Od pohoria Ahaggar po kamennú katedrálu v pohorí Tassili v Alžírsku, od masívov Air v Nigeri až po mesto Adrar v Mali sprevádzal imzad po stáročia národ Tuaregov, ktorý považuje ženu za ústredný pilier spoločnosti, napísala agentúra AFP.
Na unikátny nástroj tvorený dreveným rezonátorom pokrytým kozou kožou zdobenou symbolickými motívmi, dlhým krkom z oleandra alebo z akácie a strunou z konských vlasov, začiatkom tohto tisícročia hrali iba dve hudobníčky.
Mladé tuaregské ženy, ktoré začal priťahovať zázrak decibelov a modernejšie rytmy, sa vrátili k imzadu, ktorý vyžaduje isté chápanie v čase, hovorí nemecká etnologička Edda Brandesová. Vďaka združeniu s názvom Zachráňte imzad, ktoré v Ahaggare založilo tri školy, dnes na tento nástroj hrajú desiatky žien. Podľa starej tradície nesmú na tieto jednostrunné husle hrať muži, lebo by im hrozilo prekliatie.
„Som rada, že môžem odovzdávať umenie, ktoré prevádzkujem od svojich desiatich rokov,“ zveruje sa osemdesiatnička Chulin Alaminová, ktorá sa stala na jednej z týchto škôl učiteľkou. „Na imzad musia hrať mladé a pekné dievčatá,“ usmieva sa.
Chulin sedí v piesku na náhornej plošine Tagmart v kraji kamenných dómov a katedrál asi 30 kilometrov od Tamanrasset. Svoj imzad má na skrížených nohách a hrá s pohľadom upretým na kosáčik mesiaca, ktorý sa práve objavil na nebi. Slnko zapadá a zaplavuje krajinu červenou žiarou. Básnik Husajní Nachát sedí zahalený v tradičnom plášti po jej ľavici a recituje báseň. Imzad vydáva jemný a tichý zvuk, v súlade s tichom púšte. Znie ako odmena pre odvážneho bojovníka, hovoria Tuaregovia. „Už nebude žiadna hudba,“ plakávali po stratenej bitke. „Zvuk imzadu vo mne vyvoláva neuveriteľnú energiu,“ tvrdí básnik Husajní.
Inžinierka Farida Sallálová, ktorá sa narodila v Alžíri, také chvíle veľmi dobre poznala, keď bola v 70. rokoch vysokou úradníčkou v oblasti Tamanrasset. Potom Ahaggar opustila a vrátila sa až po 30 rokoch. „Boli tu už len dve ženy, ktoré na imzad hrali,“ hovorí. Spoločne s duchovným vodcom komunity založila v roku 2003 združenie Zachráňte imzad. V roku 2013 sa ich úsilie dočkalo odmeny, keď UNESCO zaradilo imzad na zoznam kultúrneho dedičstva ľudstva.
Vďaka združeniu vznikol v Tamanrasset Dom imzadu s nahrávacím štúdiom, tanečnou sálou, scénou pre koncerty a ateliérom, kde sa nástroje vyrábajú.
Šajnun Zajnebová sedí so skríženými nohami na koberci. „Výroba imzadu vyžaduje pozorovací talent a trpezlivosť,“ vysvetľuje mladým žiačkam sediacim okolo nej.
Hudba z púšte priťahuje čoraz viac pozornosť medzinárodného publika. Producent Mahdí Bennacer teraz predpovedá imzadu veľkú budúcnosť: „Túžba po poznaní koreňov je nevyčerpateľná, a preto bude znieť imzad navždy.“