Tichá dohoda o vine a treste za doping

Rusko má svoju výpravu na olympijských hrách v Riu de Janeiro, hoci za dopingové podvody, ktoré napáchalo, by si možno zaslúžilo kolektívny dištanc. Olympizmus si ho však nemohol dovoliť.

08.08.2016 15:00
Olympijské hry 2016, Rio de Janeiro, Ježiš,... Foto:
Prvé olympijské hry na juhoamerickom kontinente napokon privítali aj delegáciu športovcov Ruskej federácie.
debata (57)

Na otváracom ceremoniáli prvých olympijských hier na juhoamerickom kontinente napokon viala aj ruská vlajka a za ňou na slávnej Maracane kráčala ruská výprava. Hoci o tretinu menšia, ako v Moskve plánovali. Olympizmus nakoniec nevyhnal športovcov Ruskej federácie z košiara korporatívne ako stádo prašivých oviec, ale diferencovane. Čo neznamená, že spravodlivo – len spravodlivejšie, než keby vystavil stopku celej zbornej.

Ako keby došlo k tichej dohode o vine a treste medzi dvoma prezidentmi – ruským a olympijským. Vladimirom Putinom a Thomasom Bachom. Hriešnik vyšiel z kauzy lepšie, než by si zaslúžil, to však v takýchto prípadoch býva. Za okaté a drzé dopingové podvody, ktoré v ruskom či predtým sovietskom športe páchali takmer od nepamäti, je kolektívny dištanc pre dva veľké športy na jedny Hry trest na dolnej hranici morálneho sadzobníka. Ale nie je všetkým dňom koniec, po Riu príde na program dovyšetrovanie megapodvodu s ruskými vzorkami počas ZOH 2014 v Soči a zaň by mali padnúť najtvrdšie tresty.

Doping je spolupútnik športu a olympiád zvlášť. Legendárny Grék Spiridon Louis, maratónsky víťaz premiérových Hier 1896, sa uprostred behu z Marathonu do Atén zastavil na „decko“ vína. O osem rokov v St. Louis získal maratónsky primát Ameriku reprezentujúci anglický rodák Thomas Hicks, ktorého v závere dvakrát potužili mixom strychnínu, vajcového bielka a brandy. Chlapíkovi, ktorý sa neskôr stal úspešným cirkusovým klaunom, ho namiešal jeho kouč a ešte sa tým aj chválil.

Vtedy a ešte dlho potom v športe neexistovali žiadne obmedzenia. Medzinárodný olympijský výbor síce v roku 1928 vydal zákaz dopovania, ale dodržiavanie nikto nekontroloval. Doping mal skôr obeť než potrestaného hriešnika. Až keď počas cestných pretekov cyklistických družstiev na rímskej olympiáde 1960 skolaboval a následne zomrel Dán Knud Jensen, ako ukázala pitva, nadopovaný amfetamínmi, začali sa hľadať možnosti, ako exaktne dokázať športovcom užitie zakázaných látok.

Testovacie metódy na odhalenie anabolických steroidov sa podarilo nájsť až dve desaťročia po tom, čo sa začali zneužívať v olympijských športoch – v roku 1974. A hneď na montrealských Hrách 1976 ich zistili ôsmim: siedmim vzpieračom (aj dvom zlatým a jednému striebornému medailistovi, dvom Bulharom a jednému Poliakovi) a poľskej diskárke Danute Rosaniovej.

V studenej vojne bol doping dobrý obom stranám

Zneužívanie liečiv má hlboké korene, rovnako aj zneužívanie antidopingových laboratórií na utajovanie pozitívnych analýz elitných reprezentantov krajín, v ktorých sídlili. V ére studenej vojny na oboch stranách bipolárneho sveta s vedomím politikov. Na Západe s ich tichým súhlasom, na Východe v rámci štátnych úloh.

V Nemeckej demokratickej republike doviedli riadený doping priam do „dokonalosti“: do dopingového programu pod hlavičkou plánu č. 14 – 25 zapojili celkovo asi 12-tisíc športovcov (stovkám ostali trvalé následky), ale z vrcholových nachytali na dopingu v cudzine len vtedy mladú guliarku Ilonu Slupianekovú, lebo na domáce laboratórium v Kreischi bolo spoľahnutie.

