Odznačiky s nápisom „Áno“ alebo „Nie“, ktoré ľudia nosia, totiž v krčmách, plaveckých bazénoch či v rade na pošte podnecujú otvorenú diskusiu. Krajina s celkovým počtom päť miliónov obyvateľov sa sama seba, a občas aj nahlas, pýta, čím chce byť.
Ešte o niečo neuveriteľnejšie je, ak zvážime možný výsledok referenda. Pokiaľ dostatočný počet ľudí zaškrtne políčko s variantom „Áno“, potom s príchodom roku 2016 ubudne na vlajke Veľkej Británie jedna farba. S najväčšou pravdepodobnosťou k tomu však nedôjde.
Prieskumy verejnej mienky sa odzrkadľujú aj v presvedčení majiteľa stávkovej kancelárie Williama Hilla. Ten totiž na možnosť, že by sa väčšina Škótov vyslovila za nezávislosť, vypísal kurz v pomere iba 1:5.
Nezávislosť je však tiež príbehom ľudí stojacich proti vláde. Príbehom, ktorý rozpráva o energiou nabitých škótskych uliciach, baroch a nočných kluboch a ich boji proti povrchným politickým elitám. Vo svetovo známom nočnom klube Sub Club v Glasgowe bola diskusia medzi alkoholom posilnenými fajčiarmi o druhej hodine ráno pomerne jednoznačná. Ak by sa zhrnuli názory osôb mladších ako tridsať rokov do jedného jediného, znel by asi takto: „Našu krajinu si chceme viesť sami.“
Dopočuli sa síce o všetkých tých hrozivých makroekonomických varovaniach týkajúcich sa libry, bankových inštitúcií, dlhu a nespoľahlivosti peňazí pochádzajúcich z ropy, no napriek tomu sú mnohí z nich pripravení vziať na seba možné riziká. A sú tiež schopní vyrovnať sa s predstavou priameho rozchodu s politikou Westminstru (sídlo britského parlamentu) aj neoliberálnou ekonomikou.
Dôvodom, prečo politici túto debatu náležite nepočúvajú, je podľa denníka The Guardian fakt, že na každej strane stojí nesúrodé politické vedenie a volebné tímy bez citu pre jazyk. Za nezávislosť Škótska sú najmä mladí ľudia, mnohí z nich ale opovrhujú Alexom Salmondom (predsedom nacionalistickej Škótskej národnej strany, SNP). Na strane Alistaira Darlinga a proti škótskej nezávislosti je koalícia, ktorú tvoria jednak predstavitelia Orange Lodges (protestantského bratstva, ktoré sa kampane proti škótskej nezávislosti zúčastňuje), ale aj škótski toryovia (predstavitelia škótskej konzervatívnej strany).
Foto: Reuters, RUSSELL CHEYNE
Pokiaľ ide o možnosť víťazstva škótskeho „Áno“, je možné politické vedenie, vrátane Salmondovej strany SNP, prirovnať k povrazolezcovi, ktorý sa kymáca na drôte medzi dvoma mrakodrapmi. Jeho členovia si nemôžu dovoliť premýšľať o tom, aké následky by mal pád. Staré istoty budú v každom prípade úplne mŕtve, takže na tom bude sotva záležať.
Väčšina mladých ľudí si uvedomuje makroekonomické riziko, ktoré porovnávajú s dvoma čoraz viac neznesiteľnými bremenami. Ide jednak o neschopnosť prevažne ľavicovo orientovaných škótskych voličov ovplyvniť Westminster, ale aj o neschopnosť pohnúť s politikou voľného trhu a uskromňovanie škótskych labouristov, reprezentovaných predovšetkým Gordonom Brownom (bývalým predsedom labouristickej strany a skorším britským premiérom) a Alistairom Darlingom (poslancom britského parlamentu).
Aj keby však hlasovanie o získaní nezávislosti 18. septembra nevyšlo, bol by aspoň vytýčený vzor všetkých budúcich diskusií o nezávislosti Škótska. Ak totiž politické myslenie tohto typu už raz vzniklo, nezmizne len tak. Naopak, je historicky dokázané, že sa vystupňuje do tej miery, kým niečo neprinesie. Obvykle dôjde až na hranice národného štátu.
Teraz už ale vieme, že významná časť obyvateľov Škótska má sen. Sen, v ktorom do seba navzájom zapadá štátnosť, sociálna spravodlivosť aj dôvera vo vlastnú kultúru. Zvyšok Británie potom môže byť omráčený, ale nie prekvapený tým, že nadšenie z možnosti naplnenia tohto sna ženie dostatočný počet ľudí do volebných miestností. Práve tí totiž môžu prispieť k tesnému víťazstvu politického tábora, ktorého cieľom je nezávislosť Škótska.