írska či Nemecka, kde sú v mnohých prípadoch oveľa lacnejšie ako na Slovensku. Stačí pritom navštíviť niektorý z elektronických obchodov.
Jedným dychom však Erbenová dodáva, že niekedy sa jej „rozum zastaví“ nad nariadeniami euroúradníkov. „Napríklad nerozumiem, prečo na bylinkových čajoch nesmú byť ich účinky napriek tomu, že sú známe už stáročia. Takisto nerozumiem zákazu predaja klasických žiaroviek či ortuťových lekárskych teplomerov, keď ich alternatívou sú žiarivky obsahujúce ortuť,“ uzatvára programátorka.
(MH)
Kuchár: Losos už nečaká na colnici
Foto: Andrej Barát, Pravda
Štefan Benďák
Byť v Európskej únii je chutnejšie ako nebyť. Aspoň z pohľadu šéfkuchára Štefana Benďáka. A platí to minimálne v prípade rýb. Pred desiatimi rokmi kuchári až tak na výber nemali a aj v tých najvyhľadávanejších reštauráciách mohli pripravovať zväčša mrazeného a nie čerstvého lososa ako dnes.
Cesta ryby z farmy na tanier bola pred dekádou podstatne zložitejšia a najmä zdĺhavejšia. „Kým mäso prešlo cez všetky tie rôzne kontroly a colnice, tak to trvalo veľmi dlho. A tak bol všade väčšinou mrazený losos. Vidíte, ani sa mi už nechce veriť, že ubehlo desať rokov,“ usmeje sa šéfkuchár reštaurácie Rouge v nitrianskom hoteli Mikado. A aj za 10 rokov sa ľudia stále exoticky pôsobiaceho lososa nevedia dojesť. A to aj napriek tomu, že trendom je opäť variť tradičné a regionálne jedlá.
Ryby kedysi zháňal v Česku. A hoci sme boli kedysi v spoločnom štáte, kým Slovensko nebolo v únii, dostať takú tresku, morského vlka či pražmu nebolo vôbec jednoduché. Desaťročnica v únii zotrela hranice aj na tanieri. „Suroviny sú pestrejšie. Vďaka tomu, že sme v únii, sa ľahšie dostaneme aj k steakovému mäsu. Už nie sme odkázaní na rôznych sprostredkovateľov. Kvalitné hovädzie si môžeme objednať priamo z Francúzska či Írska,“ prízvukuje štyridsiatnik.
Pre reštaurácie sa úžasným spôsobom otvoril trh. A nielen ten európsky, ale aj svetový. „Dnes si môžeme dať doviezť mäso na steaky priamo z Argentíny, Uruguaja, čerstvú jahňacinu z Nového Zélandu,“ vymenúva človek, ktorý stál pred pár rokmi pri otvorení reštaurácie Steak House v Bratislave. V hlavnom meste pôsobil aj v thajskej reštaurácii a spomína, že po špecifické suroviny museli chodievať na trh do Viedne. Tu zháňal pred rokmi napríklad mascarpone – tradičný taliansky syr, ktorý je základom podmanivého tiramisu. Nečudo, že sa v niektorých slovenských prevádzkach pred „európskymi časmi“ rozšíril zvyk nahrádzať tento syr lacnejšou a dostupnejšou lučinou…
Benďák začínal kariéru v Nitre a pred dvomi rokmi sa do mesta pod Zoborom vrátil aj kvôli rodine. Za ten čas získaval skúsenosti v Bavorsku, vo Švajčiarsku, v Taliansku. Víza dostal maximálne na jeden a pol roka. „Potom som sa musel vrátiť na Slovensko a niekde sa na krátky čas zamestnať,“ spomína. Teraz môžu nádejní šéfkuchári zbierať fortieľ oveľa jednoduchšie.
(ABA)
Lekár: Vstup prospel nám aj pacientom
Foto: Archív Ivana Kubiša.
