Aký je teda výsledok, 347 dní od vyhlásenia dobre mysleného sloganu a 66 rokov po prijatí Všeobecnej deklarácie ľudských práv? Nuž nie veľmi uspokojivý. Stačí si prejsť známy dokument z roku 1948 článok po článku a bez výnimky objavíte prípady porušovania každého z nich, ktoré sa navyše datujú do roku 2014.
Článok 1: Všetci ľudia sa rodia slobodní a rovní v dôstojnosti aj právach.
Už tri roky pred zverejnením Všeobecnej deklarácie ľudských práv, ktorá mala dať bodku za zverstvami dvoch svetových vojen, napísal britský spisovateľ George Orwell svoju ironickú verziu. V knihe Zvieracia farma zvíťazil napokon prvý článok v znení – všetky zvieratá sú si rovné, len niektoré sú si rovnejšie. Pocit z tohto výroku sa vynára aj pri pohľade na jednu z najpôsobivejších fotografií roku 2014 podľa magazínu Time. Taliansky fotograf Massimo Sestini na nej zachytil jednu z mnohých totálne preplnených lodí plnej Afričanov, ktorí sa snažia dostať cez Stredozemné more do Európy.
Podľa Organizácie Spojených národov sa v tomto roku z Afriky do Európy cez Stredozemné more preplavilo približne 207-tisíc utečencov, čo je rekordné číslo. Z nich najmenej 3 400 prišlo pri tejto ceste o život. Svet si situáciu okolo migrantov všimol výraznejšie až vlani v októbri, keď sa pri ostrove Lampedusa, ktorý tvorí akúsi vstupnú bránu do Európy, potopila loď a zahynulo naraz asi 360 ľudí. Problém s migrantmi do Európy, samozrejme, nie je jednoduchý, keďže nekontrolovaná migrácia zhoršuje v konečnom dôsledku podmienky pre všetkých.
A hoci Európa patrí ešte k tým zdvorilejším hostiteľom, pri pohľade na každoročné prívaly utečencov možno len ťažko hovoriť o rovnakej dôstojnosti … a právach. Na obmedzovanie práv migrantov upozorňuje napríklad organizácia Liga za ľudské práva, združenie založené právnikmi, ktorí sa venujú pomoci utečencom u nás. Len v tomto roku upozornili na problematiku migrantov, ktorí sú obeťami obchodu s bielym mäsom, no z krajiny ich vyhostia skôr, ako vyriešia ich prípad a dostanú sa z rúk priekupníckej mafie, či na prípady tzv. miznúcich detí, ktoré sú pravdepodobne tiež obeťou obchodovania s ľuďmi.
Článok 2: Každý je oprávnený na všetky práva a slobody bez rozdielu rasy…
Nekompromisný prístup amerických policajtov pri prehliadke spoluobčanov tmavej pleti bol dlhé roky predmetom cynických vtipov. Od augusta tohto roku sa však zrejme táto téma dostane na index. Biely policajt za denného svetla uprostred ulice oslovil 18-ročného černocha Michaela Browna, ktorý sa ho mal snažiť napadnúť cez otvorené okno na policajnom aute. Policajt následne vybehol z auta a Browna prenasledoval. Ten sa mal údajne vzdať a dať ruky hore, policajt na neho napriek tomu niekoľkokrát vystrelil a usmrtil ho. Bránil sa tým, že pohyb rúk považoval za snahu napadnúť ho.
Protesty prišli vo dvoch vlnách – v auguste sa ľudia po celých Spojených štátoch búrili proti zbytočnej smrti mladíka, v novembri vyšli do ulíc, aby protestovali proti rozhodnutiu poroty neobviniť strieľajúceho policajta. Prípad z amerického Fergusonu okrem toho v USA znova otvoril diskusiu o tom, či si Afroameričania pred 50 rokmi za čias Martina Luthera Kinga naozaj vybojovali rovnocenné práva, alebo či sú stále občanmi druhej kategórie s inými možnosťami a odlišným prístupom od polície a štátu. Takisto sa rozprúdila diskusia o zbytočnej militarizácii policajných zložiek.
