Historik: Nikto nerátal, že vojna bude dlhá

Presne pred sto rokmi, 28. júla 1914, vyhlásilo Rakúsko-Uhorsko vojnu Srbsku. Obyvateľom monarchie, teda aj Slovenska, to bolo oznámené cisárskym manifestom Mojim národom.

28.07.2014 12:00
Dušan Kováč Foto: ,
Historik Dušan Kováč.
debata (3)

Čoskoro „Jeho cisárske a apoštoľsko-kráľovské veličenstvo najmilostivejšie nariadiť ráčilo všeobecnú mobilisáciu“. Pre mužov „po rozhlásení tohto ohlasu v obci ich prebývania“ to znamenalo „najneskoršie za 24 hodiny pohnúť sa a narukovať“. Spustila sa mašinéria, pri ktorej zrejme nik netušil, aké bude mať veľké rozmery. „Nikto nepočítal s tým, že to bude dlhá, určite nie vyše štvorročná vojna,“ hovorí Dušan Kováč z Historického ústavu SAV o začiatku prvej svetovej vojny.

Bolo vyhlásenie vojny prekvapením alebo po atentáte na následníka trónu sa už na ňu ľudia pripravovali?
Tak ako všade inde, vojna už visela vo vzduchu. Keď sa po atentáte začali diplomatické ťahanice, ľudia už viac-menej počítali pol na pol, že bude vojna. Takže to nebolo nejaké veľké prekvapenie. Podobne to bolo na Slovensku. Niektorí sa pokúšali aj organizovať proti vojne, hlavne sociálni demokrati. Boli tu aj presvedčení pacifisti. Ale boli to skôr individuálne osobnosti, nebola to vec celej spoločnosti.

Čo nasledovalo potom?
Nikto nepočítal s tým, že to bude dlhá, určite nie vyše štvorročná vojna. Po vyhlásení vojny prebiehala v celej krajine mobilizácia. V mestách to bolo sprevádzané prejavmi vojnového nadšenia, ktoré boli organizované úradmi a vládou, aby sa naladila atmosféra v spoločnosti. Robili sa lampiónové sprievody.

Boli aj muži, ktorí odmietali narukovať?
Boli to skôr individuálne prípady. Mobilizácia na Slovensku v zásade prebehla bez nejakých väčších incidentov a prejavov odporu. Jednoducho muži, ktorí boli mobilizovaní, nastúpili a išli do vojny.

Šli s tým, že netušili, čo ich čaká?
U niektorých bola snaha vyhnúť sa vojne. Najčastejšie tak, že ľudia sa pokúšali korumpovať úrady, aby boli vyhlásení za potrebných v hospodárstve, že bez nich nemôžu fungovať niektoré podniky. Zdravotné dôvody tiež hrali úlohu, ale lekárske kontroly a komisie boli veľmi prísne, tam sa málokomu podarilo prešmyknúť. Boli také individuálne pokusy, ale v zásade to bolo rovnaké v celej monarchii a Slovensko sa ničím neodlišovalo.

Brali to tak, že idú bojovať za vlasť?
Obyčajný slovenský človek bol ovplyvnený oficiálnou vládnou propagandou, ktorú robili úrady, vláda, škola aj cirkvi. Ľudia boli mobilizovaní pod tlakom toho, že vlasť je ohrozená, treba bojovať za kráľa. V istých regiónoch, kde prebehla slovenská národná agitácia a odpor voči maďarizácii v Uhorsku, sa však objavili aj myšlienky typu – prečo máme bojovať proti slovanským bratom Srbom a Rusom. Ale to bola záležitosť len niektorých regiónov a hlavne slovenskej inteligencie, ktorá bola národne uvedomelá a veľa si sľubovala od toho, že Rusi pomôžu Slovákom proti maďarizácii.

Dnes máme aj internet, ako sa vtedy vôbec dostávali k informáciám?
Informácie, ktoré šli od úradov, sa po celej krajine vyhlasovali bubnovaním. Bubeník v obci zabubnoval, všetci sa zhromaždili a on im oficiálne oznámil, čo mal. Najrozšírenejším médiom bola tlač, ale predstava, že by sa dostala ku každému, je skreslená. V tom čase čítali tlač len niektorí, inteligencia. Na dedinách ju mal učiteľ, notár, farár a niektorí bohatší ľudia, ktorí si noviny predplácali. Iné médiá neboli.

Kedy si teda ľudia začali uvedomovať, že v tejto vojne môže ísť o rozpad Rakúsko-Uhorska?
Tieto informácie boli neskôr. A opäť treba rozlišovať elitu, ktorá bola národne uvedomelá a dostávala správy aj prostredníctvom českých informátorov, ktorí zas mali informácie o tom, čo sa deje v zahraničí. Medzi obyčajných ľudí to prenikalo veľmi neskoro, prakticky od leta a jesene 1918. Teda až ku koncu vojny.

© Autorské práva vyhradené

3 debata chyba
Viac na túto tému: #1. svetová vojna #Rakúsko-Uhorsko