Ivan Kubiš
„Som lekár, nie ekonóm, ale myslím si, že vstup do Európskej únie je pozitívnym krokom pre lekárov aj pacientov,“ hodnotí udalosť spred desiatich rokov urológ a sexuológ Ivan Kubiš (60) z Banskej Bystrice. Tým, že sme ako malý štát súčasťou väčšieho zoskupenia, máme väčšie možnosti dostať sa ku vzdelaniu a k novým medicínskym postupom, ktoré sa dostanú aj k pacientom.
Prvýkrát o zjednotenej Európe uvažoval v osemdesiatych rokoch, keď sa ako mladý medik dostal do Nemecka. „To, čo som tam videl, ma šokovalo, očakával som zástupy nezamestnaných, ako nám vtedy tvrdili, a bol som prekvapený, že nezamestnaní tam nie sú. Dokonca ľudia boli krajšie oblečení, slušnejšie sa správali, už vtedy som cítil, ako nás klamali, že sa nám niečo zatajilo, a videl som, že toto je cesta aj pre nás,“ spomína Kubiš. Už v tom čase mu nemeckí lekári tvrdili, že raz Európa bude jeden veľký štát.
„Vstup do EÚ treba považovať za určitú operáciu, keď sa výsledok ukáže až po viacerých rokoch,“ myslí si. To, čo videl ako mladý študent medicíny v Nemecku na operačných sálach, to je dnes aj u nás, a to je veľmi pozitívna vec.
„Ako lekár by som to dnes v tej pocitovej úrovni vyhodnotil, že sme súčasťou jedného veľkého zoskupenia politického, ekonomického aj územného a z histórie vieme, že veľké štáty vedeli zabezpečiť lepšiu starostlivosť, jednoducho vždy lepšie prosperovali. Napríklad teraz v zahraničí mám menší problém, ak platím eurom, ako keď som predtým musel meniť peniaze. Českí kolegovia nám toto tajne závidia, hoci sa nechcú priznať, nakoniec to aj povedia, že euro má svoj zmysel,“ hovorí lekár o pozitívach menovej únie.
Veľkým prínosom je podľa neho zavádzanie nových medicínskych postupov. „Diagnostické metódy a postupy v liečbe preberáme podľa európskych, ale aj amerických štandardov. Ako členovia únie musíme reprezentovať určitú úroveň, takže sme tlačení, aby sme mali porovnateľné prístroje, vedomosti aj lieky na úrovni svetovej medicíny,“ uvádza Kubiš.
Lekári majú tiež lepšie možnosti vzdelávať sa na svetových univerzitách. Pred vstupom do EÚ to nebolo také jednoduché a takých ľudí, čo mali túto šancu, bolo podľa Kubiša veľmi málo. Negatívnou stránkou je podľa neho to, že do zahraničia odchádza mnoho mladých a perspektívnych ľudí.
(ZB)
Archeológ: Veľmož získal opateru Európy
Foto: Andrej Barát, Pravda
Karol Pieta
Súčasný výskum je stále viac prepojený nielen medzi jednotlivými vedeckými disciplínami, ale aj krajinami. Práve v tom slovenskej vede pomohol vstup do Európskej únie. Jedným z príkladov sú práce na objave hrobky „slovenského Tutanchamóna“. Ide o veľmoža, ktorý bol pochovaný pod tatranskými štítmi pred 1¤600 rokmi. Nájdené artefakty sa konzervovali v nemeckých vákuových komorách určených pre vesmírny program, pričom na celom projekte sa zúčastnili vedci z mnohých európskych krajín.
„Vstup do EÚ otvoril možnosti vo vede a výskume a otvoril nám prístup k veľkým medzinárodným grantovým projektom. Najmä štrukturálne fondy pomáhajú k rozvoju vedy. Vďaka nim sme sa dostali k prístrojovému vybaveniu, ktoré bolo u nás jednoznačne zastarané,“ hovorí Karol Pieta z Archeologického ústavu SAV v Nitre. Podľa neho by v jeho odbore bez vstupu do únie nebolo možné dosiahnuť také výsledky, ako sa podarilo.
