Mnohí našinci komunikujú v cudzine zásadne po slovensky. „Stačí trochu trpezlivosti, ukazovania a obsluha v africkej reštaurácii záhadne rýchlo pochopí, čo znamená slovo pivo. V Bhutáne sme zasa pri večeri zisťovali podľa napodobňovania zvukov zvierat, aké mäso jeme,“ prezrádza Juraj Ondrejčík.
Úsmev a obrázky
Práve cestovanie v skupine, so sprievodcom, uľahčí prekonávanie jazykových bariér a kultúrnych nedorozumení. Juraj pridáva zopár overených rád: „Keďže cestovanie zahŕňa prirodzene aj komunikáciu v cudzom prostredí, je namieste obozretnosť. Základný trik je úsmev. Aj vy by ste radi pomohli skôr turistovi, ktorý sa na vás usmieva. Ak si neviete rady, kreslite obrázky. Taxikár určite pochopí, že vás má odviezť na vlakovú stanicu, ak mu nakreslíte vláčik. Slovník je obrovská výhoda, najmä v dobe smartfónov. Stiahnutá aplikácia vám batožinu nezväčší.“ Angličtina sa považuje za základný dorozumievací jazyk, no je množstvo destinácií, kde je zbytočná a oveľa viac by sa vám zišla španielčina, francúzština, ruština alebo čínština. Ak sa naučíte nejaké slová alebo frázy v jazyku krajiny, do ktorej cestujete, je to určite veľké plus. „Snahu o preniknutie do domácej kultúry miestni ocenia. Pozor však na kultúrne súvislosti. Pozdraviť moslima hinduistickým pozdravom zaváňa nepríjemnosťou. Podobne, ako sa mnohí z nás ohradia, keď nás považujú za Rusov či Poliakov a v snahe zapáčiť sa, nám v cudzine automaticky predložia menu v azbuke.“
Zebra či žebrák?
Opatrnosť je namieste aj pri gestách. Čo platí v jednej krajine, nemusia oceniť v druhej. "Gesto, ktorým na Slovensku naznačíte, že chcete jesť, je v Indii neslušné podobne ako v Taliansku. Ak si v Číne zdvihnutým palcom a ukazovákom objednáte dve pivá, prinesú vám osem. Číňania toto gesto totiž používajú pri počítaní a ukazovaní čísla osem. Účet v ázijskej reštaurácii nedostanete, ak oň požiadate pošúchaním palca o ukazovák, ale vtedy, ak vo vzduchu naznačíte písanie perom na papier,“ vyratúva skúsený sprievodca.
K sprevádzaniu klientov po rôznych destináciách patria aj vtipné príhody. „Raz sme sa v Indii prechádzali v parčíku, kde chovali jelene. Tie boli zvyknuté na turistov a všetky naťahovali spoza ohrady hlavy v očakávaní nejakej dobroty. Český klient, ktorý stál vedľa mňa, poznamenal: "Juro, dívej se. Támhle ten natahuje hlavu, jak takovej žebrák.“ Keď to začul vedľa stojaci malý miestny chlapec, oboch nás rýchlo, jednoduchou angličtinou poučil: „This no zebra, zebra bigger!“ V Thajsku si zasa jeden klient objednával na recepcii fakultatívne výlety pre svoju štvorčlennú rodinu. Pomýlil si však anglické opozitá confirm (potvrdiť) a cancel (zrušiť), a tak stál pred recepčným, mával peniazmi a tvrdil, že výlety ruší. No a mne sa pravidelne stáva, že keď sa predstavím ako Juro, položia mi otázku, ako sa volám ešte raz, pretože na to, či pochádzam z Európy, sa ma vraj nepýtali. Naposledy mi chlapík v Namíbii, potom, čo som sa predstavil, so smiechom potriasol rukou a povedal: Nice to meet you euro. I'm namibian dollar," dodáva so smiechom Juraj Ondrejčík.
Ach, tie slovká súhlasu!
