Foto: Robert Hüttner, Pravda
Svoj príbeh vyrozprával v Bratislave, kam ho pozvala mimovládna organizácia Amnesty International, aby cez konkrétne príbehy priblížila rozmery utečeneckej krízy a poukázala na nebezpečenstvo, ktoré migranti na ceste do Európy podstupujú.
So zhoršovaním situácie v Sýrii rástlo aj Mohammedovo presvedčenie, že domov musí opustiť. Jeho plán bol dostať sa do bezpečia a odtiaľ pomáhať rodine. Najskôr sa niekoľkokrát pokúšal usadiť v Egypte, potom v Líbyi. Ani v jednej z týchto krajín sa mu však nepodarilo nájsť univerzitu, na ktorej by doštudoval, ani prácu.
Nakoniec padla voľba na Európu. Nevedel presne, ako sa na starý kontinent dostane, kolovali však informácie, že sa dá preplaviť cez Stredozemné more a že v Európe čaká utečencov pomoc a možnosť začať nový život. Myslel si, že o cestu sa bude zaujímať sám, ale spolu s ním sa chceli plaviť stovky ďalších. Za miesto v člnoch zaplatil Mohammed prevádzačom. „Keď sme nastúpili do člna, bolo nás asi päťsto. Nemali sme predstavu, čo bude ďalej, ale jedno sme vedeli. Do Sýrie sa nemôžeme vrátiť, pretože vojna je strašná,“ začína svoje rozprávanie Mohammed.
Malte som vďačný , že ma vytiahla z mora a dala mi možnosť. Som rád, že som prežil vďaka svojej snahe bez podpory vlády.
Na druhý deň plavby, keď sa čln nachádzal niekde medzi Maltou a Sicíliou, ich prekvapili ozbrojené skupiny. Kto v nich bol, to Mohammed nevie. Strieľali na utečencov a preplnený čln sa pod paľbou začal potápať. V rovnakom člne s Mohammedom sedel aj jeho najlepší kamarát. Hneď po potopení sa ho pokúšal hľadať. Neúspešne. Medzi utečencami bol aj lekár. Tomu sa z člna podarilo zavolať pobrežnú stráž z Malty a Talianska. Na záchranu v mori čakali hodiny.
„Plávali sme, ako kto vedel. Bol tam chaos, každý hľadal svojich. Plával som aj medzi mŕtvymi deťmi, žiaľ už som nemohol nikomu pomôcť,“ pokračuje v rozprávaní a prvýkrát sa mu zasekáva hlas. „Asi po troch hodinách k nám dorazila pomoc z Malty a Talianska. Zachránili asi iba dvesto ľudí z pôvodných päťsto. Malťania nás dali do väzenia, asi predpokladali, že sme teroristi,“ dodáva.
Pri zmienke o väzení Mohammed spomína na veľké napätie a neistotu, pretože väznení utečenci nemali informácie o svojich rodinách. Záchranári sa pokúšali vytiahnuť čo najviac ľudí. V chaose a boji o životy nebol čas riešiť rodinné väzby. Rodiny boli porozdeľované, niektorí boli na Malte, ďalší v Taliansku, a navzájom o sebe nič nevedeli.
Väzenie na Malte všetkých prekvapilo. Doma počúvali o ľudských právach a možnostiach pomoci v Európe a realita bola iná. Na protest začali držať hladovku. Po piatich dňoch bez jedla a vody dosiahli, že môžu komunikovať s rodinou. „Ako prvej som volal mame. Bola veľmi rada, že žijem. Z televízie mala informácie, že všetci pri potopení člna zomreli,“ hovorí mladík zo Sýrie.
Po ôsmich dňoch prinútili stálym nátlakom a hladovkou Malťanov, aby ich prepustili a previezli do utečeneckých táborov. Mohammed mal už dávnejšie ako svoj nový domov vyhliadnuté Holandsko. „Skúšal som sa tam dostať trikrát. Nakoniec sa mi to podarilo, ale po štyroch mesiacoch ma vrátili späť na Maltu.“
Mimovládky pripomínajú otvorenie legálnych ciest pre utečencov
Mimovládne organizácie na Slovensku upozorňujú, že riešenie utečeneckej krízy musí byť komplexné. Jednou možnosťou je podľa nich otvorenie legálnych ciest do Európy. Podľa Lucie Bernátovej z Amnesty International Slovensko čelíme najväčšej utečeneckej kríze od druhej svetovej vojny. Iba do Európy prišlo tento rok viac ako 400-tisíc utečencov. „Ľudia na úteku sú odkázaní vydať sa nelegálnymi cestami, ktoré sú často veľmi nebezpečné a drahé. Je veľmi mylné myslieť si, že bariéry alebo ploty na hraniciach ich zastavia,“ konštatovala Bernátová. Predsedníčka Ligy za ľudské práva Zuzana Števulová upozorňuje, že Slovensko je súčasťou jednotného európskeho azylového systému. „Sme schopní rozlišovať, či osoba, ktorá žiada o azyl, je utečencom, ktorý má na ochranu nárok, alebo ním nie je,“ uviedla Števulová. Liga už v júni vyzvala vládu, aby Slovensko začalo uvažovať o otvorení legálnych ciest, pri ktorých získajú utečenci azyl legálne. Podľa Števulovej by mohlo ísť napríklad o schengenské humanitárne vízum, ktoré sa udeľuje z humanitárnych dôvodov.
Oznámenie o návrate v ňom vyvolalo spomienky na dramatickú cestu na ostrov a na stovky migrantov, ktorí ju neprežili. V slabej chvíľke uvažoval aj o tom, že skoncuje so životom. „Ako prvé mi napadlo more. Hovoril som si, tam sú moji kamaráti a ja tam nechcem skončiť. Uvažoval som aj o samovražde. Ale nakoniec som si povedal, aká samovražda? Nie, neurobím to. Hlas prežitia bol pre mňa silnejší,“ vracia sa v spomienkach Mohammed.
Návrat na ostrov preňho znamenal znovu pobyt vo väzení. Za mrežami strávil tentoraz tri dni. Po prepustení bolo Mohammedovi jasné, že musí konať a začať riešiť svoj pobyt oficiálnou cestou, a tak požiadal o azyl. „Pôvodne som nechcel, ale nakoniec som o azyl požiadal. Na Malte som začal znovu, od nuly. Teraz som tam už rok a pol a pracujem vo svojom odbore v jednej veľkej spoločnosti. Zažil som väzenie a komplikácie, ale Malte som vďačný, že ma vytiahla z mora a dala mi možnosť. Som rád, že som prežil vďaka svojej snahe bez podpory vlády.“
Rodičia aj celá Mohammedova rodina zostali v Sýrii. Vie o nich iba málo. Má však základnú a najdôležitejšiu informáciu. „Viem, že žijú,“ zdôrazňuje „Len skutočne neviem, ako dennodenne zabezpečujú svoju obživu.“ Aj preto im pravidelne z Malty posiela finančnú pomoc.
„Tí, čo boli so mnou na mori a prežili, sú v rôznych európskych krajinách, v Nemecku či Holandsku. Iba dvadsať z celkového počtu nás zostalo na Malte. Ak sa vojna zastaví zajtra, celkom iste sa vrátim domov. Potrebuje ma nielen rodina, ale aj moja vlasť. Ak by sa konflikt vyriešil, určite by som sa vrátil späť,“ tvrdí Mohammed.