Ani v susednej spolkovej republike však politici nebojovali proti dopingu, ale za „kontrolovaný doping“. Dlhoročnému nemeckému ministrovi financií Wolfgangovi Schäublovi médiá dodnes pripomínajú výrok zo zasadania športového výboru Bundestagu v roku 1977: „My chceme tieto látky len obmedziť a nasadzovať len pod absolútne zodpovednou kontrolou športových lekárov.“

Vo východnom Nemecku sa štátna podpora dopingu skončila pádom Berlínskeho múru. U nás už rok pred Novembrom, krátko po nástupe Jindřicha Poledníka na čelo Československého zväzu telesnej výchovy a Československého olympijského výboru. „To, čo bolo, je už minulosť. Objednávanie liekov aj interné testovanie reprezentantov pred veľkými podujatiami v pražskom laboratóriu – pod to sa ja nepodpíšem,“ povedal mi kategoricky na jeseň 1989 počas II. svetovej konferencie o antidopingu v Moskve. Len v jej dejisku sa v tomto smere zastavil čas…

Kanaďan Ben Johnson bol už na pohľad hriešnik -... Foto: Profimedia
Ben Johnson, šprintér, olympijské hry Kanaďan Ben Johnson bol už na pohľad hriešnik - šprintér kulturistického typu.

Ruská vynachádzavosť vo švindľovaní

Sovieti sa do sveta veľkého športu dostali až olympijskou premiérou v Helsinkách 1952, ale veľmi rýchlo sa zorientovali. Vzpierači zbornej už v 50. rokoch užívali testosterón. Priznaním sa k tomu pomohli k sláve amerického lekára Johna Zieglera, ktorý v spolupráci s firmou Ciba čoskoro vyvinul anabolický hit známy pod názvom Dianabol.

Vo švindľovaní boli úžasne vynachádzaví. Výškar Jurij Stepanov v júli 1957 v stretnutí Leningrad – Helsinki výkonom 216 cm senzačne prerušil 44-ročnú sériu svetových rekordov Američanov – skočil o centimeter viac ako melbournský olympijský šampión Charles Dumas. Fínsky fotoreportér však nasnímal jeho tretru na odrazovej nohe s prirobenou, cirka 2,5 cm hrubou podošvou, ktorá vošla do histórie pod názvom Stepanovovo kopyto.

Keďže svetová atletická federácia nemala iný dôkaz, jeho rekord uznala, do regúl však vsunula podmienku, že podrážka nesmie byť hrubšia ako 12,7 milimetra. Stepanovovi sa po športovom sne zrútil aj rodinný, dal sa na alkohol a ako 31-ročný si siahol na život. K autorstvu tretry sa dodatočne priznal jeho kouč Pavel Gojchman, ktorý sa v roku 1993 z bieloruského Minska vysťahoval do izraelského Jeruzalemu – tamodtiaľ prisahal, že podrážka nepresahovala 11 milimetrov…

Moderný päťbojár Boris Oniščenko, kyjevský rodák, si za hanbu môže sám. Na montrealskú olympiádu 1976 cestoval ako trojnásobný medailista (1968 tímové striebro, 1972 tímové zlato a individuálne striebro), ale málilo sa mu – ako 38-ročný chcel ďalší kov aspoň v družstvách. Jeho silnou disciplínou bol šerm, ale úspech v ňom si poistil nainštalovaním gombíka na kord, ktorým dokázal rozsvietiť signalizáciu zásahu, hoci nebol. Angličan Jeremy Fox vo vzájomnom dueli Oniščenka usvedčil tak, že mu ponúkol útok, ale zásahu sa uhol, a potom požiadal o preverenie súperovej zbrane. Napokon práve Briti namiesto diskvalifikovaného tímu ZSSR získali zlaté medaily.

