„Náš národ nemá budúcnosť, ak si z kultúrnej revolúcie nevezme ponaučenie," hovorí Čang. „Ak neumožním ľuďom, aby ma kritizovali za to, čo som urobil svojej matke, nemám šancu na nápravu. A to isté platí aj pre celú krajinu," dodáva.
Revolúcia sa začala, keď Mao vyhlásil, že intelektuáli a tajní stúpenci kapitalizmu sa pokúšajú zničiť ideály jeho komunistickej proletárskej revolúcie. Viac ako milión údajných zradcov uväznili či zabili alebo sami spáchali samovraždu. Mao nariadil zatvoriť školy, aby donútil mládež opustiť mestá a ísť pracovať do odľahlých dedín. Ekonomika sa v priebehu revolúcie zrútila, čo spôsobilo utrpenie stámiliónom Číňanov.
Ani kultúrna, ani revolučná
Čangov životný príbeh je typický pre ľudí, ktorí sa zaplietli do udalostí kultúrnej revolúcie. Keď Mao 16. mája 1966 vydal nariadenie, aby masy „kritizovali a zavrhli zástupcov buržoázie, ktorí prenikli do strany, vlády a armády", mal Čang 12 rokov. Za necelý rok už bol členom fanatického študentského hnutia s názvom Červené gardy.
Čang vtedy býval v malom meste Ku-čen vo východočínskej provincii An-chuej a považoval za svoje poslanie brániť Maa a revolúciu a prenasledovať triednych nepriateľov. Svojho otca označil za príslušníka buržoázie, pretože kúpil jeho sestre krém na tvár, sám sa zúčastnil ničenia predrevolučných predmetov, ako boli napríklad starožitné keramické vázy, a zmenil si meno z Čang Tchie-fu na Čang Chung-ping – „Čang Červený gardista".
Okamih, ktorý ľutuje vo svojom živote najviac, nastal jedného večera vo februári 1970, keď jeho matka Fang Čung-mou kritizovala Mao Ce-tunga za to, že rozpútal v krajine vlnu chaosu a násilností. Čanga to rozzúrilo. Zavolal na políciu a udal matku ako kontrarevolucionárku. V správe, ktorú napísal o niekoľko dní neskôr, odporučil, aby ju zastrelili.
„Trvalo mi desať rokov, než som si uvedomil, že to, čo som urobil, bolo zlé," uviedol. „V tom čase som veril, že plním svoje povinnosti ako člen revolučného proletariátu."
Čína mlčí
Aj súčasného čínskeho prezidenta Si Ťin-pchinga počas kultúrnej revolúcie poslali na vidiek do severozápadnej provincie Šan-si, kde žil šesť rokov v jaskyni a pomáhal dedinčanom kydať hnoj, opravovať hrádze a stavať cesty.
Jeho otec Si Čung-sun bol členom vládnucej komunistickej elity Číny. Dostal sa však do sporu s Maom, poslali ho riadiť továreň na výrobu traktorov v centrálnej Číne a potom uväznili v Pekingu.
Prezident nikdy verejne o dôsledkoch kultúrnej revolúcie nehovoril.
Foto: SITA/AP, Ng Han Guan
Terajšia vláda neplánuje 50. výročie začiatku kultúrnej revolúcie nijako pripomínať a jediné múzeum, ktoré sa venuje tomuto tragickému obdobiu čínskych dejín a nachádza sa na juhu krajiny, dostalo nariadenie zakryť exponáty modernými propagandistickými plagátmi a lešením.
Podľa expertov sa existujúce čínske vedenie snaží vyhýbať podrobnému skúmaniu tohto obdobia zo strachu, že by to mohlo oslabiť jeho moc.
„Čínskym vodcom sa posledných niekoľko desaťročí darí zvaľovať vinu za väčšinu problémov na okolitý svet," uviedol analytik Kerry Brown, ktorý pôsobi v Londýne. „Avšak čo sa týka kultúrnej revolúcie… to je tragédia, z ktorej nemožno obviňovať nikoho iného," dodal.
Neúctivý syn
Bývalý člen Červených gárd Čang teraz píše pamäti Priznania neúctivého syna, aby zachoval spomienky na udalosti kultúrnej revolúcie. Dúfa, že raz vznikne poriadne štátne múzeum venované revolúcii, ktoré bude prinášať svedectvo o zločinoch i stratách podobným tým jeho.
Foto: SITA/AP, Ng Han Guan
Čang má ešte jedno skromné želanie: postaviť náhrobok svojej matke, ktorý by bol označený za hmotnú kultúrnu pamiatku, ktorá bude varovať ostatných ľudí pred hrôzami radikálnych ideológií. V súčasnej dobe sa o toto právo usiluje na čínskych súdoch.
„Nemôžem zmeniť to, čo som svojej matke urobil, ale jej smrť môže snáď priniesť aj niečo dobré. Môžeme týmto spôsobom zabrániť tomu, aby sa kultúrna revolúcia opakovala," hovorí.
