Julia Sherwood: Normalizáciu literárne najlepšie zachytil Samko Tále

Dievčenský sen o kariére prekladateľky veľkých literárnych diel jej podupali komunisti. Až osem prihlášok na vysokú školu Julie Sherwood (vtedy Kalinovej) skončilo v koši.

16.07.2014 06:00
kniha o citróne, daniela kapitáňová, julia... Foto:
Na londýnskom krste Knihy o cintoríne s Danielou Kapitáňovou (vpravo).
debata (1)

Ako inak, veď bola dcérou spisovateľa Jána Kalinu a redaktorky Agneši Kalinovej, ktorí boli v čase normalizácie perzekvovaní, dokonca väznení. Sny podupali, ale nezničili. „Všetky zvieratá sú si rovné, ale niektoré sú si rovnejšie,“ preložila v tých pohnutých rokoch mladá Julia jednu z posledných viet knihy, ktorú do Československa prepašoval tajne jej kamarát. Po emigrácii do Mníchova sa síce svojho prekladateľského sna na čas vzdala, no v posledných rokoch sa k nemu okľukou cez pol zemegule vrátila. V rozhovore pre Pravdu rozpráva najmä o odysei súčasnej slovenskej literatúry počas cesty na svetové knižné trhy.

Prečo ste vašu prekladateľskú kariéru začali práve prekladom Zvieracej farmy Georgea Orwella? Bol v tom vzdor?
Bolo to niekedy v polovici sedemdesiatych rokov, v období, keď som sa opakovane a neúspešne snažila dostať na vysokú školu. Chcela som študovať angličtinu a ruštinu, odbor prekladateľstvo a tlmočníctvo. Aby ma nezatvorili ako príživníčku, musela som byť niekde zamestnaná, a keďže ma táto práca nenapĺňala, hľadala som niečo zmysluplné, čím by som si trochu precvičila mozgové závity. A tak som sa pustila do prekladania tejto knižky.

S rodičmi ste sa ako „nežiaduce živly“ vtedajšieho režimu mohli v roku 1978 vysťahovať do západného Nemecka. S prekladaním ste si dali dlhoročnú prestávku. Po vyše dvadsiatich rokoch v treťom sektore som už potrebovala zmenu a keď môj manžel pred siedmimi rokmi dostal miesto na univerzite v Spojených štátoch a presťahovali sme sa do Severnej Karolíny, chopila som sa šance začať novú kapitolu a vrátiť sa k tomu, čo som pôvodne chcela robiť. Spočiatku som prekladala publicistické texty pre internetový portál Salon.eu.sk, potom som začala uvažovať aj o prekladoch beletrie a doháňať medzery v súčasnej slovenskej literatúre.

Mali ste viac tipov na preklad?
Práveže nič z novších vecí sa mi v tom čase neprihovorilo. Stále sa mi však vybavovala jedna obľúbená kniha, ktorú som čítala už dávnejšie – Kniha o cintoríne (Samko Tále). Bratislavská kamarátka mi sprostredkovala kontakt s Danielou Kapitáňovou. Napísala som jej, kto som, čo som a že by som chcela preložiť jej knihu, hoci nemám žiadne skúsenosti. Na moju obrovskú radosť mi Daniela okamžite odpísala, že mi dôveruje. Dodnes som jej za to veľmi vďačná.

Spomínam si, že keď som tú knihu čítal, zdalo sa mi, že vzhľadom na jej špecifický jazyk, ktorý je mixom reči dieťaťa a úradných floskúl, môže fungovať len u nás. Že je skrátka nepreložiteľná…
Ten štýl ste presne vystihli. K tomu ešte treba pridať Samkove typické skomolené slovné obraty a krátke veršíky, ktorými sa to v knihe len tak hemží. Je to útla knižka a hrala som sa s ňou veľmi dlho, ale nesmierne ma to bavilo a dúfam, že sa mi podarilo aspoň do istej miery zachytiť Samkov hlas. Dalo mi to riadne zabrať najmä preto, lebo to nesmelo vyznieť tak, akoby rozprávač bol cudzinec, ktorý sa zle naučil po anglicky. Veľmi mi v tom pomohol môj manžel, bez ktorého pomoci by som si nikdy netrúfla prekladať do angličtiny. Niektoré detské výrazy som konzultovala aj s dcérou.

