Jozef Miloslav Hurban: Spisovateľ, politik, kňaz a najmä muž skutkov

Návštevníci chrámov sú zvyknutí vidieť na hlavných oltároch maľby a sochy všelijakých prísne či prívetivo sa tváriacich svätých. Ale dramatický výjav Ježiša s učeníkmi na člne uprostred rozbúreného mora? Taký obraz nájdete iba v Hlbokom, tichej dedinke pri Senici. Veľa prezrádza o tamojšom kňazovi, ktorý ho nechal v roku 1857 vyhotoviť. Bol to Štúrov najbližší priateľ a spolubojovník - Jozef Miloslav Hurban.

Hurban, rodina, 1887
J.M.Hurban s rodinou na výstave výšiviek v Martine 3. augusta 1887.
Autor:

Kým Štúr bol vizionár, dôsledný analytik a výborný organizátor, Hurban sa zdal väčší realista, tvrdý kritik a muž skutkov. Keď došlo na lámanie chleba, neváhal vymeniť pero za šabľu a Bibliu za tri pištole. V revolučných rokoch 1848 a 1849 prešiel takmer celým Slovenskom, odskočil aj medzi Slovákov na Dolnej zemi.

Pri verbovačkách do dobrovoľníckeho vojska využíval aj také slovné zvraty, aké by z kancľa sotva vyslovil. Hoci sklamanie z nesplnených sľubov cisárskej Viedne bolo trpké, nevzdával sa. Písal prózu, verše, publicistiku, históriu. Dokonca aj jeho dlhoročné spory na cirkevnom poli sa týkali obrany národných práv. Nechýbal na nijakom významnom celonárodnom podujatí v Turčianskom Sv. Martine.

Sedem omietok a vrstva brizolitu

Obraz s námetom zázraku, keď Kristus tíšil vlny Galilejského mora, či presnejšie jazera, Hurban objednal vo Viedni u srbského maliara A. Ivanoviča za tisíc zlatých. Ani po rokoch nezabudol na revolúciu, z olejomaľby cítiť jeho nepokoj i odhodlanie. Cenné, no prederavené plátno zreštauroval pred piatimi rokmi akademický maliar Ján Pivovarči z Tisovca. Evanjelická cirkev vyhlásila naň oferu po všetkých zboroch. Získala 50-tisíc eur, vtedajší starosta Hlbokého Pavol Holejšovský priložil 35-tisíc.

Farárka Anna Ďurcová v kostole v Hlbokom. Na oltári je
obraz s búrkou na mori.
Farárka Anna Ďurcová v kostole v Hlbokom. Na oltári je obraz s búrkou na mori.
(Kliknutím na obrázok zväčši, otvoriť v novom okne)
Autor: Ivan Majerský

„Hurban nechal opraviť strechu, dlážku, krstiteľnicu, zadovážil zvony, organ,“ ukazuje farárka Anna Ďurcová. „Časť lavíc, ktoré sa už nedali zachrániť, sme nahradili vernými kópiami od tunajšieho stolára. A tak tu bude zase tak útulne, v jednotiacom štýle, ako za Hurbana.“ Paradoxy. Kostolík, kde 45 rokov kázal Hurban, iba pred dvoma rokmi štát vyhlásil za kultúrnu pamiatku. Predtým márne žiadali dotáciu na jeho opravu, teraz im zase prísni pamiatkari dýchajú na chrbát.

V Hlbokom sa všetko, čo sa týka štúrovcov, dáva do poriadku vďaka blížiacim sa dvojstým narodeninám Ľudovíta. Po exteriéri kostola prišiel na rad jeho vnútrajšok, ktorý bol navlhnutý a šírila sa drevokazná huba.

Fara, ktorá sa v polovici 19. storočia stala miestom najzávažnejších rozhodnutí slovenských dejateľov, sa vracia k pôvodnej fasáde. Niečo zmajstrujú svojpomocne, niečo hradí štát, eurofondy, menej sponzori. Za Hurbana napočítala miestna evanjelická cirkev okolo 1 200 duší, teraz iba 319. Majú sa čo zvŕtať, aby sa postarali o dve pamiatkové budovy.

Čítajte viac

„Štúr akiste žije v nebi,“ smeje sa pani farárka, „keď sa nám dostalo takej podpory, akú si za dvadsať rokov, čo tu pôsobím, nepamätám. Šikovní chlapi zo záhorskej firmy zistili, že od poslednej generálnej opravy fary v roku 1910 tu bolo sedem omietok a jedna vrstva brizolitu.“ Do septembra bude mať fasáda pôvodnú okrovú farbu a šesťtabuľkové okná podľa zachovaných fotografií.

