Hodnoty, ktoré vyznávame, sa musia týkať všetkých, čo sú súčasťou našej spoločnosti. Bez ohľadu na to, kde sa narodili alebo z ktorej krajiny prišli. Smrtiace útoky v Paríži sú stále bolestne živé. Je preto ešte priskoro, aby sme vyhodnotili ich vplyv na francúzsku a európsku verejnú mienku, ako aj na rôzne politické strany. Je však už jasné, že moslimské komunity sa stali terčom intolerancie. Útočia na nich, takpovediac, zvyčajní podozriví, strany radikálnej pravice. Deje sa to napriek tomu, že lídri a predstavitelia moslimskej komunity hneď jednoznačne útok odsúdili.
Je smutné, že teroristický útok v mene radikálneho islamu postavil európskych moslimov pred situáciu, ktorá je pre nich len prehrou. Útok spáchali ľudia, ktorí podľa svojho uvažovania pomstili krivdy moslimov v Európe a po celom svete. Zároveň ich čin živí atmosféru antiislamských predsudkov, ktoré sú reálne prítomné v uvažovaní európskej spoločnosti.
Je to moment, keď by sme si mali pripomenúť humanistické hodnoty, na ktorých sme postavili Európu po roku 1945. Najlepším testom, či stále platia, je situácia, keď sú pod tlakom extrémistov. Bez ohľadu na to, z akého tábora pochádzajú. Radikálna pravica nevynechala príležitosť hovoriť o zlyhaní multikulturalizmu, apokalyptickom nebezpečenstve imigrácie, kultúrnej nezlučiteľnosti s islamom a moslimami, úpadku liberálnych hodnôt tolerancie. Bude v tom pokračovať. Silnejšia a odvážnejšia s každým novým incidentom. Zo situácie získava Al-Kajdá a Islamský štát rovnako ako Marine Le Penová a Geert Wilders.
Skutočným problémom je, že väčšinová spoločnosť a politické strany tiež pociťujú pokušenie poddať sa týmto obavám. Viac sledovania, prísnejšie hraničné kontroly, ktoré môžu viesť až k obmedzeniu slobodného pohybu v Európskej únii, čoraz tvrdšie imigračné pravidlá a skutočné budovanie pevnosti Európa nie sú len myšlienky radikálnej pravice. Overené strany a legitímne vlády sa k nim prikláňajú. A ako vidieť z prieskumov verejnej mienky, je to tak aj s nemalou časťou spoločnosti.
My verzus oni
Európske myslenie sa skutočne stáva menej a menej tolerantným. Vidieť to najmä v časoch krízy, ktoré prichádzajú po útokoch v Paríži. Neistotu živia už existujúceh obavy a strach, pretrvávajúce predsudky a inštinktívne tendencie vymedziť hranice medzi „nami“ a „nimi.“
Foto: SITA/AP, Michel Euler
V tom spočíva dvojnásobné nebezpečenstvo. Po prvé, že obetujeme občianske slobody, aby sme údajne bránili spoločnosť pred hrozbou terorizmu a radikalizmu. Po druhé, že budeme uplatňovať slobody len na „nás“. Že z nich vylúčime „tých druhých“. Za posledné viac ako desaťročie sme boli svedkami oboch týchto procesov, ktoré podporil šok z útokov z 11. septembra 2001. Dúfam, že teraz nezískajú novú živnú pôdu, hoci sa obávam, že sa to už vo Francúzsku a v Európe deje.
Bolí ma, keď vidím, že po dekáde obmedzovania občianskych slobôd a približovania sa tradičných strán k radikálnej pravici v témach antiimigrácie a antiislamizmu väčšinová Európa po útokoch v Paríži zase žiada rovnaké recepty. Tie, z ktorých extrémisti získavajú hlasy a politický vplyv nad spoločnosťou.
Opakovane som kritizoval strany a vlády pred prilievaním oleja do plameňov protimoslimských a protiimigračných nálad. Cynicky čakali, že na tom získajú vo voľbách, čo sa zvyčajne ani nestalo. Len pred niekoľkými dňami grécky predseda vlády Antonis Samaras použil útoky v Paríži na ospravedlnenie prísnejšej politiky imigrácie a získavania občianstva. Navštívil tiež takzvaný železný múr na turecko-gréckej hranici, čo je depresívny monument potvrdzujúci myšlienku pevnosti Európa. Samaras takúto politiku pochválil s tým, že zabránila ilegálnym imigrantom dostať sa do Grécka, kde by vraj chceli získať bezplatnú zdravotnú starostlivosť.
Až keď sa pocity usadia
Želáme si stále, aby bola Európa otvorená, tolerantná, inkluzívna a pluralistická? Toto je náš najdôležitejší test. Nejde len o to, aby sme si zopakovali naše hodnoty. Áno, je to sloboda prejavu, ale tiež dôstojnosť a úcta k tým, čo žijú s nami a nie vždy sa s nami zhodnú. Hodnoty, ktoré vyznávame, sa musia týkať všetkých, čo sú súčasťou našej spoločnosti. Bez ohľadu na to, kde sa narodili alebo z ktorej krajiny prišli.
Hodnoty majú veľmi malý zmysel, ak sa vzťahujú len na stále menšiu skupinu ľudí, kým zvyšok ich nemôže využívať alebo má k nim obmedzený prístup. V tomto momente, keď sme ovplyvnení emóciami a neistotou, nie je najlepšie robiť rozhodnutia, ktoré sa týkajú budúcnosti.
