Naďa Evansonová, ktorá nám prerozprávala svoj príbeh, mala vtedy tri roky, jej sestra Líza dva. Otca už viac nevideli a nikdy sa nedozvedeli, čo sa s ním stalo. Z jeho posledných slov mrazí dodnes.
„Drahá, moja milovaná Zinočka! Silno, silno bozkávam Teba a moje milované deti. Často na Vás spomínam. Žijem si veľmi dobre, cítim sa tak, akoby som sa znovu narodil v novom lepšom svete. Nerob si o mňa starosti – som sýty, v dobrej nálade a keď nadíde čas, tak sa vrátim domov. Dávaj pozor na seba a moje milované deti… Váš Saša…“
Tieto riadky napísal do listu, ktorý manželke doručili asi po troch týždňoch od jeho zmiznutia. Dcéra Naďa Evansonová je presvedčená o tom, že ho stihol poslať ešte tesne pred tým, ako v sprievode ľudí z NKVD opustil hranice Československa, a že slová o "novom lepšom svete” nemohol písať inak, než pod taktovkou zbrane pritisnutej k sluchám.
Masová nočná mora
Keď si agenti prišli po otca, rodine tvrdili, že je to len na pár dní, že ho potrebujú ako tlmočníka. V skutočnosti ho zobrali spolu s ďalšími tromi mužmi, inžiniermi ruského pôvodu, nevedno kam. Mama Nadeždy mala vtedy 23 rokov a nikdy sa s tým nedokázala zmieriť. O tom, prečo otec nie je doma, nebolo v tej dobe prípustné hovoriť. A tak dcéram na otázky radšej odpovedala, že ho zobrali Nemci.
Ukradli tisíce otcov. Evansonová sa o tom dozvedala až po desiatkach rokov, keď spoluzakladala Slovenskú asociáciu násilne odvlečených do ZSSR orgánmi NKVD. "Ľudia z východného Slovenska nám rozprávali, že takto zobrali celú svadbu aj so svadobčanmi, s nevestou. To boli strašné veci. Po Starom moste v Bratislave sa vracali víťazné vojská do Ruska a brali každého, kto po tom moste šiel. Len tak. Tých ľudí si brali ako pracovné rezervy, pretože vo vojne stratili veľa mužov,” opisuje udalosti, za akých sa napĺňali gulagy.
Je známy prípad Slovákov, ktorým sa podarilo utiecť z pracovného tábora na Sibíri, prekonali tisícky kilometrov, až sa dostali k hranici ZSSR a Československa, no tam ich chytili a vrátili späť…
Podaktorým rodinám sa podarilo získať bližšie informácie o odvlečených blízkych v spolupráci s Červeným krížom či Červeným polmesiacom, no matke Vozianovej nedokázali pomôcť. Po troch rokoch neúspešného pátrania otca oficiálne vyhlásili za nezvestného. Akousi trpkou satisfakciou malo byť od tohto dátumu vyplácanie symbolického vdovského a sirotského dôchodku pre rodinu, ktorej so živobytím celé tieto tri roky dosiaľ pomáhali len starí rodičia vo Svätom Antone, ku ktorým sa museli vysťahovať zo služobného domu.
Sen o Čukotke
Pomery, v akých sa ocitli po strate živiteľa rodiny, opisuje pani Naďa s pohľadom upretým na podlahu. "Starý otec bol zajatcom v prvej svetovej vojne v Rusku. Stará mama pochádzala z Ukrajiny a doplatila na dianie v 30. rokoch, keď vyvážali kulakov na Sibír. Uchýlili sa do Československa v roku 1932 a do roku 1945 počas ďalšej vojny nebolo veľa času na zbohatnutie.” Treli biedu, ktorá vari nepoznala dno.
Foto: Archív Nade Evansonovej
Od zmiznutia otca ubehlo 13 rokov a do života matky a dospievajúcich dievčat zrazu vtrhla neuveriteľná správa. Zo Sovietskeho zväzu sa v roku 1958 vrátil jeden zo štvorice unesených chlapov. Lesný inžinier, ktorý pracoval blízko Vladivostoku, pričom tvrdil, že videl otca na lodi, ktorá sa z tohto konca sveta plavila ešte ďalej. Možno na Kamčatku, možno až na Čukotku. No na lodi vraj prepukla epidémia a nevedno, kto prežil.
To bola posledná správa o človeku, ktorý sa pokúsil ujsť pred červenou mašinériou. Už ako 15-ročný utiekol z rúcajúceho sa cárskeho Ruska do Československa, aby si ho ako štyridsiatnika, čerstvého otca dvoch detí, zobrali späť. Ako sa Naďa neskôr dozvedela, jej otca a ďalších troch kolegov inžinierov udal ich bývalý „priateľ“, fotograf z Bieloruska, aby si sám zachránil život.
