Nadine Gordimerová vo vojne proti apartheidu

Mnohí z tých, ktorí v prvých desaťročiach dvadsiateho storočia utekali z východných častí Európy pred biedou, vojnou, rasovým prenasledovaním či všetkým dokopy, si za svoj nový domov zvolili Južnú Afriku. Diamantové bane, obchod a klenotníctvo ponúkali nejednu príležitosť na začiatok nového života – a málokto sa asi pozastavil nad paradoxom, že novú slobodu im poskytne krajina, ktorá po druhej svetovej vojne oficiálne povýšila práve rasovú segregáciu na ideál. Juhoafrická nositeľka Nobelovej ceny za literatúru Nadine Gordimerová bola dieťaťom novej generácie, ktorej sa po desaťročiach života v apartheide podarilo zmeniť smerovanie svojej krajiny.

O paradoxoch ľudských osudov

S Nadine Gordimerovou som sa nestretla náhodou, hoci som pri našom prvom kontakte netušila, kto to je. Bola som prvý raz v Južnej Afrike a v jednom malebnom kníhkupectve v Kapskom Meste som sa zhovárala so staručkým kníhkupcom, ktorý mi na moju požiadavku, že by som chcela knihu o najstarších dejinách Južnej Afriky, opakovane vyhľadával knihy o holandských Voortrekkeroch, osídľujúcich v prvej polovici 19. storočia Kapsko. Alebo o witwatersrandskej zlatej horúčke v roku 1886 a o takzvanej nerastnej revolúcii, ktorá viedla k založeniu Johannesburgu. Nedostali sme sa ani po Portugalcov. Starý pán to myslel dobre – očividne ešte patril ku generácii, pre ktorú bolo celkom samozrejmé myslieť si, že dejiny sa začínajú príchodom belocha kamkoľvek. Bolo podmaňujúce počúvať jeho príbeh – počas druhej svetovej vojny sa zúčastnil bojov v Európe, pretože Juhoafrická republika podporovala Veľkú Britániu proti hitlerovskému fašizmu. Pre mnohých čiernych kompatriotov, ktorých tam spoznal, to predstavovalo obrovskú nádej, že po víťazstve sa doma situácia bude meniť k lepšiemu, že zblíženie sa s bielymi ľuďmi a mier v Európe pomôžu dlhodobo živenú teóriu nadradenosti bielej rasy zmeniť aj v okolí nerastných baní. Ale stal sa presný opak – pažravý stroj nerastnej horúčky, ktorá vzplanula v 19. storočí, a s tým súvisiacej urbanizácie vyústil napokon tri roky po druhej svetovej vojne, v roku 1948, do politiky rasovej segregácie.

Mnohí z bojovníkov proti fašizmu si to azda ani neuvedomili, mnohí ďalší aj áno, prednejšie však bolo pohodlie a odsúvanie strachu z čiernych do get a zakrývanie si očí nad často skrytou otrockou prácou. Pre ďalších bola koloniálna brutalita len nevyhnutná daň za kapitalistickú prosperitu.

Nepovažovala som starého pána pre jeho dobrácky údiv, že by jeho krajina mala aj iné ako európske dejiny, nevyhnutne za rasistu. Prosto pochádzal z iného sveta, inej doby, svet videl optikou mnohých iných odlišných realít, ktoré sa v príbehu jeho krajiny skĺbili prostredníctvom najbizarnejších ľudských osudov. Jeden ľudský život je často málo, aby to dokázal v zdraví spracovať. A keď mi potom s hrdosťou povedal o Nadine Gordimerovej, ktorá niekoľko rokov predtým preslávila Južnú Afriku Nobelovou cenou a bojom proti apartheidu – čo pravdepodobne ani nevedel – a v ruke som držala jej knihu The Late Bourgeois World (Svet neskorej buržoázie, 1966), pochopila som, že píše príbehy presne o týchto bizarných paradoxoch ľudských osudov, „mnohých neuveriteľných kontradikcií v juhoafrických dejinách“, o paradoxoch zdan­livo nezlučiteľných identít a ideológií vo veľkých dejinách Južnej Afriky, kde sa narodila a ktorú sa svojím vlastným prispením rozhodla zmeniť.

Prameň samoty

Pozadie životného príbehu Nadine Gordimerovej je podobné ako okolnosti života viacerých zanietených bielych juhoafrických intelektuálov jej generácie. Jej rodičia prišli z Európy za lepším životom – otec patril do vlny litovských židovských utečencov pred pogromami neskorého cárizmu a matka, vzťah s ktorou v mnohom poznačil aj Gordimerovej literárne témy, z asimilovanej dobre situovanej britskej židovskej rodiny.

