Vedecké múzeum v Londýne je ako pulzujúci živý organizmus. Cez deň sú jeho krvinkami najmä deti. Bláznia sa tam ako na ihrisku, všade je ich plno. Napokon, kto by odolal? Modely vynálezov Leonarda da Vinci, s ktorými sa možno hrať, chemické pokusy bez zákazov dotýkať sa, väčšie ako malé množstvo robotov a, samozrejme, IMAX kino, v ktorom bude onedlho napríklad slávnostná premiéra nových Hviezdnych vojen.
Inštitúcia však dokáže nadchnúť aj dospelých. Vychýrené sú noci v múzeu. Teda skôr párty v múzeu. Dospelí tu s pivom v ruke počúvajú punkové sci-fi prednášky, tancujú na silent disco a smejú sa na stand-up komikoch vtipkujúcich o vede. Science Museum však predovšetkým dokáže vzbudiť medzinárodný rozruch prepracovanými výstavami. Takou je aj Cosmonauts: Birth of the Space Age (Kozmonauti: Zrodenie kozmického veku) , ktorá potrvá do 13. marca budúceho roku. Kto očakáva obrovskú výstavu zaberajúcu aspoň celé poschodie, môže byť sklamaný. Kto by len preletel pohľadmi všetky exponáty, zvládne ju prejsť za pár minút. To je však skoro nemožné. Keď človek stojí pred lunárnym modulom LK-3, na ktorom trénovali sovietski kozmonauti možné pristátie na Mesiaci a ktorý museli pred prevozom do Londýna deklasifikovať z kategórie "prísne tajný”, nemá ani chuť odísť. Poďme však najskôr na začiatok.
Foto: Milan Čupka, Pravda
Sputnik a gulag
Začiatok, to bol prvý človek vo vesmíre – Gagarin. Či skôr vesmírny konštruktér Koroľov? Ani ten! Výstava o vesmíre sa začína umením. Napríklad podmanivým obrazom ruského maliara Konstantina Juona s názvom Nová planéta, ktorý v roku 1921 namaľoval pre Boľšoj teatr. Umelecké predstavy inšpirovali vedu. A niekde na pomedzí týchto dvoch veličín stál hrdina prvej časti výstavy (nazvanej Do vesmíru!) – Konstantin Ciolkovskij.
Ako vedec a priekopník raketových letov už koncom 19. storočia graficky až pozoruhodne presne stvárnil mnohé aspekty budúcich kozmických letov. Na výstave púta pozornosť originál kresby jeho predstavy beztiažového stavu z roku 1933. Napokon jeho veľkou inšpiráciou bolo dielo francúzskeho spisovateľa Jula Verna. Po Ciolkovskom štafetu preberá Koroľov. Nezaobíde sa to bez zdanlivo nezapadajúceho exponátu – starého plechového hrnčeka.
Je to však jediná pamiatka, ktorú si so sebou Koroľov vzal z gulagu, kam ho pre údajnú sabotáž poslal na konci 30. rokov Stalin. Až o necelé desaťročie neskôr diktátor zistil, že bez uznávaného raketového inžiniera v začínajúcich sa vesmírnych pretekoch nemá šancu. Koroľovovu éru ako symbol na výstave reprezentuje najmä lesknúci sa model Sputnika 1. Ale aj kópia kombinézy, akú mal na sebe prvý živý tvor vo vesmíre – pes Lajka.
Foto: Milan Čupka, Pravda
Kozmos a plášť
Ďalšími hrdinami sovietskeho vesmírneho programu boli kozmonauti. Gagarin však nie je hlavnou hviezdou tejto výstavy, hoci obrovské dobové nadšenie z jeho letu sú zaujímavo zdokumentované bielym plášťom, na ktorý si šťastní ruskí študenti v apríli 1961 červenou farbou napísali: Kozmos – náš! Alebo originálom listu občianky Trofimovovej, ktorá napísala do Rádia Moskva s prosbou, aby mohla tiež letieť do vesmíru.
