S odstupom ďalšieho polstoročia vznikli o Adele monografie od autorov s rozličnou dôveryhodnosťou. Napriek tomu sa stala súčasťou slovenského historického kánonu ako „celoživotná láska“ Ľudovíta Štúra. Bola ňou či nebola?
Generácii odchovanej na povinnom čítaní románu Ľuda Zúbka Jar Adely Ostrolúckej z roku 1957 je to jasné. Veď navyše dôverne poznáme miesto, kde mal Ľudovít predniesť vyznanie svojej vyvolenej počas fašiangového bálu v Pionierskom, pardon, v Grasalkovičovom paláci, kde občas sídli dnešný prezident.
Tak to si Zúbek zrejme absolútne vymyslel. Prísnejší historici postupne zoškrtávajú všetky legendy, ktoré sa týkajú vzťahu týchto dvoch mladých, inteligentných ľudí. Vrátane miesta a času ich zoznámenia. Naozaj rigidne platí, že stalo sa iba to, čo je zdokumentované? To by sa ľudské dejiny nemilosrdne ochudobneli.
Na pohreb sa nezabudlo
Páni historici sa aspoň zjednotia na tom, že pozostalí Adele vystrojili dodatočný pohreb niekedy na jeseň 1853 v jej rodnej obci. Je to zaujímavé, ale z tradovaných príbehov o krásnej a múdrej zemianskej dcére Ostrolúčania najpodrobnejšie rozprávajú, ako sa s ňou celá dedina naposledy lúčila.
Zomrela 18. marca 1853 ako 28-ročná na týfus vo Viedni, kde Ostrolúcki trávili po meruôsmych rokoch každú zimu. Vtedy sem vlaky ešte nejazdili, a tak truhlu z dočasného hrobu niekde v cisárskej metropole preložili do čierneho parádneho kočiara. Bol vraj ťahaný troma pármi havraních koní. Na ceste na Ostrú Lúku ich museli trikrát prepriahať.
Foto: Robert Hüttner, Pravda
„Na posledných desiatkach kilometrov na určitých stanovištiach rozostavili stráže, ktoré dohodnutými signálmi dali vedieť, že sa už hintov blíži,“ hovorí Magda Kupcová, ktorá ako dôchodkyňa vedie miestnu knižnicu na Ostrej Lúke. „A keď bol dole pri Hrone, rozzvučali sa u nás zvony. Kým sa voz po serpentínach vyštveral až do dediny, už boli všetci nastúpení na priestranstve pred kaštieľom. Tam sa uskutočnil aj smútočný obrad, lebo do kostola by sa toľko národa nepomestilo.“
Rakvu už pol roka po smrti, samozrejme, neotvárali. Slávnostný sprievod ju preniesol do rodinnej krypty. Tam ju zamurovali do jedného z výklenkov a opatrili kovovou doštičkou s údajmi o zosnulej. Keď sem zavítal na jar 1969 Zúbek, hrobku otvorili. Tehly akurát pri Adelinom hrobe povypadávali a objavila sa čipka z jej truhly. Emenvé to dalo hneď zreparovať. Odkaz z ríše mŕtvych? Ktovie. Spisovateľ 23. júna 1969 náhle zomrel.
Foto: Robert Hüttner, Pravda
Rok predtým pri rodinnej hrobke vyhlásili prvý ročník celoslovenskej recitačnej súťaže Štúrov Zvolen. Súdruhovia z Bratislavy sa zrejme chceli hrať na pánov zemanov a dali zapriahať koč, že ich odvezie až do okresného mesta. Ale bol október, fúkal studený vietor, tak si pred Budčou presadli do šesťstotrojok.
Surfovanie a kultúrna jar
„Každý vraví, že bola pôvabná, múdra, sčítaná, sledovala politiku a bola aj odvážna. Nebála sa vystupovať na verejnosti v časoch, keď sa väčšina žien starala iba o domácnosť a deti,“ vracia sa do polovice 19. storočia pani knihovníčka. Práve tam mala uprostred prázdnin dve klientky – dievčence. Priznali sa, že na Kultúrnej jari Adely Ostrolúckej, ktorú obec na počesť svojej rodáčky každý párny rok organizuje, vystupujú s detským folklórnym súborom. Ale sa im o nej veľmi nechcelo rozprávať. Veď na Ostrej lúke to každý vie. Surfovanie na internete je oveľa zaujímavejšie…
Mala veľké hudobné nadanie, bola žiačkou operného skladateľa Františka Erkla, autora maďarskej hymny. Zachovalo sa po nej 453 zväzkov notového materiálu z rozličných európskych krajín, zväčša išlo o polky, valčíky, menuety a štvorylky. Medzi autormi dominuje francúzsky dirigent rakúskeho pôvodu Ignaz Pleyel, ktorého učil hrať na husliach Joseph Haydn, ale nájdeme tam aj českú hymnu, slávnostný pochod od Carla Czerneho na počesť korunovácie Ferdinanda, na ktorej sa roku 1831 (poslednej v Bratislave) zúčastnili aj niekoľkí štúrovci, a Tillovu Ouverturu na slovenské nápevy.