Pamätnú izbu J. M. Hurbana v starej škole otvorili 18. marca 1967 z iniciatívy vtedajšieho farára Juraja Chochola. V roku 1982 tam inštalovali modernejšiu expozíciu. Boli časy, keď tam ročne zavítalo okolo 7 000 návštevníkov. V roku 2012 evidovali 1 343 hostí, o rok neskôr pre opravy 938 a vlani 1 106. V máji izbu dočasne zavreli. Pracovníci Záhorského múzea v Skalici pripravujú novú stálu výstavu, ktorú sprístupnia v polovici septembra.

„Som rada,“ tvrdí Anna Ďurcová, „že sa po roku 1989 hovorí o Hurbanovi už aj ako o farárovi. Teraz už sprevádzame záujemcov aj v kostole. Keď príde školský zájazd, tak žiakom zdôrazňujem, vážte si, že vás učitelia sem doviedli, pretože štúrovci všetko, čo vykonali, nerobili pre peniaze ani pre kariéru. Hurban za celý život dostal jediné oficiálne uznanie – 6. mája 1860 čestný doktorát teológie od univerzity v Lipsku. Decká sa čudujú. Čo to boli za velikáni – bez ocenení a majetku?“

Keby boli výročia a voľby častejšie

„Bodaj by boli častejšie okrúhle výročia,“ žmurkneme na Vilmu Tomášovú. Ona zdupľuje: „Bodaj by boli častejšie parlamentné voľby!“ Keď v roku 2006 odchádzala do dôchodku z postu vedúcej miestnej predajne, presvedčili ju z obecného úradu, aby sa ujala sprevádzania po pamätnej izbe. Z rozprávania starších vie, čo sa o Hurbanovcoch po generáciách tradovalo. Vedomosti si dopĺňa samoštúdiom.

Keď sem Jozef Miloslav ako 27-ročný prišiel, musel ratovať všetko. Nielen svätostánok, ale aj farníkov nakazených páleničným morom. Ako napísal, z dvorov vytekala hnojovica, na ulici sa povaľovala polozhnitá slama, chlapi vysedávali v krčmách. Hurban začal rodiny navštevovať, vysvetľoval im, ako gazdovať. A skutočne v priebehu dvoch rokov už väčšina prestala mať dlhy v šenkoch, z verejných priestranstiev sa vytratila špina a zápach.

Muž s takouto tvárou neklame ani seba: vyrástol pre búrky, má ich rád a odmieta sa skrývať pod strechy, udiera ako blesk a hrmí ako hrom.

Vladimír Mináč

Keď však v dedine ktosi otvoril tretie pohostinstvo, Hurban sa tak rozčertil, že zvolal Hlbovčanov do kostola aj s ich obľúbenými pohármi. Pred oltárom ich museli rad-radom rozbíjať a prisahať, že tvrdý alkohol už piť nebudú. Energického kňaza si vážili, aj sa ho trocha báli, tak prestali s pitím. Ale ako sa mohol sám pri prechádzke presvedčiť, v rodinách pálenku jedli, naberali si ju lyžicami ako polievku zo spoločnej misy, alebo si v nej namáčali striedky chleba. Pred revolúciou 1848/1849 fungovalo na Slovensku pol tisícky spolkov striedmosti, Hurban bol ich najaktívnejší propagátor. Koľko ich je asi teraz?

Revolučné meruôsme roky

V máji 1848 košútski gardisti obkľúčili Hlboké. Hľadali nebezpečného pansláva, na ktorého vláda vydala zatykač. Hurbanova manželka Anička, rodená Jurkovičová, ho v listoch varovala, aby domov nechodil. On však túžil vidieť svoju rodinku. Veď 16. januára 1847 sa mu narodilo prvé z deviatich detí, ktoré má teraz na fare tabuľu s bustou – spisovateľ, publicista, politik a dlhoročný tajomník ženského spolku Živena – Svetozár Hurban Vajanský.

Keď si farár búrlivák doma vystískal ženu i synčeka, bolo mu treba odobrať sa za svojimi revolučnými povinnosťami. Ako však prejsť cez stráže? Ľahol si na voz, sedliaci ho prikryli korytom, na ktoré nakydali hnoj. Žandári potom za dedinou bodákmi narážali cez kravské nadelenie iba do dreva, a tak furmana prepustili.