Éra bojkotov i tajenia podvodov

Na letných Hrách nenachytali na dopingu nikdy žiadneho športovca nielen z NDR, ale ani zo Sovietskeho zväzu. Nepochybne z rovnakého dôvodu: vďaka tomu, že všetci reprezentanti z „rizikových“ športov prešli tesne pred OH testami v domácom laboratóriu a kto bol pozitívny, necestoval „zo zdravotných dôvodov“. Moskovské antidopingové laboratórium sa postaralo aj o unikátne čisté olympijské hry 1980, jediné v histórii od začiatku testovania v Mexiku 1968. Analýzy všetkých 1 646 odobratých vzoriek sa skončili s negatívnym výsledkom vrátane 831 skúmaných na prítomnosť anabolík. Po dvoch rokoch však časť z nich neoficiálne preveroval renomovaný nemecký expert Manfred Donike a na základe pomeru testosterón – epitesterón konštatoval, že približne 20 percent testovaných (aj šestnásti zlatí medailisti) užívalo steroidy. Aj to, že víťaz behov na 5 000 a 10 000 m (Etiópčan Mirus Jifter) podstúpil krvnú transfúziu.

Organizátori moskovskej olympiády mali eminentný záujem, aby Hry napriek bojkotu, ktorý inicioval americký prezident Carter, vyzneli maximálne pozitívne, k čomu patril aj čistý štít v oblasti dopingu. Keďže britský investigatívny publicista Andrew Jennings v knihe Noví páni kruhov tvrdí, že už počas OH 1980 sa v moskovskom laboratóriu motali traja agenti KGB, je možné, že dostali za úlohu utajiť aj prípadné pozitívne výsledky športovcov z krajín „triednych nepriateľov“. Mimochodom, v galérii šampiónov moskovských Hier (na 1 500 m) figuruje aj Brit Sebastian Coe, dnešný šéf Medzinárodnej atletickej federácie (IAAF), ktorá vylúčila z účasti v Riu ruskú atletiku ako celok…

Ani antidopingové kontroly na nasledujúcich olympijských hrách v Los Angeles 1984, ktoré štýlom „aký požičaj, taký vráť“ zasa bojkotoval takmer celý východný blok, nevzbudzovali vysokú dôveryhodnosť. Medzi dvanástimi odhalenými hriešnikmi nebol nikto z hostiteľskej krajiny, hoci rok predtým na Panamerických hrách vo venezuelskom Caracase sa pre doping zistený v odobratých vzorkách musel zbaliť a odísť tucet atlétov USA ešte pred štartom. Iste aj preto si organizátori olympiády financovanej zo súkromných zdrojov vynútili, že testy budú bez asistencie dopingových autorít MOV.

Diskárka Darja Piščalnikovová, majsterka Európy... Foto: SITA
Darja Piščalnikovová, Olympijské hry Diskárka Darja Piščalnikovová, majsterka Európy 2006, strieborná medailistka z MS 2007 a strieborná olympionička z OH 2012 v Londýne, musela všetky svoje medaily vrátiť a má 10-ročný dištanc.

Zlatá éra dopingu: Jonesová, Armstrong

Pripomeňme, že šlo o 80. roky, ktoré historici označujú za zlatú éru dopingu. O štyri roky v Soule (1988) ju „vyšperkoval“ pozitívnym testom na stanozolol kanadský šprintérsky idol Ben Johnson. „Zomrel niekto?“ zareagoval vtedajší šéf MOV Juan Antonio Samaranch, keď ho zobudil Richard Pound, tušiac, že jeho obľúbenec, kanadský právnik s aristokratickými maniermi, prichádza s vážnou správou. „Nie, horšie… Ben Johnson mal pozitívny test,“ zvestoval.

Pound, ktorý sa neskôr, koncom 90. rokov, možno aj vďaka tejto skúsenosti stal prvým prezidentom Svetovej antidopingovej agentúry, to v tej chvíli vnímal ako pohromu pre atléta, atletiku aj olympijské hry. Iní sa však vytešovali a nádejali, napríklad skvelý americký prekážkar Edwin Moses. „To zmení históriu olympiád,“ predpovedal. Ben Johnson bol už na pohľad hriešnik, šprintér kulturistického typu, akurát nikto neveril, že si dovolia mu to dokázať a potrestať ho.