Rodos! Grécko! Konečne sme dorazili. Už nás aj ubytovali v modernom pavilóne, ktorý patrí k hotelu na pláži. Dali nám zázračnú kartu, ktorou sa otvárajú dvere na izbe, zapína elektrina, vďaka ktorej všetko ožíva. Treba si na ňu zvyknúť, a najmä ju nestratiť. Už sme v izbe, už sme zázračnú kartičku zvládli. Manžel sa práve sprchuje. Zvoní telefón na nočnom stolíku pri posteli. Suverénne dvíham a konverzujem po anglicky. Akoby som vedela. Mám zvláštne sebavedomie roztopašného letného hosťa. Hovoria niečo o tej karte. Hlas stále opakuje slovo „kár“. Je mi jasné, že sa pýta, či budeme vedieť s kartičkou zaobchádzať, či nám všetko funguje. Milým hlasom kladú rôzne otázky a ja na všetko odpovedám rovnako milo – Yes. Veď prečo by som protestovala? Všetko je super! Rozumejú mi, rozhovor pokračuje: Yes, yes, yes – aká ľahká je tá angličtina! Výborne som si s recepčným podebatovala v angličtine, chválim sa manželovi, ktorý vychádza čerstvo vymydlený z kúpeľne. Pripadá mu to samozrejmé. Na dovolenke si všetci rozumieme. Raňajky sú v centrálnej budove a tam si nás odchytia hneď na recepcii. Niečo sa naliehavo pýtajú a takto zoči-voči už mi tá angličtina akosi nejde. Nastrčím manžela, on pozve slovenskú delegátku, aby tlmočila. Oznamuje nám, že sme si po telefóne objednali auto na individuálny výlet po Rodose. Auto čaká už pol hodiny pred hotelom, ako sme si želali. Odvtedy si dobre pamätám, že slovo znejúce ako „kár“ môže znamenať kartu (carte, card), ale aj auto (car). Ešte že som neprikývla, že ho kupujem. (hd)
Suvenír musí mať meno
Už keď som si kupovala ten veľký kovový zvonec na trhu v Jeruzaleme, vedela som, že na letisku s ním budú problémy. Nemal typický tvar zvonu – bol bacuľatý, ručne tepaný, presne taký, ako nosia ovečky na krku, lenže tento bol obrovský. Podivný. Preto sa mi páčil. A naozaj, celá naša skupinka pred odletom prešla, len mňa postavili bokom a potom odlifrovali na špeciálnu kontrolu, pri ktorej už kufor aj otvoria a dôkladne prezrú. Na monitore nevedeli totiž dešifrovať záhadný útvar, ktorý som mala medzi šatstvom. Práve vďaka veľkému zvoncu som mala kufor bitkom nabitý. Zavrela som ho len za pomoci dvoch ľudí, čo si naň kľakli. Ak mi ten kufor otvoria, ako ho zasa zavriem?
A už sa to deje! Pracovník letiska kufor otvára, vyberá zvonec, ktorý vyzerá v tejto situácii fakt podozrivo. Čo to je? pýta sa prísne. Odkiaľ to máte? Kto vám to dal? Kto vám balil kufor? Obsah otázok tuším, ale odpovedať? V akej vlastne reči mi to hovorí? Začala som habkať: Jeruzalem, suvenír, pridala som niečo v slovenčine. Vedela som, že v tomto dialógu záleží na každom slovku, ale – komunikácia viazla. Dali mi teda špecialistku na „východniarov“, ktorá sa so mnou začala zhovárať po rusky. Jasné, že v tej chvíli som už nevedela nič ani z ruštiny. Prišlo mi však na um spásonosné slovo „kolokol“ (zvon) a potom opäť – suvenír, Jeruzalem…
Rusky hovoriaca mladá žena sa na mňa láskavo pozrela, prikývla, položila zvonec späť do kufra, z ktorého všetko prekypovalo – veci pocítili náhlu voľnosť a začali sa rozťahovať. Naznačila, že si môžem kufor zavrieť. Radostná správa, ale – až toto bol kameň úrazu! Nemám tu žiadne pomocné kolená! Tie sú už v inej sekcii letiska. Som sama s nezvládnuteľným kufrom. V očiach som mala zúfalstvo, keď som hlesla: „Ja nemagu, čemodan tolstoj“ (Nemôžem, kufor je tučný.) Žena sa usmiala, zľahka vrchnú časť kufra pritlačila a zacvakla. Dívala som sa na to s otvorenými ústami: Aj v zápase s nabitými kuframi možno získať prax, alebo to bola čarodejnica? (hd)
Jazykový guláš