„V súčasnosti sú všetky výskumy integrované. Aj pred vstupom Slovenska sa nám únia snažila vychádzať v ústrety, no až pred desiatimi rokmi sme sa mohli plne dostať k prostriedkom a kontaktom, ktoré sú rovnako dôležité.“ Ako príklad uvádza práve kniežaciu hrobku z Popradu. "To je klasický, učebnicový príklad. Tento projekt sa dá riešiť len cez projekty, ktoré sú prepojené so zahraničnými partnermi. Hrobka sa kompletne konzervuje a rekonštruuje v nemeckých laboratóriách s pomocou odborníkov z Belgicka alebo Dánska.
Aj súčasná výstava v Poprade ukazuje výsledky takejto medzinárodnej, teda európskej spolupráce. Výsledkom je záchrana tejto úžasnej historickej pamiatky," uviedol Pieta. Medzi zaujímavé artefakty patria kusy nábytku, ktoré zaujali aj dizajnérov. Napríklad stolík s okrúhlou tabuľou s priemerom 93 centimetrov je vyrobený na sústruhu z jediného kusa dreva, čo svedčí o vysokej technickej zručnosti rezbára.
Problémom pre slovenských a európskych vedcov však ostáva enormná byrokracia spojená s čerpaním prostriedkov. „Veľa a často sa o tom hovorí, ale málo sa robí. Dôsledkom je, že fondy sa nevyužívajú v takej miere, ako by sa mohli,“ dodal archeológ.
(MQ)
Sestra: Zvýšili sa nároky na vzdelanie aj prácu
Foto: Robert Hüttner, Pravda
Iveta Béressová
Za posledných desať rokov stúpol tlak na vzdelávanie sestier, ale aj na prácu. Iveta Béressová (49), ktorá je sestrou viac ako 20 rokov, tvrdí, že pred vstupom Slovenska do EÚ stačila pre toto povolanie stredná zdravotná škola, dnes je už potrebný prvý stupeň vysokoškolského vzdelania. „Ja osobne mám ukončené magisterské štúdium, mám aj rigoróznu skúšku, čo už je niečo navyše. To je už pre sestry, ktoré pracujú v riadiacej funkcii nevyhnutné,“ vysvetľuje Béressová, ktorá pracuje ako vedúca oddelenia centrálnej sterilizácie v Detskej fakultnej nemocnici v Bratislave.
Vzdelanie v predchádzajúcom období bolo podľa nej viac zamerané na prácu sestry, ktorá bola v postavení ako pomocník lekára. Dnes sa už v ošetrovateľstve sestry snažia o to, aby boli vnímané nie ako pomocníci lekára, ale ako jeho partneri. „Mnohé činnosti vieme vykonávať alebo vykonávame samostatne, alebo v spolupráci s lekárom,“ hovorí. Vstupom do EÚ sa totiž z absolventov strednej zdravotnej školy stali zdravotní asistenti a až titul bakalár v odbore ošetrovateľstvo im umožňuje stať sa sestrami.
Toto Iveta Béressová hodnotí pozitívne. „Je len plusom, že dnes už vzdelávanie prebieha vo vyššom veku. V tých pätnástich rokoch dievča vníma odbornú prax trocha ináč ako napríklad po osemnástke.“
Béressová tvrdí, že za desať rokov sa sestrám pridalo oveľa viac činností, ktoré musia vykonávať. Zlepšilo sa aj technické vybavenie, pribudli nové modernejšie prístroje, pomôcky, nástroje. „Na druhej strane si vyžadujú, aby sme sa to všetko naučili ovládať, manuály sú často v cudzom jazyku, ovládanie prístrojovej techniky je zložité. Napríklad predtým sa nerobili laparoskopické operácie, mikrochirugia, toto všetko sa teraz koná vo veľkej miere. Pribudli tiež informačné systémy, ja pracujem v štyroch týchto systémoch,“ uvádza. Jeden sa podľa nej týka objednávania liekov, zdravotníckych pomôcok, ďalší je na dokumentáciu pacientov a procesov, tretí na objednávanie opráv a potom aj špeciálny nemocničný informačný systém, ktorý je len pre ich oddelenie.
