Foto: Nemecký federálny archív
Guernsey je druhý najväčší spomedzi Normanských ostrovov, ktoré ležia v Lamanšskom prielive medzi Francúzskom a Britániou a spadajú pod britskú korunu. Hlavne je to však ostrov, kde žil pätnásť rokov v exile slávny francúzsky spisovateľ Victor Hugo. Ten je u nás známy skôr vďaka svojim Bedárom, menej sa vie, že bol aj aktívny politik, zástanca liberálneho socializmu, ktorý sa zaslúžil aj o zrušenie trestu smrti vo viacerých štátoch.
Bol tiež jedným z prvých, ktorí otvorene hovorili o nutnosti spoločného európskeho projektu. Jeho idealistické predstavy však narážali na politickú realitu tých čias a po začiatku vlády Napoleona III. musel dokonca odísť do exilu – najskôr (akoby symbolicky) do Bruselu, neskôr sa usadil práve na ostrove Guernsey. V roku 1870, tesne pred návratom do Paríža, zasadil v záhrade svojho ostrovného domu dub. Mal pri tej príležitosti povedať, že v čase, keď zmocnie a vyrastie v dospelý strom, na svete už budú Spojené štáty európske.
Veľká ilúzia
Myšlienka jednotnej Európy sa objavovala už od čias tridsaťročnej vojny. William Penn, britský obchodník a zakladateľ americkej provincie Pennsylvánia, na konci vojnami zmietaného 17. storočia navrhol európskym štátom, aby si zriadili spoločný parlament, ktorý by pomáhal vyvarovať sa ďalších konfliktov. Nadšenie pre spoločnú Európu spustil neskôr aj vývoj za Atlantickým oceánom a vytvorenie Spojených štátov amerických.
Vojny však pokračovali, Európa bola naďalej rozdelená a dub Victora Huga rástol. Keď mal asi dvadsať rokov, Európu akoby znenazdajky ovládli krásne časy. Takzvaná Belle Époque, obdobie rozmachu kultúry a pokoja. Podnietený touto epochou napísal britský novinár a politik Norman Angell v roku 1909 text Európska optická ilúzia, ktorý vyšiel v knihe nazvanej Veľká ilúzia. Presadzoval v nej tézu, že vojna v Európe je už zbytočná, pretože jednotlivé štáty sú od seba natoľko ekonomicky závislé, že militarizmus skrátka nedáva zmysel. O päť rokov neskôr vypukla prvá svetová vojna, prezývaná aj "vojnou, ktorá ukončí všetky vojny”.
Už po prvom veľkom konflikte 20. storočia mala byť odpoveďou na krviprelievanie akási európska únia. Myšlienku "politického a hospodárskeho zjednotenia európskych národov na demokratických a priateľských základoch s vedomím kresťanských koreňov” presadzoval šľachtic Richard-Nicolaus Coudenhove-Kalergi. Zakladateľ Paneurópskej únie, najstaršieho európskeho zjednotiteľského hnutia, bol sám kozmopolitom. Jeho otec bol rakúsky diplomat a mama pochádzala z Japonska.
Narodil sa v Tokiu, vyrastal v Rakúsku, býval vo Francúzsku a mal československé občianstvo. V 20. rokoch minulého storočia získal pre myšlienku spoločnej Európy mnoho známych mien – Alberta Einsteina, Otta von Habsburga, Charlesa de Gaulla, Konrada Adenauera aj Sigmunda Freuda. O desaťročie neskôr však pokračovanie tohto projektu zastavili nacisti.
Mimochodom, v atmosfére narastajúcej sily diktátora Hitlera v kinách po celom svete bodoval francúzsky oscarový film Veľká ilúzia. Ten si z pôvodného Angellovho diela neprepožičal len názov, ale aj silné humanistické posolstvo, čo je aj dôvod, prečo ho šéf nacistickej propagandy Joseph Goebbels označil za filmového nepriateľa číslo 1. Druhú svetovú vojnu nacisti rozpútali dva roky po premiére. Zahynuli v nej ďalšie milióny Európanov.
Podivný vlak
Hrôzy druhej svetovej vojny podnietili vznik súčasného európskeho projektu. Aj vďaka poučeniu z Angellovej knihy jeho strojcovia od začiatku tušili, že stavať ho len na ekonomickej spolupráci by bolo ďalšou veľkou ilúziou. Hoci sa pri zrode únie mnohým vybavia najskôr slová uhlie a oceľ, v počiatkoch stálo skôr mierotvorné, než ekonomické posolstvo. Prezentoval ho napríklad britský premiér Winston Churchill, ktorý na pôde Univerzity v Zürichu v roku 1946 povedal: "Musíme vybudovať Spojené štáty Európy. Prečo by nemohla existovať európska skupina schopná poskytnúť poblúdeným národom tohto rozbúreného a mocného kontinentu pocit širšieho vlastenectva a spoločného občianstva?”
Zürišské Churchillove slová však ostávajú dodnes v tieni prejavu, ktorý predniesol v rovnakom roku v americkom Fultone. Tam vyjadril na univerzitnej pôde znepokojenie nad tým, že sa nad Európou zaťahuje železná opona. A áno, európsky projekt mal byť aj bezpečnostnou odpoveďou na hrozbu Stalinovho Sovietskeho zväzu. Churchill už vtedy bojoval nielen za európsky súd pre ľudské práva, ale ako jeden z prvých hovoril aj o spoločnej európskej armáde. Ktorá sa vlastne stala prvým neúspechom spoločného európskeho projektu.
