Foto: Dominik Klement
Ešte ani nezačal chodiť do školy, už mu nedali pokoj drôtiky a kábliky. Nebolo vari jedinej hračky, ktorú by nerozobral. Aj starým ampliónom z obecného rozhlasu, ktoré mu nosieval starý otec, sa rád pozeral na „črevá.“ Detská zvedavosť časom prerástla do vášne. Od nej bol už iba krôčik k tomu, aby 16-ročný Martin Hudoba z Banskej Bystrice dospel k vlastnému vynálezu. Vymyslel ovládanie drona iba jednou rukou. Doteraz sa na to používal klasický ovládač s dvoma páčkami, čo zamestnávalo obe ruky. Druhák zo Strednej priemyselnej školy Jozefa Murgaša v Banskej Bystrici už pripravuje tretí prototyp, ktorý si plánuje dať patentovať. So svojím nápadom žne jeden úspech za druhým.
Mal sotva šesť rokov, keď sa začal zaujímať o elektroniku. „Rád som rozoberal hračky, neskôr som si k starým ampliónom robil zosilňovače, aby som si mohol cez ne púšťať hudbu,“ hovorí o svojich začiatkoch mladý stredoškolák.
Ako mu pribúdali roky, elektrotechnika ho priťahovala čoraz viac. Skladal čipy do obvodov a ako sám hovorí, len sa tak hrajkal. Nasledovalo obdobie programovania, spravoval herné servery v rámci svojej vlastnej komunity. Zlom nastal v deviatom ročníku, keď sa naplno začal venovať elektronike a elektrotechnike. „Keď som bol malý, rodičia to brali asi tak, že nech sa chlapec bavká. Od strednej školy však už videli, že mám o to fakt seriózny záujem a podporujú ma nielen povzbudením, ale aj finančne,“ pokračuje.
Voľba strednej školy bola jednoznačná. Prijali ho na oba odbory, na ktoré sa prihlásil. „Boli to informačné sieťové technológie a elektrotechnika. Nakoniec som si vybral siete, lebo v deviatke som ešte mal bližšie k počítačom ako k elektronike,“ priznáva.
Na začiatku bol vlastný dron
Ešte ako deviatak sa pustil do vytvorenia vlastného drona. Jeho cieľom bolo vyrobiť ho za čo najnižšiu cenu. Dlhé hodiny hľadal v rôznych katalógoch súčiastky, skúmal ich parametre, zháňal, kde sa dalo. Kým mal všetko pokope, prešlo pol roka. A svoju multikoptéru začal skladať, dolaďovať. „Lietalo to, ale nie pekne, pretože som mal ovládanie za štyri eurá, také kvalitnejšie stoja aj štyri stovky. Podstatné však bolo, že som splnil svoj cieľ. Drona som postavil pod sto eur. A práve vtedy ma to naplno chytilo. Začal som rozmýšľať, ako by som dokázal vylepšiť to, čo už mám,“ posúva Martin svoj príbeh.
Nápad prišiel pri bicyklovaní. Ovládať dron a ísť pritom na bicykli je v zásade nemožné, prinajmenšom tiež nie práve bezpečné. Ovládač má totiž dve páčky a zamestnal by obe ruky. Ako to urobiť, aby sa dalo bezpilotné lietadielko ovládať iba jednou rukou? Táto otázka mu ustavične vŕtala v hlave.
„Nakoniec som prišiel na takú vec, že to vôbec nie je nereálne. Mohla by to byť rukavica s tlačidlami a náklon drona by bol ovládaný pohybom ruky. Začal som to pomaly dávať dohromady, zháňať súčiastky a študovať. Čím viac som sa v tom vŕtal, tým viac som si veril, že to bude fungovať. Veľakrát som urobil chyby, niekedy ma to aj prestalo baviť, keď sa mi nedarilo. Ťažko si vie niekto predstaviť ten úžasný pocit, keď sa mi to nakoniec podarilo. Hneď som to vyskúšal v záhrade. To bol moment, keď som si povedal, splnil som, čo som si vysníval,“ dodáva Martin.