Spojené štáty pritom paradoxne patria k tým menej rasistickým spoločnostiam. Vo svetovej ankete o tom, či by daná osoba zniesla za suseda človeka inej rasy, sa USA umiestnili spoločne s Kanadou, krajinami Južnej Ameriky, Austráliou či škandinávskymi štátmi medzi najtolerantnejšími. V ankete najhoršie dopadli Indovia (viac ako 40 percent by takého suseda nechcelo) a Jordánci (dokonca vyše 50 percent). Spojené štáty sú teda príkladom toho, že keď sa rasizmus dlhodobo ignoruje, vzniká sociálny problém, ktorý aj napriek tolerancii novej generácie nie je ľahké vyriešiť.
Článok 3: Každý má právo na život, slobodu a osobnú bezpečnosť.
O rok sa ľudstvo bude pýšiť, že je už 70 rokov bez veľkého vojenského konfliktu. Zoznam prebiehajúcich lokálnych vojen je napriek tomu každoročne pomerne dlhý. V roku 2014 sa navyše po dlhom čase pásmo vojny priblížilo na dotyk so Slovenskom. Konflikt medzi Ukrajinou a ruskými a proruskými militantmi, ktorý sa začal jarnou anexiou Krymu, si vyžiadal už vyše 4-tisíc obetí. V tohtoročnom celosvetovom rebríčku vojenských strát sa však boje v susednej krajine radia až na piate miesto. Horšie to bolo v Sýrii, Iraku, Nigérii a Stredoafrickej republike.
Zvlášť dramatická je situácia v Sýrii, kde boje prebiehajú už takmer štyri roky a prišlo v nich o život vyše 300-tisíc ľudí (tento rok asi 30-tisíc). K problémom krajiny prispel aj vznik organizácie Islamský štát (ISIS), ktorá sa vo februári 2014 odčlenila od Al-Kajdá a odvtedy na svojich územiach vládne terorom. Na úteku z domova zo strachu o bezpečnosť je asi 6,5 milióna ľudí, ďalších 2,5 milióna Sýrčanov už utieklo. OSN okrem toho v polovici tohto roka informovala, že vo svete je najviac utečencov od čias druhej svetovej vojny, celkovo ich počet prekročil hranicu 50 miliónov.
Druhým najväčším miestom konfliktu bol tento rok Irak, ktorý trápia podobné problémy ako susediacu Sýriu. O život tam v roku 2014 prišlo vyše 13-tisíc ľudí. Nigéria aj Stredoafrická republika v súvislosti s vojnami stratili v roku 2014 po 5-tisíc obyvateľov. Podľa správy Inštitútu pre ekonomiku a mier sa v tomto roku zo 162 krajín sveta žiadny vojenský konflikt (ani sprostredkovane) nedotýkal len 11 štátov! Od roku 2007 navyše počet konfliktov medziročne narastá. Moderné vojny tiež sprevádzajú moderné dezinformačné vojny, ktoré spôsobujú, že neexistuje jednotné mierové hnutie.
Foto: SITA/AP, Jerome Delay
Článok 4: Nikoho neslobodno držať v otroctve alebo nevoľníctve.
Moderné otroctvo pretrváva v rôznych podobách prakticky po celom svete, Slovensko nevynímajúc, no tento rok nabralo obludné rozmery na základe výrokov predstaviteľov ISIS. V októbrovom čísle svojho časopisu Dabiq obhajovali zotročovanie Jezídov, etnickej a náboženskej komunity. Prvýkrát tak ISIS nielen priznala, že obchoduje s Jezídami ako otrokmi, ale dokonca sa tým chválila. V článku inštitút otroctva obhajovali ako povinnosť, pokiaľ ide o pohanov, ktorými pre militantov z ISIS Jezídi sú.