Foto: heatheronhertravels.com
Prelom 40. a 50. rokov priniesol prvé konkrétne kroky pre zjednotenú Európu. V máji 1949 vznikla Rada Európy, najskôr so sídlom v Londýne, neskôr v Štrasburgu, ako medzivládna organizácia pôvodne desiatich štátov. Slúžiť mala predovšetkým na podporu ľudských práv a základných slobôd a podpore práva všeobecne. V máji 1950 zase vtedajší francúzsky minister zahraničných vecí Robert Schuman predstavil verejnosti svoj integračný plán, na základe ktorého v roku 1951 podpísali Belgicko, Francúzsko, Holandsko, Luxembursko, Nemecko a Taliansko zmluvu o Európskom spoločenstve uhlia a ocele. Zefektívnilo to plánovanie a využitie strategicky veľmi dôležitého priemyselného odvetvia. Aj pre vojenské účely. Základná myšlienka spočívala v tom, že ak niekto nemá kontrolu nad výrobou uhlia a ocele, nie je schopný viesť vojnu.
V máji 1952 sa mala začať napĺňať aj ďalšia Churchillova predstava. Šesť členských štátov podpísalo zmluvu o založení Európskeho obranného spoločenstva, ktorá mala byť základom pre spoločnú európsku armádu. A hoci podnet prišiel od francúzskeho ministerského predsedu, napokon to bol práve nesúhlas francúzskeho parlamentu, na ktorom dohoda stroskotala. Začiatkom 50. rokov jestvovali totiž ešte stále silné obavy z opätovného nárastu vojenskej sily Nemecka. Zmierenie odvekých rivalov priniesli až dlhoročné snahy nemeckého povojnového kancelára Konrada Adenauera. Tie vyústili v roku 1963 do Zmluvy z Élysée, známej aj ako Zmluva o priateľstve.
Vlak, dnes známy ako Európska únia, v ďalších rokoch priberal vozne, meškal, vynechával stanice, ustavične menil prepravný poriadok. Cestujúci vedeli, že ich zrejme dovezie tam, kam má, určite bezpečnejšie a spoľahlivejšie ako ktokoľvek iný, ale neprestajné meškanie a byrokracia vyvolávali frustráciu.
V skratke – podpísanie Rímskych zmlúv otvorilo cestu vzniku Európskeho hospodárskeho spoločenstva, čím sa diskusia o budúcej únii v narastajúcom blahobyte začala uberať čoraz viac ekonomickým smerom. Chaos začiatkov spoločenstva si vyžiadal odklad vstupu Britov (a Írov a Dánov) až do roku 1973. Maastrichtská zmluva z roku 1993 vytvorila Európsku úniu, Lisabonská zmluva sa ju pokúsila reformovať. Postupne pribúdali noví členovia, až k číslu 28, no strácal sa človek – Európan.
Chvála bláznivosti
Európska únia je napriek všetkým negatívam úspešný projekt. Prinajmenšom v tom, že drží európske štáty v bezprecedentne dlhom mieri. Nakoľko sa však skutočne podarilo tejto inštitúcii vytvoriť pocit európanstva alebo presvedčiť ľudí o svojom zmysle? Ani tisíce tabúľ s modrou vlajkou posiatou žltými hviezdami v kruhu s informáciami o finančnom príspevku na najrozličnejšie projekty po celej únii nedokážu vyvážiť rozhorčenie bežných ľudí nad obmedzením výkonu vysávačov či tisíckrát opakovanou dezinformáciou o zakrivení banánov. Tí, čo vedia oceniť mier, už zväčša nežijú, ostatných zaujímajú skratky populistov a banány. Je to koniec európskeho projektu?
Netreba zabúdať, že existujú aj vydarené a najmä ľudské a zrozumiteľné európske projekty. Jeden z nich nesie meno holandského mysliteľa a humanistu Erazma Rotterdamského. Pre program výmeny študentov v rámci Európskej únie nemohli vybrať lepší akronym, než ten postavený na mene autora diela Chvála bláznivosti. A tiež oponenta Machiavelliho, ktorý nesúhlasil s Talianovou tézou, že pre vladára je lepšie byť obávaným ako milovaným.
Práve program Erazmus je aj pri zúfalo byrokratickej a odľudštenej únii nádejou, že projekt má do budúcnosti šancu. Študovať do iných krajín, spoznávať iné prostredie a zažiť odlišnú kultúru, teda skutočne pochopiť výhody únie v posledných desaťročiach odišli už milióny študentov. V roku 2012 to bolo napríklad až 5 percent všetkých absolventov európskych univerzít. Podľa niektorých expertov je práve táto generácia zárukou toho, že európsky projekt sa napriek všetkým problémom napokon udrží pri živote (mimochodom, až 64 percent 18– až 24-ročných Britov hlasovalo za zotrvanie v únii).
Stefan Wollf, univerzitný profesor politológie na anglickej University of Bath, hovoril v roku 2006 o tzv. "generácii Erazmus”. "Prvýkrát v histórii vďaka tomuto programu vidíme semienka skutočnej európskej identity. Dajte tomu 15, 20, 25 rokov a Európu budú viesť lídri, s úplne iným pohľadom na európsku spoločnosť, ako tí dnešní,” vyjadril sa.
Odvtedy prešlo desať rokov a naplnenie jeho slov sa zdá čoraz menej isté. Na druhej strane, strom Victora Huga v záhrade na ostrove Guernsey pod britskou korunou vraj stále stojí. Aj po 23. júni 2016.