Foto: Archív M. Hudobu
Druhý najlepší pocit zo svojej práce zažil, keď naklonil ruku v rukavici a lietadielko letelo presne tak, ako chcel. Na prezentácie svojho vynálezu používa malé ľahké lietadielko s rozmermi zhruba osem krát osem centimetrov. Je z umelej hmoty, pre prípad, že ak by niekde narazilo, aby nikomu a ničomu neublížilo.
Na pohyb stačí rukavica
Prvý prototyp uzrel svetlo svetlo zhruba pred rokom. Bola to len rukavica s čipom a vysielač pre náklon ruky. Ním si chcel overiť, či jeho nápad funguje. „V podstate to bol len na takých školských doskách hodený plošný spoj, tam nejaké tlačidlo trčalo na kábliku, inde zase ďalší káblik. Vyzeralo to ako osie hniezdo,“ smeje sa.
Vlani v lete sa pustil do druhého prototypu, dokončil ho vlani v septembri. V ňom už nič netrčí, všetko je naskladané v úhľadnej škatuľke. Kábliky a čipy sú umiestnené na povrchu rukavice. Škatuľka sa pohodlne zmestí do vrecka, rukavica je úplne obyčajná textilná. Dron je prijímač, rukavica vysielač.
Ako to teda funguje? „Pohybujem rukou v rukavici, podľa toho mi dron letí. Je to oveľa prirodzenejšie ako joystick, aj intuitívnejšie. V podstate sa dá povedať, že je to akoby rukavica na 3D počítačové hry. To je však virtuálna realita a toto skutočnosť,“ vysvetľuje mladý vynálezca.
V súčasnosti vyvíja tretí prototyp, ktorý si plánuje dať patentovať. Čipy a kábliky z povrchu rukavice chce umiestniť do jej vnútra.
Martinov vynález je výsledkom bystrého umu, ale aj veľkej trpezlivosti a precíznosti. Na svoju prácu sa napriek svojmu tínedžerskému veku pozerá vari až priveľmi kriticky: „Treba rátať so všetkým, najmä, keď ide o veľké lietajúce zariadenia, ktoré môžu vážiť aj päť kilogramov. Tam nie je priestor na nijaké chyby a omyly. Snažím sa byť perfekcionalista. Keď už to má ovládať niečo, čo stojí napríklad tisícky eur, musí to byť perfektné. V prvom rade musím byť ja sám presvedčený, že je to hodné toho, aby som s tým vo väčšom išiel na verejnosť.“
Zakotviť chce v otcovej firme
Svoj nápad počas tohto školského roku predstavil na viacerých prehliadkach, na ktorých prezentoval svoju školu žiakom základných škôl v rôznych mestách na Slovensku, vyberajúcich si svoje budúce povolanie. V Stredoškolskej odbornej činnosti získal druhé miesto v rámci Slovenska. Iba nedávno obsadil prvé miesto medzi študentskými stredoškolskými prácami na medzinárodnej konferencii Elektro 2016, ktorú zorganizovala na Štrbskom Plese Elektrotechnická fakulta Žilinskej univerzity.
Martin je ešte len druhák, už teraz však má jasnú predstavu, ako bude pokračovať ďalej. „Mám naplánovaných veľa projektov. Povedal by som, viac nápadov, ako času na ich realizáciu. V prvom rade chcem dokončiť tretí prototyp,“ naznačuje. Po maturite plánuje ísť na vysokú školu. Akože ináč, na elektrotechniku. Či to bude na Slovensku, alebo niekde v zahraničí, zatiaľ ešte nerieši.