Vstupom do únie sa podľa nej pacientom rozšíril prístup k zdravotnej starostlivosti, môžu absolvovať mnohé vyšetrenia aj liečbu v zahraničí. „Pozitívne vnímam aj to, že máme väčšie možnosti vzdelávať sa a absolvovať zahraničné stáže,“ dodáva.
(zb)
Hotelier: Únia nás otvorila svetu
Foto: Renáta Jaloviarová, Pravda
Milan a Veronika Vrabelovci
Bolo to úspešné obdobie, keď na Slovensko začali vo veľkom chodiť hostia aj zo vzdialenejších krajín, nielen z Európy. No po piatich rokoch od vstupu do Európskej únie sa aj u nás začína platiť eurom a to marí rozbehnuté plány viacerým podnikateľom v cestovnom ruchu. Sme drahší pre našich najbližších susedov, ubudlo Poliakov, Čechov, Rusov a počas hospodárskej krízy všetkých klientov.
Takto v skratke hodnotí posledných 10 rokov hotelier Milan Vrabel. Rodinný hotel v Národnom parku Malá Fatra, medzi Belou a Terchovou, otvorili spolu s manželkou dva roky pred vstupom Slovenska do EÚ. Bol jedným z prvých štvorhviezdičkových ubytovacích zariadení v Žilinskom kraji. Už vtedy mali v Bránici futbalistov z izraelského Maccabi Tel Aviv, holandského Utrechtu a vďaka Lige majstrov sa u nich ubytovali ďalšie významné svetové kluby. Roman Abramovič poslal deň po odchode jeho tímu Chelsea Londýn z hotela Vrabelovej manželke Veronike kyticu s poďakovaním „za slovenskú pohostinnosť a starostlivosť“. Doviezol ju kuriér z Viedne.
Vstup Slovenska do EÚ a veľká investícia Kia pri Žiline rozširujú klientelu hotela. Prichádzajú najvyšší predstavitelia juhokórejskej automobilky a toto obdobie Vrabel hodnotí ako najlepšie časy. Pribudli akcie zahraničných firiem, ktoré investovali na Slovensku. „A ešte to boli svadby, ktoré sa u nás v hoteli po vstupe do únie rozbehli. Sobášili sa tu Angličania, Francúzi, Taliani, ktorí si brali partnerov a partnerky z rôznych kútov Slovenska, a tiež české páry,“ hovorí majiteľ hotela Bránica.
Hotel sa aj po dvanástich rokoch existencie mení, majitelia sa snažia stále zlepšovať služby. Z peňazí, ktoré zarobí hotel. Okrem predvstupových zdrojov na rozvoj agroturistiky sa hotelierom z Bránice nepodarilo čerpať eurofondy. Vrabel si myslí, že sú prerozdeľované nekoncepčne. Na malom priestore vzniká až príliš veľa hotelov. „Vidieť to v Tatrách či na Donovaloch, kde je hotel vedľa hotela, no po sezóne sú prázdne,“ hovorí.
Milan Vrabel sa do investície pustil po tom, čo získal hrubú stavbu po závode Slovena, ktorý sa dostal do konkurzu. Má stavebnú firmu, s ktorou Bránicu dostaval v roku 2002 podľa vlastných návrhov. Jeho manželka Veronika zariadila a stále dolaďuje interiér hotela.
