Uršuľa Kovalyk: Posledné dieťa hipisáckych rokov
Prozaička a autorka drám Uršuľa Kovalyk prišla na svet nečakane. „Doma sa všetci chystali poriadne osláviť Silvestra a môj dedo práve v tento deň dostal náramnú chuť na kapra. Keďže jeden plával vo vani, šiel ho podrezať a očistiť.” Dedo mal v čase „zabíjačky” v sebe už zopár poldecákov barackovice a kapor bol skutočný bojovník. Ako tak nadskakoval, zvíjal sa a bojoval o svoj život na kuchynskej linke, vyšmykol sa mu z rúk a padol Uršulinej mame na obrovské brucho.
„Mama sa zľakla a ja som v jej bruchu začala opakovať kaprie výskoky. Mamu odviezli do pôrodnice, kde sa práve konala neformálna silvestrovská ,žúrka‘. Doktor ju upokojoval, aby nepanikárila, že určite neprídem na svet skôr ako na Nový rok,” reprodukuje rozprávanie svojej mamy spisovateľka. Lekár nezabudol nastávajúcu mamičku upozorniť, aby sa snažila a pôrod trocha zdržala, lebo vraj novoročné deti dostanú zadarmo kočík. „Potom si šiel naliať šampanské a až keď som už naňho takmer žmurkala, pochopil, že oslava sa skončila. S mamou sme to nakoniec stihli hodinu a trištvrte pred polnocou. Kočík bol síce v keli, ale ja som vďaka tomu ešte ročník šesťdesiatdeväť, posledné dieťa hipisáckych rokov.”
Prelínanie narodenín a vianočných sviatkov Uršuľa nijako mimoriadne neprežívala. „Mama bola rozvedená a otec na mňa neplatil výživné. Pod stromček som však vždy dostala nádherné darčeky so slovami: To máš už aj na narodeniny, moja. Narodiť sa na Silvestra bola trocha výhoda – každý v ten deň oslavoval, mal dobrú náladu, a ja som si predstavovala, že moje narodky oslavuje celý svet a aj tie ohňostroje v Austrálii sú vlastne kvôli mne.“
Netradičné tradície
Listy Ježiškovi Uršuľa nepísala. Súdružky učiteľky v škole jej pomerne skoro vysvetlili, že Ježiško neexistuje. „Namiesto písania listov som snorila po byte a hľadala poschovávané darčeky.” Informáciu o tom, že Ježiško nie je, prijala so stoickým pokojom. „Podobne ako poznanie, že deti nenosí bocian, ale ich porodí žena, že čierna mačka na ceste neznamená nešťastie, ale iba to, že niekam ide, a že stretnúť uja kominára mi neprinesie žiadne šťastie, ak som sa na písomku v škole vôbec neučila."
Najkrajším darčekom pätnásťročnej Uršule bola gitara. „V tom čase som začala chodiť na vandry do prírody a konečne som sa mohla učiť hrať všetky zakázané Krylove piesne, ktoré sa hrávali pri táborovom ohni.” A čo by si želala dnes? „Netúžim po hmotných statkoch, skôr si želám metro v hlavnom meste, rovnaké platy pre ženy a mužov v našej krajine, lepšie platy pre spisovateľky. Tiež aby niektorí muži nemlátili ženy a deti, ďalej jedlo bez chémie, viac feministiek a telesne postihnutých v politike a menej nenávisti na fejsbúku. No a, samozrejme, svetový a vesmírny mier,” dodáva so smiechom.
Ak by mohla z vianočného obdobia niečo vyškrtnúť, určite by to boli davy ľudí v obchodoch. „Tiež stres a zhon, gýčové vianočné reklamy a to, že ľudia myslia hlavne na veci, a nie na iných ľudí. Vianoce sú také, aké si ich urobíme, lebo sme si ich vymysleli my. Napriek tomu ich przníme svojou bezohľadnosťou a pažravosťou.” Uršule sa darí predvianočnému stresu nepodliehať. „Zo stresu mi vypadávajú vlasy a dostávam zápchu, takže sa s ním už nejaký čas nekamarátim. A nákupu vianočných darčekov venujem maximálne dva dni. Začínam ráno, hneď, keď otvoria obchody, aby som sa vyhla davu ľudí. Milujem nakupovanie kníh, lenže vždy sa to zvrhne na nové prírastky do vlastnej knižnice,” hovorí autorka kníh Žena zo sekáča, Travesty šou či Krasojazdkyňa.