Váš preklad dokonca menovite pochválili v britskom denníku Guardian, kde Knihu o cintoríne zaradili medzi knihy roka.
Pochvala v Guardiane, ešte k tomu od takého slávneho autora ako William Boyd, samozrejme poteší, ale nestačilo to na to, aby sa kniha vyšplhala do rebríčkov bestsellerov. Vyšla koncom roku 2010 a len pred pár mesiacmi som sa dozvedela, že sa predalo toľko kusov, aby sa vydavateľovi vrátili vynaložené náklady. Ak to takto pôjde ďalej, o taký rok sa s Danielou Kapitáňovou možno dočkáme aj pár halierov z tantiém.

Môže takáto zmienka pomôcť záujmu o slovenskú literatúru povedzme vo Veľkej Británii, kde Guardian vychádza?
Priznám sa, že som potom nezaznamenala zvýšený záujem o slovenskú literatúru.

Aký je vlastne postup, keď chce slovenský autor vydať knihu na anglojazyčnom trhu?
Je to rôzne. V prípade Slovenska aktivita poväčšine nevychádza od autorov, lebo nie všetci natoľko ovládajú angličtinu, aby mohli osloviť vydavateľstvo, navyše k tomu potrebujú preloženú ukážku. Iniciatíva obvykle vychádza od vydavateľstiev: redaktori sledujú recenzie v tlači, ale to platí samozrejme len o autoroch, píšucich v angličtine či v iných svetových jazykoch.

K nim slovenčina nepatrí…
Predstavitelia takzvaných malých jazykov, ktorých literatúra nie je v anglojazyčnom svete známa, to majú oveľa ťažšie. Vo vydavateľstvách sa okrem malých výnimiek zriedka nájde niekto, kto tieto jazyky ovláda, hoci aj to sa stáva. Preklad románu Frišta českej publicistky Petry Procházkovej mi zadalo malé londýnske vydavateľstvo Stork Press, ktorého spolumajiteľka knihu čítala v poľštine.

Ako to bolo napríklad v prípade spomínanej Knihy o cintoríne?
Z jedného anglického vydavateľstva, ktorému som knihu ponúkla, mi napísali, že mám najprv dodať hotový preklad. Neposlali mi žiadnu zmluvu, ale ako začiatočníčka som si netrúfla protestovať. Keď som im preklad poslala, sedeli na ňom tri mesiace a nakoniec mi na moju otázku odpovedali, že si na to netrúfajú, lebo doteraz ešte nevydali žiadnu slovenskú knihu. A tak som musela hľadať ďalej – zisťovať, ktoré vydavateľstvá sú ochotné riskovať a vydávať menej známych autorov, a potom ich oslovovať. Časť vydavateľstiev sa však nedá do reči s nevyskúšaným prekladateľom a mnohé uprednostňujú kontakt cez literárnych agentov, ktorí svojich autorov prezentujú na knižných veľtrhoch alebo sa priamo obracajú na vydavateľstvá. Ako viem, na Slovensku literárni agenti tohto typu neexistujú, ich úlohu supluje Literárne informačné centrum (LIC).

Ako?
Jeho pracovníci sa všemožne snažia propagovať slovenskú literatúru vo svete. Po tom prvom odmietnutí Samka Tále mi práve oni sprostredkovali kontakt na Garnett Press. Je to maličké anglické vydavateľstvo, všetko vlastne robí na kolene slavista Donald Rayfield. Ten už predtým vydal všetky tri diely Rivers of Babylon a knihu si vedel prečítať v origináli, a tak všetko prebehlo veľmi hladko. A vlani sa LIC podarilo nakriatnuť Parthian Books, vydavateľstvo vo Walese, aby vydalo Dom hluchého od Petra Krištúfka. Spolu s manželom sme preklad dokončili koncom marca a kniha má vyjsť na jeseň.

Akú úlohu zohráva prekladateľ?
Väčšinou osloví autora, preloží ukážku a začne klopať na dvere vydavateľstiev. Samozrejme virtuálne. A keď sa nájde záujemca, treba preklenúť finančné problémy. Okrem veľkých vydavateľských kolosov, ktoré vydávajú najmä komerčnú literatúru, sa na preklady zameriavajú malé nezávislé vydavateľstvá, ktoré na tom finančne nie sú najlepšie a závisia od subvencií. Tie tiež treba zohnať a prekladateľ často musí pomáhať pripravovať žiadosť o grant. Aj keď žiadosť uspeje, grant nie vždy pokryje celú výšku sľúbeného honorára.

