Strach? Obavy? Áno aj. Ak by však mal mať odchod z detského domova nejakú oficiálnu hymnu, najhorúcejším kandidátom by bola zrejme pieseň kapely Horkýže slíže s názvom Osemnásť: „Hurá, už mám osemnásť, vykríkla si od radosti, podarilo sa ti prekročiť hranicu dospelosti, na duši príjemný pocit, keď je človek plnoletý, s kľudom môžeš chľastať alkohol a fajčiť cigarety.” Ale pozor! Dôraz nie je na slovách „alkohol” a „cigarety”, skôr na „príjemný pocit” a „MÔŽEŠ”.
„Často sa stáva, že ráno má 18 a večer odchádza s kufríkom a so štartovacím balíkom peňazí,” dopĺňa Janette Motlová, ktorá sa venuje práci s ohrozenými skupinami mládeže.
Bezhlavá sloboda v osemnástich v kombinácii s jednorazovým príspevkom na osamostatnenie sa v hodnote 900 eur má často tragické, a najmä dlhodobé následky. Petra Kollárová z občianskeho združenia Vagus, ktoré sa venuje bezdomovcom, odhaduje (oficiálne štatistiky si v tomto smere nevedú), že až tretina ich mladých klientov (do veku 35 rokov) mala v živote nejakú skúsenosť s detským domovom.
Podľa štatistík Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny SR putuje z detského domova rovno na ulicu každoročne asi 1,5 percenta detí (to je 8 nových 18-ročných bezdomovcov ročne – a len z tých, o ktorých ďalšom osude v domovoch vedia).
„Keď sa ocitnú u nás, to je vlastne posledná možnosť starostlivosti, ktorá existuje. A návrat späť je extrémne komplikovaný,” zdôrazňuje Kollárová. Bezdomovectvo je skutočne jedným z najhorších scenárov, mladí dospelí z detských domovom však čelia aj mnohým iným výzvam.
Mimo ubytovania je to zháňanie práce, s čím mávajú v súčasnej dobe problémy aj mladí s rodinným zázemím, ale neraz aj komplikované vzťahy a chýbajúce sociálne zručnosti, ktoré sú pre ich rovesníkov samozrejmosťou. Z asi milióna slovenských detí žije mimo vlastnej rodiny približne 14-tisíc. Takmer 5-tisíc z nich v rôznych typoch detských domovov.
Lákadlo 900 eur
Keď sa povie detský domov, mnoho ľudí si okamžite predstaví scény zo známeho muzikálu Neberte nám princeznú, kde rovnako staré deti v jednotných uniformách vyrastali pod dohľadom prísnej vychovávateľky. V skutočnosti sú však veľké detské domovy na ústupe. Jeden na prvý pohľad „klasický” môžeme dnes nájsť v Pečeňadoch, na polceste medzi Trnavou a Piešťanmi.
Jeho hlavná časť sídli v miestnom kaštieli. Jozef Poláš, zástupca riaditeľky zariadenia, tu pôsobí už tri desaťročia. „Zmenilo sa toho veľmi veľa. Keď som sem prišiel, pôsobilo to viac ako internát. Na jedného vychovávateľa pripadalo aj pätnásť detí,” spomína.
A dnes? Deti žijú v samostatných skupinách, ktoré majú vytvárať akúsi rodinu. Na prízemí sú fotky jednotlivých skupín. Žiadni drobci v rovnošatách, ale osem detí rôzneho veku a oboch pohlaví. Na poschodí kaštieľa má jedna zo skupín svoj „byt”. Je tu veľká obývačka a kuchyňa, izby detí a sociálne zariadenia.
Priamo v kaštieli bývajú tri samostatné skupiny, ďalšia v rodinnom dome, časť detí je v profesionálnych rodinách. A tí najstarší v samostatných bytoch, ale o nich až neskôr. Keď Poláš spomína mínusy pomerov spred 30 rokov, predsa pridá aj jedno plus starých čias. „Štátne fabriky, ktoré si naše deti vyučili a potom im dali prácu aj bývanie.”
Dnes sa jednotlivec musí spoliehať viac sám na seba, čomu sa prispôsobujú aj podmienky v detských domovoch. V Pečeňadoch majú deti k dispozícii viac odborného personálu (teda nielen vychovávateľov), ktorého úlohou je aj príprava detí na svet „po”.
Rok pred osemnástkou začínajú spolu s mladým zverencom pracovať na pláne osamostatnenia sa. „Zisťujeme, s kým je v kontakte, ku komu by mohol ísť bývať, debatujeme o jeho snoch, snažíme sa ich držať viac pri zemi. Môžeme sa pochváliť, že za posledné roky od nás ani jedno dieťa neodišlo s tým, že by nemalo kde bývať a pracovať,” dodáva sociálna pracovníčka Andrea Jurišová.
