Ivan Kadlečík: Život v slove

Keď pomaly odchádza generácia, ktorá vstupovala do sveta literatúry pred vyše polstoročím, je čas pristaviť sa. Ivan Kadlečík, ktorého pozemský čas sa v utorok 15. júla naplnil, bol od polovice šesťdesiatych rokov jej výrazným príslušníkom a ešte výraznejšou individualitou, osobnosťou pôvodnou skrz-naskrz. Býva to už tak, že si to zväčša uvedomujeme až pri ich odchode. Vždy napriek všetkému nečakanom.

19.07.2014 09:00
Ivan Kadlečík Foto:
Ivan Kadlečík (8. apríl 1938 - 15. júl 2014)
debata

Nepíšu sa mi tieto riadky ľahko, lebo, ako hovoril francúzsky kritik Saint-Beuve už dávno, „mať spoločne dvadsať rokov, to spája ľudí navždy“. Vtedy si volíte protivníkov, ale najmä priateľov. Našli sme sa vtedy s Ivanom, spolu s Albínom Baginom, a ako neskôr spomínal Ivan: „Nemuseli sme sa navzájom hľadať, lebo… sme sa už dávno našli na vysokej škole v Bratislave v päťdesiatych rokoch minulého storočia.“ A už len akoby mimochodom dodal: „už vtedy sme si cez prázdniny písali“, naznačujúc, že práve pre neho sa stane epištolárny žáner priamo osudový, lebo, ako tiež neskôr poznamenal, „keď si ľudia prestanú písať, ako sa to dnes deje, dejiny znehybnejú, prestanú jestvovať“.

Takmer by sa chcelo povedať, že s Ivanom Kadlečíkom dnes odchádza najvýznamnejší predstaviteľ tohto žánru, tohto typu písania. Najvnútornejšieho aj najnezávislejšieho, najintímnejšieho, a predsa verejného. Gombrowiczovsko-máraiovského. Takmer si dnes myslím, že jeho odchod do vnútornej emigrácie by možno nastal – nie v takej brutálnej podobe – nielen zásluhou toho, čomu hovoríme stále tak pekne – normalizácia. Nie nadarmo písal vo svojich pamätiach roku 2004: „Najlepšie obydlie je vnútorný exil.“ V ňom zvádzal večný zápas o uchovanie vnútornej integrity bez ohľadu na vonkajšie pomery. Lebo, ako hovorí aj názov tých pamätí, „Žiť možno len autobiograficky“. V Ivanovom prípade písať o sebe, ale ponorený do doby, ktorú sme žili všetci, aj keď nie rovnako. Nemali sme mnohí, vlastne drvivá väčšina, silu odísť do vnútorného exilu, neporovnateľného s tým vonkajším.

Vo vnútornom exile

O tom zrejme rozmýšľali aj Albín Bagin s Ivanom niekedy na jar 1976. Zachoval sa len jeho list (uverejnil ho Ivan v Kultúrnom živote v januári 2002 na dvadsiate výročie Albínovho predčasného skonu), ktorý reaguje na Ivanov neznámy list. Albín v ňom vychádzal z historického faktu prežitia slovenského národa, striedajúceho aktívne protesty s obdobiami pasívnej rezistencie. Podopieral to aj konfesionálnymi dôvodmi: „protest mali na svojich štandardách protestanti, pasívnu rezistenciu – bohužiaľ – katolíci. Vravím bohužiaľ, lebo prvý spôsob sa mi viacej páči a zároveň preto, že osobne, temperamentom, výchovou a všelijako inak – inklinujem k druhému“. Albín rozvíjal preto svoj koncept v kombinácii oboch prístupov, lebo čistý protest podľa neho v malom spoločenstve hrozil sebazáhubou, ale pasívna rezistencia sama osebe zasa zhlivením. Sám však vedel, že toto historické poučenie nemusí v budúcnosti platiť, nie je univerzálne.