Aký typ kníh od slovenských autorov má šancu uspieť na trhu v USA či v Británii?
Keby som to vedela, skákala by som od radosti. Občas mám pocit, že viac času strávim „hauzírovaním“ po vydavateľstvách ako prekladaním. Sem-tam sa podarí vydať nejakú poviedku alebo ukážku v antológii či časopise, s celou knihou je to však oveľa ťažšie. Vyžaduje si to nesmiernu vytrva­losť a značnú dávku idealizmu. Osobné kontakty s ľuďmi z vydavateľstiev sú tiež veľmi dôležité, inak sa ľahko stane, že vôbec neodpovedia.

Pred dvoma týždňami ste sa z malého mestečka v USA presťahovali do Londýna. Budete to mať teraz o čosi jednoduchšie?
Predovšetkým dúfam, že tu budem mať viac príležitostí nadväzovať kontakty. Hoci ani kontakty vždy nepomáhajú: často treba na odpoveď čakať mesiace. Raz to trvalo rok, kým prišla – a bola zamietavá. Ako taký žonglér musím mať ustavične vo vzduchu niekoľko loptičiek, rozosielať ukážky a listy kade-tade a dúfať, že to raz vyjde. A tak to stále skúšam s rôznymi autormi a žánrami, ale univerzálny recept som zatiaľ neobjavila. Naposledy sa mi to podarilo s knihou Jany Juráňovej Žila som s Hviezdoslavom, ktorá má čoskoro vyjsť v USA vo vydavateľstve Calypso Editions.

Súčasnú slovenskú literatúru však svetu sprostredkúvate aj ako členka redakčnej rady globálneho internetového časopisu  Asymptote. Ako funguje?
Asymptote si kladie za cieľ priblížiť anglickým čitateľom literatúru z celého sveta, od beletrie cez poéziu, drámu, publicistiku a literárnu kritiku. Externí redaktori, zodpovední za jednotlivé krajiny, upozorňujú na zaujímavé texty autorov zo svojho regiónu a ak sa redakčnej rade zapáčia, text preložia, alebo zadajú preklad niekomu inému. Kritériá výberu do jednotlivých čísel Asymptote, ktoré vychádzajú raz za štvrťrok, sú však mimoriadne prísne. Zo slovenských textov redakciu zatiaľ zaujala iba ukážka z knihy Jany Beňovej Preč! Preč! v preklade Beatrice Smigasiewiczovej.

Na internetovej stránke Asymptote som si však všimol viacero textov slovenských autorov…
To je blogová sekcia. Aktualizuje sa denne, vyšli tu dva články od prekladateľky a vydavateľky Ane Ostrihoňovej a príspevok Jána Štrassera o jeho preklade Eugena Onegina. Keďže región strednej Európy má momentálne externé redaktorky len pre Slovensko a Maďarsko, občas dohadzujem aj tipy a preklady z češtiny a poľštiny a v poslednom čísle aj z nemčiny. Okrem toho moja pracovná náplň spočíva ešte v propagovaní časopisu na Slovensku, aby sa slovenskí čitatelia zoznámili s autormi z krajín, ku ktorým by sa inak nedostali, ďalej v hľadaní partnerských časopisov a získavaní prekladateľov.

Vášmu otcovi bola vlastná satira, napokon jeho najznámejšou knihou je 1 000 a jeden vtip. Ovplyvňuje to aj váš literárny vkus?
Otcovej výchove určite vďačím za to, že mi je bližšia literatúra, ktorej vtip nechýba. A musím povedať, že v tom, čo som zo súčasnej slovenskej literatúry prečítala, sa vyskytlo dosť textov, ktorým humor nie je cudzí – stačí len spomenúť Pavla Vilikovského či Danielu Kapitáňovú, o Tomášovi Janovicovi nehovoriac. Žiaľ, jeho aforizmy pokladám za nepreložiteľné. Sedí mi aj Ballov špecifický humor a knižka Jany Juráňovej sa mi prihovorila svojou jemnou iróniou.

Keď si vyberáte autorov pre preklad – aké máte kritérium?
Nikdy som si tie kritériá presne nedefinovala, ale rozhodne k nim patrí zmysel pre humor, literárna kvalita a istá svetonázorová zhoda – skrátka pocit, že som s autorom na podobnej vlnovej dĺžke, že cítim istú afinitu. K autorom, ktorých som už spomenula, by som ešte pridala Uršulu Kovalyk a určite pribudnú ďalšie mená, keď doženiem všetky medzery – knižnicu mám plnú kníh, ktoré som ešte nestihla prečítať.