Na rozdiel od minulosti sa dnes v domovoch viac snažia učiť deti hospodáriť už roky pred ich odchodom. Napríklad pri varení. „Zapájame ich aj do iných činností, keď príde elektrikár spraviť odpočet, chceme, aby boli pri tom, aby videli, kde a čo je elektromer,” dopĺňa Poláš.
Na diskusie im volajú finančných poradcov, ktorí im vysvetľujú, ako sa nezadlžiť v rôznych pochybných spoločnostiach, so psychologičkou zase najmä dievčatá hovoria o témach, ako sa nestať obeťami obchodu s ľuďmi. Mladí dospelí z detských domovov sú totiž obľúbenou cieľovou skupinou ľudských hyen rôzneho typu. Stačí to však na štart do života?
Foto: Andrej Barát, Pravda
„Nedá sa pomáhať tomu, kto to nechce,” dodáva Jurišová. Detský domov pri odchode zverenca s ním podpisuje dohodu, že ďalšie dva roky bude bdieť nad jeho osudom. Ešte v domove nemali dieťa, ktoré by nepodpísalo, no príbehy napriek tomu nie sú zďaleka iba pozitívne.
Zle dopadajú často tí, ktorí sa vrátia do svojich biologických rodín. Tie žijú neraz v oveľa horších podmienkach, než na aké si privyklo dieťa v domove, a po návrate ho vlastná rodina „zvalcuje” a skazí. Často pritom o dieťa v osemnástke prejavia záujem len preto, lebo vedia, že sa im domov vráti aj so spomínaným príspevkom vo výške 900 eur.
„Jeden chlapec od nás takto uveril otcovi, ktorý sa oňho zrazu pred osemnástkou začal strašne zaujímať,” uvádza príklad Jurišová. „Otec však bol kriminálnik a syn sa dal na jeho chodníčky. Zrazu nám od neho prišiel list z väzenia. Volali sme ho, aby o sebe prišiel povedať našim deťom, keď ho pustia. On však nechcel.
Povedal, že by sa hanbil pozrieť do očí vychovávateľom, keďže urobil presný opak všetkého, čo mu pri odchode kládli na srdce.” V Pečeňadoch praktikujú aj jeden zaujímavý spôsob, ako deti usmerňovať aj neskôr. S ich súhlasom ich ubytujú v bytoch, ktoré získali do vlastníctva od štátu pred siedmimi rokmi.
Autistickí kamaráti
Jeden z nich sa nachádza v Piešťanoch, bývajú tu tri dievčatá: 19-ročná Lucia Škrobáková, 18-ročná Lucia Mináriková a 17-ročná Simona Půlpánová. Ubytovanie im naďalej hradí detský domov, dostávajú aj peniaze na stravu, na ošatenie a na hygienu. Až na kontroly vychovávateľov tu žijú ako hocijaké iné tri študentky v prenajatom byte.
„Skutočne som dospela až tu,” hovorí Škrobáková, ktorá býva v byte už tretí rok a v týchto dňoch sa pripravuje na prijímačky na univerzitu. Maturantka z pedagogickej školy chce ísť na psychológiu. „Pôvodne som chcela byť vychovávateľkou v domove, ale na to by som nemala nervy,” prehodí.
„Viete, deti z detských domovov žijú pod prísnejšou kontrolou ako ich rovesníci z rodín,” vysvetľuje ďalej Škrobáková. „Proti rodičom rebelujú všetky deti, u tých z detských domovov to môže byť ešte výraznejšie. Ako vychovávateľka by som asi bola nešťastná, keby som do niekoho vložila toľko energie a on by v deň plnoletosti hral machra a za krátky čas mimo domova padol na úplne inú úroveň.”
Nebojí sa pádu aj ona? „Teraz určite nie, tu v byte cítime, že sme pod kontrolou, že na nás niekto ešte dohliada. Ktovie, čo sa stane, keď raz pôjdeme preč. Ale myslím, že už som zodpovedná, že chcem niečo dokázať a neverím, že dopadnem zle.”
Sen majú aj jej spolubývajúce. Lucia Mináriková už dnes strihá všetkých chlapcov v kaštieli a verí, že si raz otvorí vlastné kaderníctvo. Najmladšia Simona chce pomáhať iným, študuje na zdravotnej. Vedia však aj to, že zďaleka nemajú vyhraté.
