Ďalší ľudia sa prichádzajú pokloniť k maštali pred narodeným Ježiškom, obďaleč ženičky pradú na kolovrátku, muži fárajú v bani, dieťa sa hojdá na drevenom koníčku, batoľa spí v rozhojdanej kolíske. Taký je slovenský betlehem v Rajeckej Lesnej.
Nie je možné vymenovať všetky činnosti či postavičky, ktoré sú súčasťou Slovenského betlehemu v Rajeckej Lesnej. Je ich mnoho a vďaka nim je rajecký betlehem iný ako ostatné a originálny. Betlehemská maštaľ s Ježiškom je netypicky umiestnená pod Kriváňom, uprostred slovenskej krajiny, medzi jej obyvateľov, tradície, remeslá, bežný život.
„Každá jedna figúrka má v sebe život, všetko je do detailov vyrobené,“ povedal Miroslav Majbík z Rajeckej Lesnej, ktorý nám prišiel zapnúť betlehem. Pohyblivý vyrezávaný betlehem je dlhý 8,5 metra a široký 2,5 metra.
Postavičky rozhýbali motorčeky zo stieračov
Figúrky z lipového dreva pracujú či tancujú a hýbu sa aj zvieratá, aby čo najvernejšie pripomínali tie živé. Miestnosťou sa ozýva pravidelný klepotavý zvuk. Mechanizmus, vďaka ktorému sa slovenská krajina s ľuďmi dáva do pohybu, je skrytý v zadnej časti diela, návštevníci betlehemu ho nevidia, len počujú klopkať. „Celý mechanizmus je poháňaný štyrmi motorčekmi. Kvôli tomu, aby otáčky boli malé, sú to motorčeky, ktoré bežia na 12 voltov na jednosmerný prúd. Sú to motorčeky zo stieračov z nákladných vozidiel. Jedny sú zo starých Tatier 138 a ďalšie sú z áut Liaz,“ hovorí Ondrej Kašuba z Rajeckej Lesnej. Práve jeho majster rezbár,ktorý betlehem vytvoril, poveril starostlivosťou o to, aby sa mechanizmus nepokazil a nezastavil. „Povedal mi, Ondro, ty keď si elektrikár, tak sa staraj, aby to bežalo,“ spomína.
O jedinečné dielo sa starajú spolu s Miroslavom Majbíkom dosiaľ. Väčšie i menšie kolieska, páčky, prevody z kožených pásikov, remenice zo šijacích strojov, retiazky, tak nejako vidí celý systém laik. „Máme tu štyri gallové reťaze, niektoré sú kratší obvod, iné dlhší. Treba ich raz za týždeň namazať, aby nešli na sucho a prišponovať kladky, aby nevyskočili z ozubených koliesok,“ načrtáva podrobnosti údržby Kašuba. Iné súčiastky treba premazať raz mesiac, elektromotory každý polrok. Ešte sa nestalo, aby si s nejakou chybou neporadili a premyslený mechanizmus už pohybuje Slovenským betlehemom 19 rokov.
V roku 1995 verejnosť videla jeho prvú časť – oblasť stredného Slovenska s majestátnym Kriváňom, v ďalších dvoch rokoch pribudlo západné Slovensko a Spišská kapitula otvorila bránu na východ krajiny. Odvtedy už ďalšie stavby či fi gúrky v betleheme nepribúdajú.
Dielo je z rúk rezbárskeho majstra Jozefa Pekaru. Rodák z Borského Petra, ktorý žil najprv v Šuji pri Rajci a neskôr v Rajeckých Tepliciach. Pracoval ako návrhár v ľudovoumeleckom družstve Rezbár v Rajci. K rezbárskemu umeniu mal blízko od detstva, prácu s dlátom skúsil už ako desaťročný. Pohyblivý vyrezávaný betlehem tvoril 15 rokov, od roku 1980, keď odišiel do dôchodku. Pôvodne to nemalo byť také veľké dielo. „Spočiatku si chcel majster Pekara vyrobiť pre seba niečo malé, aby mal pamiatku pre deti. Jeho kamarát, kňaz Vojtech Valent ho podporil v tom, aby vyrobil niečo väčšie, aby tam bolo zachytené celé Slovensko,“ spomína Miroslav Majbík.
Foto: Renáta Jaloviarová, Pravda
Tvorcovia sa pominuli, ale spomienky zostali
Kňaz Valent sa vysviacky betlehemu v Rajeckej Lesnej nedožil. Dnes už nežije ani majster Pekara, ktorý zomrel v roku 2005, ani kňazi Alexander Klabník či Pavol Šadlák, niekdajší správcovia farnosti v Rajeckej Lesnej a tiež veľkí podporovatelia krásneho diela. No spomienky na nich, či na Pekarovo rozprávanie o práci na betleheme si v Rajeckej Lesnej uchovávajú. „Vyrezať pevnú fi gúrku mi trvalo asi tri dni. Ak sa však fi gúrka mala pohybovať, to už bolo čosi iné. Musel som jej urobiť pohyblivé ruky či nohy, a tak som neraz kľačal, aby som zistil, aké pohyby má napríklad drevorubač pri pílení dreva. Podľa toho som robil pevné telo a osobitne pohyblivé ruky. Takáto postavička mi trvala aj týždeň,“ rozprával kedysi Pekara, ktorého opis a dojmy z práce sú zachytené aj na internetovej stránke Slovenského betlehemu.