Foto: Archív M. Hudobu
A vyhliadky do vzdialenejšej budúcnosti? Chce sa zlepšiť v robotike a elektrotechnike. Jeho otec má firmu a mieni sa zamerať práve na spomínané technológie. „Vo firme chceme rozbehnúť môj vynález, plánujem svoj život spojiť práve s ňou, lebo je to naša firma,“ hovorí bez zaváhania. Elektrotechnika, robotika a drony sú Martinovou vášňou. Venuje sa jej popri škole. Dá sa podľa neho stíhať oboje. Do programu mu však zasahujú prezentácie a súťaže, keď vymeškáva školu, a potom musí doháňať zameškané. Škola mu však vychádza v ústrety. „Vedenie školy aj učitelia ma podporujú. Ak niečo treba do súťaže ešte dorobiť a pripraviť sa na ňu, alebo, keď neprídem do školy, lebo nonstop od rána do večera programujem, ospravedlnia mi hodiny. To nielen mne, ale aj ostatným, čo reprezentujú školu. Veľmi si to vážim,“ dodáva.
Rýchlosť, s ktorou musí držať krok
Martin je úplne obyčajný chalan. Svoje hoby má rád, no nájde si čas aj na zábavu, aj na kamarátov. S dievčatami je to vraj poslabšie, veď v celej škole ich je sotva tridsať. „To aktuálne vôbec neriešim. V súčasnosti sa snažím venovať svojmu projektu. Zatiaľ sa mi nestalo, že by som ho kvôli niečomu odložil,“ hovorí s úsmevom.
V škole má viacero šikovných spolužiakov, ktorí jej robia dobré meno. „Nikto nie je namyslený, naopak, pomáhame si. Ja osobne pomôžem vždy veľmi rád, pretože, keď niekomu niečo vysvetľujem, tak aj sám si overujem, že tomu rozumiem a takto sa tiež zlepšujem,“ vraví. V rámci robotiky si mohol vybrať v podstate čokoľvek. Stavil však na drony. Prečo? Zaujali ho práve preto, že je to nová technológia, ktorá ide dopredu priam míľovými krokmi.
„S kamarátom sme sa zúčastnili na pretekoch dronov. Všetci mali super top veci, ale o mesiac sú ďalšie preteky a tie super top veci sú už zastarané, už sú novšie, výkonnejšie, efektívnejšie. Kto chce byť na pretekoch prvý, musí stále kupovať niečo nové, tak veľmi rýchlo to ide dopredu. Zlepšujú sa motory, letové kontroléry, ktoré umožňujú robiť rôzne triky, saltá, výkruty,“ približuje.
Drony v súčasnosti najčastejšie slúžia na fotografovanie a filmovanie. Ako hovorí Martin, využiť sa dajú aj na hyperspektrálne meranie, teda snímanie aj neviditeľného spektra – elektromagnetického žiarenia. Každý materiál alebo objekt totiž vyžaruje špecifické vlastné žiarenie. „Hyperspektrálne kamery je možné využiť na sledovanie kvality úrody a identifikáciu chorôb rastlín. Dron môže taktiež slúžiť na mapovanie budov, historických stavieb. Obletí určité územie, plochu alebo budovu a zaznamenané video pomocou špeciálnych algoritmov prevedie na 3D model,“ dodáva Martin Hudoba.
Na čo ešte sú nám drony
Dronom môže byť lietadlo, helikoptéra, loď, auto alebo akýkoľvek robot. Hoci je táto technológia nová, do budúcnosti ponúka široké možnosti využitia. Predovšetkým ide o komerčné využitie, napríklad doručovanie zásielok, nákupov či napríklad pizze. Keďže sa môžu pohybovať na miestach, ktoré sú z rôznych dôvodov pre človeka nedostupné, môžu byť veľmi dobrým pomocníkom pri mapovaní a najmä priamej pomoci pri prírodných katastrofách doručením liekov, potravín a vody, ako aj pri lokalizovaní zranených.
Pomocou dronov možno monitorovať počet a pohyb zvierat v divočine, nasnímať domy pre realitné kancelárie, ale rovnako sledovať odľahlé miesta či zločincov. Užitočné môžu byť aj pre záchranárov pri hľadaní ľudí v ťažko dostupnom teréne. Drony dokážu zachraňovať životy vo vojnových konfliktoch, keď vedia dodať aj cez nepriateľskú líniu potrebné lekárske vybavenie. Ako všetky vynálezy, aj drony sa dajú zneužiť. Dá sa nimi útočiť aj nekontrolovane zasahovať do súkromia.