Keď sa pocity usadia, začnime debatu. Čo je akceptovateľná cena v súvislosti s občianskymi slobodami, ktorú chceme zaplatiť za boj s radikalizmom a terorizmom? Je sloboda prejavu bezpodmienečným právom, hoci sa jej prostredníctvom zámerne napadá nejaká skupina obyvateľov a vytvárajú ďalšie predsudky voči jej členom?
Naozaj sa dá veriť tomu, že imigráciu je možné riešiť múrmi a uzavretými hranicami? Kde sú európske humanistické hodnoty v kontexte mnohých záchytných centier, v ktorých imigranti donekonečna čakajú na to, ako sa rozhodne o ich budúcnosti? Mal by multikulturalizmus zahŕňať aj kultivovanú úctu smerom k ostatným v rámci rešpektu a dôstojného dialógu? Mali by moslimské komunity v spolupráci s ďalšími inštitúciami zohrávať aktívnejšiu úlohu v rámci podpory sociálneho a politického zapojenia sa a byť efektívnejšie v boji proti radikalizácii mládeže?
Foto: SITA/AP, Jacques Brinon
Odpovede na tieto otázky nie je jednoduché nájsť a ani nemusia byť akceptované všetkými. Úprimná debata bez veľkých emócií a hystérie je však potrebnejšia ako kedykoľvek predtým. Predsudky proti moslimom, Rómom, Židom vo verejných diskusiách a medzi tradičnými politickými stranami narastajú.
Spoločné dobro je možné
Je tragické, že i antisemitizmus je v mnohých krajinách viditeľnejší. Je to depresívny trend, keď zoberieme do úvahy, aká citlivá by na to mala byť Európa 70 rokov po holokauste. Pálčivým problémom islamofóbie však je, že sa začína brať ako niečo normálne. Deje sa to prostredníctvom jazyka, ktorý používajú médiá a politici. Antisemitizmus je stále vnímaný viac ako niečo odsúdeniahodne. Je to tak správne. Aj z Charlie Hebdo musel odísť pred niekoľkými rokmi karikaturista, ktorý publikoval obrázok pokladaný za antisemitský.
Nie je to však len problém toho, ako si žijú moslimovia, Židia, Rómovia a ďalšie skupiny, ktoré sú terčmi útokov. Nie je to iba problém bezpečnosti európskej spoločnosti. Týka sa to, a to je pravdepodobne ešte dôležitejšie, našich všeobecných hodnôt, na ktorých staviame odpovede na spomenuté výzvy. Je to o akomsi hľadaní kompromisu medzi konfliktnými pohľadmi, ktorý sme pripravený vnímať ako spoločné dobro.
Rozhodnime o lepšej budúcnosti
Preto je dôležité, aby sme viedli debatu v celej spoločnosti, keď emócie vyprchajú. Aby sme rozhodli o lepšej budúcnosti pre Európu, musíme bojovať s netolerantnosťou a zostať verní humanistickým hodnotám, o ktorých tvrdíme, že sa o ne opierame. Je potrebné rozmýšľať o jazyku, ktorým ich komunikujeme a akým o nich rozprávame „tým druhým“. Musíme zmeniť debatu o islame a európskych hodnotách. Je dlhodobo determinovaná najmä jazykom extrémistov.
Musíme zvážiť, či súčasný problém štátneho multikulturalizmu náhodu nehovorí viac o problematickom prístupe štátu a spoločnosti, ako o multikulturalizme samotnom. Musíme sa dokonca zamyslieť nad tým, či nenastal čas, aby sme uvažovali o alternatívach k tomu, čo robíme. Teda o zmene súčasných politík sledovania a prísnych imigračných kontrol a getoizácie. Všetko je to založené na neistote a platíme za to príliš veľkú daň v podobe obmedzovania ľudských práv a občianskych slobôd.
Ako môžeme dosiahnuť úplne iný model multikulturalizmu a rôznorodosti a praktickej úcty k ostatným? Ako môžeme dosiahnuť fungujúce spolunažívanie s ľuďmi, ktorých viera sa s našou v niektorých veciach líši?
Nebezpečná viera
Práve v takýchto debatách potrebujeme používať nový jazyk. Je to zodpovednosť väčšinových strán a sociálnych hráčov, aby sa zbavili pokušenia podlizovať sa extrémistom. Aby sa nesnažili o oportunistické aliancie za účelom získať hlasy voličov alebo moc, aby neboli extrémistickejší ako samotní populisti.
Ak rýchlo a jednoznačne nezmeníme parametre diskusie o islame, imigrácii a európskej identite, tak je jedno, s akými opatreniami prídu európske spoločnosti a krajiny. Budú stále zakorenené v nebezpečnej viere, že menej slobody, stále menej a menej ľudských práv, menej pluralizmu a rétorika postavená na modeli „my“ verzus „oni“ nám prinesie viac bezpečnosti a harmónie. Neprinesie. Preložil Andrej Matišák
Aristotle Kallis
Vyučuje na Lancasterskej univerzite v Británii. Je profesorom na katedre histórie. V minulosti vyučoval na univerzitách v Edinburghu a Bristole. Je autorom viacerých kníh najmä o fašistickej a nacistickej ideológii. Zaoberá sa tiež ďalšími totalitnými režimami, extrémistickou a populistickou pravicou a radikalizáciou a masovým násilím. Jeho zatiaľ posledné dielo vyšlo vlani pod názvom Tretí Rím, 1922 –1945: Vytváranie hlavného mesta fašizmu.