(jal)
Právnička: Spotrebiteľ je lepšie chránený
Foto: Robert Hüttner, Pravda
Monika Jankovská
Obrovskú výzvu spojenú s nevyhnutným používaním práva Európskej únie. Toto v prvom rade priniesol podľa bývalej sudkyne a dnes štátnej tajomníčky ministerstva spravodlivosti Moniky Jankovskej (43) vstup Slovenska do EÚ. Sudkyňa s pozastaveným výkonom hovorí, že sudca musel od toho dňa pri rozhodovaní začať popri slovenskom používať aj európske právo.
„Sudca sa tak musel oboznámiť nielen s početnými nariadeniami a smernicami Európskej únie, ale aj s relevantnými rozhodnutiami Súdneho dvora, ktorými je zabezpečený výklad a dotváranie práva Európskej únie,“ hovorí Jankovská. Podľa nej to na jednej strane pre sudcu znamenalo podstatne vyššie nároky, a to najmä po odbornej stránke, na strane druhej priniesol pre celú justíciu množstvo nových rozvojových možností a impulzov. Jej ako sudkyni umožnilo štúdium a aplikácia európskeho práva lepšie pochopiť jeho osobitnú povahu a význam a popritom aj možnosť oboznámiť sa s právnou úpravou v iných členských štátoch únie.
Za dôležité považuje aj to, že Slovensko môže z únie dodnes čerpať podporu pri mnohých projektoch v justícii. „Aktuálne to využívame pri postupnej elektronizácii justície či domácich trestov pre odsúdených. Tí si budú môcť odpykať svoj trest aj v domácom väzení, čo im od budúceho roku umožnia elektronické náramky, ktoré budú monitorovať ich pohyb,“ hovorí.
Jankovská upozornila, že zásadný vplyv na životnú úroveň Slovákov má najmä prijímanie európskych noriem na ochranu spotrebiteľa do slovenského právneho systému. Podľa nej tieto pravidlá umožňujú pri kupovaní tovarov a služieb poskytovať ochranu a zabezpečiť vyváženie práv spotrebiteľa, ktorý je vždy slabšou zmluvnou stranou a obsah zmlúv, ktoré uzatvára, nemôže nijako ovplyvniť. Ako tvrdí, vďaka týmto európskym pravidlám už dnes slovenskí sudcovia zastavili desiatky tisíc nezákonných exekúcií vedených proti spotrebiteľom. „Práve oblasť primeranosti zmluvných podmienok a posudzovania nekalých obchodných praktík považujem pre občana za najprínosnejšiu a takú, v ktorej som aj ako štátna tajomníčka našla priestor pre moju prácu a pomoc ľuďom,“ hovorí Jankovská.
(vv)
Poľnohospodár: Malá farma prosperuje
Foto: Archív Pavla Petránka.
Pavel Petránek
Desať rokov po vstupe Slovenska do Európskej únie sa rodinný farmár Pavel Petránek z Čremošného nemá zle. Jeho malá farma špecializovaná na chov hydiny prosperuje. Špecializuje sa na chov moriek. Ľudia si uňho môžu kúpiť vykŕmeného moriaka alebo šesťtýždňové moriačiky, ktoré si na pekáč dochovajú doma. Má toľko objednávok, že ich nestačí plniť. Od mala túžil byť chovateľom a vraví, že vstup do únie mu pomohol splniť životný sen.
Na predvstupové obdobie si Petránek spomína ako na vzrušujúce obdobie života. Študoval na Slovenskej poľnohospodárskej univerzite v Nitre a náklady na štúdium si znižoval predajom mlieka od kravičky, ktorú doma choval. Na škole veru nemali veľa takýchto pravých sedliakov. Po získaní titulu sa vybral do Anglicka, zdokonaliť sa v jazyku, a skončil na farmách. Zaradil sa do širokého prúdu mladých Slovákov, ktorí využili pád železnej opony a vybrali sa do cudziny. Pavel Petránek sa v Británii naučil dokonale angličtinu, ale aj farmárčiť. Strihal ovce, choval, ba aj porcioval morky a keby len to. Pracoval v British United Turkey, slávnej šľachtiteľsko-chovateľskej firme, pri šľachtení moriek. Ponúkali mu britské občianstvo. On sa však vrátil domov a za získané peniaze kúpil od družstva upadajúci hospodársky dvor.