Skutočnosť, že o týchto podstatných otázkach sa viedol takýto intímny korešpondenčný diskurz (hoci s najväčšou pravdepodobnosťou pod dohľadom eštébé), však nie je celkom okrajová, nevyrozprávali sme si ju dodnes, aj keď na aktívny protest sa koncom osemdesiatych rokov odhodlali na sviečkovej demonštrácii – katolíci. Albín, ktorý si v tých časoch užil represií na východe neúrekom, a možno sa podpísali aj pod jeho podlomené zdravie, nevyčnieval natoľko ako Ivan; na prešovskej a neskôr bratislavskej filozofickej fakulte sa síce nemohol habilitovať, ale, paradoxne, mohol v bratislavských vydavateľstvách a časopisoch publikovať. Na rozdiel od Ivana, na ktorého moc uvalila totálne embargo.

Ivan to riešil tým, že sa uzavrel do svojho vnútorného exilu, zapojil sa však do českého samizdatového okruhu na čele s Ludvíkom Vaculíkom, ktorý sa ukázal priateľom do toho nečasu veľmi inšpiratívnym. Ponoril sa však najmä do svojho jazyka a pamäti ako najpevnejších opôr exilu na Hrnčiarskej ulici v Pukanci. V tej pracovni s knihami ešte od otca a starého otca, luteránskych farárov, ktorých duchovným pokračovateľom sa cítil nielen ako organista. O tej pracovni, jeho najprivátnejšej domovine akoby naozaj platili slová Sándora Máraia z roku 1943: „Táto izba s knihami je moja pravá vlasť, keby ju zajtra zničila bomba, som bezdomovec.“ V tej izbe pracovni prežil Ivan Kadlečík od roku 1977 druhú polovicu života, svoju najhustejšiu a najuvedomelejšiu, ale aj najtvorivejšiu samotu. So štyrmi deťmi a Ivou, našou kolegyňou z fakulty, ktorá ju s ním zdieľala nielen, keď ho už aj zrak opúšťal.

Ako stojíme?

V istom zmysle sa však na subjektívnom vnútrogeneračnom štatúte Ivana Kadlečíka veľa nezmenilo ani po novembri '89, ktorý ho, pravdaže, občiansky rehabilitoval, hoci možno len veľmi formálne. Tá jeho vynútená samota z totalitných sedemdesiatych a osemdesiatych rokov sa iba transformovala do samoty uvedomelejšej, občianskej, ktorú mu garantovala predovšetkým jeho nezávislosť, tentoraz od spoločnosti trhu. Nezávislosť občana od štátu bola aj v demokracii totiž bytostnou podmienkou existencie spisovateľa.

Aj preto v tom krátkom čase druhej polovice šesťdesiatych rokov, keď vstupoval do sveta literatúry a rozbiehal krátkotrvajúci projekt časopisu Krok v Košiciach a keď koncom roku 1968 a v roku 1969 viedol v Martine redakciu suplenta Kultúrneho či Literárneho života – Matičné čítanie, musel zákonite narážať na byrokratickú či stranícku tuposť a svojvôľu, čo sa nemohlo skončiť víťazstvom intelektuálneho donkichota, ktorý moci ponúkol nanajvýš prst, aj to možno len malíček. Bol v tom, pravdaže, v tom pookupačnom krátkom čase aj kus naivity.

Brutálna ozbrojená moc sa predsa nedala poraziť slovom. Bolo však možné o nej ešte chvíľu otvorene písať, keď to už robil málokto. Aj to Matičné čítanie poctivo robilo – až do rozpustenia redakcie roku 1970, lebo aj vtedajšiemu predsedovi Matice slovenskej, ktorá Matičné čítanie vydávala, Ladislavovi Novomeskému, sa vtedy zdalo, že nemôže byť pri demontáži socializmu, v ktorej podľa neho časopis chcel pokračovať!

Akokoľvek je Ivan Kadlečík, nielen vo svojej generácii, skôr výnimkou ako pravidlom, predsa len zapadá do toho, na čom mu najviac záležalo, na kontinuite, pokračovaní slovenskej intelektuálnosti a charakternosti, toho, čo v našom prostredí nikdy nebolo nazvyš. Nielen v jeho pokolení. Akosi neradi sme hľadali odpovede na otázku, ktorá trápila skôr výnimočných aj medzi svojimi nepochopených predchodcov, napríklad Jána Lajčiaka, na začiatku 20. storočia akoby anticipujúceho aj kadlečíkovskú otázku zo začiatku nasledujúceho storočia: „Ako stojíme v intelektuálnom a morálnom ohľade?“ Inšpirujúc sa u neho, ale aj u ďalších, starého i mladého Hurbana najmä, hľadal Ivan odpovede na nejednoduché otázky smerujúce k anatómii slovenskej duše i patológii slovenského života vôbec. Jeho prístup k tejto téme na rozdiel od mnohých, ktorí ľahko skĺzli na pole nacionalizmu, bol univerzalistický, výsostne empatický. To je totiž kritérium spisovateľa, ktorého fundamentom je etika.