Kedy sa teda Štúr objavil v Adelinom živote? Tu sa už historici sporia. Písomne sú doložené iba jeho návštevy u Ostrolúckych vo Viedni začiatkom 50. rokov predminulého storočia. Podľa vtedajších zvyklostí nemohli byť zaľúbenci v prijímacom salóne sami. Im obyčajne piate koleso na voze robila Adelina matka, hoci bola Maďarka, prechovávala sympatie k Štúrovi, ktorý s ňou udržiaval korešpondenciu (s nevydatou dcérou by to bolo vrcholne neslušné) s akože nenápadnou, ale možno najdôležitejšou vetou na konci listu: „Posielam knihy slečne Adelke.“
Zo života Adely Ostrolúckej
- Narodila sa na Ostrej Lúke 31. marca 1824 v zemianskej rodine zvolenského župana Mikuláša Ostrolúckeho a Alžbety, rodenej Gosztonyiovej. Krstili ju v tamojšom evanjelickom kostole 3. apríla ako Adelaidu Osztroluczky, doma ju však volali Etelka.
- Nadštandardne vzdelaná na ženu v tom čase. Bola polyglotkou, ovládala okrem maďarčiny, nemčiny, latinčiny a starej gréčtiny profesionálne aj angličtinu a francúzštinu, neskôr taliančinu, a Štúr, ktorý hovoril dvanástimi jazykmi, ju učil slovenčinu, poľštinu a ruštinu.
- Dakedy v lete 1846 sa zoznámila u svojho strýka v Zemianskom Podhradí s Ľudovítom Štúrom, ktorého mladší brat Samuel tam bol kaplánom. Ich vzťah sa rozvíjal po revolúcii, keď Štúr navštevoval rodinu Ostrolúckych vo Viedni.
- Zomrela vo Viedni 18. marca 1853 v silných nervových horúčkach vyvolaných týfusom. Štúr sa dozvedel o jej náhlej chorobe, pricestoval do rakúskej metropoly, kde ho čakala zlá správa. Chcel svoj i Hurbanov list odovzdať zarmútenej rodine, ale nebol schopný ani vstúpiť do výťahu. Tak ich po niekom poslal.
- Keď sa Štúr stretol v Prešporku s Adeliným strýkom a bratom, povedali mu, že listy vložili do pamätníka zosnulej. Nezachovali sa. V posledných dňoch vraj v polovedomí najviac rozprávala v slovenčine – o záhrade na Ostrej Lúke a o chráme v jej susedstve. Štúr svoju milú nasledoval po necelých troch rokoch, zomrel na následky tragickej nehody pri poľovačke 12. januára 1856.
V Zemianskom Podhradí sa iskrilo
Prečo by sa Adela a Ľudovít nemali zoznámiť už pred revolúciou v rokoch 1846 a 1847 v Zemianskom Podhradí? Čo tu hovorí logika? Od roku 1845 bol v tejto obci pod Bielymi Karpatmi kaplánom a o tri roky nato evanjelickým kňazom Štúrov mladší brat Samuel. Ten udržiaval úzke až priateľské kontakty s Adeliným strýkom Gustávom Ostrolúckym, ktorý bol okrem iného trenčiansky podžupan a inšpektor evanjelického zboru, v podstate jeho hlavným donátorom.
Adelina rodina často chodievala do Zemianskeho Podhradia, aj Ľudovít za obľúbeným bratom. Ostrolúcki sa napriek svojim koreňom nepokladali za Slovákov, no boli voči ich požiadavkám prístupní. Aj im pomáhali v právnych záležitostiach.
