Je presvedčený, že každý človek sa používaním jazyka vyvíja a stáva jedinečnou osobnosťou, vníma a poznáva prostredie, v dorozumievaní si uvedomuje sám seba a vlastné postavenie v komunikujúcom spoločenstve. Aký je podľa neho prirodzený jazyk v elektronickej ére?
V čom môžeme vidieť rozdiel medzi neformálnym dorozumievaním a oficiálnou jazykovou komunikáciou?
Dorozumievanie vždy závisí od spoločenského rozstupu medzi účastníkmi komunikácie, a to v ústnej aj v písomnej podobe. Bezprostrednosť v neoficiálnom, napríklad súkromnom styku sa prejavuje spontánnosťou, uvoľnenosťou, menej obratným výberom a poradím slov vo vete a nezriedka aj emotívnejším podfarbením prejavu. V oficiálnych kontaktoch sa za základný predpoklad komunikačného úspechu a za meradlo spoločenskej prestíže považuje pripravené, starostlivé a účinné vyjadrovanie s rešpektovaním zásad a pravidiel spisovného dorozumievania.
Živá reč býva úsporná: pri stretnutiach zoči-voči sa vedno s ňou uplatňujú viaceré neverbálne prostriedky. Obsah, účel a postoje dolaďuje gesto, mimika tváre, modulácia ľudského hlasu. Významne sa pritom zužitkúva aj fyzická vzdialenosť medzi účastníkmi rozhovoru, dotyky, objatia, pohľady a podobne.
Foto: Archív V. Patráša
Písomná, grafická alebo tlačená forma dorozumievania má kratšiu históriu. Keď však po epoche ručne písaných textov vstúpila do života v polovici 15. storočia kníhtlač, došlo k významnému kultúrnemu obratu. Pri porovnaní s hovorenou komunikáciou možno výhody jednej formy ponímať ako obmedzenia druhej.
Písmo je pritom záležitosťou dobovej spoločenskej dohody. Pravopis sa mení častejšie než samotná gramatika a slovná zásoba. Konzervačná hodnota písma však umožňuje napĺňať spoločnú skúsenostnú, poznatkovú a kultúrnu pokladnicu ľudstva.
Ako ovplyvnil nástup informačných technológií ústnu a písomnú komunikáciu? V čom je podľa vás komunikovanie v elektronickom priestore iné?
Jazyk ako univerzálny súbor vyjadrovacích prvkov, prostriedkov a postupov nefunguje po stáročia bez zmeny, neustále sa vyvíja. Zvlášť v posledných dvoch desaťročiach sa aj v našich podmienkach zblížili, ba dokonca až skrížili obe formy dorozumievania – ústna a písomná.
Doslova zdomácnenie informačno-komunikačných technológií a najmä nástup internetu od začiatku 90. rokov podnietil rozvoj tretej, zmiešanej formy. Esemeskovanie, četovanie a výmena oznámení prostredníctvom e-mailingu potvrdzujú jej ambície a miesto v súčasnom jazyku. Tieto dnes už bežné komunikačné spojenia popri črte písomnosti počítajú aj s angažovaním charakteristických vlastností ústneho styku. Technológie máme vždy nablízku; naučili sme sa veľmi pohotovo reagovať, nástojčivo si vyžadovať a udržiavať kontakt.
Až v druhej línii počítame s obsahovou nasýtenosťou a jazykovo-štylistickou primeranosťou vyjadrenia. Okamihová, rýchla odpoveď na displeji smartfónu vnáša do nášho dorozumievania bezprostrednosť, skratkovitosť, nedokončenosť, emocionálne podfarbenie a predovšetkým dôsledné dialogizovanie. Ako vieme, ide o kľúčové znaky ústnosti, ktoré sa nezmazateľne odrážajú aj v „zapísanom“ texte.
Môže oficiálna – tlačená či elektronická – korešpondencia niečo vypovedať o svojom pôvodcovi?
Isteže, a veruže dosť. Pohotový a ústretový pisateľ si totiž uvedomuje, že na úspechu komunikovania má podiel predovšetkým on sám. V písomnom styku sa môže dostatočne sústrediť na obsah, zámer a na očakávaný výsledok. Môže kedykoľvek prerušiť písomný zápis a po čase sa navrátiť k textu, zvážiť jeho úpravu podľa podmienok, ktoré sa ako záväzné nachádzajú v sieti mimojazykových okolností.