Istý čas sa schovával v krypte baróna Jasenáka pod prietržským kostolom. Raz tam vtrhli vojaci, všetky kostry rozhádzali, no Hurbana nenašli. On im potom cez noviny poslal odkaz: „Keď ste ma hľadali medzi mŕtvymi, bol som medzi živými. A keď ste ma hľadali medzi živými, bol som medzi mŕtvymi.“

Skoro na jar 1848 vybavil pre novú školu kvalitné drevo, ale gardisti z neho postavili 15. mája pred farou šibenicu. Tehotnej Aničke tvrdili, že jej muža chytili a idú ho popraviť. Pod visiaci povraz dovliekli dobitého chlapa. Až v poslednej chvíli zbadala, že to je len ich kočiš.

O dva dni sa zbalila a v prestrojení aj so Svetozárkom prekročila moravské hranice. Muž ju čakal v Rusave pri Kroměříži, kde ako kňaz pôsobil skalický rodák Daniel Sloboda, ktorý sa oženil s Aničkinou sestrou Julianou. Tam sa Hurbanovcom narodila Božena, budúca matka básnika Vladimíra Roya.

Šibenica v Hlbokom nebola len tak naoko. Presunuli ju do neďalekého Surovinského poľa, kde na výstrahu obesili čáčovského richtára Martina Bartoňa a ďalších troch chlapov iba preto, lebo u nich našli Hurbanove plagáty burcujúce do boja.

Zo života J. M. Hurbana

  • Narodil sa v Beckove 19. marca 1817. Neskôr sa spoločné oslavy jeho narodenín a menín na fare v Hlbokom konali za účasti mnohých národovcov.
  • Na evanjelickom lýceu v Bratislave študoval od jesene 1830, no národného osvietenia sa mu dostalo až v roku 1834, keď ho oslovil sám Ľudovít Štúr.
Jozef Miloslav Hurban
Jozef Miloslav Hurban
  • Pri vychádzke študentov na Devín 24. apríla 1836 prijal slovanské meno Miloslav.
  • Kaplánom v Brezovej pod Bradlom sa stal 16. júna 1840 po tom, čo ho po rigoróznych skúškach ordinovali za kňaza.
  • Farárske miesto v Hlbokom prijal v júni 1843, čomu sa potešili najmä otcovia brezovských dievčat, ktoré za mladým kaplánom doslova bláznili.
  • Kodifikácia spisovného jazyka na hlbockej fare 11. až 16. júla 1843.
  • S Aničkou Jurkovičovou ho 7. októbra 1845 oddal v Sobotišti kňaz Karol Štúr, Ľudovítov brat, ktorý bol zásadne proti svadbe.
  • Vypukla revolúcia, 11. mája 1848 naňho vydali zatykač pre organizovanie búrlivých ľudových zhromaždení v Brezovej, v Myjave a vo Vrbovciach. Odcestoval na slovanský zjazd do Prahy, potom do Chorvátska a Srbska.
  • Slovenská národná rada na čele s Hurbanom, ustanovená 16. septembra 1848 vo Viedni, o dva dni nato vyhlásila neposlušnosť uhorskej vláde a povstanie.
  • Ako člen deputácie vo Viedni 10. októbra 1849 odovzdal panovníkovi Františkovi Jozefovi prosbopis za oddelenie Slovenska od Uhorska. Defilé hurbanovských dobrovoľníkov 20. novembra pred terajším sídlom vlády SR.
  • Spolutvorca Memoranda národa slovenského 6. júna 1861 v Martine s požiadavkami štátoprávneho riešenia slovenskej otázky v konštitučnej monarchii. Založenie Matice slovenskej 4. augusta 1863, Hurban výborníkom.
  • Tretiemu žaláru za údajné falšovanie úradných listín sa vyhol svojou smrťou 21. februára 1888.

O dejinách sa rozhodovalo aj na farách

Na fare v Hlbokom sa 11. júla 1843 zišli Ľudovít Štúr, Michal Miloslav Hodža, Jozef Miloslav Hurban a český vydavateľ Ján Kadavý, aby šesť dní viedli dišputy o novej spisovnej slovenčine, ktorá bude vychádzať najmä zo stredoslovenských nárečí.

