Ukrajinka Anna Pugačevová sa len pomaly dokáže rozhovoriť o svojej dnes tak ťažko skúšanej rodnej krajine. „Práve sa vraciam z cudzineckej polície. Vždy čosi treba vybaviť,“ povie na úvod matka dvoch detí, žijúca už viac ako rok na Slovensku na základe pracovného víza. Domov sa už vrátiť nechce. Vraj až priveľmi ďaleko zašla a hlavne hlboko v ľuďoch zakotvila občianska vojna.
Kde sa vám podarilo nájsť prácu?
Zatiaľ v zamestnaní, ktoré je na hony vzdialené môjmu vzdelaniu a dlhoročnej praxi. Doma som bola šéfkou učtárne. Ale nesťažujem sa. Musím sa pretĺkať s príjmom okolo 500 eur. Pritom len za prenájom bytu zaplatím 450 eur.
Vari ste kúzelníčka?
Nie, ale celé kúzlo spočíva v účte, ktorý sme si tu otvorili s manželom a uložili naň peniaze získané predajom niektorých vecí ešte na Ukrajine. Napríklad auta. A to mi pomáha preklenúť príjmový deficit. Zatiaľ. Aj preto si hľadám prácu. Najlepšia by bola v mojom fachu. Prax mám a slovenčina mi celkom ide. Samozrejme, s typickým akcentom. Hlavné ale je to, čo je v hlave. Som na Slovensku na základe pracovného víza, nemám teda status utečenca. Deti chodia do školy aj vďaka ľudskému prístupu riaditeľky jednej zo základných škôl. Možno sa v novom domove podarí urobiť synovi aj futbalovú kariéru. Hovoria, že má talent. Veď doma hral v mládežníckom klube Šachtar.
Žijete na Slovensku a manžel je stále na Ukrajine?
Verím, že sa mu podarí natrvalo prísť za nami. Podniká a má na Slovensku aj zaregistrovanú firmu. Jej profilom je odvetvie, ktoré určite zaujme obe strany. Nechce pracovať u vás ako remeselník či pomocná sila ako mnohí vysokoškolsky vzdelaní Ukrajinci. Má dlhoročnú prax a rád by pomáhal Slovákom. Zatiaľ je v Donecku. Na Slovensko však cestuje, aby sa s nami stretol. Pôvodne žil dočasne v Kyjeve u známych. Oficiálne sa zaregistroval na dočasný pobyt. Podľa zákona je to maximum na pol roka. Skúšal sa zamestnať. Napriek tomu, že existuje nepísaný zákon: zákaz zamestnať niekoho z Donecka. A kádrové oddelenia to väčšinou dodržujú.
Necítil sa tak manžel ako cudzinec vo svojej vlasti?
Nie tak celkom. Čoskoro ho začala naháňať armáda kvôli povolávaciemu rozkazu. A tak sa vrátil do Donecka. Mimochodom, rovnakú „pozvánku“ dostal aj od úradov samozvanej Doneckej ľudovej republiky. Niektorí sa z brannej povinnosti vykúpia. Dnes to stoji desaťtisíc hrivien (približne 3-tisíc eur). Horšie je, ak povolávací rozkaz pošlú do zamestnania. V takom prípade na kľučkovanie neostáva veľa priestoru.
Čo by čakalo manžela v armáde?
Ako všetkých povolancov – pol roka priamo na fronte. Dovtedy však zálohy musia cvičiť. Veď aj môj manžel slúžil v armáde možno pred viac ako tridsiatimi rokmi.
Cestujete občas na Ukrajinu?
Samozrejme: v Donbase mám mamu a ďalších príbuzných. Nedávno som však bola aj v Kyjeve. Na vlastné oči som videla, čo dokáže informačná vojna urobiť s ľuďmi. Skreslené informácie aj priamo klamstvo. Tak na Ukrajine, ako aj na území ovládanom povstalcami. Je to najmä výsledok blokovania vysielania televízie na jednej aj druhej strane. Na Ukrajine by ste sotva mohli sledovať nejaký ruský televízny kanál, aj cez internet. O káblovke ani nehovorím. A satelit? Neviem vám povedať. Ľudia si však vždy nájdu nejakú cestičku. V samozvanej doneckej republike majú zase svoj vlastný televízny kanál.