„V Československu bolo veľa emigrantských rodín z cárskeho Ruska, mnohí boli vzdelaní, vyštudovaní. Boli to Rusi a nový režim si myslel, že má na nich nárok,“ dodala. Potom sa nahlas zamyslela nad tým, prečo sa agenti neopýtali aj ich, či chcú ísť s otcom. Boli by hoci aj na Čukotke, ale boli by spolu…
Sen o slobode
Mladá Naďa si predstavovala, že sa otec opäť zjaví vo dverách. „Snívala som o tom, že sa vráti. Že ma bude poznať. Veď aj máme materské znamienko na tom istom mieste nad hornou perou. Mama hovorievala, že sa naňho veľmi podobám. Toto bolo vo mne veľmi dlho. No celá moja báj sa skončila, keď som zmaturovala. Vtedy som si povedala, že to asi nebude možné. A svoj sen som dosnívala.“
Pani Evansonová vyštudovala prakticky bez väčších prekážok, dokončila chemickú priemyslovku a zamestnala sa v Slovnafte. Hovorí, že sa snažila pracovať zo všetkých síl, aby pomohla mame. „Aby sme mohli splatiť ten dlh za to, že sme žili v strašnej chudobe.“ V 60. rokoch začala účinkovať v speváckom zbore. Cestovali často na Západ, ktorý im nastavoval zrkadlo. Videli v ňom s kamarátkami stále viac detailov, dôkazov o bezočivosti režimu.
"Obmedzovali nás napríklad v repertoári, nesmeli sme spievať chrámovú hudbu. Z ministerstva kultúry s nami cestovali takí ľudia, ktorých sme volali božie očká…
A spievali sme v strašných šatách. Keď nás videli Nemci v meste Lübeck, tak nám doniesli do Bratislavy celé metre zamatu na sukne, aby sme si mohli zadovážiť pekné oblečenie. V tom vyspelom svete sme vyzerali ako chudobní príbuzní. To všetko boli veci, ktoré ma presvedčili o tom, že svet tam vonku funguje inak," spomína.
Čo si ľudia (ne)zvolili
Celkom nová krv sa jej rozprúdila v žilách v novembri 1989. Doslova. „Počas nežnej revolúcie som mala za sebou poslednú náročnú operáciu. Začiatkom novembra mi dali transfúziu krvi a 17. november som prežila v agónii. Viac som pred televíziou zaspávala, ako som bola pri vedomí. Ale potom, keď som na jar roku 1990 mohla chodiť von, som si to celé veľmi užívala. Zúčastňovala som sa všetkých mítingov. Až ma tá sloboda ohúrila,“ hovorí s úsmevom.
Udalosti po štvrťstoročí majú podľa nej viac pozitív ako negatív, i keď dačo vníma kriticky. Bezohľadnými sa stali napríklad niektorí ľudia k majetku. Stačí si porovnať bratislavské a viedenské električky, ktoré sú viac počmárané. Bezohľadní sú však ľudia aj k svojej budúcnosti, k tým, ktorí majú viesť krajinu. „Nezapájame sa do postupného budovania spoločnosti. Ľuďom je jedno, čo sa deje. Nechcú voliť.“
Má pocit, že krajina dnes neprekvitá tak, ako by mohla, že bývalý spoločenský režim v ľuďoch ubil aktivitu. „Kedysi bol každý zamestnaný, dostával almužnu. Mohol sa ponevierať a nemusel robiť na 100 percent. Asi sa ľudia odnaučili pracovať,“ prízvukuje a dodáva, že aj štát sa zabudol akosi starať o ľudí. "Predstavitelia OECD nám pripomínajú, že nestaviame nájomné byty.
Vo vyspelom svete je model nájomných bytov bežná vec. No u nás to vyzerá, že sme všetci bohatí. Každý má svoj dom, byt, no inak to asi nejde, pretože je málo alternatív." Niektorí zostali znechutení. No pani Evansonová presviedča, že ju to nepoložilo. „Nebola som otrávená z toho, že sa niečo pokazilo. Musíte sa zodvihnúť a ísť ďalej. Aj neúspechy sú v živote dôležité.“
No asi najviac ju po tých 25 rokoch prekvapuje, že mnohí ľudia nechcú stále pripustiť, že predchádzajúci režim bol krutý. „Viete, keď niektorým ľuďom rozprávam o tom, čo sa mi stalo a čo sa stalo aj iným rodinám, ktorým odvliekli ich rodičov, príbuzných, tak tomu nechcú veriť. Keď napríklad básnika Rudolfa Dobiáša odvliekli ako čerstvého maturanta, vytiahli ho zo školy ako nepriateľa socializmu, ktorý sa chcel podieľať na prevrate, pretože sa zapájal do skautského hnutia. Ľudia na to povedia, že určite musel spraviť niečo zlé, keď ho zavreli. Vyzerá to, akoby si to tí ľudia vymysleli. A nakoniec povedia – čo bolo, bolo. Nepripomínajme si to. Ale ako nemôžeme chcieť poznať svoju minulosť?!“
17. november a s ním spojené otváranie tajných archívov v Prahe, Bratislave a Moskve nepriniesol Nadi Evansonovej informáciu, po ktorej túžila celý život. Nedozvedela sa, kde presne skončil jej otec, no potvrdilo sa jej aspoň to, že naozaj ho odvliekla NKVD. Aj napriek tomuto nesplnenému snu hovorí, že nežná revolúcia je tým najlepším, čo sa mohlo Čechom aj Slovákom prihodiť. „Predtým tu bol teror. Veľa vecí bolo zakázaných. Človek si na každom kroku uvedomoval, že sa klamalo a že to tu jednoducho nefungovalo. A tak čo mohlo byť krajšieho, ako keď sa strihalo oplotenie pri Dunaji? Keď som konečne spievala v amfiteátri hore na Devíne, odkiaľ bol nádherný pohľad. Predtým sa človek nemohol prechádzať tam dole pri rieke, ako to robíme dnes. Slobodu človeka vytvárajú obyčajné detaily.“