Všeobecne každého pôvodcu, pisateľa charakterizuje vzdelanostné zázemie, vekovo-generačná príslušnosť, aktuálny fyzický stav a sociálno-psychické sklony, ale aj vzťah k téme a k predpokladanému či cieľovému komunikačnému partnerovi.
Pred vlastnou tvorbou zvažujeme funkcie, ktoré má jazykový prejav plniť, zamýšľame sa nad prostredím, do ktorého vyšleme a umiestnime text. Až po zvážení a zladení vhodných výstavbových požiadaviek sa rozhodneme pre výber a usporiadanie výrazových prostriedkov.
Uplatňovaniu autorských čŕt pritom pomáha žáner. Pôvodca listu s administratívno-právnym poslaním, pozvánky na pracovné stretnutie, záverečnej správy a pod. sa ako jednotlivec spravidla nachádza v pozadí. Bolo by narušením žánrovej a spoločenskej normy, ak by pri takomto poverení zvýrazňoval vlastné osobnostné sklony či osobné založenie. Pritom nezáleží, či použije elektronický nosič, alebo tradičný hárok papiera.
V písomnej elektronickej komunikácii sa už dlhšie uplatňuje známy a rozšírený textový editor Microsoft Word. Softvér umožňuje profesionálne a „používateľsky príjemne“ tvoriť, upravovať, recyklovať a zverejňovať dokumenty so štandardnou jazykovou a vizuálnou kultúrou. Na pohotové spracovanie písomnosti sa využívajú predpripravené šablóny. Aj samotný text môžeme upravovať pomocou počítačového korektora.
Prečo nezriedka vnímame e-mailovú komunikáciu ako menej oficiálnu, aj keď ide napríklad o plnohodnotnú administratívnu korešpondenciu?
Odpoveď môžeme nájsť v ustavične pribúdajúcich variáciách prejavov v okruhu elektronickej komunikácie. Istotne sa vám stalo, že na počítačovej obrazovke máte simultánne pootvárané viaceré okná.
V jednom z nich sledujete aktualizované správy z dennej tlače, v ďalšom máte rozpracovaný dohodnutý príspevok do redakcie, v inom okne zasa „visí“ e-mailové konto so súkromnou korešpondenciou, štvrté okno ostalo dokorán ako výsledok prieskumu aktuálneho televízneho programu a napokon posledné poskytuje priestor na virtuálnu kratochvíľu v sociálnej sieti.
Áno, každé okno je priezorom do odlišnej komunikačnej sféry, ktorej dorozumievací vzorec si obvykle pohotovo osvojíme. Pri ponáhľaní a nižšej miere sústredenia na dôležitý text sa pri rutinovanom preklikávaní medzi oknami neubránime podvedomému „presadeniu“ príslušnej zvyklosti do iného žánru a prostredia. Tak sa v oficiálnom stanovisku k pracovnej záležitosti s povinnosťou rešpektovať administratívno-právne normy môže objaviť „zhovorňovanie“.
Pravdaže, pritom sa uvoľňujú hranice zdvorilosti a pravidlá jazykovej a komunikačnej kultúry sa stávajú plastickými. To, čo donedávna slúžilo ako vcelku pevný etalón, v elektronicky podmienenej komunikácii stráca, prípadne už aspoň nakrátko zmenilo svoje normatívne vymedzenie.
Môžete uviesť príklad?
Áno, je ním elektronická pošta. E-mailovú komunikáciu ako jazykovedec odborne skúmam dve desiatky rokov. Reprezentatívnu výskumne zaujímavú skupinu e-mailov mi pritom utvára pracovná korešpondencia s vysokoškolákmi. Prvé e-maily z polovice 90. rokov v podstate predstavovali takmer „pečiatkovité“ prenesenie kultúrne vypestovaného, konvenčného spôsobu listovej korešpondencie na počítačový monitor.