Bol to zvláštny tvor, viac duch ako telo, vzdelanosti a šľachetnosti neobyčajnej lásky k nám, ako i z jej písomných pamätníkov vidno, najvrelejšej.Sem vložte citát…Ľudovít Štúr o Adele z listu adresovaného J. M. Hurbanovi 18. 4. 1853
Vtedy už bol Štúr prinajmenšom v protestantských kruhoch známa osobnosť. Iste ho už len zo zvedavosti aj so Samuelom pozval Gustáv „na pokec“, podľa Zúbka na obed do kaštieľa. Podľa všetkého svojimi znalosťami a vystupovaním urobil naňho Štúr silný dojem. V každom prípade Gustávov brat Mikuláš, Adelin otec, ktorý vo Zvolenskej stolici postupne zastával všetky najvyššie funkcie, pomohol Ľudovítovi pri presadzovaní za poslanca uhorského snemu. Ten po konzultáciách s Mikulášom napísal 21. septembra 1847 oficiálnu žiadosť adresovanú zvolenskej mestskej rade, že sa uchádza o kreslo poslanca bez nárokov na využívanie požitkov za tento post. Mal troch protikandidátov, podľa mien všetko maďaróni. Rada 30. októbra väčšinou hlasov zvolila Štúra.
Výraznou mierou sa o to zaslúžil aj člen mestskej rady, rímskokatolícky farár Jozef Kozáček, podľa ktorého nesie názov aj jedna z ulíc Zvolena. Hoci sa to zdá neuveriteľné, dosiaľ sa neobjavil písomný doklad o návšteve Štúra v tomto meste, hoci susednú Banskú Bystricu navštívil podľa historických dokumentov minimálne dva razy. Že by sa vtedy klasické volebné kortešačky nekonali? Nevieme. Neexistuje ani hmatateľný dôkaz, že by sa niekedy objavil na Ostrej Lúke. Podľa ústnej tradície však na Panskú lúku za kostolom, kde Ostrolúcki dali vysadiť lipovú alej (podnes sa zo štyri lipy zachovali), chodil hrávať kolky.
Kto kde kedy sedel?
Keď v Zemianskom Podhradí postavili novú faru, starú chceli zbúrať. Tamojší rodák, spisovateľ a publicista Drahoslav Machala, sa zaslúžil o to, že zostala a zmenila sa na malé múzeum. Na jej priečelí inštalovali asi pol tucta pamätných tabúľ, ale omnoho viac historických osobností prekročilo jej prah.
Terajšia zborová dozorkyňa Anna Rýdza, učiteľka na dôchodku, ktorá sprevádza návštevníkov Pamätného domu Jozefa Ľudovíta Holubyho a Ľudovíta Riznera, tiež nepripúšťa, že by sa v Zemianskom Podhradí Ľudovít Štúr a Adela Ostrolúcka nestretli. „Obaja boli vzdelaní, jazykovo nadaní, zaujímala ich literatúra, politika, určite sa mali o čom rozprávať,“ prízvukuje. „Navyše Adelka bola krásna, Ľudovít štramák, obaja bez záväzkov. Prečo by medzi nimi nemohla preletieť iskra? Som presvedčená, že to bola obojstranná, hoci iba platonická láska.“
Vchádzame do empírového kostola elipsovitého pôdorysu z roku 1801. Stredoeurópska rarita. Po vonkajšom obvode dvanásť mocných stĺpov ako dvanásť apoštolov, štyri brány na štyri svetové strany, pričom ani jedna nie je hlavná, aby sa urobilo zadosť cisárskym nariadeniam. Stojí na bývalom močarisku, najprv museli do zeme zatĺcť hrubé dubové koly. Chrám dala postaviť barónka Estera Príleská, ktorú za manželku pojal rakúsky plukovník Henrich Rothschütz.
Foto: Martin Krno, Pravda
Pani Rýdza ukazuje, kde pri službách Božích sedávala Adela (s panstvom na pavlači pri oltári) a kde Ľudovít (ako hosť na chóre vedľa organu). Tak si mohli hľadieť rovno do očí ponad nič netušiacich veriacich. Ukazuje tiež na vchod do povaly kostola, kde sa Štúr schovával po tom, čo 12. mája 1848 naňho uhorská vláda vydala zatykač. Štúr aj s Hurbanom prišli zase do Zemianskeho Podhradia, keď sem na 30. augusta 1849 pozvali zástupcov 16 okolitých obcí na zhromaždenie v kostole, aby verejne podporili slovenské národné požiadavky.
Magda Kupcová na záver nášho stretnutia zdôrazňuje: „Adela pekne kreslila, ovládala hru na spinete, zložila niekoľko skladieb. Učila sa ručným prácam, jej nádherné výšivky sa zachovali. Pokúšala sa aj literárne tvoriť. Všetko je uložené v archíve v Radvani. Štúr bol švárny, múdry, mal dobré vystupovanie. Ona bola podobného razenia, tak prečo by sa do seba nezamilovali?“ A starosta Juraj Jelok, ktorý sa narodil na Ostrej Lúke, knihovníčke dáva za pravdu.
