No s pribúdajúcimi dňami plavby do neznámych končín vzrastala nespokojnosť námorníkov. Ferdinand Magellan im predsa sľuboval, že sa prielivom dostanú do neznámeho mora a odtiaľ do Indického oceána, k Ostrovom korenia, no oni sa ešte stále mieria na juh a prieliv nikde.
Dni pribúdali, nádejí ubúdalo. Ich jedinými spoločníkmi sa stala zamračená obloha, vietor, zima a pusté pobrežie. No, celkom pusté nie, boli na ňom tulene a tučniaky. Preskúmali množstvo zálivov, o ktorých si mysleli, že sú prielivmi, ale zakaždým sa sklamali. Na lodiach prepukla vzbura. Magellanovi sa ju len ťažko podarilo potlačiť.
Napokon svitol šťastný deň. Dvadsiateho prvého októbra 1520 našli priechod cez nový kontinent. Slávnostnú chvíľu zaznamenal Antonio de Pigafetta, jediný z posádky, ktorý sa prihlásil na výpravu z túžby po poznaní a okrem písania nič nevedel: „Vodná úžina, nepretržitý sled križovatiek, bludisko zákrut a záhybov, zálivov a fjordov v nijakom prípade nemôže byť riekou. Voda zostáva rovnako slaná a rovnako hlboká, na pobreží sa pravidelne a rovnomerne strieda príliv s odlivom. Po dlhých dňoch sme našli východ… Vplávali sme do mora takého pokojného, že sme ho pomenovali Tichým…
Vysvitlo však, že Tiché more nie je more, ale oceán. Dokonca taký veľký, že zaberá oveľa väčšiu plochu ako všetky svetadiely dovedna. Je najväčší. Aj ho teda premenovali na oceán. Ďalej vysvitlo, že nie je ani až taký tichučký. Keď sa rozzúri, hádže obrovské vlny. Keby im stál v ceste päťposchodový dom, zaplavia ho. Tichý oceán je najbúrlivejší oceán.
Výprava Ferdinanda Magellana prvá oboplávala zemeguľu. Ale ani na ďalšej plavbe nemala šťastie. Do Sevilly sa vrátila o tri roky, no z piatich lodí len jediná a z 350 námorníkoch iba osemnásti. Medzi nimi aj Pigafetty, ten, ktorý nový oceán nazval Tichý, prívlastkom, čo paradoxne dodnes pretrváva.