Samozrejme, pre vtedajšie technologické obmedzenia sa v textoch nevyužívala diakritika. Autori svoje odpovede začínali primeraným oslovením, samotné texty zalamovali do odsekov, podpis umiestňovali vpravo dole. Usilovali sa zachovávať zásady spisovnej komunikácie, príchodziu poštu umiestňovali po odosielateľovom texte, nie zhora nad ním. Až neskôr si osvojili a začali rešpektovať pravidlá internetovej etikety – netikety.
Toto pomenovanie slúži na označenie nekodifikovanej, oproti napríklad pravopisným pravidlám voľnejšej sústavy zásad a odporúčaní na partnerské, efektívne a, pravdaže, aj efektné správanie sa v internetovej komunikácii a v kyberpriestore.
V polovičke minulého desaťročia sa e-maily už ukazujú v inom svetle. „Internauti“ si už po prvotnom očarení počítačovým prostredím zvykli na toto praktické komunikovanie a na viaceré technologické výdobytky. Namiesto oslovenia komunikačného partnera menom či titulom sa obvykle použila kontaktová formulka „dobrý deň“.
Telo e-komunikátu napriek reálnemu sociálnemu odstupu medzi pedagógom a študentom nezriedka nadobúdalo neoficiálne, neformálne znaky. Príslušníci „sieťovej generácie“, prípadne „generácie Y“, teda mladí ľudia narodení v 80. – 90. rokoch minulého storočia, totiž pri každodenných skúsenostiach s uvoľnenou, pestrou a premenlivou neoficiálnou komunikáciou nemajú zábrany „zhovorňovať“ ani oficiálne písomné dorozumievanie.
V pracovných e-mailoch sa tak príznakovo vyskytuje „písmenkovanie“ charakteristické pre četové portály vrátane úlomkovitého vyjadrovania, nejasný obsah až rozpadnutý zmysel výpovedí, slangizmy, deformované a hovorové inojazykové súčasti, emotikony („smajlíky“), hravá, sebaprezentačná až manifestačná nespisovnosť a podobne.
A posledné trendy?
Nateraz v poslednom vývinovom období e-mailovej komunikácie zaznamenávam zaujímavý paradox. Časť píšucich nahrádza zdvorilé oslovenie pedagóga skopírovaním jeho plného mena a priezviska s titulmi z oficiálnej webovej stránky. Samotný obsah e-mailu nadobúda asertívne črty. Študent občas aj rázne presadzuje svoje nároky a nástojí na vlastných potrebách, pričom jeho text je výrazovo konvenčný a zdvorilý. Hĺbkové príčiny tohto javu sú však už iným príbehom.
Aké úskalia v komunikácii vidíte v dnešnej liberalizovanej a viacjazykovej ére?
Z vedeckého, ale aj praktického hľadiska sa „neuralgické miesta“ v dnešnom dorozumievaní vynárajú na dvoch hladinách. Po prvé. Pri používaní jazyka komunikujúci človek prejavuje svoju ne/kompetentnosť v napísanej alebo vypovedanej vete – vlastnom myšlienkovom skelete každého textu. Habkanie, rozpaky, neschopnosť pohodlne, zrozumiteľne predstaviť svoj komunikačný zámer, napokon mlčanie – to sme uviedli iba niektoré z dôsledkov nezvládnutia vetných zákonitostí.
Po druhé. Na sociálno-komunikačnej a pragmatickej úrovni jazykového prejavu vskutku výrazne pribúdajú prípady nepochopenia prečítaného či počutého textu. Funkčná negramotnosť sa už stáva všeobecným javom našej doby. Je to skutočný paradox v ére masového a intenzívneho používania elektronických komunikačných prostriedkov rozmanitého druhu…
Medzi možné mimojazykové príčiny zaraďme vplyvy presily mediálnych popkultúrnych a strednoprúdových formátov, občas až nátlakové šírenie informácií zábavnými postupmi, nedôslednosť tvorcov a „príjemnú pohodlnosť“ príjemcov pri rozpoznávaní komunikačných situácií.