Miroslav Majbík i Ondrej Kašuba poznali Jozefa Pekaru osobne, vedia, ako precízne, poctivo a do detailov premýšľal o každej súčasti betlehemu. Miesta, ktoré stvárnil, si podrobne prezeral a mnohé navštívil osobne, aby vedel, ako ich má vyrobiť. Hrad Devín, bazilika v Šaštíne, dreveničky v Čičmanoch, Banská Bystrica, Žilina, Levoča, kúpeľné mestá Piešťany či Bardejov, Trenčiansky, Oravský hrad, Bojnický zámok, Dóm svätej Alžbety v Košiciach alebo katedrály v Trnave či Nitre.
Ale aj regióny zobrazené cez ľudí, cez ich prácu i bežný život. Bača, ktorý pasie ovečky a s pomocníkmi ich stráži pred medveďom, roľníci na poli kopú zemiaky, hrabú seno na lúke, terchovskí muzikanti – ľudová hudba bratov Muchovcov, svadby, stavanie mája či spracovanie ľanu na potoku, výroba plátna, pílenie dreva. „Problém som mal aj s prevodmi a tempom pohybov. Chlapi na gátri navaľujú drevo pomalšie, ako ho pília. Aj terchovskí muzikanti hrajú na husličkách tie naše krásne slovenské pesničky rezko, ale harmonikár musí ťahať mechy v menšom rytme,“ píše sa v Pekarových spomienkach.
Záležalo mu na tom, aby sa každá figúrka čo najviac podobala na človeka a jeho profesiu, ktorú znázorňuje. „Sú tu napríklad obuvníci, kováči, rezbári, stolári. Kováč, ktorý podkúva koňa. Keď ho pán Pekara vyrábal, najskôr išiel za gazdom, aby mu ukázal ako sa kôň podkúva, aby priamo videl a poznal detaily, ako vkladá podkovu na nohu koňa, ako opracúva kopyto. Priamo na mieste si to fotil, nakreslil a podľa toho aj vyrobil,“ hovorí Miroslav Majbík.
Slovensko z dreva obdivuje celý svet
O betlehem je dobre postarané a stále sa teší záujmu verejnosti. Nedávno o ňom nakrúcala televízia z Malajzie, prišli si ho pozrieť návštevníci z Nemecka, Rakúska, Maďarska, Poľska, ale aj z Izraela, Japonska, Kanady. Ročne sú to tisícky ľudí z celého sveta. Pri výrobe našej reportáže sme stretli turistov z Dubaja. „Mám na návšteve priateľov z Dubaja. Ja som betlehem videl už asi desaťkrát, ale oni sú tu po prvý raz. Samozrejme, že sa im páči, je to jedinečné dielo a krásne miesto,“ tlmočil dojmy zahraničných hostí Bohumil Blaško, ktorý prišiel do Rajeckej Lesnej z Dubnice nad Váhom.
Betlehem dokonca kedysi, ešte v čase, keď dielo vznikalo, chceli kúpiť rôzni záujemcovia, ktorých očaril. Zberatelia i podnikatelia zo zahraničia. Autor však vedel, že má zostať na Slovensku ako súčasť rezbárskeho umenia, tradícií a kultúry. Je cirkevným majetkom, spravuje ho Farský úrad v Rajeckej Lesnej. Bývalý dekan farnosti Pavol Šadlák dal postaviť budovu pre Slovenský betlehem. Projektoval ju Stanislav Machovčák zo Staškova. Prispeli na ňu a s výstavbou pomáhali obyvatelia obce aj okolia Rajeckej doliny. Slovenský betlehem pre verejnosť otvorili presne 26. novembra 1995. Súčasťou budovy je aj galéria na prvom poschodí, kde sú vystavené drevorezby významných rajeckých rezbárov. Pri jednom z nich – Jozefovi Brieštenskom sa zaúčal i autor betlehemu Jozef Pekara.
Súčasným správcom farnosti v Rajeckej Lesnej je kňaz Ján Rusnák. „Bol som veľmi prekvapený, na aké miesto som sa dostal po mojom príchode do Žilinskej diecézy. Rozhodnutie biskupa Tomáša Galisa bolo také, že mám nastúpiť do Rajeckej Lesnej. Prišiel som sem, k tomuto betlehemu a doslova sa mi splnil sen,“ povedal. Na otázku, koľko je vlastne postavičiek v betleheme, odpovedá okamžite: „Tristo figúrok a polovica z nich je v pohybe.“