Stručne im povedali, že sa celá rodina musí vysťahovať. Mama a otec sa spýtali prečo. „Tak bolo rozhodnuté,“ znela odpoveď mužov. To už bola v plnom prúde Akcia B. B ako byty. Akcia, ktorá mala vyriešiť nedostatok bytov v Bratislave, ale najmä zbaviť mestá v Československu od nepohodlných ľudí.
V roku 1952 minister národnej obrany Alexej Čepička podal návrh, aby boli štátne nespoľahlivé osoby vysťahované z veľkých miest. V Bratislave sa malo zároveň uvoľniť 1 500 bytov pre pracujúcu triedu.
Predzvesťou, že sa niečo deje, bola tzv. racionalizácia bytového priestoru. „K rodine jednoducho nasťahovali niekoho cudzieho. Ak mal byt štyri izby, dve obsadil nový nájomca a do zvyšných dvoch sa musela zmestiť pôvodná rodina. Paradoxne sa za obytnú miestnosť považovala aj kuchyňa či špajza,“ vysvetľuje historik Michal Babál z Ústavu pamäti národa.
Zlým znamením boli aj časté návštevy ľudí z ústredného národného výboru. Tí si všímali priestor a vybavenie bytu, zbierali dôkazový materiál, podali správu a naštartovali prípravy na vysťahovanie. Oficiálne vysťahovaní ľudia sa stretli s Ústredným národným výborom, ktorý im doručil výmer. Ten obsahoval informácie o tom, kde ich vysťahujú, či aké sú možnosti dovolania.
„Neraz sa stalo, že tento výmer rodine chýbal. Ráno ju prekvapilo nákladné auto, kde mali naložiť veci a odísť z Bratislavy. Pre mnohých bola táto akcia veľkým prekvapením. Často nedostali žiadne vysvetlenie. Mali to byť tresty za tzv. delikty,“ vysvetľuje historik Babál. Išlo však o politiku.
Život v očakávaní a strachu
Dúbravka bola iná, ako zvyšok Bratislavy. Komunistická moc zneužila hrozbu deložovania na zastrašenie tých, ktorí nechceli vstúpiť do Jednotného roľníckeho družstva (JRD). Nikto zo sedliakov sa nechcel podrobiť. Aj keď do dediny chodili súdruhovia a presviedčali ich.
„V čase, keď sa rozhodovalo o menách, pracoval na úrade človek, ktorý vedel písať na stroji. Ten doniesol indigo, z ktorého sa dalo prečítať, že majú vysťahovať 25 rodín,“ rozpráva Vít Granec. „My sme dostali príkaz vysťahovať sa do Svidníka, aby sme nemohli ovplyvňovať život v Dúbravke,“ spomína si. „Hľadali miesto, kde by mohlo byť družstvo. Vysťahovali tú rodinu, ktorá mala ako jediná murovanú stodolu v Dúbravke a ich kravy a kone boli základ pre nové JRD,“ opisuje udalosti spred 60 rokov Granec.
Každý robil, čo mohol, len aby neprišiel o svoj dom či hospodárstvo. Za rodinu Víta Granca bola na mestskom výbore komunistickej strany orodovať vtedajšia pani učiteľka. „Počúvajte, súdružka, vy sa starajte o to, aby ste naplnili kontingenty a nemiešajte sa do politiky, to je naša vec,“ znela odpoveď.
„Otec tak nakúpil dosky a stĺkol debny. Spomínam si, ako nás mama posielala skoro spať, pretože skoro ráno mali prísť autá a vysťahovať nás.“ Rodina vstala a čakala. Do dvora pribiehali ľudia, že tých už odsťahovali, tých aj tých, pre rodinu vtedy malého Víta však nikto nešiel.