Medzi prekladateľmi sa so zveličením hovorí, že preklady sú ako ženy – buď sú krásne, alebo verné. Vnímate tak tento rozpor aj vy, alebo sa to podľa vás dá harmonicky skĺbiť?
O vernosti prekladu by sa dalo diskutovať celé hodiny. Tieto dva prístupy sa podľa mňa vylučujú len vtedy, ak vernosť chápeme v zmysle doslovnosti. Dajú sa skĺbiť, ak prekladateľ k tomuto pojmu pristupuje tvorivo a dokáže reprodukovať tón, register a významové nuansy tak, že text znie prirodzene v cieľovom jazyku bez toho, aby pôsobil rušivo. Tiež nesmie zatrieť všetky stopy po niečom cudzokrajnom do tej miery, až by sa zdalo, že knihu napísal domáci autor.

Vráťme sa teraz k vášmu pôsobeniu v Amnesty International, kde ste nastúpili v roku 1984 a pracovali až do roku 2005. Mali ste v prvých rokoch možnosť a ambíciu poukazovať na porušovanie ľudských práv v domovine?
Určite som takú ambíciu mala, ale v tom čase sa v Amnesty veľmi prísne dodržiavalo pravidlo, že zamestnanci ani aktivisti organizácie sa nesmú zaoberať porušovaním ľudských práv vo vlastnej krajine. Pomáhalo to zachovať si objektívny prístup. Neskôr sa k tejto zásade začalo pristupovať liberálnejšie a časom ju celkom zrušili, dnes sa už členovia aj pracovníci Amnesty môžu vyjadrovať k porušovaniu ľudských práv u seba doma, čo určite uľahčuje získavanie nových členov.

Aký región ste teda mali na starosti?
Spočiatku som pracovala v tíme, ktorý sa zaoberal bývalou Juhosláviou, Rumunskom, Bulharskom a Maďarskom, boli to však krajiny, ktorých jazyky neovládam, a preto som po roku prešla do tímu, ktorý mal na starosti Sovietsky zväz. Čoskoro potom sa začala perestrojka a mnohí dlhoroční väzni svedomia začali vychádzať na slobodu, písali nám ďakovné listy a niektorí z nich sa objavili v Londýne. Bol to krásny pocit. Žiaľ, zmeškala som Andreja Sacharova (ruského fyzika, disidenta, nositeľa Nobelovej ceny za mier – pozn. autora) – bola som práve na materskej, keď nás navštívil a mojim kolegyniam nenapadlo mi zatelefonovať.

Pomáhalo vám pri práci v treťom sektore to, že hovoríte viacerými jazykmi? Pomáha znalosť jazyka lepšiemu porozumeniu odlišnej kultúry? A teraz nemyslím len vecne, v prekladateľskom zmysle slova, ale skôr ľudsky…
V rámci práce pre Amnesty som cestovala po celej východnej a strednej Európe a tam, kde som sa vedela dohovoriť, mi znalosť jazyka rozhodne pomáhala pochopiť miestnu kultúru. Ale jazyk sám nestačil. Keď som sedela v kancelárii v Londýne, nikdy som sa nevedela skutočne vžiť do situácie a pochopiť miestne problémy tak, ako keď som strávila nejaký čas na mieste, stretávala sa s lokálnymi členmi Amnesty, ale nielen s nimi. Obzerala som sa okolo seba, čítala som noviny, jednoducho som si musela pričuchnúť k tomu, čo sa okolo dialo a len potom som mala pocit, že môžem zaujať stanovisko alebo poradiť.

Noam Chomsky pred pár týždňami vyvolal v Česku búrlivú diskusiu po tom, čo povedal, že „východoeurópski disidenti tak netrpeli a boli privilegovaní“. Postrehli ste to?
Noam Chomsky si veľmi zakladá na svojich kontroverzných názoroch, nad ním by som sa zvlášť nerozčuľovala, hoci to, čo som si preskákala v sedemdesiatych rokoch – štyri vlámania, odpočúvacie zariadenie, oboch rodičov vo väzení, keď som ešte nemala osemnásť, osem neúspešných pokusov o štúdium, nútená emigrácia – by som privilegovaným postavením nenazvala.

Ako vnímate to, že časť populácie v Česku, ale rovnako aj na Slovensku vytesňuje negatíva normalizácie? 
Je mi z toho smutno. Na jednej strane chápem, že s odstupom času sa minulosť vždy javí trochu v ružovom svetle a že nové pomery priniesli množstvo nových problémov. Na druhej strane sa mi dvíha žalúdok z takých tých nostalgicky ladených publikácií a zo zjednodušujúceho hodnotenia minulosti a často paušálneho odsudzovania disidentov, najmä ak pochádza od ľudí, ktorých sa nikdy žiadne represie nedotkli, pretože viedli absolútne konformistický život. Ešte sa vrátim k Samkovi Tále: nestretla som sa zatiaľ s lepším literárnym stvárnením tohto zvráteného obdobia.

