Asi to nebude rýchly, čistý rozchod. Británia neodíde formálne z Európskej únie skôr ako za rok, či dva. Za ten čas sa môže stať veľa vecí. Formálne nie je vylúčené ani zopakovanie referenda a zastavenie procesu odchodu z Únie – no nie je to pravdepodobné.
K tomu, čo znamená výsledok referenda pre Európu a miesto Spojeného kráľovstva (čoskoro už možno nie takého spojeného – Škóti majú vlastné referendové plány) v nej, sa dostaneme neskôr. Venujme sa najprv otázke, ktorú referendum neprehliadnuteľne vytiahlo na povrch: prečo nás Briti nemajú radi? Čo im na Európe prekáža?
Pravda, ak by sme chceli byť féroví, túto otázku by sme sa mali pýtať aj naopak. Viacerí európski politici už ani nebudú skrývať pocit, že popri všetkých komplikáciách je britské referendum aspoň vynikajúcou príležitosťou vylúčiť z klubu člena, ktorý doň nikdy nezapadol…
Výnimočný Albion
Geografia býva pokladaná za jeden z dôležitých koreňov rezervovaného postoja Britov k myšlienke európskej jednoty. Aj na ňu sa odvolával Charles de Gaulle v roku 1963, keď vetoval žiadosť britskej Macmillanovej vlády o členstvo: „Británia je ostrovná, námorná, zviazaná svojím obchodom, svojimi trhmi, svojimi zásobami potravín, s tými najrozličnejšími a často najvzdialenejšími krajinami… Ako môže Británia v spôsobe, akým žije, vyrába, obchoduje, byť zapojená do Jednotného trhu v podobe, v akej bol plánovaný, v akej funguje?“
Ostrovná poloha tak predurčovala Britániu byť v spojení s Európou bez toho, aby bola jej súčasťou. Byť hráčom európskych dejín, ale odmietať stať sa ich javiskom. História, zdá sa, túto maximu potvrdzuje. Od normandského záberu v jedenástom storočí nevstúpila na Albion noha cudzieho nepriateľského vojaka (hoci viaceré európske mocnosti sa o to, v rôznych obdobiach, pokúšali). Naopak, Británia stála pri viacerých zásadných zvratoch európskych dejín.
Utrechtský mier, napoleonské vojny a Viedenský kongres, prvá a druhá svetová vojna a koniec koncov aj novodobá európska integrácia… Vlády v Londýne chápali (a keď nie, trpko sa poučili na vlastných chybách), že La Manche ich od zvyšku Európy rovnako oddeľuje, ako ich s ním nerozlučne spája.
Geografia nie je determinujúcim faktorom. Koniec koncov, Írsko je tiež ostrovom, no to ho nerobí euroskeptickým. Rovnako tak nie Škótsko, ktoré so zvyškom Británie zdieľa „geografický osud“ tým najtesnejším možným spôsobom. Mapa (respektíve spôsob, akým sme si na ňu navykli hľadieť) ovplyvňuje spôsob vnímania spoločenskej a politickej reality. Formuje, ako vnímame kategórie „naše“ a „cudzie“, „blízke“ a „vzdialené“. Občas sa však realita pripomenie. Pred druhou svetovou vojnou hovorili Austrálčania o Japonsku ako o „Ďalekom východe“ – aby o pár rokov zistili, že je nepríjemne blízkym severom…
Z akéhokoľvek politicky a ekonomicky zmysluplného uhla pohľadu Británia už nie je ostrovom. Paradoxne, práve poznávanie tohto faktu je jednou z príčin britského euroskepticizmu. Referendum bolo aj snahou o znovunájdenie jedinečnosti.
Vláda ľudu
Výsledok hlasovania však nie je len dôsledkom konzervatívnej reakcie na stratu „britskej výnimočnosti". V kampani zohral dôležitú úlohu aj iný argument, zakorenený v radikálnej liberálno-demokratickej tradícii: otázka suverenity.
V britskej politickej tradícii znamená suverenita predovšetkým zvrchované postavenie parlamentu. Právomoc vydávať zákony a uvaľovať dane majú len zástupcovia ľudu. Korene tohto presvedčenia možno hľadať vo vášnivých diskusiách sedemnásteho storočia (a nič na tom nemení fakt, že v tom čase znamenal „ľud“ niečo úplne iné ako dnes). Parlament bol obranou, a úspešnou, proti absolutistickým tendenciám Stuartovcov.
