Foto: Andrej Barát, Pravda
Zasahoval v blízkosti divej rozvodnenej rieky Uh alebo pri katastrofách v Iráne či Turecku, kde rovné línie krajiny rozorvalo zemetrasenie. Do tváre špičkového kynológa však katastrofy nevpísali nepokoj. Jeho čelom sa tiahnu pokojné vrásky. „Keď som v roku 2005 išiel do výsluhového dôchodku, povedal som si, že ešte nie som starý. Že aj naďalej chcem robiť niečo užitočné. Tak som sa rozhodol pomáhať ľuďom a hľadať ich príbuzných.“
Ľudia sa strácajú všelijako. Či už sú to hubári, ktorých zláka strmá „dubáková“ roklina, z ktorej sa nedá dostať. Alebo turisti, ktorí v strachu pred bleskami poutekajú čo najskôr z tatranských štítov a zbehnú kdesi mimo chodníkov. Či starší výletníci, ktorým prišlo nevoľno a tápajú v lese. Možno si to už niekto ani neuvedomuje, no keď sa niekto stratil v slovenských horách v dávnejšej minulosti, nebol tu vrtuľník, nebola termovízia. Bol iba pes.
„Pes je však stále najlacnejší prostriedok. Má najlepší čuch a dokáže pobehať aj také priestory, kde sa človek len ťažko dostáva. Vyhľadávanie nezvestných ľudí sa, samozrejme, robilo aj predtým, no nikto v Policajnom zbore nevypracoval metodiku. Nikto to ďalej nerozvíjal. Nuž a ja som sa do toho pustil,“ spomína kynológ s vyše 40-ročnými skúsenosťami, ktoré nadobudol predovšetkým v polícii. Dlhé roky pôsobil na Prezídiu Policajného zboru ako inštruktor špeciálnych pachových prác, trénoval ostatných policajných psovodov, ktorí sa zaoberali detekciou výbušnín, drog, zbraní, úzko spolupracoval s oddeleniami pátrania.
Stál pri vytvorení záchranárskeho modulu ministerstva vnútra, kde sa stal vedúcim družstva psovodov záchranárov a spoločne s jednotkami civilnej ochrany zasahovali pri nešťastiach. „My psovodi sme prehľadávali miesta a pátrali po ľuďoch a civilná ochrana zabezpečovala ťažkú a ľahkú techniku, ktorou tých ľudí spod trosiek vyslobodzovali.“ Berek zdokonaľoval, zlepšoval, skúšal, cizeloval a trénoval psov, až dosiahol niečo, čo sa dá len ťažko si predstaviť. Ním vycvičený pes dokáže rozlišovať pachy hlboko pod hladinou vody. „Päť metrov v tečúcej vode a dvanásť metrov v stojatej. Možno by dokázal aj viac, ale máme odskúšaných 12 metrov aj za extrémnych podmienok,“ prízvukuje skúsený psovod.
Ľudí kradnú povodne
Časť klimatológov tvrdí, že na obrázky oblastí zasiahnutých extrémnymi povodňami si ľudstvo bude musieť zvykať. Suchá sa čoraz častejšie striedajú s prívalovými dažďami, z ktorých dokáže zmocnieť aj bezvýznamný potok a kradne ľudí hoci aj uprostred spánku. „Povodne so sebou prinášajú rôzne nešťastia. Treba dohľadať ľudí, ktorí niekomu chýbajú. Aj kvôli tomu, aby ich mohli príbuzní dôstojne pochovať, tiež kvôli epidémii aj z iných ľudských hľadísk. Je to jedna časť mojej práce, ktorej sa dodnes venujem.“
Foto: Andrej Barát, Pravda
Detekovanie ľudských pachov na rozsiahlych vodných priestoroch je veľmi zložitá technika. „Každý predmet za určitých podmienok odparuje svoje molekuly. Aj z vody sa odparujú molekuly, pachy a ich intenzita závisí od poveternostných podmienok a iných faktorov. Keď je teplejšie obdobie, odparujú sa rýchlejšie a mohutnejšie, v zimnom období je to opačne. My sme naučili psa na podmienenú reakciu, aby vedel roztriediť pachy, ktoré sa z vody uvoľňujú. Sú tam rôzne živočíchy, rastliny, nerasty, bahno a iné pridružené pachy,“ vysvetľuje Berek, a ďalšie podrobnosti techniky z metodiky výcviku už neprezradí. Vraj ani najlepšiemu priateľovi by ich nevyzradil. „To je to moje zlato. To, ako konkrétne to nacvičujem, čo pri tom používam, to si musím nechať pre seba. Inak by som stratil meno a… už by ma nevolali na zahraničné misie,“ dopovie s úsmevom.