„Bol už obed a my sme boli traja bratia, hladní. Mama povedala ocovi, nech otvorí jednu debnu, že tam máme vajíčka. Ale sporák bol rozložený, tak nám deťom spravili praženicu susedia. A potom to všetko rodičia zase zbalili do krabice a čakali sme,“ hovorí Granec. Do večera žiadne auto neprišlo. Tajní vraj chodili v noci alebo zavčas rána, tak sa rodina uložila skoro spať. Postele boli v debne, tak spali iba na zemi. Prešiel aj druhý deň, aj tretí, štvrtý a stále čakali. „Mama povedala, že nemôžeme toľko zneužívať susedov a tak otec naspäť pripojil šporák na komín a na tie autá čakáme dodnes,“ dodáva Granec. Z Dúbravky napokon vysťahovali 17 rodín, osem nejako vykĺzlo.
Vít Granec si v Slovenskom národnom archíve prečítal dokumenty, pre ktoré nemohol dva týždne spávať. Cituje z listu pre vtedajšieho predsedu vlády Antonína Zápotockého. „Vážený slobodný pán predseda vlády, ja som sa vrátil z Osvienčimu, kde mi celú rodinu zavraždili. Jedine ja som zostal, vrátil som sa do garzónky a teraz ma z tej garzónky vysťahovávate… To netreba komentovať,“ dodáva Granec.
Z domu na Palisádach do drevenice na Orave
„Na konci 40. rokov bol otec vo väzení v Leopoldove a neskôr v lágri v Jáchymove, vraj za špionáž a velezradu. Bol však priaznivcom Demokratickej strany a to stačilo. Preto, aj pre spoločenské postavenie starého otca, sme vedeli, že nás vysťahujú. Otázkou bolo, kedy sa tak stane,“ spomína si Mária Jurčovičová. Muži v kožených kabátoch, s klobúkmi a aktovkami chodili do domu Jurčovičovcov pravidelne. Vždy zvonili dvakrát. Mária si spomína ako výmyselník starý otec zaviedol na znak toho, že pri bráne sú priatelia, ako vyzváňací signál písmeno z morzeovky. Keď v októbri 1952 prišiel vysťahovací dekrét, mala staršia Mária osem rokov a jej mladšia sestra Jana päť.
Foto: Archív Márie Jurčovičovej
„Mama so starým otcom sa vybrali do Jasenovej pripraviť dom. Vtedy to bola zabudnutá dedina, ktorú nevedeli nájsť ani na mape. Napokon ju objavili na nejakej špeciálnej vojenskej. Nešťastie však nechodí po horách a ja som veľmi ochorela a musela ísť do nemocnice. Mama sa tak narýchlo vrátila do Bratislavy,“ spomína si Mária. Prišiel deň, keď dom na bratislavských Palisádach museli opustiť. 6-izbový byt vymenili za drevenicu bez vody, elektriny, dokonca bez platne na peci. Navyše katolícku rodinu poslali do evanjelickej dediny. „Asi si mysleli, že sa tam pozabíjame. Nestalo sa tak,“ dodáva Mária.
Priznáva, že ľudia zo začiatku nevedeli, čo si majú myslieť. Žena s dvoma deťmi. Vtedy sa v Jasenovej zakladalo družstvo a dedinčania si mysleli, že ich tam nastrčila strana. Alebo si mysleli, že ktovie čo spáchali, keď ich z Bratislavy poslali na Oravu. Po dedine sa však pravda rýchlo rozkríkla. „Chlapi zohnali platňu na pec, vyrúbali strom a spravili z neho stožiar, aby nám mohli natiahnuť do drevenice elektrinu. Niekedy sme našli pred dverami hrudu tvarohu či masla,“ spomína si Mária.
Otec sa po siedmich rokoch vrátil. Väzenie a lágre nechali stopy na tele, na duši však nie. Ako politický väzeň sa nemohol zamestnať. Z fabriky ho vyhodili, lebo vraj mal zlý vplyv na robotnícku triedu. Napokon začal pracovať ako kŕmič býkov. Dokonca dostal vyznamenanie ako najlepší kŕmič v kraji a odmenu 2-tisíc korún, čo bolo v tých rokoch veľa peňazí, rozpráva dcéra Mária Jurčovičová.