Na otroctvo v ISIS už predtým upozornila Organizácia Spojených národov, podľa ktorej v auguste v severoirackej provincii Ninive militanti zajali 500 žien a dievčat, z ktorých asi 150 previezli do Sýrie a tam ich odovzdali bojovníkom ako odmenu. Podľa najnovších informácií militanti takto držia do dnešných dní až okolo 5 000 sexuálnych otrokýň a najnovšie vydali smernicu, ako sa má s otrokmi narábať (nemýliť si s konvenciami o tom, ako narábať s vojenskými zajatcami; dokument ISIS vymedzuje situácie, kedy je možné otrokyne biť, kedy znásilňovať deti…).
Otroctvo, hoci viac skryte, prebieha aj v iných častiach sveta. V Ázii sú bežní dlhoví otroci či obchodovanie so ženami. V Európe sa zase čoraz viac zneužívajú ľudia zo sociálne slabších vrstiev. Tých otrokárske mafie vylákajú za prácou do zahraničia, kde im odoberú doklady a nútia pracovať mnoho hodín denne za minimálnu či žiadnu odmenu. Pri pokuse o útek im hrozí fyzické násilie. Aj preto sa Medzinárodná organizácia pre migráciu rozhodla tento rok upozorniť Slovákov, že hrozba moderného otroctva sa netýka už len žien a dievčat, ale aj mladých mužov hľadajúcich prácu.
Článok 5: Nikto nesmie byť podrobovaný mučeniu…
Žena, ktorú donútili utopiť vlastné bábätko. Trinásťročný chlapec, ktorý udal vlastnú mamu, že chce utiecť s bratom z väzenia, aby ich následne popravili. Rodiny mučené za to, že sledovali telenovelu. To sú len tie znesiteľnejšie pasáže správy Rady pre ľudské práva OSN o porušovaní práv obyvateľov v Severnej Kórei. Keď sa na jar tohto roku objavila na verejnosti, paradoxne nevyvolala obrovský šok ani pobúrenie. Rozsiahla, až 372-stranová správa totiž len na oficiálnej úrovni potvrdila, o čom sa už roky písalo v médiách na základe svedectiev tých, čo utiekli.
Šéf vyšetrovacej komisie OSN Michael Kirby prirovnal násilie a mučenie, ktoré na svojich občanoch pácha Severná Kórea, k zverstvám nacistov. „Severná Kórea v tomto smere v súčasnom svete nemá nijakú inú krajinu, s ktorou by zniesla porovnanie,“ povedal po zverejnení správy, o ktorej dúfal, že svet prinúti k činom. „V budúcnosti sa vďaka tomuto dokumentu už nebudeme môcť vyhovárať, že sme o ničom nevedeli. Teraz už vieme,“ uzavrel Kirby. Cieľom správy bolo tiež dostať vinníkov spomedzi predstaviteľov štátu vrátane jeho vodcu Kim Čong-una pred medzinárodný súd.
Podľa tohtoročnej správy organizácie Amnesty International je však mučenie aj v druhom desaťročí 21. storočia stále rozšíreným javom. „Elektrické šoky, bitky, znásilnenia, ponižovanie, pálenie, odopieranie spánku, mučenie vodou, používanie klieští, drog či psov. Znie to ako z nočnej mory, ale tieto veci sa aj v súčasnosti dejú každý deň nespočetnému množstvu mužov, žien a detí,“ píše sa v správe, ktorá konštatuje, že za posledných päť rokov zaznamenali prípady mučenia či ponižujúceho zaobchádzania s ľuďmi v 141 krajinách! Samozrejme, v niektorých išlo o systém, v iných o výnimku.
Článok 6: Každý má právo, aby bola všade uznávaná jeho právna osobnosť.