Na štedrovečernom stole prozaičky nesmie chýbať vegetariánska kapustnica, tiež zemiakový šalát s cibuľou a octom, bez majonézy. „Doma sme ho volali šalát pre chudobných,” vysvetľuje. A pridáva zopár „netradičných" tradícií: „Na Vianoce si púšťame Pink Floyd, prijímame návštevy, pijeme vynikajúce víno, spomíname na cestovačky, pozeráme si fotky a tešíme sa ako deti, že je voľno a my nemusíme skoro ráno vstávať."
Uršuľa Kovalyk
Narodila sa 31. decembra 1969 v Košiciach. Vyštudovala strednú zdravotnícku školu, ale v zdravotníctve nikdy nepracovala. Po roku 1989 vystriedala niekoľko zamestnaní (ošetrovateľka laboratórnych zvierat, kníhkupkyňa v kníhkupectve Artforum, pracovníčka v krízovom centre pre obete násilia). Externe vyštudovala sociálnu prácu na Trnavskej univerzite. Žije a tvorí v Bratislave. Debutovala zbierkou poviedok Neverné ženy neznášajú vajíčka (2002), po ktorej nasledovala ďalšia zbierka Travesty šou (2004), novely Žena zo sekáča (2008) a Krasojazdkyňa (2013). Je principálkou Divadla bez domova, v ktorom hrajú bezdomovci a telesne postihnutí.
Silvester Lavrík: Na moje meniny sa zabúda
Silvester Lavrík patrí k tým zriedkavým „šťastlivcom", ktorí neoslavujú len posledný deň v roku, ale aj meniny. Čím sa inšpirovali jeho rodičia pri výbere synovho mena? „Cirkevným kalendárom. Na deň môjho narodenia mal tisícsedemstopäťdesiate výročie pontifikátu pápež Silvester I.," dôvodí spisovateľ, dramatik a scenárista.
Hoci tvrdí, že žiadne vianočné darčeky nemohli jeho krásne detstvo vylepšiť, vždy ho potešila kniha, za čo je svojim rodičom nesmierne vďačný. „Bez knihy pod stromčekom si Vianoce ani neviem predstaviť. Preto knihy všetkým svojim milým darujem – a nejakú aj s napätím očakávam."
Pravdu, že darčeky nenosí Ježiško, mu odhalil kamarát Ľubo Mičko, keď sa cestou z náboženstva kĺzali na zamrznutom Hornáde. „Ukrutne sme sa preto pobili. Možno by to jeden z nás aj neprežil, ale našťastie sme v zápale boja spadli do prieluby a to nás trošku schladilo.” Darček, po ktorom Silvester Lavrík túžil, ale nikdy ho nedostal, boli kopačky „Všetci kamaráti ich mali, len ja nie. Ľubo Mičko ich mal dvojo. Bol to však len taký rozmar. Futbal som nikdy nehral,” priznáva.
Počas vianočných dní si užíva deľbu práce pri chystaní sviatočnej večere. „Aj všetky milé domáce rituály spojené s Dohviezdnym večerom alebo s Viliou, ako sa u nás na Spiši Štedrému dňu hovorí. Predvianočný stres sa snažím skôr tlmiť, než rozmnožovať, ale nie vždy sa mi to darí tak, ako si predstavujem." Sviatočné menu Lavríkovcov je kompilátom spišských a bánovských tradícií. „Od oplátok s cesnakom a medom cez krémovú hríbovú polievku až po bobaľky je to viac než desať chodov.”
A ako je to u Lavríkovcov s darčekmi? „V tomto som zbabelý. Mám špiónov, ktorí mi zistia, kto by čo chcel a rýchlo to vybavím, aby mi ostal čas nájsť pre nich nejaké zaujímavé knihy," hovorí milovník literatúry a zároveň aj autor kníh Naivné modlitby, Perokresba, Villa Lola, Zu alebo Zlodeji.