Čierna stopa v modernej histórii Číny
Udalosti v Číne v rokoch 1966 až 1969 boli skôr ako revolúciou, nezvládnutým vnútrostraníckym bojom, ktorému podľa niektorých odborníkov padli za obeť až milióny ľudí. Za začiatok kultúrnej revolúcie v Číne sa považuje obežník zo 16. mája 1966, ktorým schválil ústredný výbor čínskej komunistickej strany základné koncepty novej politickej línie.
„Zničíme všetky staré idey, starú kultúru, staré zvyky vykorisťovateľských tried a zmeníme v nadstavbe všetko, čo nezodpovedá socialistickej ekonomickej základni … Odstavíme od moci tých, ktorí idú cestou kapitalizmu. Zrazíme reakčné buržoázne autority, zrazíme všetkých buržoáznych royalistov, zrazíme všetkých netvorov a démonov! " vyhlásil potom v auguste 1966 oficiálne ciele minister obrany Lin Piao, onedlho sám obeť revolúcie.
Foto: SITA/AP
Počiatky tejto neslávnej éry siahajú do 50. rokov, keď v Číne prebiehali rôzne budovateľské kampane bojujúce takmer proti všetkému a proti všetkým. Rýchly hospodársky rozvoj mal zabezpečiť „veľký skok"; pokus predsedu ČĽR Mao Ce-tunga o rýchly vývoj v „skokoch", založený na výhradnej produkcii ocele a železa, sa však nepodaril. Roľníci v obrovských ľudových komunách stavali malé pece a tavili železo, namiesto toho, aby siali obilie. Nasledoval hladomor v rokoch 1959 až 1961 a ústup Maa do úzadia.
Nový prezident Liou Šao-čchi a generálny tajomník ÚV KS Teng Siao-pching sa v snahe o nápravu zamerali na pragmatickej odborné vedenie hospodárstva. Stúpenci Maa však chceli zabezpečiť ekonomiku mobilizáciou más. Na pomoc vo vnútrostraníckom boji si Mao povolal školskú mládež, organizovanú do zvláštnej údernej sily.
Foto: SITA/AP, Alessandro Casella
Študentské Červené gardy mohli pod zámienkou likvidácie triednych nepriateľov, „kapitalistov" a spiatočníkov, prakticky bez obmedzenia vykonávať rozsiahle čistky v armáde, úradoch, medzi robotníkmi i inteligenciou a nakoniec i sami medzi sebou. Umelcov a inteligenciu posielali do vidieckych oblastí, do tovární a vojenských jednotiek na prevýchovu, aby sa „zocelili". Predtým ich vláčili ulicami v hanlivých špicatých čiapkach. Pre študentov ešte nezatvorených škôl bolo najväčšou cnosťou odovzdať na skúškach prázdny list papiera na protest proti „buržoáznemu poznaniu".
Červené gardy bojovali proti „štvorke toho starého" – mysleniu, kultúre, tradíciám a spôsobom. Zatvárali školy, ničili múzeá, knižnice a ďalšie kultúrne a historické pamiatky, pálili knihy. Spustošili najstaršie chrámy, ktoré predtým štát chránil ako pamätníky minulosti. Pre čínsku mládež, nepoučenú o ich hodnote, boli ľahkým terčom. Protesty vo svete napokon viedli k obmedzeniu ničenia kultúrneho dedičstva, ale väčšinou už bolo neskoro.
Krajina v rozklade
Hospodárstvo a dopravu ochromil chaos, boje a preskupovanie obyvateľstva hrozili sociálnou katastrofou. Na nezvládnuteľné Červené gardy poslal Mao v roku 1967 armádu, ktorá získala základnú kontrolu nad krajinou až na konci nasledujúceho roka. V rámci obnovenia poriadku v mestách poslali 16 miliónov študentov na vidiek na prevýchovu.
Keď Červené gardy odstránili a strana získala kontrolu nad armádou, opäť prevládli Maove ultraľavicové koncepcie. Až jeho smrť v septembri 1976 dala definitívnu bodku za kultúrnu revolúciu.
V roku 1981, päť rokov po Maovej smrti, Komunistická strana Číny oficiálne pripísala hlavný podiel viny na tragédii kultúrnej revolúcie Mao Ce-tungovi. Strana sa dištancovala od neskorších rokov Maove vlády, keď označila 70 percent jeho názorov za správne a 30 percent za mylné. V poslednej dobe sa však k Maovmu odkazu čoraz častejšie obracajú predstavitelia, ktorí majú pocit, že sa krajina príliš vzďaľuje komunistickým ideálom.
Hoci v Číne samotnej kultúrna revolúcia odsúdili prakticky hneď po tom, keď sa skončila, jej myšlienky ovplyvnili ultraľavicové hnutia v ďalších krajinách (Červení Kméri v Kambodži), dokonca aj v západnej Európe.