Foto: SHUTTERSTOCK
Nápad sa zrodil v hlave nezávislého štylistu Takanobua Nišimota, ktorý zo začiatku prenajímal sám seba. „Táto služba je pre mňa predovšetkým potešením. Spočiatku som len chcel napraviť trochu povädnutú povesť mužov môjho veku, ktorými sa často pohŕda,“ vysvetľuje. „Ľudia, ktorí si ma prenajímajú, chcú, aby som im hodinu alebo dve robil spoločnosť a predovšetkým im načúval,“ vysvetľuje. Medzi zákazníkmi má jedného rybára, ktorý už má dosť toho, aby bol úplne sám a mlčal, kým mu zaberie ryba, stredoškoláčku rozhodnutú stať sa hviezdou, ktorú však rodina nepodporuje, alebo mladého, trochu ľavičiarskeho úradníka, ktorý nevie, ako sa správať k nadriadenému. „Prežil som mnoho pohnutých chvíľ, a aj keď som niekoľkokrát chcel prestať, táto služba sa pre mňa stala nevyhnutná,“ hovorí. Mesačne má 30 až 40 klientov, z ktorých 70 % tvoria muži. Dnes zamestnáva šesťdesiat počúvajúcich spoločníkov pôsobiacich po celej krajine.
Podľa francúzskej sociologičky a expertky na Japonsko Muriel Jolivetovej táto služba svedčí o rastúcej neschopnosti Japoncov komunikovať s blízkymi osobami, a to zo strachu, že ich budú nudiť, alebo preto, lebo sa boja ich reakcie. Tento názor zastáva psychológ Hiroaki Enomoto, ktorý zdôrazňuje, že v Japonsku je vopred daný rámec vzťahov aj to, čo je možné hovoriť. „Keď sa Japonec stretne s niečím novým, je pre neho ťažké to niekomu vysvetliť, pretože v existujúcich vzťahoch nemusí nájsť vhodného poslucháča. Kladie si otázku, do akej miery sa môže zveriť, aby druhého neurazil,“ usudzuje Enomoto.