Na takéto odpovede si však treba čosi nažiť, absolvovať, ako hovoril Ivan, „čo najviac sústredenej osamelosti“. Slovenský intelektuál v druhej polovici 20. storočia sa už síce nemusel triasť o národ v jeho existenčnej podobe (hoci v deväťdesiatych rokoch na to ešte mnohí, možno len z vypočítavosti, naleteli); z trasenia o triedu či triednosť tiež skoro vytriezvel a zväčša ho len predstieral, keďže mu to Poučenie z krízového vývoja v strane a spoločnosti dvadsať rokov prikazovalo. Nemohol sa však prestať starať o spoločenstvo, o obec Božiu i občiansku v jej existenciálnej, teda mravnohistorickej podobe. A tak sa vymedzoval proti každej oportunite, konformite, amoralite, vymedzoval sa proti väčšine; neraz až natoľko, že, ako Ivan Kadlečík, zostal – sám.

Nikdy neuhol

Do tejto osobnostnej samoty sa Ivan Kadlečík pretesával so solídnou rodinnou aj univerzitnou výbavou postupne. Najprv ako kritik prózy, neskôr akoby z prinútenia, ako prozaik či skôr prozatér, autor svojráznych, autonómnych textov – miniatúr, epištol, prelúdií, lístokov, rapsódií, fragmentov, ktoré oslovujú čitateľa mnohých jeho kníh čímsi osobitým, neopakovateľným, najmä však naliehavým. Originálne texty, ktoré dnes majú neoddiskutovateľný ráz kadlečíkovského rukopisu, zdanlivo rezignovali na literárnu kritiku a esejistiku, ako ju autor pestoval v prvom desaťročí svojej tvorby, ale nerezignovali na reflexiu; iba ju doplnili o čo najhĺbkovejšiu a najosobnejšiu sebaprojekciu. Práve v nasledujúcich desaťročiach, ktoré eufemisticky nazývame nežičlivé (ale ktoréže sú pre ozajstného tvorcu žičlivé, ak len ten „tvorca“ nie je úplný idiot, jedno či komunistický, nacionalistický, či iný), si naliehavejšie uvedomil potrebu autobiografickosti ako najvyššej formy osobnej garancie. Aj preto vo svojej tvorbe akoby neustále krúžil okolo svojho najosobnejšieho jadra, budoval v slovenských pomeroch architektúru nezvyčajne monolitnej osobnosti.

Na takýto typ literatúry, intímny, dôverný, premýšľavý sa mu svojrázny epištolárny žáner hodil nepochybne najprípadnejšie. Práve on zabezpečoval, že nikdy neuhol. Ak totiž chce človek písať o sebe, a myslí to smrteľne vážne, nemá veľa miesta na uhýbanie. „Personalista sa musí napokon potvrdzovať v skúške životom, ktorá je nepretržitá a deje sa každý deň,“ písal Milan Hamada v súvislosti s autorským typom Ivana Kadlečíka, a dodával: „Akademický vedec sa jej môže vyhnúť. Ľudia Kadlečíkovho typu sa jej vyhnúť nemôžu, pretože nechcú.“

Definitívne uzavreté dielo Ivana Kadlečíka, pútnika s pamäťou a jazykom, hľadalo napriek všetkej nemravnosti sveta jeho lepšiu podobu – v sebe i v nás. Spájalo, spojilo zdanlivo nespojiteľné – život s tvorbou, vlastný život s vlastným dielom. To u nás bolo skôr výnimočné ako bežné. Preto jeho neopakovateľná sebatvorba osobnosti ľudskej či občianskej a literárnej či literátskej, to sebapotvrdzovanie životom pôsobí stále zvláštne, ale najmä originálne. A inšpiratívne. Mravný odkaz autora je rovnocenný jeho textom.

