Prečo sa Slovensko nemusí báť dúhy

Dvadsiateho mája 2012 sa po New Yorku prechádzalo mnoho ľudí, ktorí držali veľké cedule s nápismi "Nanebovzatie príde 21. mája". Na druhý deň už na uliciach veľkomesta neboli. Ani na nebesiach. Zrejme sedeli rozčarovaní doma, keďže predpoveď o blížiacej sa apokalypse nevyšla. Podobný pocit môže zažiť onedlho aj 408-tisíc Slovákov. Podpísaní pod petíciou Aliancie za rodinu, ktorá brojí proti manželstvám gejov a lesieb, rovnako skôr či neskôr zistia, že zväzky osôb rovnakého pohlavia pre "tradičnú rodinu" žiadnu katastrofu neprinesú. Stačí sa pozrieť na skúsenosti v zahraničí.

21.09.2014 06:00
debata (67)
Členovia Aliancie za rodinu koncom augusta... Foto: Ivan Majerský, Pravda
aliancia za rodinu, referendum, petícia Členovia Aliancie za rodinu koncom augusta tohto roku v Bratislave pri odovzdávaní petičných hárkov.

Začnime najskôr doma. Koncom augusta tohto roku odovzdala Aliancia za rodinu prezidentovi Andrejovi Kiskovi približne 408-tisíc podpisov pod petíciou za vypísanie referenda o ochrane rodiny. Tí, ktorí sa podpísali, vyjadrili obavu z toho, že odobrenie akéhokoľvek právneho statusu spolužitiu osôb rovnakého pohlavia vyvolá, že časom budú na Slovensku povolené nielen registrované partnerstvá, ale aj manželstvá gejov a lesieb a že napokon im bude priznané aj právo na adopciu. Takejto postupnosti sa na základe skúseností zo zahraničia obávajú oprávnene. Ale prečo vôbec?

Pretože, citujúc z ich vlastných materiálov: „Ideál výchovy detí v kompletnej rodine s mamou a otcom je nenahraditeľný. Nemyslíme si, že by spoločnosť mala ustúpiť požiadavkám, ktoré neuznávajú pravý zmysel, prínos a jedinečnosť manželstva ako najlepšieho priestoru pre výchovu detí.“ Diskusia je v tomto prípade komplikovaná, keďže výskum rodín s dvoma otcami alebo matkami a ich porovnávanie s heterosexuálnymi pármi nemá dlhoročnú tradíciu a v mnohých krajinách nejestvujú žiadne empirické dáta. Tam, kde existujú, však obavy aliancie nepodporujú. O tom však neskôr.

Keby sme aj uznali, že ideál pre harmonický vývoj dieťaťa je naozaj rodičovská dvojica zložená z jedného muža a jednej ženy, aj jednoduchá štatistika a typ otázok v plánovanom referende naznačujú, že motiváciou Aliancie za rodinu je skôr nevraživosť voči homosexuálom než skutočná snaha o ochranu rodiny a odstraňovanie reálnych rizík. V rokoch 2008 až 2012 bolo napríklad v susednej (a liberálnejšej) Českej republike uzatvorených 1 007 registro­vaných partnerstiev osôb rovnakého pohlavia. Za rovnaký čas sa v Česku rozviedlo 145 731 párov.

Ariel Davidová so svojou dvojročnou dcérou... Foto: SITA, Gerald Herbert
matka, dieťa, lesba, homosexuálne zvävky Ariel Davidová so svojou dvojročnou dcérou Nelly na proteste za uznanie manželstiev pre gejov a lesby v New Orleanse.