Británia bola prvou – a prinajmenšom jedno storočie jedinou – krajinou, v ktorej kapitalizmus porazil „starý poriadok“. Staré feudálne elity, na rozdiel od Kontinentu, nedokázali zaštítiť svoje privilégiá absolutistickým režimom. Tí úspešnejší sa spojili – a prepojili – s nastupujúcou buržoáziou. Inštitucionálnou oporou ich vlády bol parlament.
Ten istý parlament (Britániu odlišuje od iných európskych krajín aj inštitucionálna a politická kontinuita) stál pri presadzovaní progresívnych politických cieľov. Rozširovanie volebného práva, vytváranie moderného sociálneho štátu… História britských snáh o budovanie „lepšej spoločnosti“ je úzko prepojená s parlamentarizmom. Nič na tom nemenil ani fakt, že ten istý parlament bol (a je) ochrancom privilégií elít, schvaľoval zákony obmedzujúce sociálne práva a benefity.
To je jeden z dôvodov, pre ktoré mali Briti málo pochopenia pre komplikovaný systém európskeho vládnutia, miešajúci medzivládne a federálne princípy, porušujúci delenie zákonodarnej a výkonnej moci. Aj preto bol pre nich pojem „zdieľanej suverenity“ veľmi ťažko stráviteľný. Komplikované a netransparentné rozhodovanie v EÚ vyvoláva odpor aj inde v Európe. No v Británii navyše nedáva zmysel.
Belle Époque
Opatrný postoj Britov k európskej integrácii má možno hlboké kultúrne, politické korene, no súčasná vlna omnoho viac súvisí s novodobejšími ekonomickými problémami. Keď Británia vstupovala do Európskych spoločenstiev, bola ich druhou najchudobnejšou ekonomikou. Politické sebavedomie zdecimovala dekolonizácia a ani stále členstvo v Bezpečnostnej rade OSN nemohlo zakryť fakt, že je – v lepšom prípade – mocnosťou druhej kategórie. Keď sa v roku 1975 vláda občanov opýtala, či chcú ostať členmi Európskych spoločenstiev, viac ako dve tretiny hlasovali za.
Osemdesiate a začiatok deväťdesiatych rokov minulého storočia však priniesli zmenu. Británia ako jeden z pionierov neoliberálnej vlny profitovala zo zmien globálneho kapitalizmu. Samozrejme, neplatilo to pre všetkých. Thatcherizmus zanechal jazvy a trpké spomienky: rozklad povojnového sociálneho modelu, na ktorý bola Británia taká hrdá, zdecimovanie organizovanej pracovnej sily, personifikované v porážke štrajku baníkov, spoločnosť rozdelená sociálnymi nerovnosťami. Britská ekonomika čelila štrukturálnym problémom – nízkej produktivite či deindustrializácii – ktorých korene boli hlbšie, no Thatcherovej vláda ich ešte prehĺbila.
Ekonomická a ideologická bublina blairizmu však ľudí presvedčila, že sociálne dôsledky Thatcherovej vlády boli len nevyhnutnou cenou za úspech – cenou, na ktorej zaplatenie nemali iné krajiny v Európe dostatok odvahy, či vytrvalosti – a strata tradičného priemyslu a produktivity nie je v novej „post-industriálnej“ dobe vôbec dôležitá.
Byť Britom bolo také príjemné (a byť Európanom celkom prijateľné). Makroekonomické ukazovatele podporovali príbeh o hospodárskom úspechu. Financializácia kapitalizmu urobila z Londýna opäť jedno z hlavných miest globálnej ekonomiky a vytvorila triedu sebavedomej a vplyvnej elity. Pracovné miesta stratené v priemysle vynahradil sektor služieb. A problém stagnujúcich príjmov niektorých skupín vyriešili nové príjemné formy života na dlh. V prekrásnom novom svete sa dalo akceptovať aj „byť Európanom“.
V tomto presvedčení podporoval Britániu aj zvyšok Európy. Jacques Delors hovoril v osemdesiatych rokoch o „sociálnej Európe“ (a tým získal pre európsku myšlienku dovtedy skeptické odbory a časť labouristov). Prvá Barrosova komisia – ekonomicky najliberálnejšia, akú dovtedy EÚ mala – však už videla príklad v anglosaskej viere v dereguláciu a privatizáciu. Lisabonská stratégia bola pokusom, ako pretvoriť Európu na britský obraz.