Americká šprintérka Marion Jonesová bola v porovnaní s ním ladná kráska, ktorú z dopingu sprvu nepodozrievali, nikto jej ho ani regulárne nedokázal, ale napokon pod ťarchou iných dôkazov priznala, že bola súčasťou aféry Conteho kalifornského laboratória Balco. Čím viac však zatĺkala, tým viac ľudí – napriek jej pôvabu – bolo presvedčených, že päť medailí na olympijských hrách v Sydney 2000 nevybehala ako čistá. Napokon po rokoch došlo aj na jej krajana, cyklistickú megahviezdu Lanca Armstronga, ktorý – popri siedmich primátoch na Tour de France – prišiel aj o „drobnú“ bronzovú medailu z tej istej olympiády…

Usvedčovať z dopingu nie je rutinná práca, ktorú za ľudskú bytosť urobia prístroje s dobre nastaveným programom – aj keď ani bez nich to nejde. Na opačnej strane sú silní súperi, ktorí na štart nastupujú s náskokom. Za Jonesovou a ďalšími z prípadu Balco stálo elitné súkromné laboratórium, za Armstrongom navyše tím silných i lojálnych jazdcov a desiatky štedrých, dokonca aj štátnych sponzorov, ktorí divadlo génia s diagnostikovanou rakovinou financovali. A tiež politici, ktorí sa na ňom priživovali. Šport nebude mimo sféry politiky, kým budú znieť hymny, vztyčovať sa vlajky, kým naň vlády budú dávať milióny a papaláši cítiť potrebu si v prítomnosti hviezd dvíhať klesajúce renomé – a to asi nebude nikdy.

Séria ruských škandálov

Aj v Rusku sa v rokoch s dvojkou na začiatku roztrhlo vrece s dopingovými škandálmi, a to aj masovými. Po zimnej olympiáde 2002 v Salt Lake City musela Larisa Lazutinová vrátiť jednu zlatú a dve strieborné medaily a Oľga Danilovová jednu zlatú – obe bežkyne na lyžiach ich získali vďaka darbopoetínu, jednej z verzií erytropoetínu. Po letnej aténskej olympiáde 2004 odobrali zlatú medailu guliarke Irine Koržanenkovej a po dodatočných analýzach aj bronzovú vzpieračovi Olegovi Perepečionovi. Na turínskych ZOH 2006 prišla o bronz biatlonistka Oľga Pylevová.

Rusi neverili vlastným očiam, to dovtedy nezažili. A šlo len o začiatok. O rok na luzernskom sústredení pred svetovým veslárskym šampionátom ktorýsi z Rusov vyhodil do kontajnera plnú igelitku injekčných striekačiek s infúznymi vreckami a so zvyškami krvi – informácia sa dostala na sekretariát svetovej federácie, ktorá nariadila vyšetrovanie škandálu a deviatim na základe porovnaní so vzorkami DNA naparila dvojročné tresty. Ruskej veslárskej zbornej hrozil kolektívny dištanc už na olympijských hrách 2008 – vďaka čomu sa mu vyhla, je dodnes nejasné. Masovosťou prípadu vyrovnala iránsky svetový „rekord“ nachytaného počtu dopujúcich na vzpieračskom sústredení…

Tesne pred pekinskými OH 2008 dostalo okamžité stop aj sedem ruských atlétok. Dôvod? Podvádzali na dopingových kontrolách – namiesto vlastného moča odovzdávali cudzí. Špeciálne vyšetrovanie vrátane porovnávania DNA na rôznych kontrolách trvalo vyše roka. Medzi hriešničkami bola aj Oľga Jegorovová, ktorá už v roku 2001 mala pozitívny výsledok A-vzorky na EPO, ale kontrolná B-vzorka „sa“ rozbila skôr, ako ju stihli analyzovať. Podľa francúzskych médií pričinením jej právneho zástupcu počas návštevy labo­ratória. Skontrolovať sa však objektívne nedala, nuž ju trest minul. A o pár týždňov vytrvalkyňa vyhrala päťtisícku na svetovom šampionáte v Edmontone…

V sedmičke podvodníčok figurovalo viacero špičkových atlétok, okrem iných diskárka Darja Piščalnikovová, majsterka Európy 2006 a pôvodne aj strieborná z MS 2007. Keď si odpykala trest (dva roky a deväť mesiacov), na londýnskych OH 2012 získala olympijské striebro – ale už ani to nemá, dodatočne vysvitlo, že dopovala ešte pred Hrami a dostala 10-ročný dištanc.