Slovenčina ako prirodzený jazyk je pritom organizmom so zdravým životom, modernou dynamickou štruktúrou a dejinne a sociálne rozvinutou schopnosťou pokrývať všetky komunikačné potreby. Výstižná, pôsobivá, pohotová výslovnosť, primeraný, vhodný výber slov a slovných spojení (aj z iných jazykov a nejazykových prostredí), náležité gramatické stvárnenie myšlienkového obsahu – to všetko predstavuje samozrejmú požiadavku a značnú spoločenskú výhodu pohotového, profesionálne pripraveného a kultúrneho hovoriaceho alebo píšuceho človeka.
Nikdy nie je neskoro na účinné pozdvihovanie vlastnej komunikačnej výbavy a schopností. Máme poruke kvalitné normatívne príručky, rozmanité slovníky a ďalšie praktické pomôcky, oblasť on-line nevynímajúc. O náš jazyk ako o vzácne dedičstvo sa staráme vo svojom prostredí všetci, hoci každý v inej miere.
Aké zásady môžete odporučiť autorom oficiálnej komunikácie?
Na ústnu komunikáciu sa kladú predsa len odlišné nároky než na jej písaného či tlačeného súbežca. Pre obe formy však platí zásada mať čo povedať; ako povedať spravidla prichádza až následne. Všeobecným je aj poznatok sústrediť pozornosť na poriadok slov a na vetu – na jej jednoznačné rozdelenie na známu a novú časť. Kvalitne vybudovaná veta nás vždy prezradí, ale nikdy nezradí.
V hovorenom styku je vhodné počítať s primeraným dávkovaním textu. Poslucháč totiž nemá možnosť navrátiť sa k nemu ako pri čítaní. Znamená to – aj v dnešnej rýchlej dobe – spomaliť artikuláciu a zaradiť do prejavu viacej významových prestávok, zvlniť intonačnú krivku reči so zameraním na zmysel a zdôraznené súčasti, zopakovať časti prejavu, pokiaľ na to jestvuje príležitosť. Pravdaže, ako vhodné sa ukazuje pozorovať poslucháča alebo publikum, ak sa prihovárame verejnosti.
Na profesionálne zvládnutie písomnej oficiálnej dokumentácie máme od roku 1998 medzinárodný štandard v podobe normy STN ISO 690 (01 0197) Dokumentácia. Bibliografické odkazy. Obsah, forma a štruktúra. Praktické aplikácie normy nájdeme v odborných publikáciách. Bezpečné ovládanie pravidiel slovenského pravopisu netreba zdôrazňovať. Osobitnú pozornosť venujme pravopisu čiarky, veľkým písmenám, číslovkám a zápisu pomenovaní prevzatých z iných jazykov. Dnes nám teda už obvykle nespôsobuje ťažkosti písanie ypsilonu či joty.
Z jazykového hľadiska je v prípravnom štádiu namieste najprv zvoliť patričný slohovopostupový model. Nesledujme emotívny príbeh, ak príjemca očakáva vecnú informáciu; neopisujme, ak potrebujeme komunikačného partnera presviedčať. Do zvoleného modelu nasadzujeme výrazové prostriedky zo zvukovej, slovníkovej a gramatickej roviny jazykového systému.
prof. PaedDr. Vladimír Patráš, CSc. (1959)
- jazykovedec, vysokoškolský učiteľ, spoluzakladateľ a člen Banskobystrickej sociolingvistickej školy, vedúci Katedry slovenského jazyka a komunikácie Filozofickej fakulty Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici
- vo vedeckej, pedagogickej a publikačnej činnosti doma i v zahraničí sa venuje ľudskej komunikácii cez priezory všeobecnej, porovnávacej a systémovej jazykovedy, sociolingvistiky, pragmalingvistiky a teórie komunikácie
- prednáša/l na Univerzite Mateja Bela v Banskej Bystrici, na univerzitách v Košiciach, Trnave, Karvinej, Olomouci a v Prahe, vedeckovýskumné výsledky predstavuje na domácich i zahraničných vedeckých podujatiach (Česká republika, Dánsko, Maďarsko, Nemecko, Poľsko, Rakúsko, Srbsko)
- je autor a spoluautor 6 knižných publikácií, 15 učebníc a cvičebníc slovenčiny pre základné školy, desiatok vedeckých štúdií doma a v zahraničí