„Mnohí to mali dobre rozbehnuté a potom zlyhali. Jeden náš domovák sa učil za čašníka a fakt bol v tom tip-top. Keď ale dostal pri odchode peniaze, zrazu sa vykašľal na školu. Eurá rýchlo rozbúchal a dopadol zle. Viacerých aj zavreli,” dodáva Mináriková. Dievčatá však môžu byť optimistky. Tí, čo prešli cez projekt s bytom, sa väčšinou postavili na vlastné nohy pevne. A uspeli.
Foto: Andrej Barát, Pravda
Čo však s tými, ktorých detské domovy takúto možnosť nemajú? Zaujímavý projekt prinieslo komunitné centrum pre ľudí s autizmom Drahuškovo, o ktorom sa Slovensko viac dozvedelo aj v dokumentárnom filme Jara Vojteka Tak ďaleko, tak blízko (práve sa premieta v kinách).
O desať klientov s autizmom, ktorým tu nepovedia inak, než kamaráti, sa okrem odborníkov stará aj približne desať mladých dospelých z detských domovov. Dostávajú minimálnu mzdu 340 eur, no za ubytovanie priamo v areáli Drahuškova a stravu platia len päť eur denne. Pracujú tu na tri zmeny, takže ostáva aj čas na iné aktivity, či dokonca vzdelávanie.
„Nie je to práca pre každého,” hovorí 23-ročná Monika Hadariová, ktorá je v Drahuškove už päť rokov. Príchodu osemnástky sa obávala. Z domova ju ako plnoletú poslali späť k jej biologickej rodine, s ktorou mala už prerušené väzby. „Potom však prišla ponuka ísť do Drahuškova. Keďže som mala vyštudované opatrovateľstvo, prišlo mi to zaujímavé a neváhala som. A chcela som robiť.
Mama berie len podporu, keby som ostala doma, sotva by ma niekto podporoval,” vysvetľuje svoje rozhodnutie. Vo voľnom čase rada varí a s Drahuškovom si spája aj svoju budúcnosť. Nie je to však pravidlo. Pre niektorých je to len prestupná stanica.
„Jeden chlapec si robí vodičský a zváračský kurz, ďalší si spravil kurz na vysokozdvižný vozík… Vieme, že keď príde lepšia ponuka, možno odídu, ale nemáme im to za zlé,” hovorí zástupkyňa riaditeľa zariadenia Alena Pražienková.
Ďalšia z „domováčok”, 23-ročná Nikoleta Strkáčová po troch rokoch už nerobí len s autistami, ale na počítači píše rôzne projekty, ako lepšie zapojiť kamarátov do iných komunitných akcií a podujatí. „Ja som bola v pestúnskej rodine, kde som mohla ostať, ale vybrala som si Drahuškovo. Vyštudovala som zdravotnú školu a vždy som chcela pomáhať iným. Na odplatu, keďže predtým iní pomáhali mne,” dodáva.
Buddy je kamarát
V bytoch môže bývať pár detí z detských domovov, ponúk, ako je tá z Drahuškova, tiež zatiaľ nie je priehrštie. Aby mladí dospelí z detských domovov nedopadli po osamostatnení sa zle, je teda stále potrebná najmä príprava. Experti z detského domova v Pečeňadoch však zdôrazňujú, že „prevenciu” musia mať na starosti aj ľudia z externého prostredia.
Voči ktorým sa mladí nepotrebujú búriť, ktorých budú brať ako partnerov. A presne na tomto princípe je založený projekt Buddy, ktorý spadá pod aktivity Nadácie Provida. Na jeho začiatku boli v roku 2006 koráliky, ktoré kdesi ponúkali na predaj deti z detských domovov.
Pri predajcoch sa pristavili aj manželia Lucia a Ladislav Kossárovci. „Čo by sme mohli pre vás ešte spraviť?” Pani z detského domova odpovedala: „Nejako kvalitne im vyplniť voľný čas.” A tak filantropická dvojica cez rôzne aktivity a tábory dospela až do súčasnej podoby projektu Buddy, ktorý je inšpirovaný obdobnými programami Big Brother a Sister zo zahraničia.
Foto: Andrej Barát, Pravda
Pätnásťročné deti v rámci neho párujú s dospelými dobrovoľníkmi (buddies). „Pre tých mladých sú to často prvé vzory mimo detského domova,” vysvetľuje koordinátorka Motlová. O tom, že ide o mravčiu prácu, svedčí aj to, že iba to, ako projekt funguje, vysvetľuje asi pätnásť minút.