Nadine Gordimerová sa narodila 20. novembra 1923 v meste Springs v provincii Gauteng neďaleko Johannesburgu, mesta, ktorého vznik a prosperita boli viac ako u iných miest koloniálnej Afriky bezprostredne späté s rasizmom a v ktorom sa jej otec etabloval ako hodinár. Matka, opovrhujúca pôvodom svojho muža z vyhladované­ho východoeuróp­skeho „štetla“, ktorý udržiaval náboženské tradície svojich predkov a bol pyšný na svoj ekonomický vzostup v „dobrej rasistickej spoločnosti“, si zakladala na stredostavovskej britskej morálke, ostentatívnom ateizme, tajne pomáhala deťom čiernych žien pracujúcich v okolí a svoju dcéru poslala do najlepšej kláštornej školy.

Nadine vynikala v športe a v balete, od čoho ju matka veľmi rýchlo na základe údajnej srdcovej chyby „odstavila“. Do šestnástich rokov bola so súkromným učiteľom celkom odtrhnutá od života svojich rovesníkov. To ju priviedlo k samostatnému písaniu a ku knihám – a tie zas, paradoxne, k problematike rasizmu, ktorý ju obklopoval a ktorý si vo vlastnom živote a v rodine neprejavujúcej veľký záujem o politiku, spočiatku vôbec nevšimla.

Dni klamstva

Nešťastné manželstvo rodičov a komplikované vzťahy s hyperprotektívnou matkou sa odzrkadlili v jej prvom románe, ktorý vyšiel v roku 1953 pod názvom The Lying Days (Dni klamstva). Je to príbeh mladej ženy, ktorá odsudzuje rasovú zaslepenosť, počas rasových incidentov však ostáva pasívna. Sotva v tom nebadať autobiografické črty. V tom čase už mala za sebou nedokončené štúdium na johannesburskej univerzite Witwatersrand, stroskotané manželstvo, dieťa a niekoľko publikovaných poviedok v americkom časopise New Yorker. K tomu ju priviedol básnik a spisovateľ Uys Krige. Písal najmä po afrikánsky a patril k progresívnym bielym afrikánskym intelektuálom odporujúcim prevládajúcej politike afrikánskeho nacionalizmu, ktorá v roku 1948 vyhlásila apartheid za oficiálnu politiku vládnucej Národnej strany. Neskorší predseda vlády Hendrik Verwoerd v jeho koncepte nadviazal na prvé segregačné zákony britského magnáta Cecila Rhodesa z 19. storočia.

V tomto povojnovom období, keď sa Juhoafrická republika vybrala smerom politiky „dobrého susedstva“, ako rasovú segregáciu nazval Verwoerd, začínala život v krajine nová vlna európskych utečencov, ktorí pred rasovou segregáciou utiekli z vojnovej Európy, najčastejšie z nacistického Nemecka. Bol medzi nimi aj druhý Gordimerovej manžel Reinhold Cassirer. Okrem novej, otvorenejšej spoločnosti na univerzite, kde popri bielych progresívnych študentoch Nadine Gordimerová spoznala mnohých študentov, intelektuálov a umelcov iných rás, poskytol Cassirerov životný príbeh Gordimerovej presne nastavené satirické zrkadlo spoločnosti, v ktorej v tomto období prepojila svoju rozbiehajúcu sa literárnu dráhu s nevyhnutnosťou politického angažovania.

Africký národný kongres

V roku 1958 vyšla druhá Gordimerovej kniha World of Strangers (Svet cudzincov), ktorej hlavnú postavu inšpiroval anglický vydavateľ radikálneho časopisu Drum Anthony Sampson. Časopis sa orientoval najmä na čiernych čitateľov a v 50. rokoch vydával reportáže zo segregovaných townships. Práve prostredníctvom Sampsona sa Nadine Gordimerová zoznámila s hlavnými osobnosťami odborového a komunistického hnutia, ako aj s centrálnymi postavami radikálneho čierneho hnutia – Walterom Sisulom, Bloke Modisanem a Nelsonom Mandelom. Veľké politické procesy, ktoré sa odohrávali v 60. rokoch, Gordimerovú naplno vtiahli do politického diania. Segregačné zákony sa koncom 50. rokov rozšírili aj na ženy a do platnosti opäť vstúpili pass laws – pasové zákony umožňujúce kontrolu „farebnej“ pracovnej sily. Po masakre v Sharpeville v roku 1960, v ktorej bolo zabitých 69 z niekoľkých tisícok protestujúcich, vstúpila Gordimerová do strany Africký národný kongres (ANK).