Predstavme si, že by každý zväzok – homosexuálne registrované partnerstvo aj heterosexuálne manželstvo – vychovával deti. Zistíme tak, že ideál Aliancie za rodinu, teda výchovu v rodine s otcom a mamou, ohrozuje 144-násobne (!) viac rozvodovosť než výchova potomka gejmi či lesbami (nehovoriac o iných, skutočných rizikách – alkoholizmus rodičov, týranie…). Ich snaha teda vyznieva tak, akoby na Titanicu v čase všeobecnej skazy ľudí nesúrili do člnov, ale usporiadali im prednášku o metodike tvorby evakuačných letákov pre osobné kajuty.

Vzdiaľme sa však teraz od situácie na Slovensku a od lokálnych diskusií medzi oboma tábormi. Svetová zdravotnícka organizácia vyškrtla homosexualitu zo zoznamu psychických chorôb v roku 1990. Inštitút registrovaného partnerstva homosexuálov na svete funguje už viac ako 25 rokov, ich manželstvá a adopcie približne 15 rokov. Čo sa počas tých rokov udialo v krajinách, ktoré homosexuálov už nielen že neprenasledujú, ale ani nediskriminujú a v ideálnom prípade vôbec „neriešia“? Nastala niekde apokalypsa, ktorá nedá spávať tisíckam Slovákov?

Česi hovoria áno už aj adopciám

Už viac ako osem rokov môžeme sledovať, čo sa deje v spoločnosti po uzákonení registrovaného partnerstva pre gejov a lesby v štáte, s ktorým sme boli spojení takmer celé 20. storočie. Legislatíva v Česku vstúpila do platnosti v júni 2006 a hoci proti nej ostro vystupoval aj vtedajší prezident Václav Klaus, verejná mienka bola u našich západných susedov už vtedy priaznivejšie naklonená, než je u nás dnes. Registrované partnerstvá vtedy podporovalo 61 percent ľudí. Podľa prieskumu Centra pre výskum verejnej mienky (Českej akadémie vied) v júni 2014 bolo za už 73 percent Čechov.

Za osem rokov teda zmenilo svoju mienku v prospech partnerstiev približne 1,2 milióna Čechov. Zaujímavá je aj štatistika počtu uzavretých partnerstiev. Hoci nie je súčasťou oficiálnych dát, čísla zaznamenáva aktivista Milda Šlehofer. Prirodzene, najväčší boom nastal po uzákonení partnerstiev, hneď v roku 2006, keď za pol roka (júl – december) využilo možnosť zaregistrovať sa až 235 homosexuálnych dvojíc. Za rovnaký čas uzavrelo manželstvo približne 26-tisíc heterosexuálnych párov. Na jedno registrované partnerstvo teda pripadalo asi 112 sobášov.

Hoci v ďalších rokoch akceptácia registrovaných partnerstiev narastala, neznamenalo to, že by rástol aj ich počet. Napríklad za celý rok 2007 sa zaregistrovalo iba o 17 párov viac (252) ako za šesť mesiacov roku 2006. Záujem následne dokonca klesal – až na 177 partnerstiev v roku 2011. Vlani uzavrelo registrované partnerstvo 201 párov. Celkovo sa za osem rokov zaregistrovalo 1 812 dvojíc, z toho 593 tvorili lesbické ženy a 1 219 gejovia. Medzičasom sa rozpadlo 201 zväzkov, čo je približne 11 percent z celkového počtu.

S vyššou akceptáciou v spoločnosti prirodzene prichádzalo aj k ďalším požiadavkám zo strany sexuálnej menšiny. Súčasná právna úprava registrovaných partnerstiev napríklad zakazuje homosexuálom adopciu. V týchto dňoch však českí poslanci pripravujú novelu zákona, podľa ktorej by si registrovaní partneri mohli osvojiť potomka svojej polovičky. Napokon, podľa posledného sčítania ľudu, tak v skutočnosti vyrastá v Česku už teraz asi 900 detí, ktorým napríklad po smrti biologického rodiča hrozí umiestnenie do detského domova.