Odborne sa to volá metodika vodného vyhľadávania so špeciálne cvičeným psom a Berek ju prvýkrát naostro vyskúšal na fóre svetového formátu. Na prelome milénií na medzinárodnom cvičení NATO Trans – Carpathia. Záchranárske zložky z 12 štátov a pozorovatelia z 58 krajín sa stretli na Ukrajine v povodí rieky Uh, ktoré zasiahla ničivá povodeň. Potápači, leteckí záchranári, technické čaty a psovodi – špecialisti tam vyhľadávali ľudí v zaplavených domoch. Berekova metóda sa osvedčila a v roku 2001 zástupcovia NATO túto metódu schválili v smerniciach.
Zemetrasenia aj zločiny
Chaos, plač a kúdoly dymu stúpajúce z ruín k oblohe. Taký obraz sa naskytol Berekovi a jeho ďalším dvom kolegom policajtom v Turecku po zemetrasení v roku 1999 a veľmi podobne to bolo aj po zemetrasení v Iráne v roku 2003, keď vycestovali na záchranársku misiu v rámci záchranárskeho modulu ministerstva vnútra SR. Na mieste nešťastia sa napojili na krízový štáb, dostali úlohu a vyrazili aj so psami do postihnutej oblasti. „Videli sme veľa nešťastia. Na chodníkoch ležali bezvládne telá. Pomedzi to lozia deti, zvieratá. Boli preplnené márnice. Okolo vás sa pohybujú desiatky ľudí, každý hovorí inak. Ťahali nás za uniformy, aby sme pomohli. Okolo vás šibrinkujú lopaty a my sme museli v takých podmienkach pracovať. Nuž a po určitom čase už musia záchranári odísť. Nastúpia technickí pracovníci, ktorí celú oblasť kvôli epidémii zhŕňajú a dezinfikujú…“
Berek spolupracoval aj s kriminalistami na veľkom prípade z rokov 2000 až 2002. V južnej Európe vtedy zmizlo 12 kamionistov, z toho desať bolo zo Slovenska. Všetci sa stali obeťami medzinárodnej zločineckej skupiny, ktorá si objednávala kamióny bez tovaru a s jedným vodičom. Na vyhliadnutých miestach vodiča prepadli a kamióny predávali ďalej do Srbska, Chorvátska a iných krajín. Berekovi a jeho kolegom sa podarilo objaviť dve telá. Jedno bolo ukryté vysoko v talianskych Alpách v skalnej chodbe, ktorú vytesali ešte za vojny Nemci pre guľometné hniezdo.
Záchranár sa podieľal aj na odhaľovaní hrôz z vojny v bývalej Juhoslávii. Jeho pes pomohol odhaliť masový hrob pri Vukovare, kde prebiehali silné boje. „My sme ho otvoriť nemohli, to prináležalo Medzinárodnému trestnému tribunálu, a navyše okolie bolo silne podmínované. Neskôr sme sa dozvedeli, že tam objavili asi dve desiatky ľudských tiel,“ opisoval Berek.
Dva dni dovolenky
Už pred rokmi mohol byť z Bereka dôchodca. Ale asi nemá šancu sa ním stať. „Viacerí mi vyčítajú, že nie som na dôchodku. No keď bol človek v uniforme, bol stále v jednom kolotoči. V roku 2006 som založil túto našu záchranársku organizáciu. Chcel som naďalej pomáhať ľuďom,“ hovorí.