Zaujímavá diskusia o ľudských právach sa odohrávala aj v súvislosti s tohtoročnou epidémiou eboly, ktorej vo svete, no predovšetkým v troch štátoch západnej Afriky podľahlo už takmer 7-tisíc ľudí. Za rýchle šírenie vírusu, ktoré sa do dnešných dní nedarí zastaviť, môže viacero faktorov, počínajúc zle vybavenými africkými zdravotníckymi strediskami a končiac pri pomalej reakcii medzinárodného spoločenstva. Veľmi často sa však skloňovalo i slovo – nedôvera. Tá má svoje korene práve v tradícii nedodržiavania ľudských práv v krajinách, kde ebola vyčíňa.
Sierra Leone a Libéria majú za sebou dlhoročné ozbrojené konflikty, Guinea zase roky autoritárskych vládcov. Podľa Corinne Dufkovej z Human Rights Watch majú Libéria, Guinea aj Sierra Leone tradíciu korupčného správania a zneužívania moci, čo spôsobuje, že ľudia vláde neveria ani v prípade potláčania aktuálnej epidémie. Výsledkom je situácia, keď ľudia unášajú príbuzných z nemocníc či ignorujú karantény. Ukazuje sa teda, že potláčanie ľudských práv nespôsobuje problémy iba obetiam a len v čase, keď k tomu naozaj dochádza, ale že degeneruje spoločnosť aj na dlhý čas potom.
Ebola však otvorila aj tému hranice ľudských práv. A to najmä na Západe, kde sú osobné slobody v hodnotovom rebríčku veľmi vysoko. Ak by sa ebola rozšírila povedzme do Európy alebo do USA, má vláda právo dať do karantény celé štvrte? Nebude to obmedzovanie ľudských práv? Alebo je v tomto prípade dbanie na ľudské práva už kontraproduktívne? V súvislosti s ebolou sa však hovorilo aj o diskriminácii pri prístupe k experimentálnym liekom, ktoré najskôr dostávali len nakazení lekári a zdravotný personál zo zahraničia, kým domácich liečili tradične a menej účinne.
Článok 7: Všetci majú právo na ochranu proti diskriminácii.
Nedodržiavanie ľudských práv je v rôznej miere problémom vari každej krajiny. Slovensko však na budúci rok môže ignorovanie ľudských práv legitimizovať zákonom. Môže za to iniciatíva Aliancie za rodinu, ktorá si na mušku vzala sexuálnu menšinu – ľudí s inou ako heterosexuálnou orientáciou. Počas roka zbierala podpisy pod petíciu za vyhlásenie referenda, ktorú podpísal približne každý trinásty Slovák, následne sa im podarilo, aby prezident referendum, ktoré sa dotýka viacerých článkov Všeobecnej deklarácie ľudských práv, naozaj vyhlásil. Uskutoční sa v roku 2015.
Na to, že na Slovensku bude v 21. storočí väčšina hlasovať o diskriminácii menšiny, upozorňovali aktivisti i odborníci počas celého trvania aktivít Aliancie za rodinu. Prezident Andrej Kiska síce nechal štyri referendové otázky (za exkluzívne priznanie pojmu manželstvo heterosexuálnym párom, proti osvojeniu detí neheterosexuálnymi pármi, proti registrovaným partnerstvám či za možnosť odmietnuť školskú sexuálnu výchovu) posúdiť Ústavnému súdu, ten však napokon vyškrtol len jednu z nich. Podľa slovenskej ústavy pritom nemožno hlasovať o otázkach, ktoré sa týkajú základných práv a slobôd.
„Vyhlásenie referenda, a teda možné popretie občianskeho uznania vzťahov osôb rovnakého pohlavia, bude zabraňovať mnohým osobám prístup k ďalším právam, ako je právo na bývanie, sociálne zabezpečenie, a bude stigmatizovať tieto vzťahy spôsobom, ktorý môže viesť až k diskriminácii a porušovaniu práv na základe sexuálnej orientácie a rodovej identity,“ skonštatovala v stanovisku riaditeľka Amnesty International Slovensko Jana Malovičová. „Referendum by mohlo byť ďalším krokom späť pre Slovensko v jeho povinnosti bojovať proti všetkým formám diskriminácie,“ dodala.