Prví traja sa 17. júla vybrali na Dobrú Vodu za naším Homérom, ako vtedy nazývali Jána Hollého. Zo syna chudobného roľníka z Borského Mikuláša sa stal bard slovenskej poézie, ktorý ovládal jedenásť jazykov. Delegáciu prijal na katolíckej fare svojho priateľa Martina Lackoviča, ktorý ho prichýlil po tom, čo požiar zničil dve tretiny Maduníc vrátane fary. Hollý utrpel ťažké popáleniny, takmer úplne oslepol a prišiel o všetok majetok.

Nás sa v jeho pamätnej izbe, zriadenej v roku 1988 v prístavbe historickej fary, ujala Jana Danková z obecného úradu. V náplni práce má aj sprevádzanie návštevníkov v tomto miniatúrnom múzeu. Človek hneď vycíti, že to robí veľmi ochotne. Najmä keď s takým odhodlaním spustí Hollého elegické distichony.

Pamätná izba Jána Hollého na Dobrej Vode.
Pamätná izba Jána Hollého na Dobrej Vode.
Autor: Ivan Majerský

„Ale vám tá bernolákovčina ide,“ uznanlivo kývame hlavou. „Ále, my ňú šétci mluvíme!“ odpovedá, no vzápätí prejde do „štúrovčiny“: „Každý má dojem, že Hollý bol vetchý starček. Iste, vtedy už chorľavel, ale meral dva metre, mal modré oči a iba 58 rokov.“ S jeho požehnaním novej slovenčiny to nebolo až také, ako sa traduje.

Hollý mal rád štúrovcov, lebo už do Maduníc za ním viacerí nadšene chodili a na literárnych besiedkach sa pretekali v recitácií jeho eposov. Uznal, že pre ľudové piesne je vhodnejšia stredoslovenčina ako intelektuálna bernolákovčina, no tej ostal verný.

Hollý zomrel 14. apríla 1849. Ľudia sa mu neskôr poskladali na pomník, ktorý odhalili 11. mája 1854 na cintoríne. Napriek pretrvávajúcemu policajnému dozoru sa na slávnosti po boku Hurbana zúčastnil aj Štúr, ktorý tam predniesol svoj posledný verejný prejav. Jeho na poslednej ceste v Modre 15. januára 1856 sprevádzal zase Hurban. Ten skonal na slabosť srdca ráno 21. februára 1888 v Hlbokom.

Ešte ideme do nákupného centra

„Hurbana chceli pochovať na najčestnejšom mieste uprostred starého cintorína, kde mu aj vykopali hrob,“ vysvetľuje veľkej skupine gymnazistov zo Senice Vilma Tomášová. „Senický slúžny Tóth však jamu nechal zahrabať a určil miesto na okraji cintorína, kde pochovávali kmínov a samovrahov. Vdova mala peniaze iba na drevený kríž, až po štyroch rokoch mu vztýčili kamenný náhrobník zakúpený z verejnej zbierky.“

Slávnostné posvätenie určili na 8. septembra 1892, keď sem prišlo asi päť stoviek ľudí. Žandári im však zakázali vstup na cintorín a tvrdo proti nim zasiahli. O škandále napísal Vajanský do Národných novín článok Hyenizmus v Uhrách, za ktorý ho odsúdili na ročný žalár v Segedíne. Jablko nepadlo ďaleko od stromu…

Nápravu vykonal až povereník školstva Ladislav Novomeský. Na mieste pôvodne určenom pre Hurbanov hrob podľa návrhu architekta Dušana Jurkoviča, Aničkinho synovca, vztýčili dvanásťmetrový pylón z travertínu. Telesné ostatky Hurbana preložili za zvukov štátnej hymny do novej hrobky 12. júna 1948.

Travertínový pylón nad Hurbanovou hrobkou.
Travertínový pylón nad Hurbanovou hrobkou.
(Kliknutím na obrázok zväčši, otvoriť v novom okne)
Autor: Ivan Majerský

„Štúrovci sa preberajú v tercii, sexte a potom v druhom ročníku štvorročného gymnázia,“ vysvetľuje učiteľ dejepisu Ľubomír Staňo. „ Ak berieme celé obdobie obrodenia od Bernoláka až po meruôsme roky, tak je to asi tak päť hodín. Dejiny sú rozsiahle a čas pre tento predmet obmedzený, takže je to asi primerané. Ale máme aj osobitnú hodinu venovanú miestnym národovcom.“

Gymnazisti sú z rozličných obcí na Záhorí, mnohí iba pár kilometrov od Hlbokého. Keď sa spýtame, koľkí tu už boli, zdvihnú ruku iba dve dievčatá. Boli tu v rámci zájazdu so základnou školou. Keby mali dať známku, do akej miery ich v rámci slovenských dejín zaujímajú štúrovci, tak sa všetci opýtaní zhodli na trojke.