Spolu s manželkou sú 24 hodín v pohotovosti sedem dní v týždni. Dovolenka? „Tú máme jeden alebo dva dni v roku na nejakom termálnom kúpalisku v Maďarsku alebo na Slovensku. Aj tak ani neviem, ako vyzerá dovolenka, lebo máme aj vtedy aspoň desať telefonátov,“ dodáva so smiechom. Hovorí, že bude pomáhať, dokiaľ bude vládať. Od založenia Špeciálnej kynologickej záchrannej služby Slovakia pomáhajú s kolegami hľadať nezvestných ľudí nezištne. Berekovci a podobne aj ďalšie organizácie kynologických záchranárov fungujú zväčša vďaka darom, sponzorom či dvom percentám z daní.
Výcvik psa trvá celý život
Alexander Berek tvrdí, že skúsený psovod dokáže takmer z každého psíka vykresať cvičeného špecialistu. Začína sa odmalička. Od šteniatka sa pes pripravuje hravou formou na svoju budúcu rolu záchranára či pátrača.
„Nemecký ovčiak je asi najvšestrannejší pes, ale to neznamená, že je najlepší. Ak má psovod jasnú predstavu o tom, čo bude od psa vyžadovať počas služobných úkonov, tak sa dá rýchlo formovať. Aj iné psy majú veľmi dobré čuchové schopnosti, napríklad labrador veľmi dobre zvláda pachové práce. V záchranárčine sa preto najviac využívajú tieto dve plemená, nie sú však vylúčené ani iné,“ naznačil.
Vysokou školou kynológie je naučiť psa viacerým druhom práce. Berekov 12-ročný vlčiak Dnepr je v tomto smere veľmi flexibilný pes a chodí so psovodom na tie najnáročnejšie misie, kde treba hľadať živých aj utopených. Jeho nástupca 5-ročný vlčiak Titus je tiež veľmi šikovný, ale potrebuje nabrať skúsenosti. „Hovorí sa, že pes nerozmýšľa. Ja však tvrdím, že si za tie roky niekam ukladá skúsenosti a časom vie aj sám odhadnúť, čo je dobré a čo zlé. Asi by ma niektorí napadli za to, keby som tvrdil, že pes je rozumový tvor, ale verím, že v určitých dimenziách dokáže nakladať s informáciami, ktoré sa mu nazbierali v hlave. Učí sa celý život,“ mienil.
A takisto ako človeka skúsenosť z misií, všetko to riziko, psa zocelí. „Pes musí vedieť prekonať určité fóbie. Videl som psa, ktorý bol dobre vycvičený, ale na člne sa bál. A počas pátracej akcie nemôže byť pes nesuverénny. Pri hľadaní človeka rozhoduje každý moment, každá maličkosť,“ upozornil.
Psík pomáha aj ťažko postihnutým ľuďom
Manželia Alexander a Nina Berekovci pracujú aj na vlastnej kynologickej terapii, ktorá je trochu iná ako známejšia canisterapia. Chodia so psami do sociálnych domov a ústavov pre mentálne a fyzicky ťažko postihnutých ľudí na južnom Slovensku, pravidelne navštevujú Veľký Meder, Ižop, Santovku, Šárovce. Cestujú aj individuálne k rodinám.
Foto: Andrej Barát, Pravda
Pri ťažkom stupni mentálneho postihnutia je aj pre odborníkov náročné vyjadriť sa, čo u takýchto ľudí prebieha v hlave a ako vnímajú okolie. „Stáva, že takto postihnutí pacienti ľuďom už neveria, ale na psov reagujú zrazu úplne inak. Naša terapia slúži na precvičovanie mozgu a tiež jemnej motoriky,“ opisuje Nina Bereková.
Spolu so psom a s pacientom hrajú napríklad hru s tromi papierikmi. Červeným, žltým a modrým. Jeden ukryjú pod psa a človek musí uhádnuť, ktorý papierik chýba. Môžu si pohladkať psa a ak sa im to podarí, tak si aj prstami chytiť srsť. Pre niekoho banálna vec, pre rodičov detí po detskej obrne to môže byť obrovský krok vpred. Pes dokáže vyčariť úsmev a to je tiež veľký pokrok v komunikácii takýchto ľudí s okolitým svetom. Ale je to oveľa širší proces.