„Tešili sme sa, na čo všetko použijeme peniaze. Otec nás prekvapil. Raz prišiel domov a ukázal nám, čo kúpil. Bol to zväčšovací prístroj, fotoaparát, kopa misiek na vývojku… myslela som, že sa naši rozvedú,“ spomína. Napokon sa všetko dobre skončilo. „Fungovali sme ako poradcovia dediny, keď mali nejaký problém, prišli sa k nám poradiť. Otec fotografoval, mama mala stroj a šila pre celú dedinu, na svadby, krstiny. Dokonca istý čas aj učila nemčinu. Iba ona a pôrodná baba mali v doline bicykel,“ opisuje v krátkosti život na oravskej dedine Mária Jurčovičová.
Foto: Archív Márie Jurčovičovej
Život tam síce nebol ľahký, no aspoň nežili v ustavičnom strachu. Ale aj na dedine sa našiel snaživý informátor. „Otec sa nudil a tak sa diaľkovo prihlásil na strojnícku priemyslovku do Ružomberka. Maturitu si museli urobiť aj majstri z okolitých závodov. Učenie im však nešlo až tak dobre a Máriin otec ich doučoval. „Zase sa našiel nejaký dobrodinec, ktorý povedal, že oni na tých stretnutiach osnujú vlastizradu a otca zobrali a tri dni ho vypočúvali. Mama napokon išla za jedným z tých majstrov, straníkov a trvala na tom, aby situáciu vysvetlil.“
V Jasenovej žili 13 rokov. Na dedinu má Mária dnes aj dobré spomienky. Na krivdu, ktorú okúsila ako dieťa však nezabudne. „Vždy som mala samé jednotky. Na Deda Mráza dostávali šikovné deti pred celou školou balíčky. Mňa na pódium nikdy nezavolali. Učiteľka mi povedala, že som z takej rodiny, že nikdy balíček nedostanem,“ hovorí na záver.
Akcia B stanovené ciele nenaplnila
O potrebe očisty veľkých miest od nepriateľských živlov hovorili komunisti už po februárovom uchvátení moci. Od 9. septembra do konca októbra 1948 iba z Bratislavy vysťahovali 244 ľudí. Neoficiálne deložovania pokračovali a o strechu nad hlavou prišlo ďalších dvesto ľudí. O rok neskôr prišiel režim s akciou T-43. Jej cieľom bolo naplniť kapacity v táboroch nútených prác. Táto perzekúcia čelila vlne kritiky a trvala krátko. V táboroch skončilo asi sto ľudí.
Akcia B bola napokon vyvrcholením predchádzajúcich pokusov vyčistiť mestá od nežiadúcich ľudí. Medzi vysťahovanými boli sympatizanti Demokratickej strany, ľudia, ktorí sa angažovali v Slovenskej republike, ale aj inteligencia, živnostníci, ľudia slobodných povolaní aj tí, ktorí vlastnili peknú nehnuteľnosť. Štátna moc celú Akciu B prezentovala ako riešenie naliehavej bytovej otázky. Na Slovensku muselo svoje domovy v rokoch 1952 až 1953 opustiť 1 046 rodín.
„Najlepšie byty a domy, tzv. triedy A, dostali najvyšší predstavitelia strany a štátnej bezpečnosti. Nasledovali zamestnanci štátnych inštitúcií a až byty kategórie D dostali ľudia, ktorí ich potrebovali," vysvetľuje historik Michal Babál.
Represívna akcia novovzniknutého komunistického režimu v Československu postihla nielen Prahu, Brno či Bratislavu, ale aj krajské a okresné mestá ako Žilina, Košice, Komárno či Martin. Akcia nebola úspešná. Režim konštatoval, že vopred stanovené ciele sa nepodarilo naplniť.
V roku 1956 bolo konštatované, že akcia bola protiprávna, nezákonná a nehumánna. Z 214 žiadostí o prehodnotenie vysídlenia bolo kladne vybavených iba sedem. O sebareflexii strany tak nemožno hovoriť. Išlo iba o zásterku. V roku 1968 bola snaha poškodených ľudí odškodniť. V auguste sa však zmenili podmienky a táto otázka upadla na dlhý čas do zabudnutia.