Páni historici, nechajte nás trocha snívať.
Jeden z najstarších zemianskych rodov
Ostrolúcki patrili medzi najstaršie zemianske rody na Slovensku. Barónskeho či grófskeho titulu sa síce nedočkali, ale určite neboli sedmoslivkári. Patrili k strednej šľachte, na konci rakúsko-uhorskej monarchie ako veľkostatkári disponovali rozsiahlymi majetkami na strednom Slovensku, v Peštianskej župe a po ženbe Adelinho starého otca Ľudovíta s Ludvikou Rothschützovou-Príleskou zo Zemianskeho Podhradia aj na strednom Považí. Mali sídlo aj v Budapešti a Viedni.
O vojenských hrdinstvách mužov z tejto rodiny sa nevie, zato dôraz kládli na vzdelanie. Mnohí študovali právo, zastávali najvyššie posty nielen vo Zvolenskej a v Trenčianskej stolici, boli medzi nimi poslanci uhorského snemu. Ovládali cudzie jazyky, ich rodinná knižnica obsahovala 5 876 zväzkov (ani jeden v slovenčine), mali zväčša blízky vzťah k umeniu. Počas reformácie natrvalo prešli so svojimi poddanými na protestantizmus, ako štedrých donátorov ich v evanjelickej cirkvi volili do významných funkcií.
Rodovým sídlom bola Ostrá Lúka, kde v roku 1286 kúpil magister Otto majetok. Jeho potomkovia si už k menu pridávali prídomok „de Ostroluca“. Koncom 15. storočia sa k nim priženil Juraj Lukavický, ktorý ako trojnásobný zvolenský podžupan používal priezvisko Ostrolúcky. Mal troch synov: Gašpara, Melichara a Baltazára, ktorého Matej Bel nazval slepým učencom. Ako sedemročný oslepol, no viedol hospodárstvo, vzdelával sa, mal hudobné nadanie a taký cit v prstoch, že dokázal hodinky naprávať.
Melichar dal roku 1636 postaviť podľa plánu Abraháma Artza z Banskej Štiavnice renesančný kaštieľ. Ten síce na rozdiel od novšieho, barokového, z ktorého zostala iba kopa skália, ešte stojí, no so šindľovou strechou deravou ako rešeto. Takže ktovie, kedy sa splnia slová v latinčine vytesané do kameňa vo vstupnej dvorane: Nech tento dom stojí dovtedy, kým mravec nevypije more a korytnačka neobíde svet.
Odvtedy čo odtiaľ odišiel pre zlý technický stav v roku 2005 okresný archív, je budova zavretá a chátra. Najhoršie je na tom práve oválna Adelina izba v bašte severného krídla, kde sa prepadla povala. Ako vysvetľuje starosta Juraj Jelok, pred troma rokmi objekt síce obec odkúpila od štátu, no vzhľadom na svoje nízke rozpočtové možnosti (okolo 300 obyvateľov) nemá peniaze na renováciu. Prípadné využitie grantov a fondov komplikuje to, že šestinu nehnuteľnosti vlastnia súkromníci. Chcú sa s nimi dohodnúť aspoň na oprave strechy. Ministerstvo kultúry nepomôže?
„My si veľmi ceníme najmä Štefana a Adama Ostrolúckych. Zaslúžili sa o to, že tu 11. novembra 1742 vysvätili nový chrám,“ hovorí zborový farár Ján Čáby. V čase Tökölyho povstania bol na šopronskom sneme v roku 1681 prinútený cisár Leopold I. povoliť, aby sa v každej stolici Uhorska zriadili aspoň dva evanjelické, tzv. artikulárne kostoly. Vo Zvolenskej to bolo v Hronseku a na Ostrej Lúke. Kým v Hronseku postavili drevený, dnes je na zozname UNESCO, ten náš bol výnimočne z kameňa.“
V tomto kostole bola Adela pokrstená a našla v ňom aj miesto posledného odpočinku. Nie však pokojné. Rodinná krypta Ostrolúckych je so základmi jediné, čo zo svätostánku zostalo. Na sklonku druhej svetovej vojny totiž vežu z roku 1904, z ktorej sa ponúkal výhľad na široké okolie, ustupujúce nemecké vojská vyhodili do vzduchu. Padla tak nešťastne, že zničila chrámovú loď.