„Je zvláštne, že som ako mladá nevstúpila do komunistickej strany,“ povedala Gordimerová na sklonku života v jednom rozhovore. „Myslím si, že ma odradilo to, čo sa dialo počas stalinizmu. Vždy keď sa začalo hovoriť o veciach, ktoré sa stali v ZSSR, nastalo hlboké ticho.“ Napriek tomu ostala Gordimerová v blízkom a priateľskom styku s členmi komunistickej strany – bola to jediná strana akceptujúca ľudí všetkých rás a jej členovia prejavovali veľkú odvahu.

Gordimerovú spájalo hlboké priateľstvo s manželmi Ruth Firstovou a Joeom Slovom, ktorí patrili k najzanietenejším bojovníkom proti apartheidu v Južnej Afrike, a keď ANK slovami Nelsona Mandelu deklamoval obrat k ozbrojenému odboju, Firstová, Slovo a Gordimerová spolu s dlhodobou vodkyňou odborov Bettie du Toit na túto zmenu politiky pristúpili. Joe Slovo, rovnako ako Gordimerovej otec, pochádzal z chudobnej litovskej židovskej rodiny a na rozdiel od predchádzajúcej generácie prisťahovalcov sa začlenil do radikálneho prúdu bielych ľavicových intelektuálov v JAR.

V doslove biografie manželského páru Firstová – Slovo od Alana Wiedera: Ruth Firstová a Joe Slovo vo vojne proti apartheidu (Ruth First and Joe Slovo in the War against Apartheid), ktorá vyšla minulý rok, Gordimerová píše: „Študentská pobočka profašistického afrikánskeho hnutia Ossewabrandwag protestovala proti čiernym študentom a ich komplicom, komunistom, Židom a internaciona­listickým intelektuálom.“

zväčšiť Foto: ISIFA.CZ

Nadine gordimerová, nelson mandela, JAR Nelson Mandela v roku 2005 vyznamenal Nadine Gordimerovú za vynikajúce zásluhy pre JAR.

Nelson Mandela

Romány najvýraznejšie sa spájajúce s problematikou rasovej segregácie vo svojej vlasti napísala Gordimerová v 60. rokoch, keď vrcholil zápas za oslobodenie aj proces s Mandelom. Román Occasion for Loving (Príležitosť milovať, 1963) sa inšpiroval revolučným príbehom lásky medzi Ruth Firstovou a Joeom Slovom, ktorým Gordimerová v mnohom vďačila za svoj aktívny politický život, a The Late Bourgeois World (Svet neskorej buržoázie, 1966) vykreslil otriasajúce sa pozostatky starého európskeho sveta v dynamických dejinách nových generácií Južnej Afriky.

Hlavná ženská postava je už odhodlaná riskovať osobné bezpečie, vystúpi z bezpečnosti ochrany bielej spoločnosti a pomáha čiernemu priateľovi. Dielo bolo zakázané – tým skôr, že Gordimerová, istým spôsobom opäť nie nepodobne hlavnej hrdinke, pomáhala advokátovi Nelsona Mandelu Georgeovi Bizosovi koncipovať obhajobu a neskôr prostredníctvom neho posielala Mandelovi listy do väzenia na Robben Island. „Vplyvy, ktoré vás obklopujú, akceptujete, alebo ich odmietnete,“ vyjadrila sa niekoľko rokov po páde apartheidu. „Človeka formuje sociálne prostredie a nikdy neprestáva rásť. Byť spisovateľom znamená vstúpiť do verejného života. Písanie vnímam ako objavovanie života.“

Nebolo to zanevrením na svoje životné ideály boja proti rasizmu, keď laureátka Nobelovej ceny za literatúru v roku 1991, krátko pred zrútením režimu, ktorý predurčil jej generáciu, aby sa proti nemu postavila, povedala: „Mandela sa nanešťastie dožil toho, aby videl, o čom nám vraveli, že bude lepší život, načisto ovládnutý kultúrou korupcie. Je to veľmi bolestné a je to čoraz horšie. Ale vždy si poviem, prekonali sme apartheid, musíme nejako prekonať aj korupciu, dedičstvo mnohých storočí. V mnohých veciach som zlyhala, ale nikdy som sa nebála.“