Stará známa vec: kto telo navykne na doping, už ho nedonúti bez neho podávať pôvodné výkony. Volanie po nastolení zásady raz a dosť, ktorú presadzuje aj čoraz viac športovcov, sa žiada vyslyšať – prinajmenej v anabolických prípadoch.

Legendárny Grék Spiridon Louis, maratónsky... Foto: WIKIPÉDIA
Spiridon Louis, Grék, Olympijské hry, maratónec Legendárny Grék Spiridon Louis, maratónsky víťaz premiérových Hier 1896, sa uprostred behu z Marathonu do Atén zastavil na "decko" vína.

Vancouverský prepadák a diabolský sočský plán

No a potom prišiel prepadák Ruska na vancouverskej zimnej olympiáde 2010. Namiesto očakávaných 30 medailí len 15, z nich iba tri zlaté, a až 11. miesto v bilancii krajín, najhoršie v histórii. V Kremli to pokladali za hanbu pre hostiteľa nasledujúcich bielych Hier. Vtedajší ruský prezident Dmitrij Medvedev okamžite inicioval odvolávanie športových funkcionárov – „ak neprijmú mužné rozhodnutia, my im pomôžeme“, hrozil. Ministrom športu bol už Vitalij Mutko, ktorý hneď ponúkol demisiu, ale jeho šéf Vladimir Putin, v tom čase premiér, ju rázne odmietol. Zrejme vtedy sa zrodil plán „zefektívnenia“ dopingového programu vybraného počtu športovcov a asi aj tajný plán výmeny obsahu nimi odovzdaných vzoriek počas ZOH 2014 v Soči za pomoci tajných služieb.

Paralelný dopingový program prebiehal aj v letných športoch. Pribúdali dopingové odhalenia najmä v atletike, zvlášť v chôdzi. Rusi špičku sústredili v Saransku, kde ako šéftréner pôsobil Viktor Čogin – minister Mutko ho bránil aj po tom, čo dopovanie dokázali vyše dvadsiatim jeho zverencom, a keď už sa nedalo, lebo dostal doživotný dištanc, za riaditeľku po ňom pomenovaného Centra olympijskej prípravy vymenoval 29-ročnú Čoginovu zverenku Oľgu Kaniskinovú. Ale len na dva mesiace, lebo sa prevalilo, že aj ona dopovala, a odobrali jej oba tituly majsterky sveta (2009 a 2011)…

Trpký oblúk atletického šéfa

Na čele ruskej atletiky stál roky (až do februára 2015) Valentin Balachničev, istý čas aj člen exekutívy IAAF. Ešte koncom minulého desaťročia sa durdil, že verejná mienka v Rusku prejavuje tolerantnosť k dopingu: „Morálne zdravá spoločnosť musí minimálne odsúdiť užívanie dopingu (…), ale naša všetky dopingové prípady ospravedlňuje, apriori pokladá športovcov za nevinné obete západných závistlivcov. (…) Keďže je spoločnosť k dopingu tolerantná, nachytaný športovec, ktorý v 99,9 percenta prípadov vie, čo a ako sa stalo, totiž, že bral doping, padá do ilúzie o nevinnosti a začne veriť tomu, že mu niekto ubližuje.“ V rozhovore pre agentúru Ves sport vtedy trikrát zopakovaným slovom „hrôza“ vyslovil zdesenie nad pribúdajúcim počtom pozitívnych výsledkov analýz 13–16-ročných talentovaných športovcov, ako dodal, „budúcej elity nášho športu, ktorá nás má reprezentovať aj na zimných olympijských hrách 2014 v Soči“.

Balachničeva zrejme napokon koleso nastaveného systému zomlelo. Moskva organizovala atletické majstrovstvá sveta 2013, v predvečer ktorých musel pod hrozbou škandálu stiahnuť z nominácie a poslať na maródku niekoľko tromfov zbornej s pozitívnymi či podozrivými hodnotami v biologickom pase, a dnes ho spomínajú v zozname spoluzodpovedných za korumpovanie bývalého šéfstva svetovej atletickej federácie cez súdne stíhaného syna afrického prezidenta IAAF Lamine Diacka…

Thomas Bach a Vladimir Putin na ZOH 2014.... Foto: Profimedia
Thomas Bach, Vladimir Putin, ZOH 2014 Thomas Bach a Vladimir Putin na ZOH 2014. Predseda Medzinárodného olympijského výboru má nadštandardné vzťahy s ruským prezidentom.