Hoci sa britský politický mainstream nikdy nevzdal podozrievavosti voči plánom na prehlbovanie integrácie, uveril, že môže byť jej lídrom. Rozširovanie EÚ, spolupráca v oblasti obrany, hospodárska politika deregulácie, liberalizácie a privatizácie – Londýn mal pocit, že od kormidla vytláča tradičný nemecko-francúzsky tandem. Iste, odmietanie pripojiť sa k menovej únii bolo nepríjemnou komplikáciou, no mnohí na „ostrovoch“ aj „kontinente“ verili, že je to len vecou času. Dočasný kompromis, pokiaľ Briti stratia svoje „ostrovné inštinkty“ a pokiaľ sa nedá eurozóna do poriadku (podľa britského modelu) natoľko, aby sa mohla londýnska vláda odvážiť predložiť vstup na hlasovanie občanom.
Prostredník
Spľasnutie bubliny blairizmu odhalilo nepríjemnú ekonomickú a sociálnu pravdu – pre časť Britov veľmi nepríjemnú. Ak nechceli ekonomické a politické elity niesť zodpovednosť za zle platené pracovné miesta a oslabený sociálny systém, potrebovali nájsť náhradného vinníka. Napríklad „zbyrokratizovanú Európu“, čo nezmyselnými reguláciami o zakrivení banánov dusí britskú ekonomiku. Alebo prisťahovalci, čo kradnú Britom prácu a zneužívajú sociálny systém.
Idei európskej jednoty nepomohlo, že sa Európska únia, aj pod britským vplyvom, stala dominantne nástrojom deregulácie trhov, liberálnej hospodárskej politiky. Sociálna spravodlivosť je až kdesi úplne na konci – skôr povinné rétorické cvičenie, ako reálny politický cieľ. Šanca, že sa na európskej úrovni zreprodukuje kompromis, zosobnený v inštitútoch sociálneho štátu, na ktorom stál spoločenský zmier západoeurópskych krajín po druhej svetovej vojne, je minimálna. Po tom, čo sa EÚ minulý rok „vyrovnala" so zúfalými (a oprávnenými) prosbami gréckej vlády, bolo prekliato ťažké tvrdiť, že môže byť nástrojom progresívnej zmeny.
Iste, odchod z únie nebude pre Britov vstupenkou do sociálnej utópie. Skôr naopak. Hlavné slovo v kampani za odchod mali tie najreakčnejšie časti britského kapitálu. Nigel Farage a Boris Johnson sú asi takou šancou na pozitívnu sociálnu zmenu ako Donald Trump. No pokus vysvetliť to sociálne traumatizovanej časti elektorátu dopadol predvídateľným spôsobom – odpoveďou bol „middle finger“, prostredník.
Ponaučenia
Rozhodnutie Britov, hoci nie úplne nečakané, je pre zvyšok Európy šokom. Prach sa však rýchlo usadí a už teraz sa začala súťaž o to, ako výsledok interpretovať. Odporcovia ďalšieho prehlbovania integrácie ho budú predstavovať ako varovanie. Ľudia strácajú pochopenie pre európsky projekt elít. Je na to jediná správna odpoveď: ďalšiu integráciu zastaviť, v niektorých oblastiach vrátiť kompetencie štátom.
Okrem toho, úspech Nigela Faragea vleje novú nádej jeho politickým náprotivkom v iných európskych krajinách. Praví Fíni, AfD v Nemecku, Le Penová vo Francúzsku… pre nich a ďalších bude ľahšie tvrdiť, že koreňom všetkých problémov je „priveľa Európy“. Vystrašený politický mainstream prevezme preventívne časť ich rétoriky aj programu.
Taký scenár je možný, ale nie nevyhnutný. Referendum môže byť aj stimulom posilnenia jednoty. Možno nie vo formáte zvyšnej dvadsaťsedmičky, ale v užšej skupine (čo pre Slovensko nemusí byť dobrou správou). Ak to bude tak, európski lídri by si mali vziať z britského referenda ešte jedno ponaučenie: integrácia nemôže byť cieľom sama osebe.
Ak má mať Európa podporu ľudí, musí byť schopná prispieť k napĺňaniu ich sociálnych ambícií. Technokratická manipulácia a strašenie dôsledkami „nezodpovedných rozhodnutí“ fungujú len dočasne.
Radovan Geist (1978)
V roku 2001 absolvoval Fakultu politických vied a medzinárodných vzťahov UMB v Banskej Bystrici, odbor diplomacia a medzinárodné vzťahy. Po výskumnom pobyte na Univerzite Džaváharlála Néhrúa v New Delhi, India (2001/2002), obhájil v roku 2006 doktorský titul (PhD.) v odbore teória politiky v Ústave politických vied SAV. Od roku 2002 pôsobí v oblasti médií, v roku 2003 spoluzakladal internetový portál EurActiv.sk, ktorý dodnes vedie. Od roku 2006 prednáša na Katedre politológie na Filozofickej fakulte UK v Bratislave.