Oslavy menín si vždy lepšie užijú priatelia Silvestra Lavríka. „Na mňa si často spomenú až na druhý deň: Ozaj, veď včera bolo Silvestra. Ale to je v poriadku. Ja si užívam po celý rok.”
Silvester Lavrík
Narodil sa 24. januára 1964 v Spišskom Štiavniku. Po štúdiách na Univerzite P.¤J. Šafárika v Prešove pôsobil ako učiteľ slovenského jazyka a výtvarnej výchovy. Neskôr založil amatérske divadelné združenie BáPoDi, kde stále pôsobí aj ako režisér. Po štúdiu divadelnej réžie na VŠMU v Bratislave bol režisérom Slovenského rozhlasu a televízie. Ako dramatický autor a režisér spolupracuje aj s profesionálnymi divadlami v Čechách. Od roku 2000 bol umeleckým šéfom Mestského divadla Zlín, potom riaditeľom Slovenského rozhlasu – Rádia Devín, spoluzakladal Rádio Litera, Rádio Klasika a Rádio Junior. Je tiež prozaik, publicista, esejista a ilustrátor, naposledy mu vyšiel román Naivné modlitby.
Miroslava Drínová: Nebola som Ježiško
Herečka Miroslava Drínová sa narodila presne na Štedrý deň pred tridsiatimi rokmi. „Otec chcel veľmi syna a neubránil sa sklamaniu, keď zistil, že sa narodilo dievčatko. Všetko však napravila jeho mama, Mirkina babka, ktorá jej odmalička rozprávala príbeh jej narodenia: „Veľmi dlho som žila v ilúzii, že som sa narodila večer ako Ježiško. A že vtedy začalo snežiť. Až niekedy počas puberty som sa od maminy dozvedela, že som prišla na svet o jedenástej dopoludnia a že nesnežilo… Škoda, prvý príbeh sa mi páčil viac,” hovorí herečka Divadla Nová scéna, ktorá účinkuje v muzikáloch Pokrvní bratia, Hairspray, Obchod na korze, Rómeo a Júlia a v rozprávke Bajaja.
Foto: René Miko
Na Štedrý deň sa Mirka s otcom vždy ukryli do kúpeľne. „Keď mama zazvonila na železný zvonček, utekala som do obývačky, kde ma pod stromčekom čakali darčeky. Dodnes mám v pamäti najkrajšie Vianoce, keď som ako sedemročná dostala strieborný bicykel, korčule na ľad a lego.”
Malú Mirku veľmi netrápilo, že svoje narodeniny oslavuje na Štedrý deň. „Neskôr, asi v štrnástich, mi bolo veľmi ľúto, že v deň svojich narodenín nemôžem pripraviť oslavu ako všetky ostatné kamarátky. A dnes? Vianoce sú podľa mladej herečky krásno-smutné sviatky. „Je to pre mňa vždy veľmi zvláštny deň. Dolieha na mňa sviatočná atmosféra, som rozcitlivená. Vždy bilancujem, aký bol rok, čo sa mi udialo v živote. Aj si poplačem, a keďže mamina je rovnako citlivá ako ja, poplačeme si spolu.”
Hoci Mirka kupuje darčeky minimálne týždeň pred Vianocami, jej otec je nepoučiteľný. „Zásadne to rieši až na Štedrý deň. A každý rok sa zlostím, lebo musím tú tortúru absolvovať s ním.”
Miroslava Drínová
Foto: Archív Miroslavy Drínovej
Narodila sa 24. 12. 1985 v Modre, je absolventkou Štátneho konzervatória v Bratislave. Za sebou má množstvo úloh v Divadle Aréna, A.ha, v Divadle Nová scéna účinkovala v muzikáloch West Side Story (Graziella), Na skle maľované (Dievča), Hello, Dolly (Ermengarde), Bathoryčka (slúžka). V súčasnosti ju môžete vidieť v muzikáli Boyband, Čarodejník z krajiny Oz (Bábika), v muzikáli Rómeo a Júlia (Júlia), Obchod na korze (Slečna Herneková), Hairspray (Penny Pingletonová), v rozprávke Bajaja (princezná Slavena) a v komédiách Ako zbaliť babu (Nancy), Sluha dvoch šéfov (Dolly), v muzikáli Pokrvní bratia (Linda).