Ako sa to konkrétne odzrkadľuje medzi ľuďmi?
Všade panuje nervozita. Aj v samotnom Kyjeve. Tam som napríklad chcela nastúpiť do preplneného trolejbusu, pamätajúceho ešte sovietske časy. Podarilo sa mi to aj s dvomi deťmi až na druhý pokus. A potom sa to začalo. Revízor chytil čiernu pasažierku. Ako sa ukázalo, bola to študentka. Polovica cestujúcich dôrazne žiadala, aby ju pustil. Vraj je to len študentka. Druhá polovica o nič menej radikálne žiadala pre dievča mastnú pokutu. Vraj ako k tomu prídu, aby platili, a študentka nemusí. Nervozita a nenávisť panujú však aj inde. Bola som nedávno v západoukrajinskom Ivano-Frankivsku a vo Ľvove. Zašla som do obchodu kúpiť si minerálku. Moja ruština však vyvolala u predavačky údiv i odpor, ktorý sa prejavil ostentatívnou nevšímavosťou. Pritom rovnako dobre hovorím aj po ukrajinsky, ale akosi zo zvyku som spustila ruštinou. Samozrejme, že som stratila chuť na občerstvenie.
Foto: SITA/AP
Nie je nervozita ľudí spôsobená čoraz nižšou životnou úrovňou?
Jedno je fakt, príjmy ľudí sú čoraz nižšie. Neraz iba sto eur mesačne, a pritom ceny stále rastú. Sú určite vyššie ako v ktoromkoľvek obchodnom reťazci na Slovensku.
A konkrétne v Donecku?
V porovnaní s nedávnou minulosťou je to už lepšie. Aspoň čo sa týka zásobovania základnými potravinami. Sotva však kúpite niečo ukrajinské. Všetko je dovoz z Ruska. Vrátane vodky Putinky. Spočiatku Kyjev blokoval zásobovanie samozvanej doneckej republiky, ale neskôr už aj miestne úrady odmietali prípadný import. Prechádzala som nárazníkovou zónou a videla som na ukrajinskej strane pri Volnovache, tesne pri kontrolnom stanovišti armády v priekope hnijúce potraviny. Ovocie i kurence.
Napriek tomu, je to v Donecku so zásobovaním lepšie?
Pamätám si sovietske časy, keď aj v tomto meste existoval deficitný tovar. Je to aj dnes. Krízu vidieť hoci aj na tom, že v niektorých obchodoch v Donecku nájdete naskladaný tovar z jednej komodity. Napríklad jeden druh minerálky alebo cukru. Iný obchod má otvorenú len svoju polovicu, pretože nie je čo predávať. A čerstvý tovar ako mliečne a pekárenské výrobky sú výlučne vyrobené v okolí Donecka alebo dovezené z Ruska. Ešte aj spomínaná vodka Putinka alebo krasnodarský čaj. Teda to, čo predtým u nás v Donecku nebolo.
Akou menou sa platí v Donecku?
Hrivnami, ale aj rubľami. Čoraz viac tým druhým. Na území ovládanom Ukrajinou sa, samozrejme, platí hrivnami.
Spomínali ste nedávnu návštevu Kyjeva. Ako sa dnes Ukrajinci správajú k Ukrajincom z východu?
Ľudia v Kyjeve nás z východnej časti, kontrolovanej armádou, nemajú v láske. Vraj sami si môžeme za to, ako sa situácia vyvinula. A pritom povolávacie rozkazy armáda rozosiela po celej krajine. Kým ho nedostanú, tak „chápu“ vašu neľahkú situáciu. Ibaže len čo sa objaví pozvánka do armády, tak prepnú a počujeme: to kvôli vám, a vy si tu sedíte! A ísť do armády treba… Postihy sú veľmi tvrdé.
A aký je všeobecný vzťah k Rusom?
