V snahe pochopiť ich sociológ Farhad Khosrokhavar, člen vedenia vysokej školy sociálnych vied EHESS, a psychiater a kriminológ Roland Coutanceau viedli rozhovory vo väzení aj mimo nich s islamskými radikálmi, ktorí sa síce často neodhodlali k násilným činom, ale velebia džihádistov a hlásia sa k ideám teroristickej organizácie Islamský štát (IS).
„Tí, ktorí pochádzajú z miest s viac či menej veľkými getami, majú intenzívny pocit, že sú zavrhnutí a stigmatizovaní so všetkými stereotypmi, ktoré to sprevádzajú. Má to reálny rozmer. Muž s menom Mohammed má trikrát menšiu nádej na získanie práce ako muž s menom Didier. Pociťujú to ako veľkú nespravodlivosť,“ povedal Khosrokhavar. Vnímajú sa potom ako obete.
„Zaobchádza sa s nami ako s hmyzom, rovnako ako sa izraelská armáda správa k Palestínčanom. Kvôli nášmu prízvuku, nášmu spôsobu života, nášmu správaniu,“ hovoria podľa Khosrokhavara moslimovia, s ktorými hovoril vo väzení či na predmestiach. Majú podľa neho pocit, že žijú v „úplnej nedôstojnosti“.
„Vytvárajú si paranoický obraz sveta a pasujú sa do pozície obetí tohto sveta. A hovoria si, že vzhľadom na to, že je im odopieraná ľudskosť, majú právo byť hlboko nespravodliví a krutí a zabíjať neznámych ľudí,“ vysvetľuje Khosrokhavar.
Predseda Francúzskej ligy pre duševné zdravie Coutanceau sa domnieva, že oslovenie islamisti vykazuje známky takmer klinickej podoby paranoje. Pre verbovačov organizácie Islamský štát sú potom títo nevyrovnaní, idealistickí ľudia na internete a pri stretnutiach ľahkou korisťou.
Niektorí sú tiež priťahovaní jednoznačnosťou, akou sa vyznačuje podoba islamu presadzovaná islamskou republikou. Niektorých len fascinujú zbrane a násilie.
„V tom tkvie podstata manipulátorov IS. Presviedčajú ich, že môžu vziať zbrane do ruky a strieľať na civilistov sediacich na terasách kaviarní či zhromaždených v koncertnej sále, pretože je to ich prirodzená obrana. Pre nás je to obludnosť. Pre nich je to vznešený čin,“ upresňuje Coutanceau.
Títo islamisti sú tiež podľa neho presvedčení, že bránia alebo mstia členov napadaných moslimskou obcou. Túto obec si pritom idealizujú a vlastne nepoznajú. Vidia len Palestínčanov a sýrskych či irackých civilistov zabíjaných pri bombardovaní zo strany západných spojencov, alebo indických moslimov napádaných indickou armádou.
„Zabíjaš mojich bratov, tak zabijem teba,“ zakričal v roku 2012 na juhu Francúzska mladý francúzsky islamista Mohammed Merah na francúzskeho vojaka, ktorého vzápätí zastrelil.
Svedkovia minulého masakru v klube Bataclan vypovedali, že zabijaci boli úplne pokojní, niekedy sa aj usmievali, zatiaľ čo vyprázdňovali zásobníky svojich kalašnikovov za výkrikov obetí. Krvné testy pritom dokázali, že neboli pod vplyvom drog, ale pri plnom vedomí.
K takémuto zabíjanie neznámych civilistov, k aktivácii pásu s výbušninami na tele je potrebné najprv prestať vnímať ľudskosť svojich obetí, vysvetľuje psychiater Coutanceau. „Preto nás nazývajú psami a neveriacimi. Odňať svojmu nepriateľovi jeho ľudskosť umožňuje zabíjať bez výčitiek a ľútosti, tak ako to urobili v Bataclane.“
„Odsudzovali ma, tak teraz ich budem súdiť ja. Odsudzujem vás k smrti a pasujem sa na kata,“ približuje myslenie islamských fanatikov Khosrokhavar.
„Do tej chvíle sa cítili menejcenní, teraz z nich máme strach. Lenže strach odbúrava opovrhovanie. V obave je určitý rešpekt a uznanie. Myslia si, že sú hrdinovia, aj keď sa jedná o záporného hrdinu. Považujú sa za rytiera správnej viery, ktorí bojujú proti silám zla, a prestávajú byť opovrhovaným otravným hmyzom,“ dodal sociológ.