Je šťastný? Hm, ako sa to vezme. "Osobne sa mi darí, ale keď sa pozriem okolo seba, nevidím v poľnohospodárstve a potravinárstve prosperitu, skôr úpadok,“ opíše slovenskú realitu. "Darí sa mi preto, lebo na trhu chýbajú slovenské potraviny a ľudia sa ich dožadujú. Nechcú jesť prebalený brak dovážaný z cudziny,“ podotkne na margo aktuálnej ponuky na trhu.
Na úniu sa nesťažuje – otvorila mu svet, naučila ho podnikať. Nerieši ani to, či dostáva viac, alebo menej dotácií ako západoeurópski farmári. Ako chovateľ hydiny, ktorú Brusel nedotuje, nedostáva nijaké podpory. Keby ich nedostával nik v celej únii, bolo by to podľa Petránka spravodlivé. Ale keby neplatí. Ako vidí budúcnosť? O seba sa nebojí, zato keď sa pozrie na poľnohospodárov v Turci, má obavy. Vraví, že vládne zámery sú pekné, ale pokiaľ nebudú kryté zdrojmi, slovenské poľnohospodárstvo nebude stačiť zahraničnej konkurencii.
(SD)
Hudobníčka: Záujem o kapely od nás stúpol
Foto: Ľuboš Pilc, Pravda
Shina
Hoci je stále na čom pracovať, v rámci etablovania slovenského umenia v zahraničí sa od vstupu do EÚ udialo niekoľko pozitívnych zmien. Myslí si to hudobníčka, členka skupiny Longital a riaditeľka vydavateľstva Slnko records Shina.
"Približne pred desiatimi rokmi sme so skupinou začali čoraz viac cestovať za hranice. Záujem o kapely z tohto regiónu stúpol a dôvodom bola aj zvedavosť. Ľudia zo západnej časti Európy chceli vedieť, čo sa deje na našej hudobnej scéne, " hovorí. Situáciu podľa nej neskôr uľahčovalo prijatie eura, bolo to jednoduchšie aj pre organizátorov festivalov a koncertov.
Napriek tomu, že sa možnosti pre kultúrnu obec otvorili, nemožno hovoriť o presadení sa. „Na koncertoch stretávame ľudí, ktorí síce vedia, že sme členom EÚ, ale v skutočnosti netušia, čo sa u nás vôbec deje a je jasné, že ani tých desať rokov nestačilo na to, aby sa povedomie rozšírilo. Slovenská hudba je pre nich cudzia. Stále máme čo robiť, aby sme si nejaké miesto vydobyli.“
Výnimkou je folklórna hudba, džez a ďalšie žánre, ktoré sú určené pre menšinového poslucháča. Ľudia, ktorí sa takejto hudbe venujú, poznajú aj slovenské mená. V širšom ponímaní však podľa Shiny možno zhodnotiť, že sa zďaleka nič prevratné neudialo. Napriek tomu ostáva optimistická. „Mení sa to pomaly. S príchodom nových generácií, ktoré sú otvorenejšie a odvážnejšie, neboja sa vycestovať a skúšať, je podľa mňa len otázkou času, kedy budú v zahraničí o slovenskej hudbe počúvať častejšie.“
Posun vidí napríklad aj v porovnaní s ukrajinskou hudobnou scénou. „Minulý rok sme tam boli s kapelou dva mesiace a vtedy sme si uvedomili, aký obrovský skok Slovensko spravilo. Tam sa to len prebúdza a aktuálna situácia to celé komplikuje,“ hovorí. Aj z toho dôvodu sa rozhodli pomôcť ukrajinskej formácii Zapaska, ktorej v máji vydá Slnko records album.
