Potom s najväčšou pravdepodobnosťou nie ste sám. Ide o súčasť fenoménu nazývaného impostor syndrome – syndróm podvodníka či hochštaplera. A ide o veľmi bežný jav, napísal spravodajský server BBC News.
„Napísala som 11 knižiek, ale zakaždým si myslím: ,Och, teraz už na to prídu',“ zverila sa raz spisovateľka Maya Angelouová. „Všetci odhalia, že som ich len obalamutila, že som to na nich hrala.“ Angelouová bola nominovaná na Pulitzerovu cenu a získala päť cien Grammy za svoje hovorené nahrávky plus nespočetne veľa ďalších cien. Ale napriek tomu ju pevne zvieral syndróm podvodníčky. Verejné ocenenie nijako nenahlodalo onen pocit v hĺbke duše, že je iba podvodníčka, ktorá nemá tušenie, čo vlastne robí.
Aj vy ste už asi cítili to isté – väčšina z nás sa s tým totiž niekedy stretne. Pravda, kľúčovým prvkom syndrómu hochštaplera je pocit, že ste jediný, kto ním trpí. A ani zistenie, že rovnaký pocit trápil aj spisovateľku slávneho mena, vás nemusí upokojiť. „Iste,“ hovoríte si teraz. „Ona si myslela, že je podvodníčka. Ale ja som naozaj podvodník! A kedykoľvek sa na to môže prísť.“
Pravda však je, že zďaleka nie ste jediný, kto týmto fenoménom trpí. Číha v mysliach spisovateľov, umelcov, hudobníkov, podnikateľov… a dokonca aj mozgového chirurga. „Časť vo vás vie, že nie ste taký dobrý, ako predstierate, že ste,“ povedal Henry Marsh, neurochirurg a autor pamätí Do No Harm (Neuškodiť). „Ale musíte pôsobiť dojmom, že ste relatívne kompetentný a veríte si.“
Spisovateľka Frances Hardingeová získala roku 2015 cenu roka Costa Book za román The Lie Tree (Strom lží), ale stále, ako sama pripúšťa, s každým ďalším projektom nemôže z hlavy vypudiť nutkavú myšlienku, že „toto bude tá kniha, ktorou všetkých sklamem. A ľudia zistia, čo som za podvodníčku“. „V hĺbke duše číha strach, že raz niekto príde a zaklope vám na dvere,“ hovorí umelkyňa a hudobníčka Amanda Palmerová. „Hovorím tým fiktívnym ľuďom Podvodnícka polícia. Prídu a povedia vám: ,Odhalili sme ťa a všetko ti vezmeme'.“
Už dávno sa zistilo, že ženy, ako sa zdá, zažívajú tento syndróm častejšie a silnejšie ako muži. Na tom sa možno podpisujú existujúce stereotypy, ktoré spochybňujú ich profesionálne schopnosti. Podľa odborníčky na problém syndrómu podvodníka doktorky Valerie Youngovej ženy tiež častejšie vysvetľujú vlastné čiastkové nezdary a zlyhania ako dôsledok nedostatku vlastných schopností, zatiaľ čo muži sú náchylnejší ich pripisovať vonkajším faktorom.
Ale imúnny nie je nikto. A hoci bol tento syndróm prvýkrát identifikovaný už v 70. rokoch minulého storočia, psychológovia varujú, že v súčasnom hypersúťaživom, ekonomicky neistom svete nabral ešte viac na význame.
„Napriek často absolútne presvedčivým dôkazom o ich schopnostiach ich ľudia trpiaci syndrómom podvodníka dokážu zmiesť čoby súhru náhod, šťastia, načasovania, kúzla – a dokonca aj počítačovej chyby,“ napísala Youngová v knihe The Secret Thoughts of Successful Women (Tajné myšlienky úspešných žien). „Majú pocit, že sa im nejakým spôsobom podarilo bez povšimnutia prekĺznuť systémom, takže v ich mysli je iba otázkou času, kedy na ,to' niekto príde.“
Možno sa týchto pocitov zbaviť? Podľa Youngovej je prvým krokom začať o svojich pochybnostiach hovoriť. A pomaly a postupne meniť svoje myšlienky a púšťať sa do rizík napriek vnútornému hlasu, ktorý sa vám snaží nahovoriť, že „na to nemáte a musíte nutne zlyhať“.
„Urobte niečo, čo vás na smrť desí – a zistíte, že ste buď prežili, alebo nie. Ale aspoň ste to skúsili,“ dodáva Youngová. Nemusíte sa snažiť zbaviť pocitov hochštaplera, ale nemusíte im ani podliehať.
Ostatne väčšie obavy by asi mal vzbudzovať človek, ktorý tvrdí, že pocity podvodníka nikdy nemal. Pretože títo ultrasebavedomí ľudia môžu byť jednoducho príliš neschopní si uvedomiť, akí neschopní v skutočnosti sú.