Vaša mama pred dvoma rokmi v rozhovore pre Pravdu povedala, že najpozitívnejší ohlas na jej knihu Mojich 7 životov prišiel od vašej generácie, pretože vo vašom prípade išlo o doplnenie osobných zážitkov zo 60. rokov…
V maminej knihe ma zaujímalo všetko, predovšetkým som si pripomenula spletité rodinné väzby, v ktorých sa nikdy celkom nevyznám, a som veľmi rada, že to mám teraz čierne na bielom. Fascinoval ma aj mamin opis päťdesiatych rokov, jej hodnotenie vlastných postojov, od nadšenia po vytriezvenie – je veľmi zaujímavé porovnať ho s úžasnými spomienkami Žo Langerovej, Vtedy v Bratislave, ktorá to zažila celkom inak. Šesťdesiate roky sme v našej rodine prežívali veľmi intenzívne, a hoci som vtedy len dospievala, mnohé z toho si dodnes veľmi dobre pamätám, takže som si pri čítaní len doplnila niektoré detaily.

Už v utorok vaša mama oslávila krásne jubileum – 90 rokov. Dokážete s ňou stále viesť také tie zvedavé rozhovory „dieťaťa“ s rodičom, v ktorých sa dozviete, čo ste o jej živote ešte nevedeli?
Pravdu povediac, odkedy mama dopísala knihu, už ju veľmi nebaví rozprávať o svojom živote, má pocit, že už všetko povedala, takže takéto rozhovory často nemávame. Ale keď sa jej občas opýtam na nejakú udalosť či človeka, zakaždým žasnem nielen nad tým, ako presne si pamätá nielen fakty a dátumy, ale aj svoje vtedajšie hodnotenia a prípadne, ak sa jej postoj v medzičase zmenil, pridá k tomu aj terajší názor.

Jubilujúca Agneša Kalinová Foto: Archív Julie Sherwoodovej
Agneša Kalinová Jubilujúca Agneša Kalinová

Vášmu otcovi bol blízky humor, vaša mama o sebe hovorí ako o optimistickom človeku. Zdedili ste to po nich?
Čo sa týka otcovho zmyslu pre humor, dúfam veľmi, že som ho zdedila – ak nie v tej aktívnej, tak aspoň v pasívnej podobe. Myslím si, že viem oceniť dobrý vtip a rada sa smejem. Mám to zrejme po mame, otec vravieval, že sa s mamou oženil preto, že sa tak ochotne smiala na jeho vtipoch, a to s ňou mám spoločné. Zdedila som po nej aj pozitívny prístup k životu, hoci možno nie až tak vysoko vyvinutý, rozhodne mám tendenciu vidieť pohár skôr napoly plný ako napoly prázdny. V jednej veci sa jej nevyrovnám: v neutíchajúcej zvedavosti po informáciách akéhokoľvek druhu, ktoré je dodnes schopná absorbovať. V tom je aj tajomstvo jej večnej mladosti. K narodeninám by som jej popriala najmä to, aby jej to ešte dlho vydržalo.

Julia Sherwood

prekladateľka

  • narodila sa v roku 1954 v Bratislave; v Československu však nemohla študovať a po dlhoročnom perzekvovaní rodiny spolu s rodičmi odišla do nútenej emigrácie do Mníchova
  • na univerzitách v Kolíne, Mníchove a Londýne študovala slovanské jazyky a angličtinu; usadila sa v Londýne, kde viac ako dve desaťročia pracovala pre Amnesty International
  • od roku 2008 (keď sa na čas presťahovala do Severnej Karolíny v USA) začala prekladať; na prekladateľskej úrovni ovláda slovenčinu, češtinu, angličtinu, nemčinu, ruštinu a poľštinu
  • jej preklad Knihy o cintoríne od Daniely Kapitáňovej do angličtiny koncom roku 2010 zaradil spisovateľ William Boyd pre denník Guardian ako jednu z kníh roka
  • v súčasnosti pôsobí ako redaktorka pre Slovensko v globálnom internetovom magazíne Asymptote, ktorý sprostredkúva preklady autorov celého sveta do angličtiny

© Autorské práva vyhradené

1 debata chyba
Viac na túto tému: #literatúra #knihy #Julia Sherwood #Samko Tále