Diskusia o tejto téme u našich susedov už nie je taká búrlivá, ako bola tá v roku 2006. Napokon, rovnaký prieskum Centra pre výskum verejnej mienky z tohto roku potvrdil, že za takýto druh adopcie detí homosexuálmi je až 58 percent Čechov. Nadpolovičnú väčšinu sympatií si gejovia a lesby zatiaľ nezískali pri téme manželstiev (za je 45 percent) a pri klasickej adopcii detí (rovnako 45 percent). Priznanie k homosexualite je v Česku naďalej vnímané ako problematické (spôsobí problémy so spolužitím v obci pre danú osobu podľa 53 percent opýtaných).

Kam to až bude viesť? Do stratena

Ostrejšia diskusia na tému adopcie prebehla v Česku v posledných rokoch na odbornej úrovni medzi psychológmi. Kritici adopcií sa však väčšinou opierali o tézy a nie empirické výskumy. Tie vo väčšej miere prebehli len v niektorých západoeurópskych štátoch a predovšetkým v USA. V Spojených štátoch sa už dnes napríklad hovorí o takzvanej postgay ére. Termín použil americký sociológ Amin Ghaziani, ktorý v súčasnosti prednáša o kultúrnych, politických a územných aspektoch sexuality na kanadskej University of British Columbia. „Nejde však o postdiskriminačnú éru,“ zdôrazňuje.

Adela Terranovová s dvojročnou dcérkou Emily a... Foto: SITA/AP, Marcio Jose Sanchez
lesby, mamička, homosexuálne zvävky Adela Terranovová s dvojročnou dcérkou Emily a so svojou partnerkou Tarou Newberryovou. Ženy sa na súde domáhajú uznania v štáte Nevada.

Tento rok mu vyšla kniha There Goes the Gayborhood?, v ktorej opisuje premenu spoločnosti na základe skúmania mestských štvrtí, ktoré gejovia a lesby hromadne obývali. Ich vznik datuje do čias druhej svetovej vojny, keď armáda zo svojich služieb prepustila obrovské množstvo homosexuálnych mužov a žien, pričom tí si hľadali nové bydlisko často vedľa seba, v mestách neďaleko vojenských základní. Následne opisuje zlatú éru týchto get pre sexuálne menšiny až po zaujímavú súčasnosť a ich možný zánik.

V súčasnosti sa napríklad tieto štvrte v najväčších mestách stávajú vyhľadávanou destináciou pre turistov. Čo možno naznačuje, že sa postupne stáva tolerantnejším celý svet (alebo aspoň tí, čo si rozširujú obzory cestovaním). Oveľa zaujímavejšia je však vnútorná premena „homosexuálnych štvrtí“. Keďže ide väčšinou o časti mesta s dobrými pozemkami a luxusným bývaním, čoraz viac ich vyhľadávajú aj „tradičné rodiny“, ktoré už nemajú voči týmto častiam mesta a ich obyvateľom predsudky ako kedysi. Zároveň z nich odchádzajú pôvodní obyvatelia. Kam?

„Gejovia a lesby sa držali pokope najmä pre lepší pocit bezpečia,“ vysvetľuje Ghaziani pre New Yorker. V liberálnych štátoch sa však dnes cítia bezpečnejšie aj mimo veľkých miest, ako je napríklad San Francisco (štvrť Castro), Washington D. C. (Dupont Circle), Boston (South End) či Chicago (Boystown). Podľa sčítania ľudu z roku 2010 tak gejovia a lesby žijú už v 93 percentách všetkých okresov všetkých štátov USA. Treba pritom pripomenúť, že zákony jednotlivých štátov aj prax v uliciach voči homosexuálom sú v USA veľmi rozmanité.