V skratke: dobrovoľníci, ktorí musia prejsť prísnym trojkolovým výberom, sa stanú tútormi svojich mladých zverencov. Pracujú s nimi na projektoch, ktoré trvajú tri mesiace a majú zlepšiť to, čo deťom z detských domovov najviac chýba.
„Majú rezervy v tímovej práci, učia ich lepšie komunikovať, keďže často nevedia, ako sa rozprávať s autoritami, trénujú motiváciu a v neposlednom rade aj iniciatívnosť a zodpovednosť. Nejde však o nejakú výučbu. Sú to všetko zážitkové aktivity, mladí skôr pozorovaním dospelých zisťujú, ako by sa mali zachovať v mnohých situáciách, dostávajú sa do situácií, ktoré predtým nikdy nezažili,” pokračuje Motlová.
Celý program trvá až dva roky a je naozaj zacielený na prípravu pre život, na prirodzené a nenútené prechádzanie situáciami, ktoré budú mladí zažívať každý deň v práci, ale povedzme aj v sociálnych vzťahoch.
„Pri jednej z aktivít sa napríklad oni stávajú buddym pre mladšie deti z domovov. Sprevádzajú menšie detičky napríklad po zoologickej záhrade. Nabádame ich, aby si už predtým niečo zistili o zvieratách, aby mladších vedeli poučiť, zaujať. Oni totiž tiež budú raz rodičmi, no rodičovský príklad sami nikdy nemali. Toto im pomáha odstrániť ten hendikep,” mieni Motlová a dodáva, že v projekte je momentálne zapojených takmer 30 detí.
Mohlo by to byť aj oveľa väčšie číslo, keby si detské domovy obdobné projekty osvojili. Stačili by k tomu progresívni riaditelia, rozumní vychovávatelia, ktorí by dobrovoľníkov nebrali ako konkurenciu, nuž a napokon dobrovoľníci z regiónu, ktorí by boli ochotní venovať deťom svoj čas.
Foto: Andrej Barát, Pravda
„Nie je to jednoduché. My nehľadáme ľudí, ktorí chcú pomáhať pasívne. Na druhej strane, myslím, že keď sa naši dobrovoľníci ráno pozrú do zrkadla, môžu mať zo seba dobrý pocit. Je to naozaj aktivita, ktorej výsledky je vidno. Deti za tie dva roky robia také neuveriteľné pokroky, že to človeka musí hriať pri srdci,” uzatvára koordinátorka.
V roku 2013 (posledné štatistiky) opustilo brány detských domovov 558 mladých dospelých. O osemdesiatich percentách z nich mali detské domovy ďalšie informácie, jedna pätina sa „stratila z dohľadu”. Stabilné zamestnanie si našlo tridsať percent z mladých. Takmer 40 percent sa vrátilo k vlastnej rodine, čo býva v mnohých prípadoch rizikový faktor.
Na ulici podľa oficiálnych štatistík ostali v tomto roku len štyria mladí. Je to zlepšenie? „Nevieme to povedať s určitosťou, ale klientov, ktorí prešli detským domovom, máme viac v kategórií tridsať- a viacročných. Tých mladších, našťastie, na ulici zatiaľ až toľko nie je,” hovorí Kollárová z Vagusu.
Trpký guláš
„Tak radšej zostaneme pri tej našej téme, že my mladí to hádam dáko prežijeme, tak poďme na to pivo, nahúliš sa ako kozmonaut,” pokračuje ďalej „hymna” odchodu z detského domova. Mladí „domováci”, ktorí sa v rámci projektu Buddy stretli v dennom centre pre bezdomovcov Domec (ktoré prevádzkuje Vagus) s ľuďmi bez domova, ostali po stretnutí šokovaní.
Vždy si totiž mysleli, že vytúžená sloboda ich zomelie len vtedy, ak to začnú preháňať s alkoholom alebo drogami. Inak predsa nemajú šancu skončiť na ulici – veď sú predsa mladí a „hádam to dáko prežijeme”…
„Alkohol tam často je len dôsledkom, nie spúšťačom tých problémov. Jeden náš klient, teraz má iba 23 rokov, si po odchode z detského domova dokončil celkom dobrú strednú odbornú školu… V dome na polceste, kde býval, mal však jeden konflikt a bez práce a príjmu sa zrazu ocitol na ulici.
Žiaden alkohol a drogy. Tie možno prídu neskôr – zo zúfalstva,” uzatvára Kollárová. Guláš, ktorý napokon jedli „domováci” a „bezďáci” spoločne, chutil trochu trpko. Kiež by sa však takáto porcia ušla viacerým, nielen tridsiatim zaradeným v programe.