Spomedzi kozmonautov dostala v Londýne prednosť dáma. Možno aj preto, že prvá žena vo vesmíre Valentina Tereškovová prišla výstavu osobne otvoriť. A takisto preto, že jedným zo skvostov expozície je originálna kapsula z Vostoku 6, v ktorej sa Tereškovová vrátila na Zem. Je úchvatné vidieť drsné stopy, ktoré na jej povrchu ostali po prelete atmosférou, ako aj stiesnené podmienky, v ktorých museli prví kozmonauti fungovať.
Zastúpení sú však aj ďalší – fotoaparát kozmonauta Germana Titova, s ktorými spravil prvé človekom zhotovené fotky Zeme z vesmíru. Alebo originál kresby kozmonauta Alexeja Leonova (prvého človeka, ktorý vstúpil do otvoreného vesmíru), ktorý počas letu v roku 1965 nakreslil východ slnka. Tým sa však sovietska dominancia vo vesmíre pomaly končila. Na rade bola cesta na Mesiac, kde Rusi s Američanmi prehrali.
Mesiac a záchod
Aj preto v sekcii Na Mesiac! nájdeme jediný exponát – starý televízor, na ktorého obrazovke beží pristátie Apolla 11 na Mesiaci. Potom však prejdeme bránou a razom sme v časti nazvanej Tajný Mesiac. Nachádza sa tu spomínaný dlho utajovaný lunárny modul LK-3, ktorý mal pôvodne predbehnúť posádku Apolla 11 a pristáť na Mesiaci. A tiež kópia mesačného vozidla Lunochod 1, ktoré na Mesiaci skutočne pristálo.
Po Mesiaci sa napätie uvoľnilo. V skutočnosti, kde sa schyľovalo k ére spolupráce – na programoch vesmírnych staníc. Ale aj na výstave, kde v časti Stráž na orbite nájdeme aj predmety, ktoré vyčaria úsmev na tvári. Jedálenský stôl z vesmírnej stanice Mir s tubami s tvarohom či brusnicami. Komické tlakové nohavice. Ale aj vesmírny záchod – z ktorého moč sa recykluje na pitnú vodu a výkaly odkladajú do nádoby, aby neskôr zhoreli v atmosfére.
Autori výstavy v tejto časti pripomínajú, že Rusi majú viac skúseností s dlhodobým pobytom vo vesmíre ako ktorýkoľvek iný národ na Zemi a v záverečnej časti Vesmír je náš vzdávajú hold aj súčasnému ruskému kozmickému programu, napríklad cez exponát skafandra z programu Mars 500. V rámci neho testovali Rusi v rokoch 2007 až 2011 na Zemi spolužitie ľudí v uzavretom priestore, výskum dôležitý pre plánovanú ľudskú posádku na Marse.
Foto: Reprofoto: Science museum
Konflikt a kolíska
Neplánovaným vedľajším produktom výstavy bol aj test vedeckej spolupráce v ťažkých časoch. Ako napísal šéf vedeckej sekcie na britskej ambasáde v Moskve Gareth Wynn Owen pre denník Guardian: "Príprava výstavy, to boli štyri roky náročnej spolupráce medzi britskými a ruskými múzeami a vládami. Museli sme našich partnerov presvedčiť, že aj napriek politickým nezhodám máme ochotu oslavovať to, čo máme spoločné.”
Presviedčanie Rusov však podľa Owena nekopírovalo osvedčené diplomatické rovnice. "Rozmýšľali sme, kto by nám mohol najviac pomôcť. Postupne sme zistili, že rozhodujúce slovo nebudú mať naši kolegovia, ale ľudia z Gagarinovej generácie, hrdinovia Ruska. Na našu stranu sa postupne pridali Alexej Leonov, Valentina Tereškovová. A napokon aj dcéry Gagarina a Koroľova súhlasili zapožičať viaceré osobné predmety,” uzatvára Owen.
Vesmír, zdá sa, je nielen doslova, ale aj symbolicky niekde vysoko nad pozemským povrchom a problémami. A je výzvou pre celé ľudstvo, čo pripomína podmanivá posledná miestnosť výstavy s tlmeným svetlom, ktorej dominuje umelecký model kozmickej kapsuly s človekom schúleným ako v postieľke. Za ňou na stene je obrovskými písmenami zvečnený Ciolkovského citát z roku 1911: "Zem je kolískou ľudstva, ale človek nemôže žiť v kolíske navždy.”