Na príklade bývania však vidno, že v štátoch, ktoré homosexuálom priznajú rovnaké práva, aké majú ostatní občania, sa gejovia a lesby celkom prirodzene postupne začlenia do spoločnosti, bok po boku „tradičných rodín“. A že akceptácia je vzájomná. Menej demonštrovania odlišností, určite žiadna apokalypsa. A nielen v USA. Nijaký rozpad spoločnosti nenastal ani v Holandsku (prvá krajina, ktorá uzákonila manželstvo osôb rovnakého pohlavia v roku 2001), Dánsku (prvé registrované partnerstvá v roku 1989) či v Kanade (adopcie gejmi a lesbami legálne od roku 1999).

Gejovia a lesby nevychovajú „iné“ deti

Keď však aktivisti vystupujúci proti zväzkom gejov a lesieb na Slovensku argumentujú ochranou rodiny a hovoria najmä o tom, že nechcú „experimenty“ na deťoch, v prípade, že by ich vychovávali osoby rovnakého pohlavia. Adopcie detí homosexuálnymi pármi sú vo svete mladá agenda, takže štatistiky o vývoji detí v takýchto rodinách vo väčšine krajín neexistujú. V praxi však výchova detí gejmi a lesbami prebieha už roky a Austrálsky inštitút pre rodinné štúdie (patriaci pod austrálsku federálnu vládu) si dal tú prácu zozbierať a zhrnúť výsledky doterajších štúdií.

Austrália pritom nepatrí k úplne najprogresívnejším krajinám, čo sa týka priznania práv gejov a lesbám. Manželstvo homosexuálov je tam dodnes zakázané, adopcie sú možné len v niektorých štátoch a teritóriách a na federálnej úrovni je schválené iba „de facto“ registrované partnerstvo. V dokumente o výchove detí homosexuálnymi pármi navyše inštitút uvádza aj rôzne problémy, ktoré výskumy sprevádzajú – od malých reprezentatívnych vzoriek cez osobnú zaujatosť (za i proti) ich zhotoviteľov až po fakt, že štúdie sú väčšinou americké, inde sa robia len zriedka.

Väčšina výskumov však potvrdzuje, že správanie detí, ktoré vychovávali dve ženy, prípadne dvaja muži, sa v rámci porovnávania málokedy líši od vzoriek detí, ktoré vychovávali muž a žena. Inštitút odpovedal na rôzne otázky, ktoré znepokojujú odporcov adopcií homosexuálov. Ich absurdnú predstavu, že gejovia a lesby „vychovajú“ takisto rovnako orientované deti narúšajú viaceré štúdie (Bailey 1995; Bozzet 1980, 1987, 1989; Golomok a Tasker 1996, 1997; Green 1978, 1986), podľa ktorých väčšina detí vychovaných homosexuálnymi rodičmi považuje samých seba za heterosexuálov.

Deti vychovávané dvomi osobami rovnakého pohlavia nemali problémy ani so svojou sexuálnou identitou. Štúdie poukazovali len na drobné odlišnosti od vzoriek z „tradičných rodín“. Výskumy sa týkali najmä rodín s lesbickými matkami. Deti z týchto zväzkov napríklad neboli pod takým rodinným tlakom, aby sa správali podľa spoločenského stereotypu pre dané pohlavie, boli menej agresívne či nemali pocit nadradenosti svojho pohlavia nad druhým. Inými slovami dievčatá sa správali ako dievčatá, chlapci ako chlapci, ale deti boli zároveň vnímavejšie k prejavom opačného pohlavia.

Ďalší výskum (Lavner, Waterman a Peplau, 2012) porovnával kognitívny a emocionálny vývoj detí v 2., 12. a 24. mesiaci po adopcii medzi deťmi, ktoré boli umiestnené u heterosexuálnych párov a detí, ktoré skončili v rodine s dvomi otcami alebo matkami. Takisto neboli zistené rozdiely vo vývoji, adoptované deti však napredovali v oboch typoch rodín výrazne lepšie, než keby ostali v pestúnskej opatere. Rovnako žiadne zásadné rozdiely výskumy nenašli ani v ďalších oblastiach – ako deti komunikujú s rovesníkmi, aké vzťahy majú k rodičom, ako sa im darí v škole…