Dve laboratóriá, jedno na likvidáciu vzoriek

Marketingový manažér Pappa Massata Diack pred voľbou nástupcu jeho otca na poste šéfa IAAF podporil kandidatúru Sebastiana Coea. To iste netušil, že jedným z prvých verdiktov federácie pod jeho vedením bude dočasné suspendovanie Ruského atletického zväzu, prijaté pomerom 22:1, znamenajúce vylúčenie jeho členov zo všetkých súťaží. Ale to bolo vynútené obsahom prvej správy nezávislej komisie Svetovej antidopingovej agentúry zverejnenej 9. novembra 2015.

Jej načasovanie neskôr podrobil tvrdej kritike prezident Medzinárodného olympijského výboru Thomas Bach. Mohla uzrieť svetlo sveta skôr? Prinajmenej teoreticky určite. Dvojnásobne usvedčená hriešnička, diskárka Piščalnikovová údajne poslala do montrealskej centrály WADA e-mail s ponukou na spoluprácu v odhaľovaní systematického dopingu v Rusku už v decembri 2012. Ďalšie jej adresovali manželia Stepanovovci, bývalý pracovník Ruskej antidopingovej agentúry a jeho manželka atlétka, nachytaná na dopingu pod dievčenským menom Julija Rusanovová (2013), ktorí neskôr emigrovali do Nemecka. S argumentom, že agentúra nemá kompetencie vyšetrovať obvinenia zo štátom riadeného dopingu, ich WADA napokon navigovala na nemeckú televíznu stanicu ARD, ktorej dokumentárny seriál s prvým dielom v decembri 2014 (Veľmi tajný doping: Ako Rusi vyrábajú víťazov) aféru odštartoval…

Korunný svedok sa objavil až skraja roka 2016, keď z Ruska do USA emigroval odvolaný riaditeľ moskovského antidopingového laboratória Grigorij Rodčenkov (2006 – 2015), údajne v obave o život, lebo vo februári 2016 krátko po sebe v relatívne mladom veku zomreli na infarkt dvaja významní antidopingoví funkcionári: predseda výkonného výboru Ruskej antidopingovej agentúry Vjačeslav Sinev a až do decembra 2015 výkonný riaditeľ RUSADA Nikita Kamajev, ktorý sa predtým v e-maile denníku Sunday Times mal vyznať, že chystá knihu o skutočnom príbehu farmakológie a dopingu v Rusku od roku 1987, keď ako mladý vedec začal pracovať v tajnom laboratóriu Inštitútu športovej medicíny.

Existencia dovtedy neznámeho druhého, neakreditovaného laboratória v ruskej metropole, patriaceho pod mestský Moskomsport (podľa Kamajeva fungujúceho od roku 1987), ktoré slúžilo najmä na likvidáciu pozitívnych vzoriek z toho prvého, akreditovaného, bola jednou z dvoch senzácií správy komisie WADA. Druhou bol Rodčenkovov výklad, ako namixoval dopingový strek pre predpokladané domáce hviezdy sočskej olympiády a najmä ako sa cez myšaciu dieru v stene a za asistencie tajných služieb (FSB) cez noc diala výmena obsahu odovzdaných a zrejme pozitívnych vzoriek moču športovcov za dávnejšie odobraté, čiže pravdepodobne negatívne. Lebo to, že v moskovskom laboratóriu pred návštevou audítorov zo svetovej agentúry zlikvidovali 1 417 vzoriek (zrejme len presunuli do filiálky), bolo známe a pre ministra Mutka sa stalo dôvodom na direktorovo odvolanie.

Škandalózne, ale prinajmenej za sovietskej éry vcelku predstaviteľné. A keďže sú aj iné indície, že v Rusku sa v prístupe k dopingu zastavil čas…

Za megapodvod s ruskými vzorkami na ZOH 2014 v... Foto: SITA
ZOH 2014, Soči, Olympijské hry Za megapodvod s ruskými vzorkami na ZOH 2014 v Soči by mali padnúť najtvrdšie tresty.