„Rozhodovalo sa,“ pokračuje kňaz, „či chrám opraviť, alebo vybudovať nový. Po celom Slovensku sa vyzbieral až milión korún, ale prišli 50. roky a výstavba kostolov dostala červenú. Až v roku 1975 hospodársku budovu prestavali na kostolík, ktorý dodnes pre našich 406 veriacich vystačuje. Okolie zbúraného chrámu sa upravilo aj s pomníkom podľa návrhu významného bystrického architekta Jozefa Chrobáka, ktorý pred niekoľkými týždňami zomrel.“
V súvislosti so štúrovcami treba spomenúť ešte kňaza Michala Ostrolúckeho, synovca Adelinho starého otca Ľudovíta a blízkeho spolupracovníka evanjelického superintendenta (biskupa) Jána Seberíniho. V polovici 19. storočia pôsobil v Novohrade, v Gemeri a v Poltári, no viackrát zápalisto kázal aj v Banskej Bystrici, kde vyzýval Slovákov, aby sa pripojili k hurbanovským dobrovoľníkom.
Pamätníkov na posledného pána Ostrej Lúky, starého mládenca Mikuláša, už je málo. Za monarchie bol županom Zvolenskej stolice, poslancom uhorského snemu za volebný okres Brezno a predsedom Lutherovej spoločnosti. Po prvej svetovej vojne bol lojálny voči novej republike. V roku 1921 venoval Matici slovenskej 15-tisíc korún a Štúrove listy, v roku 1929 zase podaroval knižnici prezidenta ČSR vzácne historické tlače. Čo asi s nimi je?
Na staré kolená bol postavou menší, no objemnejší muž. Magda Kupcová to vie iba z rozprávania susedov: „Rád sa prechádzal po dedine najmä ráno a podvečer. Nebol namyslený, každému sa prihovoril, ale medzi ľuďmi mal rešpekt a deti sa ho báli. Za svitu chodili chlapi za prácou na pole alebo v lete kosiť lúky. Ženy im potom nosili frištik. Najčastejšie mrvenicu, kyslú polievku či halušky.“
Keď ich Mikuláš stretol, tak sa ich po slovensky spýtal: „Čože si to mužovi navarila?“ Žena vybrala z košíka kandličku, zavoňal. „A lyžicu máš? Okoštujem.“ Neraz ochutnával toľko, až kandlička ostala prázdna, a tak sa ženička musela vrátiť po ďalšiu porciu. Po vojne ľuďom zvyšok polí a pastiev, ktoré mu ostali po pozemkovej reforme, rozpredal za rozumnú cenu. Keď už býval v kaštieli sám, tak mu tam nosili jedlo. Najradšej sa zdržiaval v rodinnej knižnici. Bol právnik, ale mal aj prírodovedné vzdelanie. Napokon knihy vydané od 17. storočia až do roku 1942 predal mestu Zvolen za 400-tisíc korún.
„Môj najbližší sused Kučera aj s ujkom Bartošom boli v prvej svetovej vojne lapiduchmi,“ hovorí pani knihovníčka. „A tak im starý pán dôveroval. Dával sa im holiť a strihať, no stále hundral. Až raz doniesol z kaštieľa otlčenú rajničku. Podľa nej ma budete! Priložili mu ju na hlavu a podľa nej šli nožničkami Odvtedy bol spokojný. U Bartošovcov tú akože grófsku rajničku uchovávali na čestnom mieste. Keď však aj oni zomreli, dakde sa zapatrošila.“
Ostrolúcky pomáhal ľuďom aj radami, keď sa pravotili. Jedna slúžka otehotnela, on sa vyzvedal s kým. Tak mu vysypala niekoľko mien. „Tak si vyberieme takého, čo by bol najvhodnejší na platenie alimentov,“ žmurkne na dievča. Zhodli sa na tom najmajetnejšom. Ako však dieťa rástlo, bolo jasné, že otcom je iný z dediny. Skončilo sa to happy endom, lebo bývalá slúžka sa zaňho vydala a spokojne spolu dlho žili.
Mikuláš v roku 1947 vážne ochorel, previezli ho do bratislavskej nemocnice, kde 18. novembra, desať dní po svojich 80. narodeninách, zomrel. Pochovali ho ako posledného v rodinnej hrobke na Ostrej Lúke. Mladší brat Gejza, ktorý precestoval veľký kus sveta, bol vzdelaný agronóm a trenčiansky župan. Brata prežil o päť rokov. Leží na evanjelickom cintoríne v Zemianskom Podhradí. Jeho potomkovia dodnes žijú v Budapešti.