Oveľa viac ich zaujíma vojnový slovenský štát a Veľká Morava. Gymnazistky však ožijú pri spomenutí prvej slovenskej herečky Aničky Jurkovičovej. Viac ju však poznajú z televízneho triptychu ako z dejepisu.

„V posledných rokoch návštevnosť upadá,“ priznáva pani Vilma. „Riaditelia škôl jojkajú, že na to nemajú peniaze, no vzápätí učitelia s deťmi cestujú na päť dní do Paríža či Londýna. Vraj aby sa zdokonalili v cudzom jazyku. Keď sem prídu Česi, tak hneď spoznáte, že majú iný vzťah k histórii. Asi v prvom rade záleží na učiteľoch.“ Ako príklad uvedie chlapca, ktorý si chcel u nej kúpiť pohľadnicu s Hurbanom, ale učiteľka ho okríkla: „Šetri si peniažky, ešte ideme do nákupného centra!

Z Beckova na korunovácie do Kálnice

Priezvisko Hurban sa vyskytuje na slovensko-moravskom pomedzí prinajmenšom od 16. storočia. Najstaršia písomná zmienka z roku 1591 hovorí o Stanekovi Hurbanovi zo Sobotišťa.

Tam žili aj priami predkovia J. M. Hurbana. Našli sme v telefónnom zozname tohto mestečka jediné takéto meno – ošetrovateľku Teréziu Hurbanovú. Tá však povedala, že jej manžel nebol v príbuzenskom vzťahu so slávnym národovcom. Pochádzal z Lopašova pri Skalici, kde ešte žije jeho mama Anička Hurbanová.

Prastarého otca Jána, narodeného okolo roku 1700, spomína Hurban ako majiteľa mlynov. Jeho najstarší syn, tiež Ján, sa však vyučil za klobučníka. Na staré kolená sa presťahoval do Beckova k svojmu synovi Pavlovi, ktorý vyštudoval teológiu vo Wittenbergu. V roku 1805 si ho beckovská evanjelická cirkev zvolila za dušpastiera. Až v zrelom veku sa oženil s Annou Vőrőšovou (z čachtickej zemianskej rodiny), vdovou po učiteľovi Jurajovi Staufovi. Po dcérke Terézii Zuzane sa im 19. marca 1817 narodil syn, pokrstený na Jozefa Ľudevíta.

„Beckov je dosť nepekné mestečko, uprostred mesta sa kúpu po barinách husi a kačice, krášli ho bodliačie, žihľava a tŕnie,“ nerád spomínal si ani po rokoch na svoje rodisko.

Pomerne starý otec si k nemu cestu nenašiel. Svojich farníkov niekedy šokoval fyzikálnymi pokusmi. Raz ich privolal k Váhu, že im predvedie na akomsi surfe, ako Kristus kráčal po hladine. Takmer sa utopil. Hurbanovi rodičia sa presťahovali do Čachtíc, kde obaja zomreli na choleru.

Rozhodne neboli národnými buditeľmi, ale ani po maďarsky ho nenaučili. A tak sa tento jazyk musel bifľovať na mizernej latinskej škole v Trenčíne. Tie štyri roky (1826 – 1830) považoval Hurban za najbolestivejšiu kapitolu svojho života.

Beckov
Beckov
Autor: Ivan Majerský

Trenčianske múzeum má v Beckove vysunutú expozíciu v renesančnej kúrii Ambrovcov, kde si možno prezrieť aj časť venovanú Hurbanovcom. Len obrazy slávneho rodáka – maliara Ladislava Medňanského tu nehľadajte.

Početné zájazdy z Maďarska posielajú na Spiš do kaštieľa v Strážkach. Evanjelickú faru, kde na priečelí umiestnili pamätnú tabuľu, v roku 1929 úplne prestavali. Neďaleko odtiaľ pri príležitosti 190. výročia narodenia Hurbana odhalil prezident Ivan Gašparovič maketu pomníka. Preglejka časom zhnila a po soche nechyrovať.

Za to v susednej Kálnici sochu tohto štúrovca už majú, hoci drevenú od ľudového rezbára Ferdinanda Bolebrucha. Okolo nej park J. M. Hurbana a na Slovensku prvý náučný včelárskych chodník, ktorý tiež pomenovali po ňom, lebo sa neraz pozitívne vyjadril o včelároch (teraz je ich tu devätnásť).