Práva občanov nie je možné spochybňovať

„Pokiaľ ide o zdravý vývoj dieťaťa, podmienky v tej-ktorej rodine, ako sú hádky medzi rodičmi či ich vzájomná deľba úloh v domácnosti majú na deti väčší vplyv než pohlavie a sexuálna orientácia ich rodičov,“ znie jeden zo záverov obsiahlej správy inštitútu. Výskumy sa navyše nezameriavali len na malé deti. Jeden z nich napríklad sleduje svoju vzorku detí, ktoré vychovávajú lesbické matky, dlhodobo (Gartrell a Boss, 2010). Tieto „deti“ majú dnes viac ako dvadsať rokov a ich psychický vývoj sa vymyká priemeru len v tom, že sú v spoločnosti menej problémové než ich rovesníci.

S takýmito faktami sa stotožňuje napríklad aj známy český sexuológ Radim Uzel. Neochotu aktivistov uznať empirické vedecké dáta pripisuje aj náboženskému pozadiu antigay skupín. „Náboženstvo a vedecké výsledky, bohužiaľ, nie vždy spolu korešpondujú. Pokiaľ vychádzam z vedeckého názoru, tak v takom prípade považujem náboženský názor na menejcenný alebo menej platný,“ povedal Uzel v rozhovore pre Parlamentní listy a k aktuálnej téme adopcie detí gejmi a lesbami dodal, že na základe skúseností z krajín, kde už fungujú, nemá z odborného hľadiska žiadne námietky.

Česká sociologička Lucie Jarkovská pripomenula ešte ďalšiu závažnú skutočnosť diskusie o právach gejov a lesieb. „Debata o tom, či homosexuáli majú mať právo vychovávať deti, je od základu pomýlená. Od chvíle, keď homosexualita prestala byť trestným činom, bola vymazaná zo zoznamu chorôb a lesby a gejovia boli uznaní za plnoprávnych občanov, ktorých ľudské práva chráni ústava, nie je možné žiadne z týchto práv spochybňovať,“ vyjadrila sa pre A2larm.cz. Ironicky dodala, že inak by spoločnosť mohla spochybňovať aj adopcie vodičiek autobusov alebo mužov, ktorí plačú.

Napriek tomu, vráťme sa ešte raz k záverom austrálskeho inštitútu, ktoré poukazovali aj na negatíva výchovy detí dvomi otcami alebo matkami. Napríklad deti, ktoré žijú v rodine dvoch lesbických žien, majú štatisticky väčšiu pravdepodobnosť, že zažijú rozpad ich vzťahu, ako je to u heterosexuálnych párov. Odborníci však dodávajú, že to môže byť aj tým, že homosexuáli nemajú rodinné poradne. Najdôležitejšou tienistou stránkou vyrastania s rodičmi rovnakého pohlavia je však riziko, že deťom bude najmä v tínedžerskom veku (pre menšie deti to ešte nie je „téma“) znepríjemňovať život ich okolie.

Jeden z výskumov napríklad porovnával mieru útokov na deti podľa toho, kde žili. Deti zo Spojených štátov boli viac vystavené stresu z možného posmievania sa od okolia,než deti v Holandsku. Riziko, že deti budú ponižované (čo je podľa výskumov najväčšia trauma) je vyššie v krajinách, kde existuje silná opozícia proti gejom a lesbám. Dieťa, ktoré bude v budúcnosti vyrastať (alebo už dnes vyrastá) s dvomi otcami alebo matkami teda nebudú ohrozovať jeho rodičia. Tieto deti budú terorizované najmä aktivitami, aké vyvíja Aliancia za rodinu.

© Autorské práva vyhradené

67 debata chyba
Viac na túto tému: #gejovia #lesby #referendum #adopcie #Aliancia za rodinu #referendum o rodine