Kynológov záchranárov nezastrešuje nik
Polícia minulý rok hľadala 17 779 ľudí. To je, akoby zmizol naraz celý Senec alebo Púchov či Handlová. V štatistike sú zatúlané deti, dôchodcovia, ale aj kriminálnici, ktorí sa ukrývajú pred spravodlivosťou. Pátračom sa nakoniec podarilo nájsť 11 860 osôb a pri mnohých akciách polícii pomáhali aj organizácie mimo ministerstva vnútra – kynológovia záchranári so špeciálne vycvičenými psami. Ich pomoc by však mohla byť efektívnejšia, ak by vystupovali jednotne.
Na celom Slovensku operuje asi 100 takýchto psovodov. Tento počet odhadol Ján Pöthe, šéf Združenia kynológov záchranárov Slovenskej republiky, kde pôsobí asi polovica z nich. Práve toto združenie sa pred časom snažilo zastrešovať všetky takéto špecializované kynologické organizácie a podpísalo s ministerstvom vnútra zmluvu o spolupráci. Psovodi záchranári sú však dnes podľa Pötheho roztrúsení. Rozdrobení medzi ďalšie asociácie a združenia, nevystupujú jednotne, čo mnohým sťažuje existenciu, bráni to efektívnejšej spolupráci s políciou a napokon je to problém aj pre samotné rodiny, ktorým sa niekto stratil.
„Je v tom chaos. Tých organizácií je na Slovensku veľmi veľa. Niektorí sa od odštiepili, rozdelili, skoro každý chce vystupovať samostatne, podľa vlastných pravidiel. Kopú si na vlastnom piesočku a to je podľa mňa na škodu všetkým,“ mienil Pöthe. Výsledkom je, že každé združenie si musí krvopotne hľadať vlastného sponzora, v mnohých prípadoch si záchranárske výjazdy hradia členovia sami. Aj preto si podľa veliteľa združenia zatiaľ len málokto trúfol živiť sa výlučne ako kynológ záchranár. „Záchranárčina sa trápi. Je to len koníček, ktorý musí niekoho veľmi baviť. A je veľmi náročný. Trpí tým rodina a človek z toho nakoniec nič nemusí mať,“ dodal. A to je jeden z ukazovateľov, ktorý mnohých odrádza, aby sa prihlásili k špeciálnym kynológom.
Kynológovia záchranári pôsobia či už v rámci Združenia kynológov záchranárov SR, alebo samostatne, najmä v Bratislave, Trnave, Banskej Bystrici, Holíči, Martine, Žiline, Košiciach a v okolí Liptovského Mikuláša. Policajti ich volajú na rozsiahle pátracie akcie, do ktorých nasadzujú desiatky ľudí, a tiež v prípadoch, keď sú psovodi Policajného zboru vyťažení na iných operáciách.
Kynológom záchranárom volajú tiež starostovia, ale aj obyčajní ľudia, ktorí majú pocit, že už vyčerpali všetky možnosti. Hoci, ako upozorňuje Pöthe, pes nie je zázračný pátrač, ktorý sa dá využiť pri každej situácii. Problém je to napríklad v meste. Pöthe si spomenul na prípad z Bratislavy, kde síce nemohli pomôcť so psom, ale stratenú osobu nakoniec našli. „Jednej panej sa stratil syn. Odišiel v pyžame z domu pri Kuchajde. So psom by to bol problém, ale nedalo mi to a začal som obvolávať nemocnice. A nakoniec sa našiel na psychiatrii. Nereagoval na to, ako sa volá. Prijali ho bez mena. Našli sme ho za hodinu. Bez psa, bez auta, len s telefónom, ale to je skôr taká kuriozita,“ dodal Pöthe.
Pes je podľa neho nenahraditeľný pri hľadaní v lesnom prostredí, v povodiach a v ruinách budov. Slovenskí kynológovia trénujú takéto situácie v opustených stavbách, kde sú rôzne šachty, kanály, no skutočné skúsenosti v tejto oblasti získavajú v zahraničí pri veľkých zemetraseniach. „Keď sme boli v Turecku, tam sa pes narobil ako otrok. Boli tam podmienky, ktoré sa dajú ťažko opísať. Zničené domy, každý lamentoval. Ľudia však nosili psom vodu, pretože boli šťastní, že im prišli pomôcť.“