Hurban v Kálnici často navštevoval v mladosti i v zrelšom veku krstných rodičov Štefana a Zuzanu Viktoryovcov. Krstná ho naučila poznávať krásu ľudových piesní a rozprávok. Na ich mlyne bolo počas mlátačiek akési fórum románum, kde sa schádzala celá dedina. Hurban im tam ako lyceista z voza predniesol plamennú reč. Vraj nastal čas, aby sa ľud rozhýbal a právo železnými kliešťami z rúk tyranov vytiahol.

Hovoril im z duše, tak ho vraj z voza zložili, vyhadzovali nad hlavy a prevolávali: „Vivat, náš slovenský kráľ, veď nás do boja!“ Na čo im polichotený prisľúbil, že raz štúrovská družina v Prešporku zatrasie celým Slovenskom a vybojuje slobodu pre poddanných. Bolo v tom trocha mládežníckej roztopaše i recesie, no viedenský novinár Karol Paldauf to celé nafúkol a v brožúrke Hurbanische Gruppe „korunováciu“ účelovo vykreslil ako vlastizradu. Neskôr sa súdne dožadoval, aby Hurbana obesili. Ten ho zase verejne označil za „odroňa, gaunera a kriminálnika“.

„My sme vďační aj za takúto negatívnu publicistiku,“ uzatvára svoje rozprávanie dlhoročný starosta obce a teraz predseda miestnej Matice slovenskej Miroslav Borcovan, „nebyť Paldaufovho pamfletu, tak by sme nemali písomnú zmienku o tom, že sa Kálnica zaradila medzi korunovačné mestá Európy.“ Jediné, čo ho mrzí, je, že stará lipa, pod ktorou sa to všetko pred približne 180 rokmi udialo, po odstavení mlynského náhonu vysychá napriek pokusom ju odborným ošetrením omladiť.

V deň našej návštevy v Kálnici pálili jánske ohne. Tiež pekná tradícia, na ktorej určite kedysi nechýbal Hurban. Kálničania si ho stále hrdo pripomínajú. Možno, keby v každom meste, či obci mali takého „patróna“, pamätné izby historických osobností by nezívali prázdnotou

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

Súvisiace články:

brexit, protest

Brexit vyháňa Európanov z Británie, ľudia bojujú s byrokraciou

23.03.2017 07:00

Sama Schwarzkopfa, nemeckého neurológa pôsobiaceho na University College London, nepríjemne vyľakal list od britskej vlády.

vynášanie Moreny, Horné Plachtince

Ide jar, kedyže tu bude...

19.03.2017 07:00

Denník Pravda prináša seriál, folklórny kalendár U nás taká obyčaj. Každý mesiac v ňom priblížime tradičné ľudové zvyky, ktoré sa viažu k danému obdobiu.

Medzinárodná cena vojvodu z Edinburghu

Študenti prekonávajú sami seba, dostali cenu vojvodu z Edinburghu

18.03.2017 15:00

Športujú, venujú sa dobrovoľníctvu, rozvíjajú svoj talent, učia sa rozmýšľať o svete v širšom kontexte a prekonávajú sami seba. Aj o tom je rozvojový program Medzinárodná cena vojvodu z Edinburghu.

škola, dieťa

Školu zvládajú aj v nemocnici

29.03.2017 15:00

Práve sa skončila hodina matematiky, keď priviezli nové školské lavice a stoličky. Nie do bežnej školy, ale do nemocničnej.

ivan korčok

Korčok: Rokovania o brexite budú komplexné

29.03.2017 14:59

Britský veľvyslanec pri EÚ Tim Barrow v stredu odovzdal predsedovi Európskej rady Donaldovi Tuskovi list, podpísaný britskou premiérkou Theresou May, ktorým sa spúšťa brexit.

primacialny palac, mestske zastupitelstvo,

Obvinený bratislavský starosta Milan J. pozastavil členstvo v poslaneckom klube

29.03.2017 14:31

Obvinený starosta bratislavskej mestskej časti Devínska Nová Ves Milan J. pozastavil členstvo v poslaneckom klube bratislavského mestského zastupiteľstva.

dane, odvody, účtovník, peniaze

Brusel zablokoval fúziu London Stock Exchange a Deutsche Börse

29.03.2017 14:31

Európska komisia v stredu zablokovala plánované zlúčenie spoločností London Stock Exchange (LSE) a Deutsche Börse.