Po ceste do práce ma zastavil nemecky hovoriaci pán: „Sprechen Sie deutsch?“ „Ja, ja, odpovedala som.“ „Kde je tu stanica?“ pokračoval a ja som sa celá šťastná hrnula do odpovede. Práve som totiž po večnom boji s angličtinou začala oprašovať nemčinu a mala som pocit, že mi to ide. Čo sa však nestalo? V hlave sa mi tie moje dva cudzie jazyky zrazu tak poplietli, že som mu cestu začala vysvetľovať anglicky. Oči mal od prekvapenia ako taniere. Moje vysvetľovanie zo šoku, že si zrazu neviem na nič poriadne spomenúť, nabralo taký spád, že som milému pánovi Nemcovi cestu opísala, akoby ho čakala ešte minimálne päťkilometrová chôdza. Pritom stanica bola hneď vedľa nás. Stačilo zísť dolu schodmi a bol by tam. Ja som to však popretkávala vetami: Zídete dolu schodmi, zabočíte doľava, pôjdete rovno, vyjdete hore schodmi, opäť zabočíte. Keď som videla jeho oči plné hrôzy, že asi zablúdil a vlak, ktorý ide o pol hodinu, určite nestihne, radšej som ho odkázala na niekoho iného. Krvi by ste sa vo mne od hanby nedorezali. Odvtedy sa neučím dva jazyky naraz. (jan)
Nesprávny okamih
Na jednej z našich cestovateľských výprav, výhradne v pánskej zostave, sme po niekoľkých výstupoch na štvortisícové pohoria konečne dorazili do civilizácie mesta. Chlapci to v miestnych puboch tak rozbalili, že v taxíku, ktorý nás viezol domov, som jedine ja vládal komunikovať. Až na to, že anglicky som vedel horšie ako moja päťročná dcéra. A tak som sa tváril, že počúvam a prikyvoval som taxikárovi, ktorý mi (vraj) nadšene po ceste ukazoval, kde vyrastal, kde chodil do školy, kde bývajú jeho rodičia… Aby som nevyzeral ako úplný arogantný Neandertálec, po tom, čo som zaplatil, použil som jednu z troch anglických viet, ktorá dovtedy vždy zabrala: „Where are you from, my friend?“ (Odkiaľ ste, priateľ môj?) (jan)
V Paríži pomaly ďalej zájdeš
Mojou Achillovou pätou je výslovnosť. Tá už ma niekoľkokrát pekne zradila. Počas nášho výletu do Paríža som v metre zabudla mapku aj s adresou hotela, kde sme bývali. Bol neskorý večer a my v cudzom meste. Začala som z pamäti vyťahovať všetky francúzske slovíčka, ktoré sa na mňa nalepili na gymnáziu. Keďže som si pamätala názov hotela, skúsila som sa opýtať po francúzsky (v každom bedekri sa totiž tvrdí, že Francúz sa s vami po anglicky baviť nebude). Oslovila som jednu paniu, ktorú som odhadla na Parížanku, a nahlas a pomaly som artikulovala názov hotela: „Ho-tel modern d templ.“ Ona na to svetelnou rýchlosťou: „Otel modrn d tamp“? Pokrútila som hlavou, že nie a ešte pomalšie som zopakovala: „H o t e l m o d e r n d t e m p l.“ A ona: „Otlmoderndtamp?“ Takto sme si to isté povedali asi päťkrát, kým som pochopila, že hovoríme o tom istom. Ochotná Parížanka vošla do dvoch kaviarní a radila sa so štamgastmi, kým nás nakoniec správne navigovala do hotela. Venovala nám asi 45 minút svojho času, a pritom išla domov z nákupu…(jan)
Foto: SHUTTERSTOCK
Smrtiaca diéta
Výslovnosť ma dostala do úzkych, aj keď som robila rozhovor so speváčkou Anastaciou. Namiesto diéta (v angličtine diet) som povedala smrť (death). A tak som položila jednu z „najlepších otázok“ svojej novinárskej praxe: „Máte nejakú špeciálnu smrť?“ (jan)
Kto dostane výpoveď?
Cez prázdniny sme si privyrábali v Spojených štátoch ako čašníčky v prestížnom golfovom klube, kde muselo byť všetko ako zo škatuľky. Stretli sme tam aj svojský párik Čechov, Katku a Jirku. Dodnes spomíname napríklad na jednu večeru – išlo o akciu, kam chodili hlavne starší členovia kluby, ktorí mali radi veci na úrovni, skrátka všetko tak, ako má byť. Koniec koncov tak vyzerala aj naša uniforma – zelené saká, košeľa a motýlik boli povinné. Keď pri odpratávaní zo stola Katka poza chrbát stravníkov Jirkovi po česky zašepkala, že jeden z kolegov dostal výpoveď, Jirka zareagoval nahlas slovami: „,Fakt joo?“ Nato sa pobúrene otočila elegantne oblečená sedemdesiatnička a prísne Jirkovi povedala: „Watch your mouth, young man.“ (Dávaj si pozor na jazyk, mladý muž.) Po anglicky totiž jeho slová nápadne pripomínali vulgárny výraz fuck you, teda silnejšie povedané „strč sa“. Nechýbalo veľa a mohol dostať výpoveď aj on. (el)