Veľmi zlý. Navštívili sme napríklad niekdajšiu rezidenciu Janukovyča v Kyjeve. Videli sme aj toľko spomínaný zlatý záchod, ale aj miestnu strelnicu – Putinodrom. Môžete si do sýtosti zastrieľať na terče s vyobrazením ruského prezidenta. Jeho podobizeň napokon „skrášľuje“ aj toaletný papier. Dosah brutálnej protiruskej propagandy napokon vidieť aj v centre Kyjeva na Kreščatyku, kde sú umiestnené obrovské karikatúry zosmiešňujúce Putina. Je to nechutné a s jediným cieľom, ukázať, že za všetko nesie vinu práve on. Áno, Rusi podporili odporcov vládnej moci v Kyjeve, ale pomohla im hlavne skutočnosť, že Ukrajina je slabým štátom. Hovoria, že tamtých podporujú Rusi a tamtých Američania. V skutočnosti je to občianska vojna. Ukrajinec bojuje proti Ukrajincovi. Mnohí podľahli vymývaniu mozgov a zlej sociálnej situácii, a tak berú mesačne tisíc eur, do ruky kalašnikova a odrazu „čosi znamenajú“. Pritom dovtedy mnohí zbierali ako bezdomovci prázdne fľašky.
Ako znášajú vojnu vaši príbuzní v Donecku?
Majú strach. Svokra žije v ukrajinskom Krasnoarmejsku. Je to vo vnútrozemí, asi 40 kilometrov od kontrolných bodov armády. Všetky miestne nemocnice sú plné ranených vojakov, ktorých denne privážajú vrtuľníkmi. Svokra to vidí, lebo žije kúsok od špitála. Väčšinu zranených však nemôžu operovať. Chýba vybavenie. A tak ťažšie prípady vezú do Dnipropetrovska. Moja mama žije zase v okrese Volnovacha, kde sa bojuje o kontrolu nad jednotlivými dedinami. Je tam tzv. nárazníkové pásmo alebo ako niektorí vravia sivá zóna. Aj preto chcela mama prísť ku mne na Slovensko. Ale nemôže získať ani vaše turistické vízum.
Nechce počkať na pôvodne toľko sľubovaný bezvízový režim?
Má už dávno vyše šesťdesiat a vidina bezvízového režimu s Európskou úniou ostala iba vidinou. A navyše, Európania najnovšie sami budujú na hraniciach bezpečnostné ploty. A mama má strach. Mesto je plné ukrajinských vojakov. Prejsť z jednej strany línie na druhú je nemožné. A už vôbec nie pešo. Ak sa však rozhodnete použiť dopravný prostriedok, tak z Volnovachy do Donecka to trvá šesť hodín napriek existujúcej štvorprúdovke. Voľakedy to trvalo 40 minút. Ibaže dnes na každom z kontrolných priechodov oboch znepriatelených strán treba čakať v rade na potrebný vstupný preukaz minimálne tri hodiny. A treba zaň zaplatiť v prepočte 30 eur.
Musí to byť traumatizujúce pre rozdelené rodiny, ktoré žijú na oboch stranách frontu.
Ľudia si zvykli. Aj na streľbu. Počuť ju nielen v noci, ale aj cez deň. To vraj iba cvičia, uspokojovali ma príbuzní v Donecku. Ísť si večer po zotmení niečo kúpiť, je šialenstvom. Ak povstalci niekoho chytia, tak ho posielajú kopať zákopy a ženy variť pre ozbrojencov. Niektorých posielajú rozoberať zvyšky trosiek doneckého letiska. Je rozdelené na štyri časti a každú spravuje niekto iný. Všetko sa predáva. Vrátane železa do zberu. Sused si napríklad postavil kvalitný plot práve zo zvyškov letiska. Kšeft je kšeft.
Veria Ukrajinci v opätovný návrat k pokojnému životu?
Hlavne aby bol mier, želá si väčšina. Zároveň si uvedomuje, že krajinu veľmi ľahko rozdelili, ale veľmi ťažko sa ju podarí zlepiť do pôvodného stavu. V každom prípade, ak sa to aj podarí, cesty späť niet. Donecká i luhanská samozvaná republika sú už pre Ukrajincov strateným územím. Vedia to nielen v Kyjeve, ale aj na radikálne naladenej západnej Ukrajine. Navyše sa čoraz viac objavujú obavy, že bojové operácie sa môžu rozšíriť ďalej na západ, za hranice Donbasu. Osobne nevidím dnes východisko smerom k pozitívnemu riešeniu ukrajinskej krízy. A to je hlavný dôvod, prečo chceme s manželom aj s deťmi perspektívne získať slovenské občianstvo.