(KŠ)
Kamionistka: Zmizli čakačky na hraniciach
Foto: Štefan Rimaj, Pravda
Jarmila Zacher Pajpachová
Vstup Slovenska do eurozóny úplne zmenil život vodičom kamiónov prepravujúcim tovar po Európe. Zrazu boli hodinové čakačky na hraniciach minulosťou a kamionisti sa mohli plynule presúvať z jednej krajiny do druhej. Získali tým viac času i pohody v práci. Presne tak to vníma aj najstaršia slovenská kamionistka 61-ročná Jarmila Zacher Pajpachová z Biskupíc v okrese Lučenec. Aj preto by už čas za žiadnych okolností nevracala naspäť.
„To obdobie pred májom 2004 nebolo pre nás kamionistov jednoduché. Spolu so súčasným manželom sme jazdili po západnej Európe, no aj do Poľska, Rumunska, Litvy či Lotyšska. Na hraniciach pri prechádzaní z jednej krajiny do druhej sme si často museli odstáť dlhé hodiny. Osem či deväť hodín čakania bolo normálne. Neraz to trvalo aj dlhšie. Spomínam si, že raz sme pri posúvaní sa k hranici museli stáť v dvanásťkilometrovej kolóne,“ hovorí žena, ktorú tento rok uvedú do slovenskej knihy rekordov ako najstaršiu slovenskú kamionistku.
Čakanie na hraniciach bolo podľa nej zdĺhavé i otravné. „Z kamióna sa nedalo odísť na toaletu či niekde inde. Bolo treba sedieť v aute a pomaly sa s ním posúvať. Maximálne sa dalo za volantom v takýchto chvíľach najesť,“ zdôrazňuje. V dobrom si nespomína na hranicu s Rumunskom, kde si colníci pýtali „suveníry“. Pivo, kávu či cigarety. Keď ich nedostali, kamióny poriadne prešacovali.
Aj napriek všetkým problémom mala Jarmila Zacher Pajpachová výhodu, že je žena. Colníci sa k nej správali milšie ako k mužom a ešte aj tí Rumuni neboli k nej natoľko drzí, keď si pýtali „suvenír“.
Po vstupe do únie a eurozóny sa pre kamionistku rumunské nepríjemnosti skončili. Hovorí, že papiere na hraniciach už treba vybavovať len pri vstupe do Švajčiarska. Tam si musia v rade počkať dve, maximálne tri hodiny. Inak sa už po Európe jazdí plynulo. „Vstup do Európskej únie nám výrazne uľahčil život,“ dodala.
(ri)
Manažér: Nový trh práce, nový biznis
Foto: Archív Petra Ulbrika
Peter Ulbrik
Peter Ulbrik si presne pred desiatimi rokmi založil personálnu agentúru. V tom čase sa totiž po vstupe Slovenska do únie začal výrazne meniť trh práce, na čo reagovalo viacero agentúr sprostredkúvajúcich prácu. Videl v tom zaujímavú podnikateľskú príležitosť, pretože personalisti začali naberať na význame.
„Pred vstupom bolo veľmi veľa ľudí na trhu hľadajúcich zamestnanie, no veľmi málo pracovných ponúk. Po vstupe SR do EÚ sa v priebehu jedného roka celý pomer otočil. Veľmi veľa pracovných ponúk, no málo relevantných kandidátov,“ opisuje zmeny Ulbrik. Spoločnosti preto začali čoraz viac využívať služby personalistov, ktorí im pomáhali v hľadaní najvhodnejších kandidátov. Dokonca sa podľa jeho slov začal pred vypuknutím finančnej krízy v roku 2009 objavovať nový fenomén, a to mzdová turistika. „Výrazným predstaviteľom bol hlavne bankový sektor, kde zamestnanci nemali problém v krátkych časových intervaloch prestupovať medzi bankami podľa toho, akú ponuku dostali,“ hovorí Ulbrik.