MOV vyšiel v ústrety Rusku – a čo za to?

Skrátka, existovali aj argumenty na to, aby Medzinárodný olympijský výbor šiel v šľapajach IAAF a atletickú suspendáciu Ruska rozšíril na všešportovú. Vylúčenie Ruska z účasti na OH 2016 navrhla Svetová antidopingová agentúra aj viacero národných agentúr. Exekutíva MOV sa však rozhodla nechať rozhodnutie na medzinárodných športových federáciách. Zdanlivo alibisticky, ale v súlade s tradíciami a praxou: o tom, kto sa (ne)nominoval, rozhoduje ten, čo súťaže organizuje, čiže federácie.

Po atletickej federácii sa ku kolektívnemu trestu pre Rusko pridala aj vzpieračská. Keby nie, musela by sa hanbiť, lebo v minulosti suspendovala krajiny aj pre menší počet previnení – prvý raz Bulharsko v prípade Atén 2004, okrem toho má na to svoj predpis. Športový arbitrážny súd, na ktorý sa Rusi odvolali, dal jednej aj druhej federácii za pravdu. Pôvodne 28-člennú nomináciu Ruska razantne zoškrtala aj veslárska federácia – priznala mu právo štartu len jednej lode, štvorveslice s dvoma náhradníkmi. Ani veslári neuspeli na arbitráži.

Legendárny ruský vzpierač David Rigert označil verdikt svetovej federácie za banditizmus. Otázka je – čí. Pod tlakom času sa prijímali uponáhľané správy aj rozhodnutia a na margo nich zaznievali obvinenia plné expresívnych slov. Éterom lietali pojmy ako dopingová vojna alebo nová etapa studenej vojny.

Prezident MOV Thomas Bach si zlizol toľko kritiky ako žiadny jeho predchodca. Aj bezočivej. Najmä doma, v Nemecku. „Bach je súčasť dopingového systému, a nie antidopingu,“ vyhlásil o krajanovi diskár Robert Harting a dodal, že sa zaňho hanbí. Po triumfoch zvykol trhať tričká a predvlani odmietol nomináciu na svetového atléta roka s odôvodnením, že nechce byť v spoločnosti amerického šprintéra Justina Gatlina s povesťou dopingového hriešnika.

Nuž, bolo nelogické stanoviť Rusom ako podmienku účasti nulovú toleranciu, žiaden dopingový prehrešok, keď Američan má tri a môže súperiť s Boltom. Harting to však myslel generálne: nijaký hriešnik by nemal mať právo štartovať na Hrách. A v tom mu možno dať za pravdu. Na arbitrážnom súde by však nepochodil. Medzinárodný olympijský výbor už prehral jeden taký spor. Ale len preto, že takú podmienku nemá zakotvenú v Olympijskej charte. Najvyšší čas ju do nej vsunúť.

Bach má nadštandardné vzťahy s Putinom, aké by športový funkcionár na jeho poste nemal mať, ale o ich dohode v dopingovej kauze možno len špekulovať. Aj o tom, či kompromis spred Ria 2016 povedie aj k systémovým zmenám v prístupe Rusov k dopingu, čo jediné by ho mohlo ospravedlniť.

Ale možno ešte vážnejšie je niečo iné. Aby sa prestali plánovať zisky medailí. Na Západe aj na Východe. „V Riu ich vzhľadom na tradície v oboch nemeckých štátoch a našu hospodársku silu, ktorou podporujeme špičkový šport, musíme získať najmenej o tretinu viac,“ vyhlásil vlani nemecký spolkový minister vnútra Lothar de Maizière. „Podľa mňa je to jasná nepriama výzva na dopovanie,“ reagoval v odbornom časopise Ärzte Zeitung nemecký profesor športového lekárstva na mainzskej univerzite Perikles Simon. „Vytvára sa extrémne veľký tlak na čistých športovcov,“ tvrdí a predpovedá, že olympijské hry v Riu budú dopingom najzamorenejšie v histórii. Zároveň sa však nádeja, že dopovanie dosiahne svoj zenit, „lebo keď teraz nie, tak už nikdy“.

© Autorské práva vyhradené

57 debata chyba
Viac na túto tému: #doping #Rusko #Olympijské hry #podvody