„Ebola našu krajinu zdevastovala, priniesla nám smútok a bolesť. Niektorí z vašich susedov zomreli, však? Zomreli aj niektoré deti vo vašom susedstve, všakže? Ale vy ste tu,“ povedala na privítanie zástupkyňa riaditeľa školy Venoria Craytonová. Aj keď ministerstvo zdravotníctva oznámilo, že v nemocnici sa uzdravil posledný z pacientov, mnoho škôl zostáva zatvorených. Nespĺňajú totiž ani minimálne hygienické podmienky, ktoré by umožnili výučbu obnoviť. Škola C.D.B. Kinga je síce v centre Monrovia, ale nemá prístup k elektrine ani k tečúcej vode a má iba niekoľko záchodov, hoci pred vypuknutím epidémie sem chodilo 1 000 žiakov.
Ak chcete žiť, neklamte o ebole
Zástupkyňa Craytonová sa ovieva listom papiera a pritom recituje zoznam zákazov, ktoré budú teraz v škole platiť: Neprevádzkovať nebezpečné hry, nevymieňať si ceruzky, nezdieľať jedlo, nepľuť, nemočit na školskom dvore, nezatajovať choroby v príbuzenstve. „Ak chcete žiť, neklamte o ebole,“ nabáda deti.
V prvý deň vyučovania sa dostavilo len 30 detí. „Ľudia sa stále obávajú, sme k deťom ohľaduplní. Mnoho rodičov vyčkáva, čo sa stane deťom, ktoré prišli do školy ako prvé,“ poznamenáva riaditeľ Augustus Seongbae. Vláda sa nemohla dlho rozhodnúť, kedy školy otvoriť. Niekoľkokrát posunula prvý termín, ktorý bol 2. február a nakoniec stanovila, že sa školy budú postupne otvárať od 16. februára. Bola si vedomá, že s pribúdajúcimi optimistickými správami o ústupe epidémie sa deti začínajú hrať spoločne vonku. Niektorí poslanci, predstavitelia školstva a tiež rodičia chceli, aby sa počkalo, kým uplynie 42 dní bez eboly a krajina bude môcť byť zaradená k tým, v ktorých bola choroba odstránená.
Foto: SITA/AP, Abbas Dulleh
Nikoho si nevšímaj, nepi vodu nikoho iného a nikoho sa nedotýkaj
Matkou deväťročného chlapca, ktorý si na začiatku vyučovania nedal dole rukavice, je učiteľka materskej škôlky Miatt Fahnbullehová. Najprv ho posielala do súkromnej školy, ale teraz je už niekoľko mesiacov bez práce, takže syna musela poslať do štátnej školy. Za výučbu sa neplatí, ale rodičia musia deťom kúpiť uniformy a pomôcky. Do školy ho prvý deň sama odviedla a pribalila chlapcovi desiatu v plastovom vrecku a fľašu vody.
„Povedala som mu ‚Nikoho si nevšímaj, nepi vodu nikoho iného a nikoho sa nedotýkaj‘,“ vysvetľuje matka. Navliekla syna do dlhých nohavíc a trička s dlhým rukávom, ktoré normálne nosí v období dažďov, nie teraz, keď je najsuchšia a najteplejšia časť roka.
Do roku 2013 bola v Libérii občianska vojna, ktorá trvala 14 rokov. Zanechala za sebou okrem iného zničené školy a generáciu nevzdelaných ľudí. „Sem chodievali prominenti, z ktorých sa potom stali ministri a zamestnanci vlády,“ tvrdí jeden z učiteľov o škole CDB Kinga, pomenovanej po bývalom prezidentovi.
Libéria sa po vojne snažila sprístupniť školy všetkým. Než vypukla ebola, chodilo do škôl v krajine, ktorá má 4,3 milióna obyvateľov, asi 1,2 milióna ľudí. Škola C.D.B. Kinga má problém podobne ako iné štátne školy s nedostatkom peňazí. Učitelia nie sú dobre pripravení ani motivovaní k svojej práci.
Foto: SITA/AP, Abbas Dulleh
Krajina sa postarala o dostupnosť škôl pre každého
Albert Coleman z ministerstva zdravotníctva hovorí, že je síce dobré, že sa krajina postarala o dostupnosť škôl pre každého, ale teraz je potrebné klásť väčší dôraz na kvalitu. Mnoho Libérijčanov sa snaží dostať deti do súkromných škôl, ktoré tvoria asi tretinu z celkom 4 460 školských zariadení. Teraz veľa rodičov nemá na školné, takže sa očakáva nápor v štátnych školách.
Zástupkyňa Craytonová prišla v druhý deň vyučovania skoro ráno v snahe pripraviť všetko v súlade s predpismi vydanými kvôli ebole. Nikto z personálu neabsolvoval žiadny výcvik a škola sa riadi iba inštrukčným letákom a k dispozícii má tovar dodaný darcami – infračervené teplomery, vedrá, chlór, čižmy, rukavice, kefy a mydlo.
Prvé, čo musela Craytonová urobiť, bolo vyhnať z dvora miestnych podomových obchodníkov, ktorí si tam cez noc postavili obchodíky. „Toto je vládna škola,“ volala za ženou, ktorá bežala preč so svojím tovarom poskladaným na hlave.