S nástupom krízy však zamestnávatelia zneisteli a väčšinou pozastavili plánované nábory, ako aj v tom čas už štandardné investície do rozvoja firiem a ich zamestnancov. „Ak sa ich začala kríza bytostne dotýkať, prepustili zamestnancov a ich prácu presunuli na zostávajúcich pracovníkov. Pozitívum bolo, že spoločnosti neuveriteľne zefektívnili procesy, a tak sa stalo, že veľa z nich napriek kríze a nižším obratom vedelo vykázať rovnaký zisk,“ doplnil Ulbrik.
Na nedostatok práce sa ani počas krízových rokov však jeho spoločnosť sťažovať nemôže. Doteraz urobila jeho agentúra vyše 34-tisíc pohovorov a ich rukami prešlo viac ako 73-tisíc životopisov. Ulbrik upozorňuje, že po vstupe do únie sa zmenil aj samotný nábor zamestnancov. „Pri pohovoroch firmy očakávajú motiváciu pracovať práve pre ich spoločnosť, vôľu pracovať nadčas, ochotu a chuť učiť sa nové veci, byť plne spätý s využívaním moderných technológií ako používaním smartfónu, tabletu či počítača,“ dodáva Ulbrik.
(LB)
Dôchodkyňa: Sen vidieť more zostal nesplnený
Foto: Ľuboš Pilc, Pravda
Alica Horváthová
„Či sa mi lepšie žije v Európskej únii? Nuž, to sotva, životná úroveň mi skôr klesá,“ hodnotí desaťročie Slovenska v elitnom zväzku Alica Horváthová, 65-ročná dôchodkyňa z Dunajskej Stredy. „Z 380 eur penzie sa nedá vyskakovať. Ak potrebujem nové topánky, nový kabát, musím niekam na brigádu. Aj teraz si privyrábam ako pomocná kuchárka. No stále je to len na život z ruky do úst,“ opisuje.
Od vstupu nášho štátu do EÚ vymenila svoj trojizbový byt za dva jednoizbové. V jednom býva ona, v druhom syn. Šatstvo si zväčša kupuje z „druhej ruky“, na potravinách šetrí, ako sa len dá. Úspešne sa dokonca popasovala s vážnou onkologickou chorobou, no nebyť vraj jej štyroch dospelých detí, nemala by na lieky ani ovocie. „Pomáhali mi, ako mohli. Našťastie, všetky pracujú, ale samy musia splácať úvery starať sa o vlastné rodiny,“ zdôrazňuje.
Jedinou výhodou členstva, ktorú pocítila na vlastnej koži, bol pre ňu jednodňový výlet do maďarských kúpeľov v Mosonymagyaróvári. Na prechod za hranicu jej stačil občiansky preukaz. „V cudzine som bola prvý a zatiaľ aj posledný raz,“ prezradí. A dodá, že stále má veľký, no ťažko splniteľný sen. „Aspoň raz by som chcela vidieť more. Tak naozaj, nie iba v televízii,“ smutne si vzdychne.
Na penzii je od roku 2003, za zásluhy na výchove budúcich daňovníkov mohla v tom čase odísť na odpočinok skôr. No s týmto „privilégiom“ získala aj doživotnú pečať starodôchodkyne. Sociálna poisťovňa jej na mesiac vydelila 6 000 korún. Vyučenej predavačke, ktorá dlhé roky pracovala v populárnej bratislavskej jedálni Luxor, to jednoducho na viac nevyšlo. „Pritom som si život oddrela. A ani len na eróhackej dovolenke som nikdy nebola,“ prezrádza.
Vždy žila skromne, nepila alkohol ani nefajčila. Tri z jej detí skončili strednú, jedno vysokú školu. Po rozvode sa o ne starala sama, bývalý manžel na ne platil len málo. „Napriek tomu som za socializmu mávala na knižke aspoň desaťtisíc, pre každý prípad. Ale teraz?! O úsporách sa mi ani nesníva!“ uzatvára pani Horváthová.
(sp)
Ako sa zmenil váš život? Ste na tom lepšie ako pred desiatimi rokmi, alebo nie? Napíšte nám v diskusii…