Život v slove a v etike, ktorý si Ivan Kadlečík zvolil, predstavoval komunikáciu, ktorá pomáhala žiť – jemu i nám. To napísané naďalej zostáva s nami. To zapísané a napísané je totiž tá, ako vravel vo svojich Epištolách, chrbtová kosť s jemnými kostenými ihličkami, ktoré nám Ivan zapichával do hrdla ako memento svedomia. Potrebovali sme to vtedy aj dnes, budeme to však potrebovať najmä zajtra, keď sa budeme vracať už len k jeho živému dielu, ale vlastne cezeň predsa len aj k jeho ukončenému životu. Aj napriek tomu, že život v slove a etike sa dnes už čoraz menej nosí. Ale možno práve preto.

Z listov Ivana Kadlečíka Rudolfovi Chmelovi

Košice 13. 2. 1965
Napíšem Ti zase niečo o sebe a budem rád, keď si to nakoniec prečítam, že sa o sebe zase niečo dozviem; dozviem sa, čo robím, lebo ináč nemám čas si to všimnúť a sa pri tom zastaviť, všetko to človek vníma ako z rýchlika, keď pritom drieme, boha. A tak vlastne píšem týmto aj sebe a je to pre mňa zaujímavejšie ako možno pre Teba. Píšem list, ktorý by som predsa len trochu ináč písal, keby som ho písal len sebe; ináč by som ho písal, keby som ho nepísal Tebe, ale inému – z toho vyplýva, že je to trochu konfrontácia seba s tým druhým. Je to vyrovnávanie sa so skutočnosťou, ktorá nás zväčša serie; keď o nej píšem, robím si z nej srandu a je v tom trochu mannovskej objektivity a odstupu a odosobnenenia sa. Je v tom aj trocha mágie a zaklínania, z ktorej asi vzniklo umenie a literatúra: ironicky opísať skutočnosť znamená ilúziu, že sa jej človek zmocnil, že sa mu poddala, oddala, že nad ňou zvíťazil a ju ovplyvňuje…
Košice 7. 7. 1965
Ale aj tak dúfam, že z tohto korešpondování by sa raz mohlo zrodiť niečo pozitívne a okrem toho je to t. č. pre mňa jediný spôsob ako si s niekým zakecať bez presily hovadnosti, lebo tu sa to s nikým nedá – tým by som si aj dovolil nesúhlasiť s Tebou v otázke kvality a kvantity chujov v slovenských mestách. Neviem si totiž predstaviť, že by ich mohlo byť niekde viac ako tu, ale túto otázku aj tak nevyriešime.
Košice 3. 1. 1966
Tak už to máme za sebou, tie sviatky božie, a teraz by bolo načim zasa niečo robiť. … vybrali sme sa, mládež Gottwaldova, na Štedrý večer do kostola … Lenže aj títo kresťania už nie sú celkom iracionálni, skôr naopak na nízkej úrovni. Prispieva k tomu aj zavedenie slovenčiny do liturgie, takže – dovolím si zakibicovať aj do týchto vecí – to nie je ono. Tá bibličtina, to malo predsa rajc a šmrnc a ľuďom je to jedno, či jej rozumeli alebo nie, práve tým to bolo psychologicky účinnejšie, tajomnejšie s tou archaizujúcou patinou. Je to vzdávanie sa kultúrneho dedičstva a tradície a iba v tom (v tej tradícii) by mohla byť sila tohto podniku, nie v novátorstve, lebo všetko je už tak prenovátorizované a preexperimentované, až to sere, a novátorstvo je vec rozumu, nie citu. Len to ma trochu utešilo, keď som si spomenul na nášho Ľudovíta, ktorý povedal, že slovenčina raz aj v chrámoch a z kancľov zazneje…
Košice 4. 9. 1966
Milý pán brat, srdečný pozdrav Ti. Tak som si na Teba výraznejšie spomenul pri príležitosti môjho čítania posledného Kultúrneho života, že sme im rukou spoločnou skoro celú stranu zaplnili a tak dojemne sme sa stretli na tejto platforme. Inak máme teraz práce dosť s Krokom, a starostí. Nuž ale aspoň to druhé číslo je kúsok lepšie a predáva sa aj trochu normálnejšie; máme už asi tisíc stálych predplatiteľov – na všetky 4 čísla.

debata chyba
Viac na túto tému: #Ivan Kadlečík